Novinka režiséra Emmanuela Courcola s názvom Fanfáry, prosím! priniesla do našich kín dojímavý príbeh o hudbe a súrodeneckej láske, ktorý miestami vyzerá trochu povedome.
Synopsa filmu Fanfáry, prosím!: Thibaut je uznávaný dirigent, známa a vážená osobnosť v oblasti klasickej hudby. Po zásadnej zmene v jeho zdravotnom stave však musí vyhľadať pomoc u svojej rodiny a zisťuje, že má biologického brata, o ktorom doteraz nevedel. Jimmy sa tiež venuje hudbe, hoci nie na tak profesionálnej úrovni. Hrá v miestnej dychovke. Obom bratom sa po stretnutí zásadne zmení život. A možno si ho navzájom aj dokážu zachrániť.
Iste so mnou budete súhlasiť, že hudba je pre film ako taký nesmierne dôležitá, pre silné prežitie rôznych situácií v príbehu priam kľúčová. Napríklad v snímke Holy motors od Leosa Caraxa znie úprava skladby Let my Baby Ride v scéne bez presne vymedzeného významu. Je to scéna odohrávajúca sa v kostole, ktorej pointu by šlo len ťažko vyjadriť slovami. Avšak veľmi jasne vnímateľným súcnom v tejto časti diela je práve hudba. Predstavuje hmotu, ktorá vypĺňa filmový pás, prevyšuje dokonca aj obrazovú zložku. Vyvoláva silnú emóciu a bez toho, aby táto scéna významnejšie participovala na diele ako celku, sa stala jednou z mojich najobľúbenejších. Práve vďaka nej mám ten film rád.
Hudba dokáže dotvoriť celkový dojem z audiovizuálneho diela, významne ho ovplyvniť či pozmeniť. Film Fanfáry, prosím! je oddaný hudbe aj silnej emotívnej téme budovania bratského vzťahu za neľahkých životných okolností – nástupu ťažkej choroby. Takáto zmes motívov musí na väčšinu divákov pôsobiť naozaj dobre, hoci z toho tak trochu cítiť účelovosť. Tú však cítiť aj pri slávnej a obľúbenej snímke Nedotknuteľní, s ktorou je novinka často porovnávaná, a aj tak na ňu nik nedá dopustiť! Mimochodom, film Nedotknuteľní s hudbou Ludovica Einaudiho je príklad veľmi podobný tomu, ktorý som opísal vyššie. Hudba, ktorá sa dokáže dotknúť, je niekedy všetkým. Dokonca aj keď ide o film.
Snímka Fanfáry, prosím! využíva hudbu a hudobný talent ako svoje hlavné témy. Autori sa preto neuspokojili iba s vábivými melódiami a rozhodli sa divákom priblížiť proces prípravy symfonického koncertu. Výsledkom je, že sa často dívame na interakciu dirigenta s hráčmi a do uší sa nám miesto dobrej hudby dostávajú skôr dialógy a muzikantský žargón, ktorému rozumejú iba tí šťastnejší. Na uhrančivé melódie preto nedochádza tak často, akoby som si vzhľadom na tému a silný konflikt prial. Na druhej strane možno vďaka týmto scénam pochopiť, čo oddeľuje dobre zvládnutú hru na nástroj od nezvládnutej.
Napokon zaznie aj slávne Bolero, ktoré som v jednom týždni počul vo filme nezávisle od seba hneď dvakrát a v oboch prípadoch bola skladba od Ravela spojená s veľkolepým vyvrcholením príbehu a poctou hlavnému hrdinovi. Režisérka Anne Fontaine (Bolero, 2024) k hudobnému číslu pristúpila o poznanie originálnejšie, zatiaľ čo Emmanuel Courcol chcel pôsobiť predovšetkým sentimentálne. Obecenstvo však rado vyhľadáva takýto filmársky prístup. Melanchólia vo filme funguje a tiež som jej často otvorený. Snímka Fanfáry, prosím! má však inú slabinu…
Len veľmi zriedka mávam pri sledovaní filmu skutočný problém s jeho tempom a dĺžkou. Zdá sa mi, že drvivá väčšina celovečerných titulov v kinodistribúcii má rozumnú dĺžku v závislosti od témy a prevedenia. Filmový čas je totiž záležitosť niekoľkonásobného uváženia. Intenzívne nad ním premýšľa scenárista, ešte intenzívnejšie producent, ktorý striehne na nepotrebné a zbytočne nákladné scény a jeden z posledných a rozhodujúcich je dozor strihača, ktorý film vytvaruje do výslednej podoby. Preto, ak filmové predstavenie v kine trvá aj tri hodiny, počítam v prvom rade s tým, že je to čas skutočne potrebný na vyjadrenie a odhalenie všetkého, čo autor zamýšľa a považuje za dôležité. Som si istý, že podobne zodpovedne pristupovali k práci aj tvorcovia snímky Fanfáry, prosím!. Dielo sa viditeľne riadi americkou trojaktovou štruktúrou. V deji sú zreteľné body obratu, kedy sa príbeh zamotáva a komplikuje a vzbudzuje v nás zvedavosť. Okrem toho, autor pracuje s humorom na navodenie sladkobôľnej atmosféry. Tu a tam sa mi však pritrafilo jedno či dve zívnutia nad rozvláčnejšími scénami, ktoré pre príbeh samotný nemali zásadný význam. Často išlo o situácie, ktoré buď len potvrdzovali určitý stav, alebo vysvetľovali nový stav, no len do takej miery, aby sme rozumeli obrysom problému.
Príbeh zjednodušuje vety na heslá a ponúka skôr všeobecne platné príčiny a následky, aké sme mohli vidieť už v množstve iných filmov. Zväčša sa vyhýbam slovu klišé, no na pomenovanie viacerých motívov v snímke Fanfáry, prosím! nenachádzam trefnejší výraz. A som za to rád. Pár dní po premiére som totiž nevedel prísť na to, čo mi na snímke tak trochu prekáža. Je to mustra neškodnej televíznej komédie, v ktorej úspešný hlavný hrdina z veľkomesta musí pre osobnú krízu navštíviť vidiek, kde nájde svoju spriaznenú dušu, vidí jej márny boj s osudom a rozhodne sa pomôcť, keďže má vplyv, kontakty a cenné schopnosti.
Zjednodušujem to, no spoločné znaky sú neprehliadnuteľné.
Film Emmanuela Courcola ma však dokázal aj prekvapiť. Motív ťažkej choroby, ktorý akoby sa po prvej tretine filmu vyparil, sa napokon znova vrátil v momente, keď som na to naozaj nebol pripravený. Čo dodať, je to dobre použitý princíp Čechovovej pušky.
Ohlasy a komentáre, ktoré prirovnávajú Fanfáry, prosím! k dráme Nedotknuteľní napokon tiež dodávajú, že sa nejedná o rovnako prevratné dielo. Prepožičiava si od legendárnej snímky len časť duchovnej energie. Nedokáže tak zásadne pohnúť emóciami diváctva ani svetovou kinematografiou. Určite však má svoje kvality.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
