„Nechceli sme natočiť iba obyčajnú komédiu, ale takú, ktorá hovorí o aktuálnych témach.“ Prečítajte si rozhovor s režisérskym duom novej francúzskej komédie Máme prachy! Titul, ktorý otvoril 9. ročník prehliadky Crème de la Crème, nakrútili Romain Choay a Maxime Govare.
Filmári dnes reflektujú dianie v spoločnosti a celkovo, ak sa máme zamyslieť, čo je úlohou umelcov vo všeobecnosti, mala by to byť reflexia toho, čo sa deje okolo nás. Na prvý pohľad sa takéto niečo nedá spraviť v žánri, akým je komédia. Vy ste však nakrútili komédiu Máme prachy! A otvárate aj aktuálne problémy ako chudoba, terorizmus, to, čo sa nás dnes týka. A pritom je to komédia. Teda film, ktorý určite nemá len jeden plán, však?
Maxime Govare: Je to presne ako hovoríte. Nechceli sme natočiť iba obyčajnú komédiu, ale takú, ktorá hovorí o aktuálnych témach, potom sa totiž práca filmového tvorcu aj pre nás stáva omnoho zaujímavejšou. Keď ako človek mám otázky, tak sa pýtam, rovnako sa ich snažím dostať do filmu. A práve žáner komédie mi robí ľahším komunikáciu s publikom. Vďaka nemu sa môžem pýtať otvorene a viem, že bude reagovať.
Aké sú to témy, ktoré vy považujete v súčasnosti za naliehavé a chcete o nich hovoriť?
Maxime Govare: Sú to náboženstvo, ale aj chudoba. Dnes ľudia čelia neuveriteľnému tlaku, sociálnemu a ekonomickému. Rodiny žijú v strese, či budú mať koncom mesiaca peniaze na živobytie. Táto téma je dnes pálčivá.
Myslím si, že v nej môže nájsť veľa ľudí…
Maxime Govare: Určite áno. Každý.
Nuž, v téme chudoby, respektíve, pri konkrétnom hrdinovi filmu, ktorý existenčné tlaky zažíva, asi môžeme vylúčiť skupinu boháčov…
Maxime Govare: Ani nie, pretože aj tí ľudia, ktorí majú peniaze, sa boja a sú pod tlakom, či sa jedného dňa náhodou nestane, že ich mať nebudú. Alebo že ich budú mať nedostatok.
Myslíte si, že je to všeobecný problém našej spoločnosti? Iste, peniaze potrebuje na život každý, netvárme sa, že nie sú dôležité, lebo sú.
Romain Choay: Áno, ale predsa len, peniaze nie sú ústredným motívom filmu. Je to o identite človeka. Ako človek vidí sám seba. Kladie si otázky, či je dostatočne dobrý otec, či je dobrý Moslim, či je dobrým človekom, ako sa vidí v spoločnosti. A potom, v druhom pláne film rieši, ako by sa to dalo zmeniť? A či sa to dá zmeniť peniazmi? A ako by ho zmenili peniaze? Bol by to stále ten istý človek, ak by mal zrazu 40 miliónov eur? Nestal by sa niekým iným, tak ako som hovoril? Pravda je, že za všetko sa platí. Ak ktokoľvek vyhrá obrovské peňazí, zmení to každého. A toto sme sa snažili aj filmom povedať. To, že to ľudí zmení, je v poriadku, je to prirodzené. Sme predsa ľudia. To všetko patrí človeku. Keď spácha zločin pre veľa peňazí, zriekne sa všetkého, čomu kedy veril. Aj to všetko je ľudské, tiež to, že peniaze každého skorumpujú. Myslím si, že mnohí sa niekedy správame tak, že my sme práve tí, ktorí sú neskorumpovateľní a nemožno nás zmeniť. Sme šokovaní tým, že žijeme v spoločnosti, ktorá je skorumpovaná. To naozaj? A ak by si ty bol na jeho mieste, na mieste toho človeka, ktorý sa správa korupčne, niekto ti ponúkne peniaze, bol by si stále taký dobrý? Bol by si taký ušľachtilý? Nemyslím si, že sa nájde výnimka, ktorá by tomu nepodľahla. Som toho názoru, že všetci to máme v sebe, sme skorumpovateľní. Len to musíme prijať.
Takže otvárate vážne témy, ale divák ich musí nájsť. Lebo sú zakryté komediálnym žánrom, vtipom…
Romain Choay: Robíme to preto, že dnes je všetko veľmi citlivejšie, háklivejšie, keď ľudia povedia vtip, boja sa, že by za tým ten druhý mohol vidieť útok. Nechceli sme, aby sa ktokoľvek cítil dotknutý, v prvom rade sme sa snažili dosiahnuť to, aby sa ľudia schuti zasmiali. V živote každého človeka sú situácie, na ktorých nie je vhodné sa smiať, alebo niečo nevhodné robiť, napríklad na pohreboch. Ale paradoxné je to, že práve tie nám prídu hrozne smiešne. Všetko je okolo nás vážne a vy sa nesmiete smiať. Práve preto je naša chuť smiať sa ešte väčšia.
Maxime Govare: Keď sa máme rozprávať o tom, ako vnímame rôzne žánre filmov, potom sú to seriózne drámy, ktoré majú posolstvo a sú hlboké, vážne…
A depresívne…
Maxime Govare: Áno, presne. No v tomto ponímaní nám môžu komédie pripadať iba tak, že nemajú ducha a sú len na smiatie. Skrátka, že nemôžu priniesť žiadnu myšlienku alebo byť aj drámou. Sú nakrútené len kvôli humoru. Chceli sme tieto dva prvky spojiť. Nakrútiť komédiu, na ktorej by sa ľudia zabavili, ale tak isto po nej aj premýšľali. Pretože kedy si vyberajú komédie? Majú za sebou ťažký týždeň v práci, cítia sa unavení a chcú si oddýchnuť a pozrieť odľahčený film, nemajú náladu na ťažký film. Buď si vyberú jednoduchšiu komédiu alebo niečo , na čom sa dá zasmiať a keď odchádzajú z kina, uvedomia si, že film Máme prachy! má určité posolstvo. Nie však temné a nie je to dráma v tom slova zmysle, že by diváka ťažila. Spojenie týchto žánrov má v sebe dobrý potenciál.
Romain Choay: A to nie je niečo, čo by sme my objavili. Keď si spomenieme na režisérov ako Spielberg, Ridley Scott, James Cameron a ďalší tvorcovia, majú vo filmoch istý komentár k tomu, čo sa v spoločnosti deje. Sú to témy moderných technológií, prírody, závažných vecí, ktoré sa okolo nás dejú, ale dokážu ich podať veľmi sviežo a zábavne. Sú to všetko skvelé príbehy, na mnohých ste sa mohli aj pobaviť, ale je v nich vážny podtext toho, ako sa svet mení.
Keď hovoríte o zmene sveta a týchto režiséroch, hneď mám asociáciu na film Blade Runner…
Romain Choay: Aj to je presne ten film, ktorý mám na mysli. Film by mal priniesť človeku aj zábavu, energiu, ale človek by mal z kina odchádzať s tým, že v ňom niečo zanechal.
Maxime Govare: Jednoducho, sú filmy, ku ktorým akosi automaticky patria do kina pukance. To sú komédie alebo horory, každý ich počas filmov je. Keď premietajú drámu, vážny film, nad ktorým sa musíte zamyslieť, popcorn skrátka vynecháte. Predstavte si, ako by sa na vás dívalo publikum. Odsúdili by vás. No je ťažké v dnešnej dobe ľudí na takéto filmy dostať. Je však isté, že komediálny žáner si vyberú. A keď už ako filmár máte tú možnosť niečo vážne tou komédiou povedať, tak to treba využiť. Ďalšia vec je, že na vážne, ťažké filmy, prídu len diváci, ktorí sa o tému, ktorú film rozoberá, aj skutočne zaujímajú. No práve v komédii je priestor zachytiť aj to publikum, ktoré príde s cieľom relaxovať a dobre sa zabaviť. V tom momente sa tvorcom otvára priestor na to, že ich môže presvedčiť, aby premýšľali o tej téme.
Musím sa priznať, že ja som o vašom filme tiež nič nevedela. Vždy si o filme a tvorcoch predtým niečo prečítam, no tentoraz to okolnosti zariadili tak, že som nemala žiadnu vedomosť, čo idem pozerať, len titulok znel ako komédia, tak som si povedala, že rovno si ho pustím. Okamžite ma chytil, pri prvej scéne, až po niekoľkých minútach sa objavili titulky a kládla som si otázku, čo je to za film? Bude to celkom komédia alebo sa z toho vykľuje iný žáner?
Romain Choay: To bol presne náš zámer! Je to film, ktorý má príbehový charakter. Jednotlivé príbehy sa rozvíjajú tak dynamicky, aby udržali pozornosť diváka. Nechceli sme, aby príbehy stagnovali, ale rozvíjali sa. Niečo sa začne rozvíjať, zrazu príde veľký šok, zvrat a potom to už plynie dynamicky.
Musím sa opýtať v súvislosti s týmito príbehmi o ľuďoch, čo vyhrali veľké peniaze v lotérii, či sú vaše príbehy vo filme skutočné. Viem, že nie, ale sú aspoň niektoré súvislosti inšpirované skutočnými udalosťami? Podľa štatistík totiž je pravdou, že výhercovia lotérií po niekoľkých rokoch končia krachom. Aj preto na mňa tie príbehy pôsobili reálne…
Romain Choay: A to bol presne fakt, o ktorom sme vedeli aj my. Sto percent príbehov výhercov lotérií končí na mizine. Stáva sa to vždy, štatistiky toto isté tvrdia aj vo Francúzsku, z čoho aj vychádzala naša inšpirácia. Vychádzali sme aj zo skutočnosti, že výhercovia musia mať svojich poradcov a profesionálnych terapeutov, lebo končia chudobní a zúfalí. Mnohí z nich chcú spáchať samovraždu. Stane sa to, že zrazu majú obrovské množstvo peňazí, je to príliš veľa na to, aby to uniesli. Ale aj to je signál, ktorý o tejto spoločnosti vypovedá. Tvrdo pracujete, zarobíte si ledva na to, aby ste vyžili a zrazu vyhráte 40 miliónov. Veď to je šialené. Príbehy v našom filme nie sú skutočné, ale chceli sme byť realistickí. Jednotlivé príbehy gradujú, vždy sú bláznivejšie a fikcia je čoraz výraznejšia, ale vždy hodnoverná.
Maxime Govare: Chceli sme dosiahnuť čo najväčšiu mieru v realistickosti, najmä čo sa hereckých výkonov týka. A to, aby im diváci verili.
Romain Choay: Všetko vo filme, či už zápletka, práca, strih, všetko sme brali veľmi vážne. V bežných komédiách je všetko veselé a končia sa dobre. No v našej nie. Nie, nečaká vás happy end a nebude to všetko v poriadku. Aj preto pôsobí dôveryhodne. Sú to nebezpečné veci, ktoré sa dejú okolo nás.
Zvolili ste formu krátkych príbehov, ktoré sme vídali v kinách v minulosti, dnes ju už tak výrazne filmári nevyužívajú. Keď som pozerala váš film, podvedome som si pár krát spomenula na Pulp Fiction. Na čom si pri tejto forme treba dať záležať?
Maxime Govare: Sme veľkými fanúšikmi Pulp Fiction. Máme túto formu radi, lebo vám dáva možnosti pracovať v štruktúre filmu, jeho rytme. Príbehy musíte spraviť v rýchlom tempe, presne si zadefinovať postavy. A dnes je toľko veľa filmov, televíznych šou, ktoré to robia takýmto dynamickým spôsobom, pričom je to veľmi živé a svieže. Vo Francúzsku máme jeden-dva takéto filmy ročne a nie je to jednoduché nakrútiť ich. A samozrejme financovať. My sme sa rozhodli, že pred filmom toho nebudeme veľa hovoriť, skôr čakáme na reakcie divákov. A chceme, aby zažili ten moment prekvapenia.
Romain Choay: Na tej forme sme veľa pracovali, pozerali sme mnoho filmov, ktoré sú nakrútené týmto spôsobom. Niektoré z nich, ktoré vznikajú, sú dobré, iné menej. Vždy je risk nakrútiť poviedkový film, a to boli aj naše obavy. Bude to fungovať? Lebo presne tak, ako v Pulp Fiction, aj my sme chceli nakrútiť jeden film, nie veľa krátkych filmov. Pointa je v tom, že chcete povedať jednu myšlienku, ale úplne odlišnými spôsobmi. Ale ústredná myšlienka je veľmi jasná a vy okolo nej krúžite. Čiže spojiť ju do jedného filmu na rôzne variácie. A na začiatku ukázať, ešte pred titulkami povedať divákom, o čom to celé bude, aká je nálada toho filmu, ktorá rastie, dostane sa k vrcholu a dospeje k rozuzleniu. Aj preto bolo veľmi dôležité, ako film vystaviame a najmä, poradie jednotlivých príbehov.
Strih filmu je veľmi dynamický. Príbehy síce majú svoju naráciu, ale na to, aby sa zdôraznila dynamika a plynulosť, ste využívali niekedy až videoklipový strih…
Romain Choay: Je to ako horská dráha, ten princíp je veľmi precízny. Už od scenára bola daná mechanika, malo to svoj rytmus, veľa dialógov a na to, aby sme film nakrútili, sme ho museli opätovne vytvoriť. Mali sme skvelého kameramana, Patricka Ghiringhelliho, ktorý mal veľa nápadov, ako do príbehu zahrnúť zábery na krajinu. A zrazu to pripomínalo moderný western. A sú tam aj prvky v strihu pripomínajúce hudobné klipy. Hneď, ako bol hotový scenár, som si povedal, že sa mi páči najmä jeho rytmus a chcem, aby bol zachovaný aj vo filme. Vždy, keď si už divák myslí, že sa situácia upokojí, príde ďalšia scéna, ktorá ho buď šokuje alebo zaujme, okamžite sa niečo deje. Film udržiava toto napätie až do konca. Všetci, ktorí na filme pracovali, mali jasnú predstavu, že ho chceme nakrútiť s takouto výraznou dynamikou. A na základe toho sme dospeli k tomu výsledku.
Maxime Govare: Je tam veľa videoklipových momentov, napríklad aj scéna, ktorá sa odohráva pri bazéne so ženou, ktorá dáva najavo každému, že zbohatla. Je to zrazu iný svet, ukazuje nám, ako sa ľudia zrazu opijú peniazmi a sú niekým iným.
Stále však cítiť v tom filme napätie, aj popri vtipných scénach, že niečo sa stane. No je to skryté vo vnútri. Napríklad aj v scéne, ktorú ste práve spomenuli…
Maxime Govare: Áno, to je tá temná stránka filmu.
Romain Choay: Je to typ vnútorného humoru. Prvý z príbehov nemá šťastný koniec, ale nie je smutný. A vo vnútri sa pýtate, je to film, pri ktorom sa cítim dobre alebo mám aj stiesnené pocity? Druhý príbeh už odhaľuje viac, lebo divák sa začne cítiť nepríjemne. Tretí je už drámou a dokonca ďalší má v sebe ešte viac dramatických prvkov. Takže najprv sme divákom neposkytli toľko informácií, ako by sme mohli, ale nechali sme ich skryté, až postupne sme odhaľovali rôzne stránky filmu.
V mnohých komédiách funguje pri dobrých hercoch aj moment improvizácie na pľaci. Režiséri sa potom nechávajú inšpirovať a scenár zmenia, nechajú tam nejakú vsuvku alebo komentár. Hoci sa váš film javí ako precízny, boli v ňom počas nakrúcania aj voľnejšie momenty, ktoré vás ovplyvnili?
Maxime Govare: V prípade tohto filmu toho nebolo tak veľa. Myslím si, že na improvizáciu vo filmoch je miesto, aj ju akceptujeme, ale problém s ňou bol v tom, že tempo filmu ju neumožňovalo. Nejaké momenty sa aj vyskytli a boli vtipné, ale narušilo by to ten rýchly, dynamický charakter diela ako celku. Museli sme udržať tú dynamiku a niekedy je ťažké odhadnúť ten moment, dokedy bude trvať divákova pozornosť. Stačí len na okamih predĺžiť istú scénu a v tom momente môžete stratiť vtip. A práve to je na komédiách najťažšie. Najviac sme to cítili pri strihu, kedy sa treba rozhodnúť, aké dlhé jednotlivé scény budú, aby sme ten daný moment nestratili. A najviac človeka bolí, keď musí nemilosrdne niečo odstrihnúť, čo je humorné, no narúša to rytmus filmu.
Romain Choay: Scenár má mnoho dialógov a mali sme pokusy zo strany hercov, ktorí chceli niečo zmeniť alebo dopovedať, no museli sme povedať rázne nie. Je to ako v orchestri, všetko musí presne fungovať. Aj hercom sme vysvetľovali, že nie sú sóloví hráči, ale sú súčasťou celého ansámblu.
Takže žiadna one man show…
Maxime Govare: A niektorí sa tým cítili frustrovaní, lebo chceli byť kreatívni. Herci chceli niečo do dialógov dodať, kameraman chcel pridať záber, človek, ktorý robil hudbu, jej chcel viac, kostymérka chcela byť výpovednejšia…
A vy ste boli tí prísni, ktorí ich zastavili…
Maxime Govare: Určite, lebo sme museli. Inak by to nefungovalo. Všetci boli frustrovaní, lebo keď chcete rozdeliť sto percent práce, nikdy nemôžete dať každému celých sto, len dvadsať. Zaiste tým trpeli, ale na to, aby sme výsledok dosiahli, sme museli byť striktní.
V čom je táto komédia francúzska a v čom hranice krajiny prekračuje?
Romain Choay: Narodil som sa vyrástol v inej krajine, nie vo Francúzsku. Som Francúz, ale moja kultúra je zmiešaná, z rôznych kútov sveta. Keď sme tento film robili, nedívali sme sa na líniu francúzskych komédií, ktorú by sme rozvíjali. Myslím si, že má v sebe niečo britské z humoru, ale aj americké prvky, je rôznorodý. Je to aj odraz nášho vkusu. Čo sa nám páči, sme si zobrali a pretvorili do filmu.
Maxime Govare: Vo filme je typickou francúzskou postavou herec Fabrice Eboué, ktorý je veľmi francúzsky. Hneď ako sa naňho pozriete, viete, že je Francúz. Je ženatý, tvári sa spokojne, chce sa stať hrdinom, ale nie je na to dostatočne odvážny. Skrátka, to sme my Francúzi. Vždy rozprávame o rôznych veciach, ktoré by sme mohli a chceli spraviť, ale nemáme na to dostatok odvahy. Ale aj ďalší protagonisti filmu majú v sebe tieto prvky, ktoré možno odhaliť na prvý pohľad.
A možno na záver otázka. Ja osobne som sa na filme výborne bavila, aj keď som ho nevidela v kine, ale pri počítači. Ako reagujú diváci?
Romain Choay: Prvé premietanie filmu s divákmi bolo testovacie a bolo fantastické. Stáli sme na boku a sledovali sme divákov. V hľadisku som si našiel jednu diváčku, na ktorú som sa zameral. Smiala sa presne na tých momentoch a vydesila presne v tých okamihoch, kedy sme to aj zamýšľali. Často sa totiž stáva, že niečo plánujete a nevyjde to. Ale hneď na začiatku sa to vydarilo. Najviac som bol dojatý, keď som počul explózie smiechu. Ale nebol to ten typ, keď sa smejete na nejakej momentálnej komediálnej veci, ale bola v ňom cítiť aj úľava z toho, že sa môžete konečne nadýchnuť. Alebo v situácii, keď sa dlho nemôžete zasmiať a zrazu vám je to umožnené. Keď som tento pocit vnímal, bol som zrazu spokojný, pretože presne o to nám išlo.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: Film Europe
