Voľné združenie Jamu ukazuje, že folk vôbec nemusí byť nudnou muzikou s niekoľkými akordami. Každá pieseň tejto kapely tvorí osobitý, poetický hudobný svet s originálnou inštrumentáciou.
Voľné združenie Jamu je partia nadšených muzikantov a spevákov, ktorí hrajú pesničky pre špecifickú cieľovú skupinu ľudí a za roky hrania si získali svoj okruh stabilných poslucháčov. Škatuľkovať ich do folkového žánru by bolo čistým nezmyslom, pretože ich piesne ďaleko prekračujú hranice tohto žánru. Je to kapela, ktorá sa nebojí prezentovať sa osobnými, niekedy až intímnymi textami a v tom je jej hlavná sila. Určite však nie jediná.
Skupinu až donedávna tvorili: Hanka Bednaříková – spev, akustická gitara, klavír, huslista Pavol Matej, Peter Klema – mandolína, basová gitara, spev, vokál, Jakub Vaňo – basová, elektrická a akustická gitara, spev a vokál. V tomto zložení aj nahrali koncom minulého roka CD s jedenástimi skladbami (chválime ilustrácie a grafiku Sylvie SYMU Chladnej, ktoré nádherne korešpondujú s atmosférou piesní a buklet obsahuje okrem textov piesní aj esteticky vkusné fotografie Matúša Hemish Hirnera). Po odchode huslistu sa kapela rozhodla nahradiť tento vznešený sláčikový nástroj, ktorý má nezastupiteľné miesto v mnohých folk-rockových či country formáciách, violou. A spravila veľmi dobre. Julka Bolebruchová je skúsenou interpretkou Slovenskej filharmónie, takže k tomu, aby si osvojila repertoár Voľného združenia Jamu, nepotrebovala stráviť celé hodiny drilovaním. V petržalskom DK Lúky na koncerte predviedla, že je hudobníčkou, ktorá sa vie bezprostredne „chytiť“ aj bez prípravy na akúkoľvek hudobnú tému. Dokonca aj drobné nepresnosti boli v tomto prípade sympatické, pretože na živom vystúpení sa stretli fanúšikovia kapely, ktorí sa medzi sebou aj členmi skupiny dôverne poznali. Bol to akoby familiárny koncert s dobrou energiou a muzikantmi, ktorí sú dobre zohratí.
Okrem toho, viola síce na pohľad v orchestri „hrá druhé husle“ (to je spravidla pohľad amatérov, no nikdy sa ním nedajte pomýliť), no jej tón má nezameniteľnú, podmanivú farbu. Jej register je nižší ako husle, mnohí ju mylne považujú za menej virtuóznu či menej zaujímavú, opak je však pravdou. Nie nadarmo veľkí skladatelia písali aj violové koncerty. A v tejto inštrumentálnej zostave sa vynímal jej zvuk naozaj lahodne a najmä estetika tónu korešpondovala s ostatným nástrojovým obsadením. Takže celkom prospešná výmena. Niekedy aj čerstvý prievan v kapele spraví užitočnú prácu.
Už od prvých momentov bolo zreteľné, že hudobníkom výborne šlape rytmická sekcia, čo je základom každého bandu. Jadrom formácie je Hanka, ktorá má nielen skvelý, sýty alt (okrem prirodzene peknej farby hlasu je už vyspievaná, takže má nosný tón a jej hĺbky znejú v piesňach mimoriadne efektne – čo je pri altovom hlase vzácnosť), ale podpisuje sa aj pod väčšinu textov piesní. Na koncerte prezentovali piesne z CD, ktoré – ako s príjemným humorom adresujú poslucháčom, nahrali „metódou všetci spolu, spontánne a naraz (okrem spevov) v štúdiu Jána Kováča“.
Otváracia pieseň albumu Siahni zaujme poetickým textom, ale aj formou, ktorá poskytuje v medzihre priestor pre sólo. V štandardných bandoch to zvykom nebýva, a už vôbec nie, že sa ozve sláčikový nástroj. Kým na albume sú to ešte husle (Pavol Matej), na koncerte sme počuli Julku Bolebruchovú, ktorá sa na premiére vysporiadala s novým repertoárom výborne. Speváčka Hanka ovláda široké dynamické spektrum vokálu, aj preto je jej prejav presvedčivý. K textu, ktorý nie sú len nejapným filozofovaním o zelených stromoch, ale odhaľuje vnútro autorky a rieši aj jej vzťah, je potrebný takýto výrazný prejav a ten speváčka Voľného združenia Jamu rozhodne má. Experiment s rytmikou, tak trošku zaváňajúcou jazzom, si kapela dovolila v piesni Luna (opäť pekné sólo pre violu) a v tomto prípade si muzikanti dopriali viac inštrumentálnej slobody. Je počuteľné, že v medzihre, v priestore, ktorý by v tradičnom jazze patril improvizácii, hudobníci neimprovizujú, ale spontánnosť a muzikálnosť im uprieť nemožno. Rovnako aj vokály sú v piesni riešené veľmi umne, čo však je úplne top na tejto skupine, je skutočnosť, že každá pieseň má svoj vlastný hudobný svet. Štrkopiesky – pocta Soni Horňákovej, má v sebe krásnu nostalgiu, no muzikanti nikdy neprechádzajú do pátosu. Táto emócia im je, našťastie cudzia. Speváčka sladkastú príchuť romantizmu prítomnú v niektorých veršoch dokáže odbúrať scatovaním a pozoruhodné je aj jej dynamické spektrum. Od toho najnežnejšieho pianissima, ktoré priam hladí, to dokáže poriadne „rozbaliť“ do zvučného forte, či už v nižších, ale aj vo vyšších polohách. Aj jej frázovanie je vyvážene oblúkové, čo dosiahla viac-menej intuitívnou cestou, rokmi spievania.
K spevu je potrebné spomenúť aj inštrumentálnu zložku, ktorá dáva kapele osobitý ráz: sound majú špecifický, svojský. Zvukovo je kombinácia mandolíny, sláčikového nástroja, basovej gitary a akustickej gitary (alebo klavíra) správne vyvážená. Tento originálny sound nebýva v bandoch samozrejmosťou, naopak.
Ak sme hovorili o tom, že každá z piesní Voľného združenia Jamu má svoj vlastný hudobný svet, tak akási symbióza týchto svetov je počuteľná v piesni Lipa a vlk. Lyrický úvod s gitarovým sprievodom (rozloženými akordmi) a jemnými vokálmi viacerých členov kapely znie ako príjemné intro k balade. Ešte aj prvé verše naznačujú, že to bude pomalá pieseň s osobne ladeným textom. To, čo sa však skrývalo pod povrchom, po prvej slohe zrazu „vybuchne“ v plnej paráde. S hudbou, samozrejme, korešponduje aj text. Hanka pritom spevácky precíti každý jeden detail v piesni, snivosť piesne podčiarkuje aj príjemný hallový efekt, ktorý využili pri nahrávaní. Naživo bola atmosféra piesne a jej interpretácia citeľná ešte intenzívnejšie, pretože publikum spravilo svoje. V podstate na ploche jedinej skladby dokáže kapela meniť niekoľkokrát inštrumentáciu, dynamiku a je počuteľné ako sú zohratí.
Obecenstvo sa na koncerte potešilo pesničke Jednosmerný prúd s komentárom, že filharmoničku Julku donútili hrať na viole falošne. Humorná vsuvka s vtipným textom a ešte veselším prevedením je znakom toho, že niekedy sa netreba brať až tak vážne. A keď už sme pri tom – ono to už tak býva, že na vystúpeniach sa publikum baví a pri tej zábave si nestihne všimnúť muziku, ale ani v tejto skladbe to nie je až také jednoduché. Trebárs part, ktorý má mandolína (Peter Klema) je v pomerne rýchlom tempe, takže dá zabrať, ale hudobník ho zahral precízne a čisto.
Jednou z najkrajších piesní albumu je nepochybne Čipky a perie, ak sa vôbec dá hovoriť o najkrajších, pretože celé CD je dômyselne vystavané a priemernú pieseň na ňom nenájdete. Čipky a perie má dominantne melodický charakter, basová linka je viac menej podporná, úsporná a mandolína s gitarou sa krásne splietajú v polyfónii s hlasom Hanky Bednaříkovej. Má v sebe čarovnú mysterióznosť, doslova až cítite pastorálno-lyrické obrazy, ktoré sú v texte vkomponované.
Klavírne Blues o smrti má v sebe typickú pulzáciu a po odspievaných veršoch, ktoré speváčka bluesovo zafarbuje, sa ozýva mandolína. Je až prekvapujúce, ako dobre znie v blues. Pri gradácii v pesničke kapela rada používa stupňujúce sa vokály, čo skladby atmosféricky podfarbuje. Aj vďaka tomu majú svoj originálny rukopis. Blues o smrti nie je žiadna ťažkotonážna depresia, ako by sa mohlo podľa názvu zdať. Iste, má aj kus clivoty, napokon, nebolo by to blues. Je to zaujímavo tonálne riešená skladba, aj dobre vystavaná, čo sa hudobnej formy týka.
Vtipné entré zažili poslucháči koncertu k pesničke Živly, ktorú uviedla Hanka Bednaříková. Vraj Peter ako ateista s touto skladbou nie je až taký stotožnený, pritom faktom je, že pesnička má v sebe istú mystiku, no je skôr o človečenstve a svete okolo nás ako desiatich prikázaniach či stredovekých choráloch. Tak či onak, na albume opäť tvorí ďalší hudobný kus, ktorý sa výrazne líši od ostatných. Je najpomalšou skladbou CD, má v sebe aj istý charakter meditácie (v tom dobrom slova zmysle, pretože dnes už je to v istých konotáciách vnímané aj ako nadávka a úprimne, vôbec sa tomu nedivím), no opäť je dobre rámcovaná pevnou hudobnou formou. Hĺbavý a poetický text je doménou aj tejto piesne, napokon vo folkovom žánri je práve textová zložka doménou, ktorá sa tak vysoko cení.
Čo však Voľné združenie Jamu odlišuje od bežných folkových kapiel je hudobná prepracovanosť a invencia, ktorá prekračuje hranice folku. Počuť u nich prvky jazzu, folklóru, dovolia si aj experimenty v metre (nie vždy sa tu stretávame s jednoduchou klasickou štvordobovosťou) a na koncerte predviedli, že práve folklór v špecifickej úprave im je blízky. Zaznela napríklad ľudovka Orech, ktorá je aj na albume. Pôvodne pieseň s názvom Mám ja hrušku, ktorá pochádza zo Stredného Slovenska – konkrétne oblasti Podpoľania dostala v podaní kapely úplne iný nádych. Írečitý folklór vymizol, z nežného úvodu sa muzikanti opäť dostali cez dynamickú medzihru k dobre vypracovanej kontrastnej časti s vokálmi. Aj na ľudovke sa dá ukázať, že „džemovanie“ – ak majú hudobníci hudbu naozaj v srdci, možno spraviť v akomkoľvek žánri. Stačí trochu spontánnosti a robiť ju nie z príkazu, ale preto, že to naozaj chcú a robia radi.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Matúš Hemish Hirner
