Výrazovo špecifická hororová séria Evil Dead má nového zástupcu. Pokračovať v mene legendy, dodržať patričnú vernosť a priniesť niečo nové, to je vždy ťažká úloha. Novinka to všetko zvláda a označenie „najlepší horor posledných rokov“ nemusí byť prehnané.
Nepatrím k fanúšikom pôvodnej série Evil Dead, hoci sčasti rozumiem, čím si tieto filmy získali kultový status a oslovili toľkých divákov, toto nadšenie nezdieľam. Zmes vtipu a hrôzy, na akom Sam Raimi postavil svoju trilógiu sa mi zdá príliš nesúrodá na to, aby u mňa vyvolala žiadané pocity. Skrátka, nie som ten typ. Aspoň som si to doteraz myslel. Novinka Leeho Cronina vychádza priamo zo svojich predchodcov, no zároveň je naslovovzatou výnimkou.
Beth navštívi svoju sestru Ellie a jej tri deti, aby jej pomohli v ťažkej životnej situácii. Nepotrvá to dlho a rodina vplyvom zemetrasenia uviazne v starom obytnom dome uprostred Los Angeles. Kým sa dospelí snažia zistiť, čo sa stalo, Danny, jeden zo súrodencov neúmyselne uvalí na svoju rodinu prastarú kliatbu. Úlohou Beth je zachrániť, koho sa len dá.
Postavy bojujúce o život s démonmi vyvolávajú v novinke príjemne zmiešané pocity. Matka s troma deťmi v ohrození vie naše obavy vyvolať spoľahlivejšie, ako nerozvážna partia futbalistov a roztlieskavačiek na horskej chate. Každá z postáv je jedinečná a dobre zapamätateľná, k čomu prispela hlavne voľba herečiek a hercov. V tak silne ohraničenom žánri ako je horor, sa vysoko cení každá dobrá inovácia. Cronin jednu priniesol aj vďaka kastingu. Aby sa autor vyhol automatickej kategorizácii postáv zo strany diváka, obsadil do rolí neopozerané typy. Rozpoznať a zaradiť hrdinu, domyslieť si čo je zač ešte skôr, ako vypustí z úst prvé slová, to sme pri žánrových filmoch už zvykli robiť. Cronin stavia do popredia tváre, ktorých aj základná identifikácia by niekomu (napríklad aj mne) mohla spotrebovať trochu pozornosti a tým prispieť k pocitu, že sa díva na niečo svieže a nové, už len preto, že myseľ v takej chvíli nevie konať podvedome, a tak sa musí sústrediť aj na prvky, ktoré sú väčšinou spracované automaticky.
Žiadne kŕčovité grimasy a prestrelené herectvo, ktoré by evokovalo režisérovu šibalskú náladu. Strach v očiach uveríte detským aj dospelým postavám, hoci je pravda, že na výsostne zúfalú situáciu reagujú až podozrivo duchaprítomne. Zlé sily v úlohe antagonistu sa zdajú byť neporaziteľné, brutálne a nepoznajú zľutovanie. Postaviť voči nim detských hrdinov, ktorých nádej na prežitie visí na vlásku je odvážne autorské rozhodnutie. No jednoznačne funguje.
Dejiskom vyčíňania démonov sa tentoraz nestala iba horská chata (aj keď úvod filmu chcel, aby sme naleteli), ale predovšetkým starý obytný dom. Úloha izolovať postavy, aby neboli schopné volať o pomoc, vyzerala v tomto prípade celkom zložito, no autori sa s týmto problémom vyhrali prekvapivo a originálne a nezabudli pri tom vybudovať aj kvalitnú búrkovú atmosféru. Priestor bytu a chodby sa tak už tradične stal interaktívnou súčasťou diania, kedy poskytoval stále ďalšie a ďalšie možnosti, ako ozvláštniť choreografie boja o život. Treba však dodať, že Raimiho typická schopnosť nápadito pracovať s prostredím opustenej drevenej chatky zostala neprekonaná.
Samotné násilné scény, o ktoré vo filme ide predovšetkým, sršali nápadom a nechutnosťou, na ktorú sa miestami dalo pozerať len so zaťatými zubami. Tvorcovia v takýchto momentoch dokázali pomerne často odkazovať na staršiu trilógiu a vraždiace výmysly Sama Raimiho. No znalosť predošlých častí nie je vôbec potrebná. Referencie sú skôr malými darčekmi pre fanúšikov série a poteší ich rozpoznanie.
Už Sam Raimi mal dostatok dramaturgického úsudku na to, aby nenechal svoje filmy trvať dlhšie ako 90 minút. Nová snímka si vzala dobrý príklad, a preto ani jej tempo neutrpelo ujmy v podobe nudných a natiahnutých pasáží. Dej naberá silné obrátky hneď po primerane dlhom úvode a chvályhodne udržiava konštantné napätie po celý čas. Strach občas prerušujú vtipné a absurdné výjavy, ale to už k hororom tak nejak patrí.
Čo sa novinke odpustiť nedá, je pretrvávajúci nedostatok logiky, ktorý sa tiahne už od samotného začiatku série. Pôvod zla je pochopiteľný, konanie tých, ktorí ho zas a znova vyvolávajú rovnakým spôsobom už nie. Hovorím o nahrávkach dávneho predka, ktorý mal len toľko rozumu, že by na delobuch najprv napísal návod na použitie a upozorniť na nebezpečenstvo by vás vedel až po výbuchu. Motív s vinylovou platňou a knihou mŕtvych pôsobí ako celkom dobrý, no znova prudko nedomyslený nápad. Ale áno, ako rozbuška pre dobrý horor to určite stačí.
Z dedičstva si však nové Evil Dead vzalo veľa dobrého a povýšilo to vďaka nájdeniu správnej miery. Tam, kde sa Raimi nechal veselo uniesť parodovaním a vysmievaním sa samému sebe aj ostatným tvorcom hororov v tej dobe (čo je úplne legitímny tvorivý prístup), pokračovanie či reštart sére režiséra Cronina už oveľa citlivejšie narába s tým, čo je ešte desivé a čo je už trochu smiešne. Ak aj situácie na okamih skĺznu k fraške, ďalšia nálož desivých výjavov vás donúti zabudnúť, že ste sa pred chvíľou chechtali.
Nakrútiť dobrý horor recykláciou starej premisy, ktorá spôsobí, že výsledok nebude práve najoriginálnejší, no stále kvalitný, je dnes už takmer nemožné. Lee Cronin dokázal, že sa to dá. Vyžiadalo si to náročnú prácu so strihom, herectvom, skvelými efektami, ktoré sa od 80. rokov našťastie výrazne posunuli a tisíce litrov krvi. Snímka sa prekvapivo nemusí báť zaradenia medzi priemerné a nudné hororové prerábky, akých sme posledné roky videli už mnoho. Naopak, pre niekoho môže byť tým najlepším, čo legendárna séria doteraz priniesla. Nie je samozrejmosťou, aby sa novodobé horory, ukázali v tak dobrom svetle, ako to dokázal film Evil Dead Rise.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental film
