Zostava skvelých muzikantov, vynikajúcich inštrumentalistov, podkutých nielen kvalitnou technikou, ale najmä výnimočným cítením a odvahou priniesť na pódiá hudbu žánrovo prekračujúcu mainstream. Slovenská filharmónia spravila zásadný krok – na pódiu sme počuli jazz či world music, nové kompozície Stanislava Palúcha, sólo cimbal, súčasnú rumunskú, ukrajinskú či maďarskú hudbu.
Minulotýždňový koncert Slovenskej filharmónie v rámci cyklu Hudobná mozaika bol výnimočný z niekoľkých pohľadov, v prvom rade však mal obrovský potenciál osloviť mladé publikum, ktoré tak akútne chýba v týchto sálach – hoci dnes len v online priestore. Program večera (9.3.2021, 19:00) bol vystavaný nielen žánrovo, ale aj inštrumentálne pestro – od baroka sme sa cez súčasnú hudbu dostali až k jazzovým fúziám a súčasným trendom world music, pričom záverečná paleta hudobných nástrojov ukázala zvukovú, rytmickú, tonálnu variabilitu a žánrovú atraktívnosť – presne to, čo mladý poslucháč vyhľadáva (na rozdiel od konštantného, stabilného, nemeniaceho sa repertoáru, ktorý ho môže odradiť, hoc ho aj nepozná).
V úvodnej Suite pre lutnu d mol (úprava Karin Ehwallner) sa predstavil sólista večera cimbalista Mykhaylo Zakhariya, ktorý sa na tento nástroj začal učiť hrať ako 2-ročný. Silvius Leopold Weiss, nemecký skladateľ, rodák z Poľska, bol súčasník Bacha (dokonca sa sním aj osobne stretol), skomponoval okolo 600 skladieb pre lutnu a hoci sa väčšina z nich nezachovala, mnohé sa v súčasnosti hrávajú aj v transkripcii pre gitaru. Počuť preto typicky štruktúrovanú Suitu na cimbale bol od prvého tónu zážitok. Päť častí – Prelude, Allemande, Courante, Sarabande, Gigue v podaní cimbalistu znelo so zachovanou barokovou estetikou, intonačne čisto, veľmi dobre zvládnutou terasovitou dynamikou – časti forte sa v sále zreteľne niesli rovnako ako kontrastné piána, výraz interpreta bol autentickejší vďaka používaniu neobalených drevených paličiek. Pri Prelúdiu si nasadil mierne rýchlejšie tempo (na rozdiel napríklad od lutnistov), čo v interpretácii zabezpečilo výraznejšiu kompaktnosť skladby a zreteľne, artikulovane vyhral ozdoby. Pomalý, nemecký tanec Allemande v podaní cimbalistu fascinoval vyváženými piánovými úsekmi, vyspievanými témami, bez najmenších zaváhaní. Jeho koncentrácia na interpretáciu a bezchybovosť bola citeľná už v prvom diele. Francúzsky Courante v rýchlejšom tempe dokázal zahrať s potrebnou tanečnou ľahkosťou a terasovitou dynamikou, témy zneli najprv vo forte, opakované v piane. Rýchly tanec opäť striedal pomalý, pôvodom španielsky tanec Sarabande a Suitu uzavrel tancom v rýchlom tempe, Gigue (zo suity na koncerte vynechal Bourrée a dva okrajové Menuety). Aj v záverečnej časti dokázal, že struny cimbalu umožňujú zaujímavé spektrum – nielen farebné, ale hlavne dynamické, aj čo sa týka interpretácie barokovej hudby. Mykhaylo Zakhariya striktne dodržiaval racionálne frázovanie, prísnu, terasovitú dynamiku, pritom dbal o zachovanie tanečného charakteru jednotlivých častí suity. V porovnaní so strunovými nástrojmi, pre ktoré Silvius Leopold Weiss svoje skladby písal, respektíve neskôr vznikli transkripcie, je cimbal robustnejší, zvučnejší a jeho mohutná rezonančná konštrukcia zabezpečuje sýtejší, nosnejší tón.
Rapsódia č. 2 ukrajinského skladateľa, etnomuzikológa a dirigenta Bohdana Kotiuka okrem skladby skomponovanej v špecifickej voľnej forme priniesla aj rôznorodé sonorické spektrum. Autor síce komponuje v romantickom štýle, od prvej témy (celkovo ich predstavuje tri), cítiť jeho vplyv tanečnej hudby, najmä folklóru. Kotiuk vo svojej tvorbe venuje aj zvláštnu pozornosť cimbalu a v tejto konkrétnej skladbe, ako sme mali možnosť vidieť na online koncerte, využil aj novátorské techniky. Patrí medzi ne napríklad hra opačnou – drevenou časťou paličky na struny. Samotný sólista Mykhaylo Zakhariya v bulletine novátorské techniky hry skladateľa priblížil:, „ide hlavne o veľmi bohaté využitie pedálu a nový spôsob úderu, pri ktorom palička po údere zostáva na strunách, čím vytvára veľmi špecifickú farbu tónu. Ďalším málo používaným spôsobom hry je hra troch tónov naraz pri jednom údere paličkou. Tieto prvky skladateľ preberá z hry rumunských folklórnych cimbalistov.“
Medzi výrazovo najkrajšie miesta druhej rapsódie Kotiuka patrili tie lyrické – interpret sa s nimi vysporiadal s obrovskou dávkou emócií, nešetril agogikou vo výraze, frázy nádherne vyspieval a dozvuk tónov dosahoval prekrásnu farebnosť. Oproti nim stáli v kontraste rytmicky svižné, aj v nich boli badateľné stopy ľudovej hudby, no nie prvoplánové, ale precízne vkomponované. Muzikalita cimbalistu sa prejavila aj v rýchlych častiach, kedy dokázal pracovať s tempom v zmysle romantickej línie skladby, no dokázal si udržať aj popri výrazových prvkoch s ním, pôvodne nastavený timing.
Györgyom Kurtágom sme sa dostali na experimentátorskú plochu. Aj v tejto polohe sa interpret ukázal sebaisto: nechával s potrebným dozvukom doznieť frázy, pochopil hutnosť hudobného materiálu, ktorý skoncentroval Kurtág v cykle štyroch expresívnych miniatúr Črepiny / Szálkák, op. 6c. Dielo skomponoval v roku 1973 pre cimbal a o päť rokov neskôr ho prepísal pre klavír. Zakhariya s Črepinami vystúpil aj na Medzinárodnej cimbalovej súťaži v Budapešti, takže toto dielo mal naštudované a hlavne pochopené. V prípade Kurtága je totiž aj „pauza“ nesmierne dôležitým výrazovým prostriedkom, jeho partitúry sa hemžia na pohľad nepochopiteľnými intervalovými skokmi, náhlymi zmenami dynamiky, no ak do nich interpret prenikne a nájde v tých „črepinách“ zmysel, dokáže z nich poskladať ucelené dielo. Nepochybne, Kurtágovo dielo nie je ako Bachovo z pohľadu kompozičnej techniky, je to na počúvanie náročná skladba (mimochodom, podľa môjho názoru jedna z jeho najlepších), no má v sebe aj prekrásne, intímne miesta, ktoré cimbalistovi neunikli a dokázal ich zahrať nielen s bravúrnou technikou, ale vyspelým, presvedčivým výrazom.
Haidenkov Koncert pre cimbal s orchestrom – Slnečné kolo bol zvukovo pre väčšinového poslucháča azda najatraktívnejšou časťou prvej časti koncertu. Melodicky lákavou, opakujúcou sa témou, synkopickými rytmami, ktoré cimbalu pristanú a interpret ich hral s prirodzenou muzikalitou – neboli to tie naučené, vydreté synkopy, ktoré niekedy počujeme od niektorých hudobníkov – tento ich má naozaj v krvi. Koncert ukrajinského skladateľa Igora Haidenka zaznel vo verzii pre cimbal a klavír – na klavíri sa predstavila Dana Zakhariya. Je nutné vyzdvihnúť veľmi dobrú zohratosť oboch interpretov, rytmickú pregnantnosť, vyspelú prácu s dynamikou, no hlavne čistotu technicky náročných, virtuózne písaných častí, ktoré v koncerte sú: zneli čisto, ale s obrovskou dávkou muzikality.
V ďalšej časti koncertu sa predstavili okrem cimbalistu aj renomovaní hudobníci: huslista Stanislav Palúch, kontrabasista Ján Rigo a gitarista Marco Pillo. Zostava skvelých muzikantov, vynikajúcich inštrumentalistov, podkutých nielen kvalitnou technikou, ale najmä výnimočným cítením a odvahou priniesť na pódiá hudbu žánrovo prekračujúcu mainstream. To, že Slovenská filharmónia spravila tento zásadný krok, je mimoriadnym počinom. A pritom fakt, že hovoríme o jazze či world music, folklóre a ďalších fúziách, ktoré odvážne žánrovo prekračujú prah tejto inštitúcie, nemá nič spoločné s úrovňou interpretov, naopak, všetko sú to etablovaní hudobníci s vynikajúcimi základmi: Palúch ako žiak Bohdana Warchala nahral desiatky štúdiových albumov, jeho pôsobenie v PaCoRa Triu či projekte BASHAVEL, účinkovanie na domácej a zahraničnej scéne – to všetko je vizitka, že ide o mimoriadne kvalitného hráča a skladateľa. Rovnako tak jeho spoluhráči, ktorí sa objavili na pódiu, sú známi z rôznych telies.
Florin Niculescu, rumunský husľový virtuóz a skladateľ otvoril skladbou Liaison časť koncertu, ktorou sa hudba otvorila aj mladým poslucháčom. Rapsodicky stavaná, krátka introdukcia v podaní, ku ktorej sa pridalo sólo huslí, je silne ovplyvnená gypsy jazzom. Voľná forma, v ktorej sa pracuje s tempami „ad hoc“ len podľa citu a frázy sa budujú v hlbokom súznení s cigánskym plačom, no na druhej strane počuť fascinujúce, technicky náročné party, skryté vo vnútri krátkeho, zato obsažného lamenta – táto hudobná poetika je nezameniteľná so žiadnou inou. Poznáte ten pocit z maďarského halgató? Nezameniteľná voľnosť, clivota, až do kostí – presne to isté cítite v prípade tohto autora. Melodické party huslí dopovedá cimbal, neuveriteľné dueto tvorilo otváraciu „free“ časť koncertu v Slovenskej filharmónii zloženú zo skladiebStanislava Palúcha. Ten pri komponovaní vychádzal z obsadenia koncertu a tiež žánrového zamerania jednotlivých hráčov: „Pri písaní štyroch skladieb pre Mykhayla Zakhariyu som vychádzal z obsadenia ansámblu, pre ktorý som sa snažil ,ušiť na mieruʻ repertoár, ktorý vyhovuje všetkým zúčastneným hudobníkom a berie ohľad na hudobné žánre, v ktorých sa títo pohybujú. Tiež som chcel vytvoriť kontrast medzi náladami a tempami jednotlivých kusov, čo som dosiahol aj za pomoci žánrovej odlišnosti, pričom spoločným hudobným menovateľom sa stala improvizácia,“ uvádza huslista, skladateľ a aranžér Stanislav Palúch v bulletine ku koncertu.
Prvou bola zo štvorice skladieb bola Gypsy jazzom inšpirovaná Swing 77, ktorá zaujala rytmicky zaujímavou, swingovou pulzáciou, hoci v podstatne rýchlejšom tempe. Formou sa držala štandardného jazzového princípu – téma, improvizácia, téma, pričom prvého sme počuli improvizovať Palúcha. V jeho hra sa zračila ľahkosť, intonačná čistota a prirodzená muzikalita, v melodike boli citeľné aj tóny tradičných hudobných kultúr, aj keď v tomto prípade asi nemožno hovoriť o slovenskej, skôr východnejšie situovaných. Kým cimbalové sólo malo akustické predpoklady vyniknúť, dialóg kontrabasu a gitary zvukovo pomerne zanikol, nie pre kvality hráčov – naopak, kontrabasista Ján Rigo aj gitarista Marco Pillo, obaja do kompozície prispeli novými melodickými líniami a chytľavými rytmickými patternmi.
Ďalšou Palúchovou skladbou bola Nad ránom – bossa nova s chytľavou, príjemnou témou s typickou, ihneď rozpoznateľnou rytmikou, ktorá tvorila základ pre sólo improvizácie. Tentoraz sme počuli aj melodickú gitarovú improvizáciu v podaní Marca Pilla, ktorá tvorila pilier skladby.
Kompozične aj interpretačne bola najzaujímavejšia skladba Pozdrav z vrchov, ktorá je členená na tri rôznorodé časti, no predsa, vychádzajúca z jednej témy. Hoci aj predtým sme počuli hudobníkov improvizovať, pripomínalo to skôr intímnu, klubovú atmosféru, v tejto skladbe ukázala muzikantov v pravej, spontánnej atmosfére. Pozdrav z vrchov sa začína témou, v ktorej okamžite každý poslucháč rozpozná folklórny motív – ide o podpoliansky nápev interpretovaný voľne, v miernom tempe, až následne sa rytmus a tempo menia. Skladateľ mení tému v každom spracovaní, no spoznáte ju v každej variácii. Najvýraznejšie inštrumentálne zastúpenia majú husle a cimbal, čo sa improvizácií týka – tvoria nosný piliér v melodických líniách, rytmickú podporu si nemožno v tomto koncertnom prevedení predstaviť bez kontrabasu a gitary.
Záverečnú Baladu otvorilo gitarové sólo, ktoré tiež naznačilo jazzovo ladenú koncepciu kompozície, no zároveň fúziu s folklórom. Pre tento vkusný mix rôznych žánrov, world music, Stanislav Palúch nachádza inšpiráciu v rumunskom mestskom folklóre. Keď sa s témou ozvú clivé husle s voľnou, až rapsodickou rytmikou, v melodike počuť časté ozdoby (znaky typické pre rumunský či maďarský folklór) a tému preberie cimbal s improvizáciou, následne gitara – s technicky brilantným, emotívnym sólom, a návratom sa opäť dostaneme k husliam, po tomto hudobnom kolečku máte istotu, že na pódiu sa stretla partia špičkových muzikantov.
Finále večera patrilo cimbalistovi svetového mena, Giani Lincanovi a jeho skladbe Virtuozitati. Bola to doslova inštrumentálna explózia, ktorá sa odohrávala na tomto online koncerte. Pôvodne akordeónový part bol upravený pre husle a Stanislav Palúch mal v notovej predlohe v šialene rýchlom tempe, tak, ako aj cimbalista Mykhaylo Zakhariya predpísané virtuózne, pohyblivé, kaskádovité behy, no vo vnútri rytmickej pulzácie neustále cítite „gypsy music“. Keď počujete samotného Lincana hrať na cimbal, je to akoby niesol so sebou tradíciu starých majstrov a svojou virtuozitou ju znásobil stonásobne, nikdy však nie na úkor emócií, ktoré pulzujú vo vnútri. Niečo obdobné vložil aj do skladby, ktorá znela vo výnimočnej interpretácii na záver koncertu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: screen shots z koncertu, FB Slovak Philharmonic
