Niet pochýb, že režisér Chan-wook Park patrí v súčasnosti medzi svetovú špičku. Významne sa zaslúžil o prerazenie kórejského filmu do povedomia širokej západnej verejnosti a to už dávno pred Parazitom či Squid game.
Jeho osobitý vizuálny štýl a ešte osobitejší scenáristický prístup primäli k obdivu aj velikánov Quentina Tarantina či Spika Leeho. Pomstychtivý Oldboy dokonca rokmi nadobudol nefalšovaný štatút kultového diela. Šokujúce, brutálne, vtipné a nevídané boli príbehy, ktoré tento režisér prinášal na filmové plátna, či už z územia rodnej Kórey, alebo z Hollywoodu. Jeho nový film Podozrivá sa však chce vymaniť – dokazujúc to mnohými náznakmi – z rodiny diel odvážnych žánrových zmesí, krvavých či erotických príbehov.
Myšlienky o Podozrivej vo mne vzbudzujú rozpor, s ktorým sa najlepšie popasujem, keď ho rozpíšem a rozložím do poslednej skrutky práve tu. Totiž, Podozrivá je filmom, ktorý na rozdiel od tých starších dokazuje určité látkové upokojenie. Stále koketuje s brutalitou a cynizmom, nie však do takej miery, ako tomu bolo v minulosti. Park tentoraz nestavia do prostriedku postavu s fatálnou predurčenosťou osudu, ktorá sa musí krkolomne vydriapať z priepasti až na okraj, aby zničená okúsila vytúžený pokoj, ale zameriava sa na sofistikované, civilizované a uhladené charaktery, ktoré v sebe síce schovávajú kúsok tej tragédie, no až na malé škrabance a mozole to na nich nebadať. Pod hlavným reflektorom máme tentokrát policajného vyšetrovateľa a ženu podozrivú z vraždy svojho manžela. Detektívnu povahu príbehu hatí fakt, že vyšetrovanie sa veľmi dlhú dobu nikam neposúva. Celé dianie je len akousi meditáciou nad postavami, hereckým remeslom ústrednej dvojice a samozrejme režijným dôvtipom. Nie je nad to, keď obecenstvo vidí, ako si režisér aj hereckí predstavitelia užívajú svoju prácu a dokážu sa vyhrať aj s najmenšími súčiastkami diela. Podozrivá v tomto smere má naozaj čo ponúknuť. Ak teda máte chuť posadiť sa pred šperkovnicu a sledovať odlesky množstva malých, ale majstrovsky obrúsených drahokamov, Podozrivá je film pre vás.
Celý je akoby poskladaný z množstva párových častíc. Póly plus a mínus sa hľadajú v 138 minútovej stopáži. Každá akcia čaká na svoju reakciu, vtip na svoju pointu. Bod A túži po bode B a dostane ho. Scenár je dômyselne zaplnený drobunkými motívmi či detailmi a ani jeden z nich nie je náhodný. Každý vedie k vlastnej odpovedi. Akékoľvek slovo a konanie postavy predstavuje len polovicu celku a druhá časť leží niekde tam, v tých dlhých minútach medzi začiatkom a koncom. Nepochybne ide o kvalitný počin, z ktorého cítiť prácnosť, kumšt a nezmiernu snahu. No je zábavné odhaľovať túto náročnú skladačku? Odpoveď nie je jednoduchá.
Samotný režisér sa nechal počuť, že sa v strižni snažil film skrátiť ako to len šlo, no výsledok aj tak významne prevyšuje dve hodiny. V dobe trilógie pomsty, kedy poetiku jeho filmov dopĺňala špecifická akcia a nevšedná znalosť kriminálneho sveta, a s tým spojené nápadité situácie, bolo ľahšie udržať si diváka v pozore. Prvé sa teraz zámerne posunulo do úzadia a druhé si autor našťastie zachoval v plnej miere. No prechodom od žánrovejších tendencií k rázu pomalej milostnej drámy nastáva efekt dlhej chvíle. A tu je ten paradox. Na jednej strane je jasné, že film nestráca svoje typické kvality, na strane druhej je jeho pomalé tempo bremenom. Navyše bolo pre mňa nemožné obsiahnuť výpoveď filmu iba jedným zhliadnutím. Dve hodiny a osemnásť minút pre mňa nebolo dosť na to, aby som si uvedomil, čo všetko mi film ponúka a klobúk dole pred tými, ktorým jedna návšteva kina postačuje na vydolovanie toho, čo z Podozrivej chcú dostať. Hlavný konflikt je však sám o sebe dobre zrozumiteľný a funguje aj bez tejto nadstavby. Vzácne na tomto filme je to, že sa nemusíte cítiť zle, ak ste niečo prehliadli. Príbeh pre vás pravdepodobne bude aj tak fungovať, nech sa zamotáva akokoľvek. Všetky malé súvislosti a detaily určené na odhalenie sú skôr odmenou, cukríkmi za statočnosť a pozornosť. Predstavujú skôr akýsi pokročilý level, ku ktorému nás autor pozýva, ale nenúti.
Ak hovorím, že vo filme nič nepôsobí náhodne ani prvoplánovo, netýka sa to len príbehovej zložky, ale aj všetkých ostatných. Nemožno spochybniť, že kamera a mikrofón sú predĺženými rukami kórejského režiséra. Snímacia technika stojí na presne určenom, jedinom prijateľnom mieste, v jedinom možnom uhle. Zvuk doteraz neslýchaným spôsobom dotvára časopriestor a buduje mystériu, ktorá nás chráni pred prudkou realitou. Jednoducho, Chan-wook Park drží pevne v rukách všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii a o to bolestivejší je fakt, že tým tentoraz dovádza obecenstvo k dlhým povzdychom. Filmu pritom nechýba ani tradičný prínos režiséra-pozorovateľa.
Či sa už bavíme o starších tituloch, alebo novinke, všetky Parkove diela narábajú s prudko realistickými motívmi, ktoré sú filmu ako takému zväčšia cudzie, zrejme preto, že s nimi filmári nie sú oboznámení. Svedčí to o režisérovom jedinečnom pohľade na svet a schopnosti vložiť do príbehu neobvyklý, ale stále zrozumiteľný element na ozvláštnenie fiktívneho sveta fungujúceho podľa vlastných pravidiel. Všetky tieto originálne nápady slúžia ako malé prekvapenia, ktoré som s radosťou vítal ako v starších filmoch, tak aj v tom poslednom. No príbeh ochudobnený o prudkú dramatickosť ma nedokázal k sebe pripútať natoľko, aby som sa pri sledovaní znamenitého remesla nezačal predsa len nudiť.
Nezostáva iné, len veriť, že nabudúce si už Park nebude chcieť dokázať, že to vie aj civilnejšie a vráti sa radšej k tradične sviežejšej surovosti.
Autor: Matúš Trišč
Zdroj foto a distribútor: Filmtopia
