Dramaturgicky pestrý večer v Redute ponúkol diela od raného romantizmu až po súčasnosť. Znela kompozícia od mladučkého Šostakoviča a postupne sme putovali hudbou 20. storočia, sledujúc rozmanité sonorické a estetické trendy francúzskych, ruských skladateľov a jedného slovenského. Tento výlet rozhodne stál zato.
V poradí tretí Koncert s publikom (utorok 23. 6. 2020) prilákal do Koncertnej siene Slovenskej filharmónie maximálny počet ľudí v hľadisku, aké súčasné „covidové“ pravidlá umožňujú. Milovníkom klasickej hudby sa predstavili prví hráči Slovenskej filharmónie, teda „crème de la crème“ tohto orchestra spolu s jedným z najvýraznejších predstaviteľov mladej generácie slovenských klaviristov, Ladislavom Fančovičom.
Koncert v Redute otvorila Schubertova ranoromantická kompozícia Konzertstück pre husle a klavír D dur, D. 345, ktorú mladý Franz napísal ako 17-ročný. Vydali ju spolu so stovkami ďalších skladieb po jeho smrti a je známejšia skôr v úprave pre husle a orchester. Preto logicky, v úprave pre klavír a husle, v predpísanom tempe Adagio znela nepatrne rýchlejšie, ako sa obvykle hráva. Bol to umný ťah zo strany hudobníkov – ak by zvolili pomalšie, ťahavé tempo, skladba by sa im rozpadla ako domček z karát, pritom sóla ostali zachované a pekne vyspievané. Koncertný majster Jozef Horváth prekrásne, lyricky vyspieval úvodnú tému. Schubert bol veľký melodik a poet, jeho tvorba je doslova presiaknutá romantizmom, či už hovoríme o inštrumentálnych dielach alebo slávnej piesňovej tvorbe. Jozef Horváth jeho melodické oblúky interpretoval na husliach s citom a precízne – frázy boli pekne dotiahnuté, piánové úseky krásne vyvážené. Čo je podstatné – Ladislav Fančovič bol v úlohe sprievodu klaviristom, ktorý sa nesnažil byť v popredí a keď hral ako klavirista tému, vedel ju primerane zdôrazniť. Konzertstück je síce skladba z rannej tvorby Schuberta, no predsa plná kontrastov. Od pomalej úvodnej časti sa dostaneme k svižnej rýchlej, priam virtuóznej (skvelý priestor pre huslistu, za čo mu patrí, samozrejme pochvala), pričom jej členitosť stmeľuje rondová forma s neustále sa navracajúcou témou. Huslista sa ukázal aj svojou brilantnou technikou a čistou intonáciou. Už po prvej skladbe bolo zjavné, že Ladislav Fančovič je klavirista, ktorý je nielen dobrý sólista, ale vie tiež rešpektovať v komornej hre hudobného partnera. Hoci mali umelci na prípravu len dva týždne, ich rytmická a dynamická súhra bola vynikajúca.
Od romantizmu sme preskočili k impresionizmu. V Debussyho Sonáte pre violončelo a klavír d mol sa predstavil ďalší sólista Boris Bohó, koncertný majster a vedúci skupiny violončiel. Kto vie, či to spôsobilo „korona obdobie“ alebo je to len bohapustá výhovorka z mojej strany, ale priznám sa (bez mučenia), že už Prológ prvej časti Prologue. Lent. Sostenuto e molto risoluto, na mňa pôsobil ako zhmotnená, hmatateľná endogénna depresia. Žeby známka vysoko kvalitnej interpretácie? Mimochodom, skladateľ nakladá čelistovi technicky a výrazovo náročný part, s ktorým sa Bohó vysporiadal so cťou. Počuli sme intonačne aj dynamicky presvedčivý výkon. Debussy písal túto aj ďalšie komorné diela v období ťaživej, osobnej temnoty, ako sám napísal, cítil sa ako hrdina z kníh Edgara Allana Poea. A to už nepotrebuje žiaden ďalší komentár. Vyslovíte meno Poe a znie to ako magické zaklínadlo. Rovnako aj toto dielo. Treba v ňom hľadať hlbší zmysel a neuveriteľnú hudobnú komplexnosť, farebnosť, dokonca žánrovú revolúciu – nezabúdajme, písal sa rok 1915 a v druhej časti Sérénade. Modérément animé. Fantasque et léger už Claude odvážne koketuje s jazzovými, respektíve bluesovými prvkami. Tie sú zreteľné vo výraze a špecifickej rytmike a Bohó ich dokázal akcentom naznačiť, no rozumne, vždy ostal v klasike. Osobne by som sa neurazila, keby si dovolil viac, je už na interpretovi a jeho prístupe (či odvahe), čo si práve v tejto druhej časti dovolí.
Možno v poslednej časti Finale. Animé. Léger et nerveux celkovo chýbali viac zdôraznené kontrastné prvky – Debussy je v nej priam šialene výbušný, je to otázka vyzretia interpretácie, na ktorú nemali dostatočný čas. Chvályhodné je, že si zvolili rozumné tempo. Táto sonáta je často predmetom mnohých sporov v interpretácii, trebárs legendárna „Argerička“ s violončelistom Mišom Maiskym tak „prepískli“ tempo, že sa skladateľov odkaz stal úplne nezrozumiteľným. V tomto prípade nehrá rolu technická brilantnosť, ale filozofia hudby, ktorá pre poslucháča musí ostať čitateľná. V tento večer sme ju čítať dokázali, miestami však postrádala expresívnosť, kde sa jej žiadalo. Hoci sa neobjavila (najmä) v tretej časti v dostatočnej miere, obaja interpreti ju podčiarkli v záverečnej sekvencii finále.
Interpretačným highlightom večera bolo Šostakovičovo Trio č. 1 pre husle, violončelo a klavír c mol, op. 8. Skladba určite nepatrí medzi vrcholné diela tohto ruského velikána, no predsa je potrebné precítiť ju a priniesť v nej tú širokú ruskú dušu, ktorá keď nie je v Šostakovičovi (alebo v akomkoľvek inom ruskom autorovi), interpretácia nemá hĺbku a stráca sa jej prapodstata. Trio nazval mladučký, 16-ročný Dmitrij, ktorý ho skomponoval ešte ako študent petrohradského Konzervatória, pôvodne Poémou, a v niektorých témach ešte cítiť náznaky romantizmu. Vo filharmónii znelo Trio v tento večer prekrásne. Lyricky, pôvabne, vznešene. Huslista Jozef Horváth (ako sme spomínali vyššie) je v tejto výrazovej polohe veľmi dobre podkutý. Šostakovič je v tejto kompozícii mimoriadne variabilný. Veľmi frekventovane mení tempá, nálady, dynamiku, charakter tém. Raz je vrúcny a nežný, zrazu výbušný až hnevlivý. Už ako v mladom študentovi v ňom bolo zakódované to, čo neskôr rozvinul do perfekcionalizmu a neuveriteľnej hĺbky. V tejto skladbe mal dostatok priestoru aj Ladislav Fančovič, ktorý opäť ukázal mimoriadne kvalitné technické dispozície a fakt, že mu repertoár 20. storočia pristane. Fascinujúca bola najmä jeho rytmická precíznosť, v exponovaných forte pasážach mal možnosť vyniknúť sólo a pekne vyvážené boli aj jeho pianové úseky. Jeho výraz presne sadol k Šostakovičovej poetike. Trio impozantne dopĺňal Boris Bohó, ktorý presvedčil sebaistou intonáciou, tiež rytmickou presnosťou, no jeho kvality tu nekončia: Bohó je čelista, ktorý rozumie Šostakovičovmu odkazu a z jeho interpretácie to bolo cítiť.
Aký by to bol Dmitrij Dmitrijevič, keby už ako mladý nevkomponoval do takej nevinnej „poémy“ umieračik? Áno, nájdeme ho aj tu, strieda ho medzi sláčikmi a klavírom. Spracúva ho v rôznych moduláciách, dokonca už ako mladý autor do komponovania vnáša svoj typický sarkazmus kombinovaný s bolesťou a krásou – tieto výrazové prvky sa interpretom do diela podarilo dostať. Veľkolepo vygradovaný záver, vynikajúca zohratosť trojice interpretov, ktorá sa ukázala nielen v dobrom rytmickom súlade, ale aj pri mnohých častiach, kde s citom spomaľovali pri ukončení viet, no najmä dobre pochopený koncept autora spravil z tohto koncertu pomyselný dramaturgický vrchol večera.
Po prvej polovici koncertu sláčikárov (vynikajúcich) striedali dychári, klavirista to mal ťažšie, keďže ho nestriedal nikto. Francis Poulenc a jeho Trio pre klavír, hoboj a fagot otvorilo pomyselnú druhú časť koncertu bez prestávky. Člen slávnej Les Six dáva po úvodnej klavírnej introdukcii v pomalom tempe vyniknúť najprv fagot, na ktorom sa predstavil Peter Kajan, prvý fagotista a vedúci skupiny v orchestri Slovenskej filharmónie. V prvej časti Presto nastúpil fagot už v rýchlom tempe a Kajan presvedčil bravúrnou technikou, rovnako aj hobojista Matúš Veľas, prvý hobojista a vedúci skupiny, ktorý sa k nemu po niekoľkých taktoch pridal. Fascinujúce boli najmä unisono pasáže, ktoré obaja dychári zvládli bezchybne. V interpretácii všetkých troch hudobníkov sa prejavila vyzretosť a zohratosť – nielen v echovitom spracúvaní tém, ktoré Poulenc často využíva (hráči ich dokázali zahrať pekne plynulo), no najmä v tom, ako dokázali dielo vystavať.
Melancholická druhá časť Andante je mimoriadne spevná a túto črtu hudobníci dostali aj do interpretácie. Prekrásne, oblúkovité legáta hobojista Veľas vyspieval a bol dominantným hudobným nástrojom tejto časti. Nebyť typických harmonických spojov a niektorých ďalších prvkov, človek by podľa výrazu a spevnosti pokojne usúdil, že sme sa na chvíľu katapultovali do obdobia romantizmu. Záverečná časť Rondo má v sebe priam frenetickú živelnosť a možno to bude znieť ako paradox, no najviac sa v nej „namaká“ klavirista. Nevydýchne si od prvého taktu až po samotný záver, čo pre Ladislava Fančoviča nebol problém a opäť dokázal, že v hudbe 20. storočia je ako doma. Náročné skoky, množstvo akordov v tempe, frekventované modulácie, zmeny rytmických štruktúr – to všetko dokáže Fančovič zahrať, no najmä hrá s ľahkosťou. Jeho hra nie je ťažkopádna, má pevnú rytmickú štruktúru, takže hráči s melodickou líniou sa o ňu môžu oprieť. Presvedčivý Kajanov part vynikal v spodných polohách, vyvážených, pravidelných trilkoch, presvedčivo zahratých staccatach, ale aj pekne vyspievanou melodickou linkou. V živelnej tretej časti sa podarilo hudobníkom dostať do popredia všetky nástroje – aj part hoboja bol pôsobivo vyspievaný a Poulenc si tak odniesol zaslúžený aplauz.
Cyklus miniatúr Ľudovíta Rajtera Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot priniesol inštrumentálnu pestrosť výlučne pre drevené dychové nástroje, takže k hobojistovi Veľasovi a fagotistovi Kajanovi sa pridal klarinetista Jozef Eliáš, prvý klarinetista orchestra Slovenskej filharmónie. Profesor Rajter ako dirigent dokonale poznal orchester a možnosti všetkých hudobných nástrojov, čo mu pri komponovaní umožňovalo rozvíjať koncepčne originálne postavené diela. Hneď v prvej, lineárne vedenej časti Allegro molto úvodnú tému variuje a práve vďaka tejto nástrojovej kombinácii dosahuje neobvyklé zvukové spektrum farieb. Hudobníci jednotlivé variácie rozumne selektovali a frázy pekne ukončovali. V dynamickejšej Allegro vivace už využíva techniku kontrapunktu, v rýchlej Presto sa opäť dômyselne vráti k lineárnej práci, aby skladbu veľkolepo uzavrel časťou Allegro vivacissimo, quasi presto. Ak nie pre nič iné, tak potom pre túto kompozíciu sa na koncert nepochybne oplatilo prísť (samozrejme, obrazne povedané). Bola to totiž oslava hudby. Rajterova invenčná práca s dychmi sa naplno prejavuje aj v tejto časti: do kontrastu dáva fagot a klarinet v unisone oproti hoboju, ktorý na pohľad tvorí melodický protipól a pritom do seba všetky hudobné nástroje pekne zapadajú. Jeho dômyselná gradácia a vzápätí „rozbíjanie“ tejto štruktúry – to bol zvukový aj estetický zážitok, aj pre veľmi dobre zvládnutú interpretáciu filharmonikov.
Záver koncertu patril ďalšiemu francúzskemu autorovi Florentovi Schmittovi a jeho A tour d’anches pre hoboj, klarinet, fagot a klavír, op. 97. Aj táto skladba v sebe nesie typické znaky tvorby, pre ktorú možno je tak trošku zabudnutý. Jeho programovosť a secesnosť, výrazné kontrastné prvky a hlavne skutočnosť, že vyše tretina jeho tvorby je venovaná pre klavír, sa v plnej miere prejavuje aj v tejto kompozícii. Klavirista správne pochopil dominantnosť svojich partov, kým dychári sa vo svojich niektorých kratučkých, ďalších na väčších plochách rozpracovaných častiach, kvázi programových partoch nestratili. Kým v programovej hudbe možno nájsť záchytné body, Schmittova koncepcia je menej hmatateľná. Napríklad v časti Sur un rythme prévu by ste očakávali stabilnú rytmickú štruktúru, on naopak, sa s ňou pohráva a po takmer každej ucelenej téme ju mení, pričom splieta jednotlivé hlasy – bolo fascinujúce sledovať s akým prehľadom to hudobníci zvládli. Jeho dômyselné lineárne myslenie a zároveň spojené na pohľad s nespojiteľným, predstavili interpreti v pokojnej časti Nocturne – sarabande, ktorá celá prebiehala v kľudnom móde, až na moderné tonálne prvky, kým neprišiel náhly, prekvapivý, gradačný moment. Pochopiť kompozičný jazyk tohto skladateľa, to už chce nielen čítať noty, ale aj pedantnú znalosť histórie a zasadenie jeho tvorby do kontextu dejín európskej tvorby. Aj tento aspekt bol v interpretácii všetkých hráčov v tento večer citeľný. Skladba gradovala svižnejšou, krátkou časťou Quasimodo, v ktorej hudobníci ukázali emocionálny náboj, čím úderne vygradovali koncertný večer.
Fakt, že orchester sa po koronovom období opäť štartuje koncom leta a začne naplno hrať až v ďalšej sezóne v septembri, spôsobil, že všetky Koncerty s publikom prinášajú komorné diela a okrem obecenstva v koncertnej sále v limitovanom počte si ich vždy môže vychutnať aj publikum doma vďaka online streamom. A komorné diela majú neuveriteľné čaro, v histórii európskej hudby existuje obrovská paleta kompozícií, ktoré vo svojej nádhernej intimite často aj na malej ploche s minimálnym nástrojovým obsadením dokážu presvedčiť o majstrovských kvalitách autorov. Každopádne, kto ešte nepodľahol príťažlivosti „komoriny“ doposiaľ, tak vďaka týmto koncertom určite.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
