Záverom roka Slovenská filharmónia nahradila tradičné valčíky známymi melódiami z muzikálov a pre hudobných fajnšmekrov zaznela aj štýlovo čistá Rapsódia v modrom v podaní Ladislava Fančoviča, akú sme doposiaľ na Slovensku nepočuli.
Len pár dní pred uskutočnením Silvestrovských koncertov v piatok 30. decembra o 19.00, v sobotu 31. decembra 2022 o 16.00 a Novoročného koncertu v Slovenskej filharmónii (v pondelok 2. januára 2023 o 19.00, z ktorého píšeme aj túto recenziu), prišiel oznam o zmene dirigenta. Pôvodne avizovaného Roberta Jindru nahradil Rastislav Štúr. Naštudovať program, zostavený z diel britských a amerických skladateľov – Leonarda Bernsteina, Georga Gershwina, Frederica Loeweho a Andrewa Lloyda Webbera, za pár dní, chce nielen odvahu, ale i mnohoročné skúsenosti v rôznych hudobných žánroch. Našťastie, Rastislav Štúr je dirigent, ktorý má skúsenosti nielen v opere, ale aj tanečnej hudbe – už niekoľkokrát aj v Redute dokázal, že prirodzene cíti jazzovú hudbu či swing. Dokáže hudobníkov doviesť k drivu, ktorý je taký potrebný pri týchto žánroch, rôznych crossoveroch či treťom prúde. Klasická hudba, ktorá prijíma impulzy z jazzovej rytmiky, nikdy nesmie byť hraná s fádnou prísnosťou – musí v nej byť život a pulzujúca rytmika, ktorú Štúr má v sebe. Cítiť ju z jeho spôsobu vedenia orchestra, dynamiky gest, tanečných pohybov a hlavne – výsledného zvuku, frázovania hudobníkov, ktorí sa pod jeho vplyvom dokážu od klasiky oprostiť.
Dramaturgia Silvestrovských a Novoročného koncertu priniesla novú líniu, na rozdiel od zaužívanej, valčíkovej hudby predchádzajúcich rokov. Iste, tradícia káže na Nový rok hrať valčíky a tie dokonca môžu byť rozmanité. V európskej hudbe možno nájsť aj mimo dynastie Straussovcov mnoho klenotov, cenných, zvukovo a melodicky neobohraných „trojdobých“ skladieb plných elegancie a invencie. Dôkazom je aj koncert Najkrajšie valčíky sveta, ktorý viedol v roku 2021 šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin.
Slávnostné udalosti spojené s radosťou sa však určite dajú pripomínať aj menej tradičným repertoárom. Z tohto pohľadu bola voľba diel osviežujúca – najmä v prvej časti. Novoročný koncert otvorila nápaditá hudba amerického skladateľa, dirigenta, klaviristu, pedagóga a najmä popularizátora hudby – Leonarda Bernsteina. Hoci Bernstein sa do nášho povedomia mohol skôr zapísať ako dirigent a umelec, ktorý sa zaslúžil o propagáciu opomínaného diela Mahlera či Nielsena a do repertoáru Newyorskej filharmónie, ktorú viedol od roku 1958 zaradil aj mnoho súčasnej hudby, mimoriadne zaujímavý je aj jeho skladateľský prínos.
Suita troch tancov je prevzatá z Broadwayskej scény z roku 1944 z titulu On the Town. V sfilmovanom muzikáli z roku 1949 hrali veľké mená ako Gene Kelly, Frank Sinatra, Betty Garrett a Ann Miller. Možno ani nie tak scenár filmu je pre filmy z tohto obdobia podstatný, no práve skvelé choreografie a protagonisti filmu. A samozrejme, hudba. Príbeh o troch námorníkoch, ktorí majú deň voľna v New Yorku, kým sa opäť budú musieť hlásiť na palube lode, je zaujímavý práve tancom a hudbou, v prvej polovici, no keď sa následne preklopí do melodramatickej roviny, prestáva byť pre diváka až taký príťažlivý. Bernstein bol v tom čase inšpirovaný baletom, preto je toto trojdielne dielo založené na niektorých slávnych tanečných scénach z predstavenia.
Svižné, krátke intro v podaní Slovenských filharmonikov malo potrebnú razanciu a zároveň ľahkosť – nastúpila po ňom téma v plechoch doplnená opakujúcou sa rytmickou figúrou saxofónov. Už úvod naznačil, že hráči sú dobre pripravení a Bernsteinovo dielo, ktoré je výzvou pre každý orchester, hrajú s plným nasadením. Rýchle tempo, sviežosť, s ktorou ho dokázali hrať, napriek častej rytmickej variabilite, precízne zahraté kontrasty – nástup vo forte a hneď kontrastné piáno, presne takto má vyzerať dobre pripravený orchester. Krátke jazzové motívy, ktoré sú „nákazlivo zapamätateľné“, zneli s drivom, dobrým swingovaním a ťahom. Akcent na nepravidelnej dobe nebol umelo naučený – znel mimoriadne muzikálne a rovnako synkopy boli rytmicky presné a živelné. Interpretácia hráčov mala originálnu príchuť „dirty“ jazzového sveta. To je presne to, čo musí mať v sebe táto hudba – živelnosť, vnútornú pulzáciu, „špinu ulice“ a istým spôsobom – oproti klasickej hudbe aj drzosť. V prvej tanečnej časti suity jeden z námorníkov sníva svoj sen, predmetom ktorého je krásna slečna (námorníkovi, ktorý sa dostane na súš, sa asi nebude snívať o Sokratovských dialógoch). Zvukovo zreteľný orchester, s uveriteľným jazzovým nádychom, potrebnou farebnosťou a energiou – radosť počúvať filharmonikov, ktorí hrajú s nasadením a potrebnými emóciami.
Melancholická druhá časť Lonely Town je o námorníkovi, ktorý sa ocitne v Central Parku a opäť je príbehovo stavaná – kým v prvom príbehu sa odohráva sen, ďalšia časť je clivá a pritom aj svojím spôsobom hrozivá (v bulletine veľmi príjemné prekvapenie – text Andreja Prachára objasňujúci tieto časti suity aj v kontexte s filmovým dejom). Skladateľ dáva do protikladu drevené a plechové dychové nástroje. Prekrásne trúbkové sólo znelo proti klarinetom a ďalším dreveným dychom. Spôsob, akým Bernstein komponoval túto časť, je známy model zvolania a odpovede, využívaný napríklad aj v černošskej duchovnej hudbe, ale aj v blues a ďalších štýloch, neskôr aj v inštrumentálnej hudbe. Orchestru pod taktovkou Rastislava Štúra sa podarilo udržať rovnováhu, v náročnom pomalom tempe, s krásnym zintenzívnením basovej línie, ktorú doviedol do presvedčivej gradácie s bohatým zvukom sláčikov, aby v závere tejto časti zvuk stlmil, až do stratena. Krásna práca s dynamikou a výstavbou.
Po reflexívnej časti nastala v suite – aj v orchestri opäť radosť. Nie, že by bolo rytmicky všetko v jej úvode absolútne v poriadku, no ten jemný disbalans sa napokon podarilo ustáť. Times Square: 1944 je panorámou zloženou z rôznych sekvencií a interpretačne zjavne najťažšou. Prekrásny sólový klarinet, ktorý znel v úvode vyvolával rôzne asociácie. Keď počujete túto tému, vynoria sa vám kultové filmy ako Američan v Paríži, zlatá éra 50. rokov, v ktorej hudobné divadlo kvitlo. V tejto časti sa námorníci stretávajú na Times Sqare, aby sa zabavili – logicky, je plná zábavy, radosti a „hluku“. Hudba je teda plná častých rytmických a dynamických zmien, živelnej energie – pestrej palety bicích nástrojov. Štúrovi sa podarilo podčiarknuť zmeny nálad, brilantne vystihnúť pulzujúci život, jazzovú rytmiku, krátke motívy v rýchlom tempe, a napokon – slávnu tému New York New York. Slovenskí filharmonici majú v plechových dychoch silné zastúpenie hráčov, ktorí hrajú v rôznych jazzových ansámbloch, čo sa okamžite prejavilo na výraze a farbe. Skvelá interpretácia – a Bernstein teda vôbec nekomponoval jednoducho, bol to precízny, mimoriadne sofistikovaný skladateľ, ktorý dokázal skĺbiť do európskej formy prvky hudby 20. storočia, jazzu, swingu, blues – netreba zabúdať, že možno na prvé počutie znie jeho hudba tanečne a zábavne, no v partitúre sa skrýva majstrovstvo. Pre hráčov si vyžaduje nielen dôslednú technickú prípravu, ale aj tú vzácnu nadstavbu vo výraze a rytmike, frázovaní, v zafarbení tónov – to všetko sme na koncerte počuli.
V ďalšom programe sa predstavili sólisti večera – sopranistka Martina Masaryková a tenorista Ľudovít Ludha. Najprv znelo virtuózne číslo koloratúrnych sopránov Glitter and Be Gay, ária Cunegonde z operety Candide. Plná iskrivého humoru, ľahkosti koloratúrnych partov – koketujúcich fráz s divákmi – aj taká môže byť (a dokonca mala by byť) koncertná verzia tohto známeho, náročného partu. V podaní našej sopranistky jej však ešte chýbala ľahkosť a prepracované herectvo, aby dosiahla tento želaný efekt. A v speve sme čakali viac komfortu a jasnosti – najmä vo výškach, ktoré zneli miestami tenzne. Orchester odčlenil hudbu – spočiatku pomalú, v strednej časti svižnú, zreteľne, dokonca dirigent prispôsoboval všetky nástupy speváčke. Iste, bez rekvizít a kulís je náročné pre interpretku zachytiť komediálny charakter tejto árie a v mnohých prvkoch sa ich aj snažila zdôrazniť vtip, no podstatne viac sme dokázali odčítať humorný obsah v hudbe ako v speve. Okrem toho, táto ária je často pre speváčky aj slobodným priestorom pre improvizáciu – najmä v koloratúrach, pre efektnejšie vyznenie pridávajú aj niečo navyše, čo v predlohe nie je zapísané. Masaryková je typ speváčky, na ktorú sa dobre díva, napokon, má na to, aby stvárnila aj party podobného charakteru – či už technicky alebo výrazovo, preto škoda, že z neho nedokázala vyťažiť viac. Hlavný problém interpretácie však bol rytmický – ak by po svojom boku nemala takého skúseného dirigenta, akým je Rastislav Štúr, rytmické problémy mohli byť ešte závažnejšie.
Mariu, slávnu pieseň Tonyho z muzikálu West Side Story interpretoval náš tenor Ľudovít Ludha, ktorý ju poňal operne. Ludha je spoľahlivý typ speváka, ktorý prísne dodrží dynamiku, na scénu príde pripravený – už len samotný nástup je pre sólistu mimoriadne náročný. K tejto piesni sa predsa len hodí vnútorne viac precítený, lyrický prejav, piesňového charakteru, bez veľkých operných plných tónov, ktoré zvolil. A ďalšia vec, ktorá (aspoň pre mňa) pôsobila rušivo: tento part má byť osobným vyznaním, pri ktorom hrdina, neustále opakujúci meno Maria, musí piesňou vyjadrovať zamilovanosť a to, ako sa mu zrazu zmenil celý svet, keď svoje vyvolené dievča stretol (a to meno musí znieť s nehou, vášňou, drámou, láskou, obdivom – každý jeden odtieň emócie sa doň musí pretaviť). Keď sa však spevák díva do nôt, jednoducho mu tieto emócie neveríte. A nie je ani schopný natoľko ich precítiť – napríklad verš, keď vyslovíte meno Maria nežne, znie takmer ako modlitba, korešponduje s kontemplatívnou hudbou, má znieť v pianissime – každý jeden poetický text tejto piesne má konotáciu v hudbe. Hoci sme aj počuli v orchestri snahu o dodržanie tejto línie, v speve nekorešpondovala a sólista často zanikal (preto aj pri veľkom forte, keď znela gradácia, spevák mal koncentrovať všetko do dynamiky a zmyslu textu – význam bol skrytý v obsahu, nebola to chyba orchestra, že zatienil speváka). Veľká škoda, že sa s piesňou Ludha viac nevyhral pri jej naštudovaní – vo výraze, dôslednou prácou s s tempami, dynamikou a agogikou – Bernstein, Maria i muzikál by si to zaslúžili.
Jednoducho, americké muzikály majú svoju „sladkastú“ príchuť veľkých emócií, ktoré akoby sme sa báli uchopiť, lebo by to bolo predsa gýčové alebo nepatričné a vo svete opery sa to asi nesluší. Opak je pravdou. Muzikál si takéto bombastické emócie – či už dramatické vyznanie lásky tesne na hranici s gýčom alebo v prvom, humornom prípade, vtip na hranici s afektom, priam žiada. Interpretácia oboch sólistov akoby sa bála vybočiť zo zaužívaných noriem a plávala len po povrchu, pritom obaja by si to dispozične mohli dovoliť.
Vrcholom celého koncertu, nielen prvej polovice večera, bola skladba ďalšieho veľkého amerického skladateľa – Rapsódia v modrom Georga Gershwina. Sólista Ladislav Fančovič mal v tejto skladbe nepochybne výhodu: je to virtuózny umelec, ktorého vážnym záujmom je popri profesionálnej dráhe koncertného umelca, klaviristu aj jeden menej „vážny“ – líderstvo a účinkovanie vo Fats Jazz Bande. V tomto orchestri sa snaží orientovať na repertoár menej známy – často na koncertoch znejú skladby doposiaľ neobjavené, ktoré dokonca sám Fančovič aranžuje. Sú to doslova lahôdky tradičného jazzu a rannej éry swingu. Myslieť si však, že spojením týchto dvoch žánrov – jazzu a klasickej hudby, vznikne niečo ako hudba Gershwina a ideálnym interpretom jeho hudby je práve jazzman, je veľká chyba. Jazzové prvky je potrebné dávkovať obozretne, feeling musíte ako poslucháč cítiť, no predsa ide o dielo klasickej hudby s prvkami jazzu. Koľkí si už zlámali väz na tom, že chceli z Gershwina spraviť jednu veľkú jazzovú jazdu, ktorá znela mimoriadne neštýlovo a ďalší zas na tom, že žiadnu skúsenosť s jazzom nemali a frázovanie a rytmické prvky zneli kostrbato a neprirodzene.
O popularite tejto skladby je asi zbytočné písať, hneď po premiére mala obrovský úspech a dodnes patrí medzi obľúbený repertoár. Pravdou však je, že aj v čase vzniku nemala Rapsódia v modrom veľký úspech u kritikov, ktorí skladateľa zhadzovali a označovali ho za naivného a nevzdelaného. Skôr sa páčila poslucháčom a niektorým skladateľom – napríklad Schönbergovi a Ravelovi. Mimochodom, keď sme už pri premiére, nedá sa nespomenúť skutočnosť, že verziu, ktorú dnes poznáme – v úprave pre klavír a symfonický orchester, zaranžoval Ferde Grofé pod dohľadom objednávateľa Paula Whitemana. Na premiére znela verzia s improvizovanými pasážami. Nebolo by márne, ak by sa záhadne objavila – viem si celkom dobre predstaviť, ktorý interpret by ju bravúrne zvládol.
Ak ste doteraz počuli nepočetne krát Rapsódiu v modrom a pamätáte si len „zívajúci“ klarinet z úvodu, chyba bola v sólistovi, nepochybne aj v orchestri. A keď sme už pri tom, klarinet otvárajúci Rapsódiu v modrom, sa tam ocitol úplnou náhodou – Gershwin bol skvelý klavirista, ktorý notu po note vypísal klaviristovi, ako má hrať ústrednú tému a počas skúšky ho klarinetista parodoval, napodobňoval klavír, čo sa skladateľovi zapáčilo, tak ho požiadal, nech si to zapíše. Našťastie. Možno by ten klarinet, ako ho poznáme dnes, v partitúre ani nebol.
Čaro tejto skladby je skryté v jeho forme. Azda málokto si uvedomuje, že rapsódia je voľná forma a tým sa aj Gershwin riadil (neznášal prísnosť a hodiny kontrapunktu – a to o ňom veľa napovedá). Do jednej skladby dokázal vkomponovať veľa motívov, mnoho štýlov, vrátane latino, blues, symfonizmu – a závisí od sólistu a orchestra, ako ich interpretujú, či dokážu poslucháča každým jedným úsekom, stvárnením motívu zaujať, alebo všetko zatieni ústredná téma. Ak sa prihodí druhá varianta, stane sa presne to, čím takmer zničil túto skladbu Bernstein, ktorý o nej povedal, že by ste z nej mohli vystrihnúť celé pasáže a stále by ste dostali Rapsódiu v modrom. Je to taký nihilistický, ničivý a sebastredne hnusný výrok, o ktorom si môžete myslieť, že zaváňa až žiarlivosťou konkurenta, no napokon, práve v prípadoch tých nudných interpretácií, musíte doznať, že čiastočne aj pravdivý.
Ladislav Fančovič patrí medzi naše interpretačné špičky a Rapsódiu v modrom hral už aj v úprave pre dva klavíry s Vladislavom „Slnkom“ Šarišským. So Slovenskou filharmóniou pod taktovkou Rastislava Štúra si vzácne sadli. Od úvodného trilku a prvých stúpajúcich tónov sólového klarinetu vedúcich k hlavnej téme sa poslucháč okamžite identifikoval so skladbou, azda v Redute nebolo v ten večer jedinej duše, ktorá by tento motív nepoznala. Klavír sa v introdukcii ozval len krátko – orchester nastúpil v efektnom, mohutnom forte, no s vynikajúcim drivom. Dobre zvolené tempo nechalo motív vyniknúť a už v prvom sóle sme počuli precíznu prípravu sólistu. No nielen to. Zaujal najmä citom, ako dokázal kombinovať jazzový feeling s klasickou interpretáciou. Gershwin do partitúry mimoriadne podrobne zapisuje všetky značky vo výraze, čo však veľmi nepomôže, keď už len také trioly v staccatach hrá klavirista kostrbato a krátko, bez akcentu. Takú chybu však Fančovič nespravil. Nebál sa o tóny oprieť – skúsenosti z jazzovej hudby, ktorú často interpretuje, pretavil do tejto skladby. A samozrejme, nie je tenuto v klasickej hudbe to isté ako v jazze. Už prvé sólo Fančoviča bolo počuteľne iné, ako nudné, uhladené interpretácie mnohých klasických klaviristov. Konečne mala Gershwinova hudba v sebe ozajstný život ulice! Spôsob, akým pracoval s tempami, ako dýchali jeho frázy, ako pracoval s rytmom, dokázal chápať harmónie – bez tých hrozivo romantických agogických srdcervúcich výkyvov (najmä v podaní niektorých ženských interpretiek), bol štýlový a hodný hudby tohto skladateľa. Dokázal presne nájsť miesta, kedy využiť klasiku – napríklad rýchle, virtuózne behy, no zároveň tie, v ktorých podporiť jazzové prvky – najmä v rytmike. Nebol teda jazzmanom, ktorý sa zrazu ocitol v koncertnej sieni, ani virtuózom, ktorý sa hrá na jazzového hráča. Jeho interpretácia bola plná muzikality a tej syntézy žánrov, ktorú má Gershwinova hudba mať.
Dokonca aj orchester bol motivovaný týmto interpretačným výkonom – keď po Fančovičovom prvom sólovom výstupe zaznelo tutti, pripomínal niekdajší zvuk telies, ktoré hrali v svižnom tempe, s energickou rytmikou, s dôrazným crescendom v trúbkach a trombónoch, ktorým sa preklenuli do latino časti. A v tom momente nastala ozajstná zábava. Temperament latino hudby s výborným trubkovým sólom, ktorým sa preklenul opäť v úvodnú tému a následne v typickú „marching“ bluesovú hudbu. Kto aspoň trošku ovláda dejiny tradičného jazzu, vie, koľko prvkov dokázal skladateľ využiť v tejto jednej rapsódii – voľnej forme a s akou štýlovou pravovernosťou sa ich filharmonici chopili (aj s farebnými efektmi plechových dychov, ktoré tak dôverne poznáme z jazzu – napríklad jungle style Duke Ellingtona). Glissandá dychov či synkopy orchestra boli v tento večer dokonalým posluchovým zážitkom.
V ďalšom klavírnom sóle Ladislav Fančovič opäť exceloval. Spočiatku jeho part vyzerá nevinne, no opäť môže stroskotať, ak sa interpret skalopevne drží „taktových čiar“. Sólista večera však tento part poňal vo voľnejšej, takpovediac až improvizačnej forme, hral s absolútnou ľahkosťou a uvoľnene. Miestami ste až mali pocit, že improvizuje. Charakter „call and response“ poňal vo voľnejšej rytmickej štruktúre a mimoriadne spevne. Keď následne tému prebrali drevené dychy (klarinet, hoboj), sólista ihneď prispôsobil dynamiku vo virtuóznej pasáži. Toto členité sólo však ukázalo Fančoviča aj ako technicky excelentného hráča – bezchybne zvládol v rýchlom tempe synkopy v oktávach a náročné akordy. Ešte jedna vec v tomto sóle je (okrem prekérne technicky ťažkých prvkov) zložitá pre každého sólistu: zmysel pre timing. Ten má Fančovič absolútne fantastický – dokáže pracovať s variáciou, meniť tempá, no pritom sa nevychýliť z rytmickej štruktúry, robiť potrebné pauzy, no nikdy nie navyše – presne také, aby dokázal vytvoriť priestor pre napätie. Dokázal vďaka tomu vyvolať neustálu pozornosť poslucháča.
V Redute v tento večer panovala nebývalá, až krásna spriaznenosť sólistu s orchestrom. Ten uviedol ďalšiu, veľmi spevnú, až romantickú tému, ktorú následne prebral klavír, no v sóle sa zrazu, nečakane objaví kadencia. V nej počujeme náznak „blue“ motívu z úvodu a záver už poznáte. Veľkolepé finále, ktoré malo svoju dohru v podobe neutíchajúceho aplauzu aj v Slovenskej filharmónii. Právom – nie je to jednoduché dielo, ani z pohľadu výstavby, technického hrania, rytmického či štýlového. A hoci tento večer ešte mal pokračovanie, bolo zjavné, že koncert mal práve svoj vrchol.
V druhej časti koncertu nás čakali ešte suity z dvoch muzikálov My Fair Lady Fredericka Loeweho, uvedeného po prvýkrát s obrovským úspechom na Brodwayi v roku 1956 a časti z ďalšieho slávneho muzikálu britského skladateľa Andrewa Lloyda Webbera Fantóm opery.
Úprimne sa priznávam – ak raz odznie na koncerte takýto interpretačný výkon, ani po prestávke nie je celkom možné koncentrovať sa plne na ďalší program, nieto ešte na muzikály. Tieto slávne melódie majú svoje čaro a sú skomponované bravúrne, dokonca v nich cítime európsku tradíciu. My Fair Lady pozostávala zo známych melódií a interpretácii nechýbala sviežosť, ľahkosť, prvky humoru v deji sa dostali do hudby, čo bolo ihneď zreteľné. Najmä však jej tanečnosť: suita bola zostavená z niekoľkých známych piesní – I’ve grown accustomed to her face, I´m an ordinary man, Get me to the church on time a aj keď ste nemuseli dôsledne poznať každú osobitne, z času na čas sa vynárala ústredná téma. Je to nezabudnuteľná scéna, keď Audrey Hepburn kráča schodmi už ako dáma, nie ako jednoduchá kvetinárka a sprevádza ju noblesná orchestrálna hudba s ústrednou témou. Nechýbal ani valčík (skladba The Embassy Waltz), ktorý znel na plese, keď sa slečna Doolittle stretla s kráľovnou. To sú okamihy, keď človeku stačí vidieť film raz a automaticky mu ostanú v pamäti – aj vďaka hudbe. Inštrumentálne sóla v tejto suite boli vyhrané čisto, v podstate im niet čo vytknúť, jednotlivé skladby vybraté tak, aby humor striedal vážnu náladu, no predsa – takmer 20-minútová prehliadka orchestrálnych verzií muzikálových piesní, aj keď ku kultovému muzikálu, už v závere začínala stagnovať. Nebolo to hudbou samotnou, ani interpretáciou, skôr koncertu chýbal ešte nejaký ďalší prvok.
Fantóm opery sa začal monumentálnou predohrou – známym motívom, ktorý interpretuje organ. Typický hrozivý motív sa divákovi automaticky spája s prostredím parížskej opery, kde sa odohráva príbeh lásky a zároveň vraždy. Nie, že by bol tento muzikál u nás až tak populárny – je pravdou, že má podmanivé melódie, no zároveň vyžaduje aj náročné, precítené spievanie. Hrdinka Christine v podaní Masarykovej nepresvedčila v prvej interpretovanej piesni Think of Me najmä pre kolísavú intonáciu, ani The Music of the Night – vyjadrujúca romantické city Fantóma v podaní Ľudovíta Ludhu nemala ten potrebný náboj a vnútornú drámu. Opäť sa však v prípade oboch sólistov ukázali nedostatočné empatické schopnosti počúvať orchester. Ďalším faktorom ovplyvňujúcim celkový výsledok boli mikrofóny – je možno otázne, či do takej sály, akou je Koncertná sieň Slovenskej filharmónie patria. V prípade muzikálov mne osobne neprekážajú, predsa len, ide o iný typ spievania aj orchestrálneho sprievodu, veľkolepej šou, no za predpokladu, že so zvukom pracujú dobrí zvukári a výsledný zvuk sa nám dostane v kultivovanej podobe. A to sa, žiaľ, v tento večer, nestalo.
Náplasťou bola záverečná skladba Phantom of the Opera – (sólisti prepáčia) ani nie tak spevom, ako unikátnym partom na basovej gitare. Keď sa raz basa ozve v takejto sále, je to ohromný zážitok. Filharmonici majú to privilégium, že majú nie jedného, ale hneď dvoch vynikajúcich jazzových basgitaristov. Jedným z nich je Juraj Griglák a druhým Robert Vizváry. Z času na čas, keď si to partitúra žiada, podporia skupinu kontrabasov aj týmto farebným hudobným nástrojom. A takýto veľkolepý záver Juraj Griglák pripravil spolu s plechovými dychmi a bicími (vznikol nám tam taký alternatívny jazzrockový ansámbel), aj počas Novoročného koncertu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ján Lukáš
