Kodaň, 1918. Povojnová spoločnosť v Dánsku sa zmieta v chudobe a dezilúzii. Vojaci, ktorí prežili, sa vracajú domov znetvorení, špinavé ulice páchnu chorobami a smrťou a v bežnom človeku sa prebúdzajú základné inštinkty prežitia. Režisér Magnus von Horn prináša do našich kín jeden z najvýraznejších a najznepokojivejších filmov minulého roka – historickú hororovú drámu Dievča s ihlou, v ktorej ožíva tradícia nemeckého filmového expresionizmu.
Synopsa filmu Dievča s ihlou: Karoline pracuje ako šička vo fabrike na výrobu vojenských uniforiem. Jej manžel, ktorý odišiel bojovať, je už dlho nezvestný. Ona sa v najťažšom období svojho života spozná s majetným mužom a na moment pocíti nádej na lepší život. Jej situácia sa však ešte väčšmi skomplikuje, keď otehotnie a ostane sama. Vo chvíli rozhodujúcej o živote a smrti stretne prívetivú Dagmar, ktorá sľúbi, že Karoline s nechceným dieťaťom pomôže a nájde mu dobrú pestúnsku rodinu. Okrem dôvery však tieto dve ženy spojí aj jedno desivé tajomstvo.
V slovenských kinách ešte stále môžeme vidieť novodobé spracovanie filmu Nosferatu, ikonického hororového príbehu podľa knihy Brama Stokera. Režisér Friedrich Murnau už v začiatkoch svetovej kinematografie adaptoval knihu o grófovi z Transylvánie do esteticky a výtvarne špecifického filmového diela z roku 1922. Nemecký expresionizmus vo filme aj výtvarnom umení sa vtedy stal uceleným symbolom spoločenskej jednotne prežívanej trýzne, okrem toho, že vďaka nemu rozvíjajúce sa umelecké druhy nadobudli nové výrazové bohatstvo. Aj horor získal novú, veľmi konkrétnu a vítanú formu.
Nosferatu z roku 2024 v tejto tradícii výraznejšie nepokračuje a hlási sa skôr ku koreňom gotického románu, čím sprostredkúva výraz diela vernejšie pripodobnený knižnej predlohe. Ak ste pri tomto filme dúfali v o niečo radikálnejšiu formu a vaše očakávania ostali sčasti nenaplnené (podobne ako aj moje), máte možnosť v kine vidieť skvelú alternatívu – Dievča s ihlou.
Tvrdiť, že surovosť nikdy nevyzerala lepšie, než práve vo filme Dievča s ihlou, by bolo trochu trúfalé. Akoby len mohli biednosť a rozklad vyzerať dobre… V prípade novej snímky Magnusa von Horna by som to pozitívne pri sledovaní vysvetlil ako utíšenie túžby po pravdivosti.
Dievča s ihlou určite nepatrí medzi takzvané kostýmové historické snímky. Žiadnu honosnosť v ňom totiž nenájdete. Prostredie, v ktorom sa hrdinka Karoline pohybuje, patrí najnižším vrstvám obyvateľstva. Jej cestičky nevedú dláždenými ulicami, ale bahnitými chodníkmi, ktoré ju predurčujú k životu ďaleko za hranicou chudoby. V prípade, že vás občas nudia historické filmy s “televíznou výpravou”, kde sú kostýmy čerstvo vyprané a postavy starostlivo upravené, určite sa filmom Dievča s ihlou radi necháte vytrhnúť z tejto skreslenej predstavy o minulosti.
Dôraz na obraz je nepochybne tým prvým, čo si na filme Dievča s ihlou všimnete. Dômyselnými zmenami svietenia sa z postáv striedavo stávajú ľudské bytosti a vzápätí démoni. Hlavnú hrdinku Karoline hrá Victoria Carmen Sonne, ktorej nálady sa menia iba v hraniciach zápornej škály – od smútku až po strach, znechutenie a hnev. Zakaždým akoby sme sa dívali na trochu inú variáciu postavy, v jednej chvíli má hrdinka zlovestný výraz, ktorým by najradšej vykričala všetku krivdu, len aby sa opäť poslušne vrátila do polohy submisívneho a neskúseného dievčaťa. Podobne autori pracujú aj s postavou Dagmar (Trine Dyrholm), ktorej povahu by som tu v mene zachovania tajomstva nechcel príliš rozvíjať.
Filmári sa neboja scénu zašpiniť blatom, krvou či vtáčím trusom, aby zdôraznili mizériu, ktorou sa hrdinky a hrdinovia musia brodiť. Pripočítajte si k tomu monochromatický obraz, odvážnu hru so svetlom a tieňom a vznikne atmosférický horor s výnimočnou umeleckou hodnotou. O čosi podobné sa snažil aj Robert Eggers s filmom The Lighthouse, ale aj Ivo Trajkov s historickou drámou Piargy. Eggers a jeho hrdinovia sa však až príliš nechali unášať horúčkou a neviazaným princípom bláznovstva. Piargy sa naopak držali racionality a vidieckeho realizmu. Dievča s ihlou sa nachádza niekde medzi. Opiátové večery zachovávajú svedomie hrdiniek umlčané, a to ich drží pri živote. Film nikdy nesklzne do úplnej rezignácie voči skutočnosti, a to je na ňom to najdesivejšie. Snímka je tak surová, že jej autentickosť si nedovolí nikto spochybniť.
Viac než obraz sa publika môže dotknúť iba samotná téma nechceného tehotenstva a všetkých pridružených tém. Konaniu a motivácii postáv obecenstvo nemôže rozumieť okamžite, a preto sa dá ľahko prisúdiť narušenej psychike. Keď však jedna z hrdiniek vysvetlí dôvody svojich odsúdeniahodných činov, či si to prajete alebo nie, donúti vás to uvažovať nad jej slovami. Režisérovi Magnusovi von Hornovi sa podarilo vytvoriť znepokojujúci moment, v ktorom odpudivá záporná postava vysloví kus nepríjemnej pravdy, a divák/diváčka sa s tým skrátka musí nejako vyrovnať. Áno, Dievča s ihlou na vás bude klásť aj takéto nároky.
Záverom, film Dievča s ihlou predstavuje fascinujúci návrat k prvkom filmového expresionizmu, ktorý sa nikdy nebál špiny a zúfalstva povojnového sveta. Magnus von Horn v tejto snímke neponúka jednoduchý príbeh, ale odvážne skúma temné zákutia ľudskej psychiky a spoločenských problémov prostredníctvom silného vizuálneho jazyka a surovej atmosféry. Dievča s ihlou nie je len historickou hororovou drámou, ale umeleckým dielom, ktoré sa nebojí ukázať realitu v jej najhrubších podobách.
Spracoval Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
