Štátna filharmónia v Košiciach je v dobrých rukách. Stáva sa z nej orchester špičkových kvalít, schopný zahrať tie najjemnejšie nuansy v dynamike, farbách a sonórnych plochách, ktoré vám berú dych.
Štátna filharmónia Košice pod vedením šéfdirigenta Roberta Jindru návštevníkom každú sezónu ponúka v dramaturgii francúzske hudobné lahôdky. Je to vec čisto osobná – milovníkom francúzskej hudby a najmä raritne uvádzaných diel je samotný Robert Jindra. Jednak týmto repertoárom rozširuje vedomie, cibrí vkus a ukazuje krásu, rozmanitú estetiku a široké možnosti klasickej hudby poslucháčom a samozrejme, kvality orchestra pri študovaní týchto materiálov neustále rastie. Nie sú to totiž často uvádzané diela, po ktorých šéfdirigent siahne. Často sú naopak, neznáme, no v štruktúre náročné, dynamicky a výrazovo je ich potrebné vypracovať do tých najjemnejších nuáns.
Francúzska hudba je už od barokových čias iná ako nemecká či talianska – je ako tá najjemnejšia pavučinka, ktorá sa javí byť komplikovaná, no práve v jej delikátnom zvuku, hravých, ľahkých témach, nehe, lyrickosti, ale i dramatickosti, dokážete odhaliť úplne odlišný svet. Svet plný hudobnej poetickosti a farieb – to je pre každý orchester obrovská výzva. Massenet, Saint-Saëns a Bizet – to bola zostava troch francúzskych autorov, z ktorej bol Večer francúzskej hudby 8. februára 2024 pod vedením Roberta Jindru v košickom Dome umenia, vyskladaný.
Večer otvorila skladba Visions Julesa Masseneta, so sólistami Michaelou Várady a huslistom Martinom Pavlíkom. Tohto skladateľa si spravidla spájame s operami, no bol i tvorcom orchestrálnych suít, symfonických básní, scénickej hudby a piesní. Spojenie nadpozemskosti a dramatickosti je pre symfonickú báseň Visions charakteristické. Založená na Lisztovej skladbe Les Préludes, skladba obsahuje v orchestrácii aj zaujímavý zvukový prvok – okrem štandardného orchestra hrá aj ansámbel mimo javiska pre soprán, sólové husle, harfu, harmónium a elektrofón. V partitúre však autor v inštrukciách uvádza, že tieto nástroje nesmú byť pre publikum viditeľné (to, že pre mňa boli, považujem za pridanú hodnotu zážitku z koncertu). K tomto špecifiku partitúry sa ešte dostaneme, lebo Košická filharmónia ju vyriešila nesmierne zaujímavo a sugestívne, v kontexte diela to bol ohromujúci zážitok.
Ešte pred hodnotením diela, vzhľadom na to, že ho možno považovať za programové, by sa patrilo aspoň pár viet, o tom, čo sme si vypočuli v Dome umenia. Práve programová hudba môže mať síce aj iné výklady (môže v každom poslucháčovi vyvolať iné pocity), no ak ste si prečítali bulletin a niečo sa o tejto skladbe (predom) snažili dozvedieť, viete, že skladateľ bol inšpirovaný výletom, ktorý podnikol vo vlaku Simplon cez Alpy. Napísal: „Posledná hodina dňa, vo vysokých a smutných samotách Simplonu: cestovateľ tam zaspal… ale jeho spánok rušia vízie, niekedy pokojné alebo rozrušené, niekedy úsmevné alebo hrozné – prebúdza sa – okolo neho je noc… už nesníva, počúva a myslí si, že počuje hlas, ktorý je jeho pamäti drahý“. Cesta vlakom, ktorá sa končí vo švajčiarskych horách – a možno sa zo spánku, z ktorého sa neustále prebúdza, vynorí v oblakoch. Ak máte tieto informácie, od úvodných taktov sa ponoríte do hudby – sú to obrazy, farby, zvuky, ktoré vás obklopujú, občas z vnímania hudby vytrhnú. Zatiaľ neviete cieľ – ten príde v závere ako katarzia.
Interpretovať takéto dielo si vyžaduje precíznu prípravu – hráči musia vedieť, čo hrajú, až potom sa im podarí sprostredkovať publiku ten pocit. Nesmie to však byť jednoliata plocha. Keď si dielo vezmeme ako celok, je to dramatické dielo. A v tom prípade mal Robert Jindra vyhraté. Presne vie, ako budovať napätie, meniť nálady, hudobne maľovať príbeh. Massenet necháva cestovateľa spať, snívať, prebúdzať sa – sprevádzajú ho pritom hlasy bez slov. Jindra vytiahol z tohto diela jeho veľké dramatické kvality, kombinujúc lyriku, snivosť, nadpozemskosť, v neposlednom rade jej sofistikovanosť rozlúskol do detailu. Interpretáciu vďaka vypracovanej dynamike dokázal dostať do snových príbehov. Ak ste sa pozorne započúvali do tohto diela, zistili ste, že vôbec nie je vzdialené opernej tvorbe tohto skladateľa.
Už úvodné takty, splývajúce vo zvuku, no s vytiahnutím krátkych sól dychových nástrojov to všetko v krásnej, dychberúcej dynamike, evokujúcu začínajúcu sa príbehy napoly v sne a čeliac vzdialenej realite, vystaval Jindra Bravúrne. Udržať túto hladinu v celom orchestri, vytvoriť plynulé legáta, nadväzujúce, čo i len krátke sóla v dychových nástrojoch, chce absolútne detailné vypracovanie. A práve toho sme sa dočkali. Nie, že by bolo všetko čisté – človek si v tomto sofistikovanom diele všimne aj tú najmenšiu nezrovnalosť, ale viete o čo v tejto interpretácii ide? Mierne technické nedostatky idú bokom. Jednoducho, je to ten typ podmanivej hudby, ktorý vám dovolí vnímať všetky vrstvy zvukov, postupne, v pomalom tempe sa rozvíjajúce. Niečo ako Wagner – nastúpite na jednu vlnu v oceáne a kolíšete sa na nej, ale necháte sa ňou riadiť. Tá veľká vlna, raz intenzívnejšia, raz miernejšia, vás má ako poslucháča pod kontrolu. Vyvolať tento pocit si vyžaduje precíznu prípravu – je zjavné, že šéfdirigent orchester pripravil detailne. Dychy majú kľúčovú úlohu vo francúzskej hudbe, boli jemne nuansované, s prekrásnymi oblúkmi, sláčikové nástroje sa do tejto mysterióznej atmosféry napojili plynule. S dychberúcim piánom, no vyspievané, v nádhernom homogénnom zvuku – už pri prvých pár minútach hudby ste sa ako poslucháč nastavili na tento model podmanivej sonórnosti a svet okolo prestal existovať. Lesný roh, hoboj aj ďalšie nástroje dynamicky i výrazovo zapadali do tej „pavučinky“, ktorá sa postupne vrstvila. Bola to mimoriadne sofistikovaná interpretácia, no nie bez príbehu, citu a srdca. Ústredná myšlienka – atmosféra jemnej, nežnej, no zároveň tajuplnej zvukovosti, vás do sna cestovateľa previedla. Keď hrali husle samotné, bol to priam éterický zvuk a postupne rástol. No s takými nebadateľnými odtieňmi dynamiky, že ste si to priam nevšimli. Plynulosť, nadväznosť, prekrásne tvarované legáta – bolo to fascinujúce. Kontrastná, živšia časť s drevenými dychmi, smerovala postupne ku gradácii. Bola to obdivuhodne vystavaná, premyslene interpretovaná gradácia a dostala sa k tomu veľkému forte, aké je typické pre romantické opusy, aby sa postupne zvukovo menila. Plasticky, náhle, invenčne, farebne – hudba francúzskych autorov je plná drámy, nehy, lyriky, snovosti, no skomponovaná inak, ako to počúvame od „štandardne“ uvádzaných autorov. Je plná poetických príbehov – romantická harfa, husľové sólo (koncertným majstrom bol Mátyás Mézes) bolo po hmlistých, sonórne kreatívnych plochách „vyčistené“ a dostali sme sa priam do rozprávkovej atmosféry. Ľúbeznej, romantickej – ten sen bol krásny, cestovateľovi sa podarilo konečne zaspať, no my sme cítili, že po tejto kráse opäť príde iný príbeh.
Dielo je prekvapivé – nikdy neviete predpovedať jeho vývoj. Tak aj po tejto kráse nastal kontrast. Zrýchlenie tempa, hrozivé plechy, aj drevené dychy nabrali na ostrosti. A toto už bola čistá opera – priam ste z interpretácii cítili drámu, ktorá sa vám odohráva pred očami. Ono, dráma a forte – to neznamená necitlivý „hluk a krik“. V podaní Košičanov znel tento úsek presvedčivo, dramaticky, neustále dynamiku stupňujúc, v precíznej rytmike a angažovanosti hráčov. A po dráme prišlo to ľúbezné, prekrásne ticho – podmanivé, éterické. Začal ho orchester kontrastnou náladou a vystaval ho tak, že ste cítili to napätie – záverečné rozuzlenie ešte chýbalo. Na poschodí, v chodbe, bol pripravený ansámbel – sopranistka, huslista a harfa. Keď sa ozval svietivý soprán Michaely Várady, vo výškach, striedajúci dva tóny, viazané ligatúrou, bola to pre poslucháčov katarzia. Jej hlas, opakujúci zmienené tóny na slabiky, bez textu, bol plynulý, absolútne pod kontrolou, znelý a prekrásny. Bolo to ako cesta do oblakov, kde cestovateľ končí svoju púť. Nie celkom dobre si viem predstaviť sopranistku, ktorá by tento údel zvládla. To, čo sa zdá byť úsporne skomponované, môže byť nesmierne zložité – nielen výrazovo, ale aj technicky. A veru aj je. V speve musí byť absolútna čistota, bez romantického prejavu, striedanie intervalov, no v pomalom tempe a plynulé. Opakovanie, nasadenie vo výškach bezchybné, prichádzajúce z diaľky, no pritom jemne sa vás dotýkajúce, tvarované v oblúku, začínajúce v piáne, nepatrne sa rozvíjajúce, postupne sa strácajúce v hmle, doplnené arpeggiami harfy a prekrásnym husľovým sólom hosťujúceho Martina Pavlíka. Po takomto diele (a zvlášť jeho interpretácii, pretože obsiahnuť príbeh, drámu a poéziu na jednej ploche, to chce ozaj kumšt), ešte niekoľko minút prežíva ten neopakovateľný katarzný pocit. Aj preň chodíme do koncertných sál a divadiel. Žiadne iné umenie vám tento zážitok neposkytne.
Nasledoval Violončelový koncert č. 1 a mol, Op. 33, dielo francúzskeho skladateľa Camille Saint-Saënsa, ktoré patrí do základného repertoáru ako jeden z piatich najhrávanejších violončelových koncertov. Znel v podaní nemecko-švajčiarskeho violončelistu Emanuela Grafa, výnimočný hráč, ktorý je od roku 2014 prvým sólovým violončelistom v Bavorskej štátnej opere v Mníchove (orchester vedie Kirill Petrenko). Od prvého momentu ste vedeli, že na pódium vstúpil hudobník srdcom i dušou, ktorý rozdáva radosť. A je skvelý muzikant. Navyše, hrá na nástroji Stradivari, ktorý sa vyznačuje špecifickým, prekrásnym, mäkkým, no o to farebnejším tónom. Možno nie je až taký „hlučný“, no práve tá sofistikovanosť zvuku a jeho bohaté alikvoty vás očaria. A keď sme už pritom, na hudobnom nástroji Stradivari nevie hrať každý – je to nástroj, ktorý má dušu, hudobník s ním musí splynúť, zžiť sa s ním, zvyknúť si naň a hudobný nástroj sa mu odmení nekonečnou krásou a oddanosťou. Toto splynutie „duší“ sa Grafovi podarilo.
Vďaka dirigentovi bolo sólové violončelo ideálne zvukovo vyvážené proti orchestru, to však, samozrejme nebolo všetko, prečo bola táto interpretácia výnimočná. Nie každý violončelista sa dopracuje k individuálnemu, rozpoznateľnému tónu a vrúcnemu subjektívnemu prejavu, rešpektujúc pritom dielo autora. Graf je typ muzikanta, ktorý má pokoru – ku kompozícii pristupuje s úctou, ale dokáže do nej dostať aj vlastné prvky. Hranica medzi afektom a vkusnou interpretáciou, to je tenký ľad. Mnohí čelisti ju v tomto koncerte prekročia, neuvedomujúc si, ako tým dielu škodia (aj nám!). Už prvá časť koncertu, ktorý je písaný v jednom celku, no zreteľne delené časti dodržiavajú formu koncertu, sa začína veľkým forte orchestra, akoby predtaktím, do ktorého vstupuje mezzoforte violončelo. Legátové trioly, to je niečo, s čím sa nie každý dokáže vysporiadať tak, aby bol prejav plynulý. Graf nasadil výbornú dynamiku – jeho nástroj bol spevný, no lahodný, neforsírovaný, melódia plynula v krásne vypracovaných legátach. Pulzujúci akord z úvodu sa opakoval, následne sa orchester stíšil – nechal tento sólový nástroj vyniknúť. Nielen spevnosť, ale aj práca s tempami sólistu boli fascinujúce. Jeho virtuózne pasáže boli hrané s ľahkosťou a eleganciou, to je presne to, čo francúzskej hudbe pristane. A ten tón violončela by som vám dopriala počuť. Lyrická, pomalá téma v prvej časti bola frázovaná s citom, agogikou, práve v nej sa najviac vynímal charakteristický tón historického, vzácneho nástroja. Spraviť časť Allegro ma non troppo s vkusným členením, logicky, no pritom nie otrocky, sa orchestru i sólistovi podarilo v jednej krásnej, veľkej súhre (dialogický part violončela s flautou bol spevný, bezchybný). Diminuendo sólového violončela, ktoré sme počuli po dramatickom úseku orchestra, bolo priam dychberúce. A pritom je to jediný, opakujúci sa motív – je samozrejme rozdiel, ako ho kto hrá. Či sa odváži pracovať s ním, vystavať ho, vždy, keď zaznie, vytvarovať jeho dynamiku a tempo odlišne, alebo len suchopárne, rovnako. Hosťujúci violončelista ukázal kus obrovskej muzikality. Krásne pracoval s výrazovými prvkami, jeho vypracované odťahy, rozmanité farebné i dynamické odtiene v tóne svedčili o vysokých kvalitách hráča.
Allegro con motto sa začína pianissimom orchestra, introdukciou, ktorá mala v sebe ľahkosť, tanečnú vzletnosť, aby sa violončelo ozvalo s úchvatnou lyrickou témou (sprievod ostal monotematický z úvodu). Jindra nastavil tempo trošku svižnejšie, čím dosiahol homogénny charakter, no vždy držal hladinu orchestra v pianissime, aby vo svojej očarujúcej zvukovosti vynikol sólový nástroj. Jeho sólo z romantickej nálady prešlo do virtuóznejšieho, rýchleho charakteru, s ukážkovými trilkami – vyváženými, čistými, absolútne bezchybnými.
Možno sa vždy všetka pozornosť upriamuje v koncertoch na sólistu – samozrejme, ak je takýto skvelý, ako bol v Košiciach, má to logiku, no podstatnou súčasťou je aj orchester. To, že mal Graf čistú techniku a precítený prejav, očarujúce, znelé, sýte tóny aj v tých najhlbších polohách, predviedol aj bravúrnu virtuozitu, bolo zrejmé – a bol to nesmierny zážitok. No treba si všimnúť aj orchester. Udržať rytmiku pri často zvoľňujúcich tempách, komunikovať so sólistom, nechať ho vyznieť v partoch, ktoré sú na to určené, no popri tom zaznieť v plnej kráse orchestra a vyspievať sóla v kontexte a nadväznosti so sólistom – to je tiež úloha, ktorá vypovedá o kvalitách orchestrálnych hráčov. Treba povedať, že Košičania sa ukázali v tom najlepšom svetle. Mať na koncerte sólistu svetového formátu a doprevádzať ho nielen dôstojne, ale tak, aby vynikol, no zároveň odhadnúť mieru zvukovosti a dýchať jednotne so sólistom – ŠFK sa to pod vedením šéfdirigenta podarilo na výbornú. Zrejme najviac sa to prejavilo v záverečnej, rýchlej časti (ale taktiež uhrať pianissimo v spomínanej pomalej – to bolo rovnako ukážkové). Orchester hral vitálne, energicky, s peknou artikuláciou, čistými dychmi, v sóle violončela s presnými nástupmi. Finále nabralo na veľklepej dramatickosti, aby sa mohla vrátiť známa téma – tú krásu a sladký, mäkký tón violončela so vzorovým sprievodom vyváženého pianissima orchestra, ktorý sa postupne preklápal do záverečnej gradácie, bol zážitok. A človek pochyboval, že ešte môže prísť vyvrcholenie tohto koncertu v druhej časti.
Po prestávke bola uvedená Symfónia č. 2 „Rímska“ Georga Bizeta. Poznáte ten pocit, keď sa s obrovskou radosťou pripravujete na koncert, študujete si partitúry a zrazu, v ten očakávaný moment sa ozve iné dielo? Ak nie, tak sa s ním, prosím, zoznámte. Motív, ktorý očakávate, sa zrazu neozve a vy sa zmätene obzeráte po publiku, všetci sústredene počúvajú a nikto neprotestuje. Už dvíhate ukazovák a chcete zvolať na celú sálu (ako jedna odvážna dáma počas Ravelovho Bolera), že sa stal omyl, no potom si v bulletine prečítate, že hrajú druhú symfóniu Bizeta, nie prvú. Ešte pred koncertom som sa hlboko zamýšľala, ako vôbec šéfdirigent môže vybrať takéto nezaujímavé dielo k takým dvom skvostom, ktoré na koncerte zaznejú, no tento názor som radšej dusila vo svojom vnútri. Očakávajúc dielo in C, mladícke, energické, ktoré skladateľ písal v 17-tich rokoch a najradšej by ste ho zaň opäť poslali späť do školy (a keby niektorí skladatelia ešte žili, v dnešnej dobe by ho mohli žalovať za autorské práva), sa zrazu ozval úplne iný zvuk, iné tempo, iná dynamika, iné nástroje. Nuž tak, táto symfónia, na ktorej Bizet pracoval celých desať rokov, už má podstatne iné kvality. Najmä z pohľadu sonórneho dokáže preveriť orchester a to, čo sme počuli na koncerte, aj túto edukatívnu činnosť potvrdilo. Jindra rozvíja kvality orchestra na tých najjemnejších nuansách –na lesných rohoch, ktoré možno ešte stále majú čo doháňať (aj keď verím, že tie chyby sa na skúške nemuseli udiať, ale najšťastnejší deň v nástupe nemali, hoc mali v tomto diele aj pekné miesta), na čoraz lepších sólových nástrojoch, tak i celého orchestra. V pomalej introdukcii Andante tranquillo sa ukázali kvality ansámblu a ich zmysel pre budovanie gradácie. Nádherne vyspievaná flauta, spevné, lyrické husle, následne motív opakovaný akoby v echu v rôznych dychových nástrojoch, zreteľný, vždy uchovaný v predpísanej dynamike. Na margo všetkých okrem flauty musíme vyzdvihnúť aj klarinetistu – tomu sa v tento večer mimoriadne darilo. Jeho tón bol mäkký, čistý, spevný, dynamicky odstupňovaný. V momente, kedy sa tempo a výraz symfónie zmenili, si poslucháč uvedomí, aká je symfónia invenčná (v porovnaní s prvou určite, tónina C dur síce ostala totožná, ale nápadmi a rukopisom nie). Prvá časť je plná kontrastov: gradáciu v fff strieda hneď v ďalšom takte okamžité pianissimo – to je niečo, čo Jindrovi svedčí, vie dynamiku modelovať. Tému v sláčikoch bolo počuť sugestívne, spôsob, akým pracoval orchester s tempami a najmä zvukom, bol obdivuhodný. Je to inštrumentálny ohňostroj – to, ako Bizet odovzdával krátky motív, od tajomného piána v hornoch, cez violončelá a violy, až po jeho rozpracovanie vo veľkej gradácii, bol unikátny. A interpretácia bravúrna, do detailu vypracovaná. Orchester chápal kontext tejto skladby. Akoby sme počúvali hudobný príbeh – od hobojového sóla (viem si ho predstaviť aj lyrickejšie a nežnejšie), cez romantickú, rozprávkovú harfu, plechové nástroje, popri ktorých sa rozvíjali ďalšie vrstvy hudby v sláčikoch – behy v sláčikoch, následne v dychoch (to je presne tá jemná pavučinka zvukov). Záver prvej časti bol priam magický – Bizet končí v éterických zvukoch, predpisuje v partitúre ppp, na čom šéfdirigent trval. Gestami naznačoval hráčom, že si praje ešte intímnejšie, ešte tichšie tóny, aj keď hrali sotva na hranici počuteľnosti. Iste, z nárokov netreba poľaviť, vždy sa dá viac a ešte lepšie! Napokon, aj preto dosiahli ten efekt, aký symfónia má vyvolať.
Farebnú a zvukovú variabilitu stvárnili nesmierne presvedčivo. Či v kontrastne stavanej prvej časti alebo druhej. Scherzo je právom vyzdvihované ako najlepšia časť tohto diela – znelo plné energie a živosti, s presne zahratou fúgou, následne potrebnou eleganciou a vzletnosťou, v dobrom tempe. Tretia časť Andante molto síce pôsobí ťažkopádne, no ľahkosť a grácia, ktorú sme v hre počuli, povýšila samotné kompozičné kvality tejto vety. Stačí vyzdvihnúť melódiu, podčiarknuť spevnosť, odťahy a zrazu je z toho nevídaná krása. Z Andante sa stalo skôr dojímavé largo (tak ako predpisuje partitúra), spevné husle v piáne, protipohyb v sekundách a violách, vytvoril s jemnými crescendami postupné, priam nepatrné rozvíjanie dynamiky do forte, ktoré sa okamžite vrátilo do piána. Táto časť je ako skúmanie odtieňov piána. V kontrastnej časti sme počuli pekne vyspievané sóla drevených dychov v sprievode harfy, ľúbezné, nie clivé, no skôr pozitívne ladené motívy. Iste, pomalá časť má v sebe trošku aj predvídateľné prvky, no i tak je nádherná – intímna a vrúcna zároveň.
Keď označujú teoretici za najlepšie časti tohto diela okrajové, potom Allegro vivacissimo je ohňostroj energie a vitality. Skombinovať túto živelnosť s pôvabom a neskĺznuť do príliš veľkej drámy – to sa v Košiciach podarilo na výbornú. Dostať z orchestra maximum na neznámom, raritnom repertoári, rozvíjať jeho interpretačné kvality vyzdvihnúť sólo hráčov, ktorých má Štátna filharmónia Košice excelentných, sa snaží Robert Jindra. Karty sú rozdané, ostatné orchestre sa môžu aspoň jemne inšpirovať.
Zuzana Vachová
Foto: Dávid Hanko
