„Zažil som pred troma mesiacmi koncert, kde neprišiel ani jeden návštevník. V spleti zákazov, šírenia strachu, dal strach svoju pečať neistoty, čo bude zajtra. Strach je v ľuďoch. Neistota v ich dušiach,“ hovorí pre náš portál Eugen Botoš.
Naposledy sme robili rozhovor počas prvej vlny pandémie, keď sme sa rozprávali o Vašom CD, o tom, aký úspech malo na zahraničnom trhu a všetci sme si mysleli, že keď príde k uvoľneniu opatrení, situácia bude lepšia aj pre hudobníkov. Vidíme, že kultúra na Slovensku trpí, najmä tá nezriaďovaná. Ako trávite posledné mesiace?
Snažím sa pracovať a nemyslieť len na strach. Komponujem nové skladby, plánujem si veci, snažím sa mať režim, veľa cvičím na hudobných nástrojoch. No musím konštatovať, že v každom prípade, žijeme veľmi ťažkú dobu. Ani vo sne by mi nenapadlo, že pandémia ohrozí celý svet. A tak hľadám aj v týchto smutných časoch zmysel života, niečo pozitívne a teším sa z maličkostí a myslím na budúcnosť. Bez nej sa nebude diať nič a my zostaneme uviaznutí v gordickom uzle. Som šťastný otec, mám dvojročnú dcérku, ktorá je zdravučká, každý deň povie nové slovo a to je malý zázrak. Aj rodina je relatívne zdravá a to je ten moment, kedy si uvedomujem, že som v podstate šťastný. Neviem veľa vecí ovplyvniť, alebo zmeniť, ale záujem o blízkych dal tejto dobe nový rozmer – ľudskosť.
Spomínali ste, že od štátu ste nedostali žiadnu pomoc a Ministerstvo kultúry avizovalo niekoľkokrát, že pomôže aj umelcom, ktorí prepadli sitom štátnej pomoci. Tentoraz sa to podarilo? Žiadali ste o podporu a dostali ste ju?
Podal som si projekt na Fond na podporu umenia. Ide o žiadosť o dotáciu na nový projekt. Veľa ľudí nerozumie, že dotknutá podpora slúži na náklady spojené s projektom, nie pre osobné účely. Pomoc umelcom príde, bohužiaľ, až v momente, keď budeme môcť koncertovať, a fungovať tak, ako sme fungovali. Obávam sa ale, že to tak skoro nebude. Veľa ľudí prišlo o príjmy, a to nielen umelci. V každom prípade, nás sa to dotklo ako prvých. Akoby kultúra, umenie nemali nikomu chýbať. Snažím sa na to nemyslieť. Mám prácu, tvorím, píšem a som vďačný, že sú pri mne ľudia, čo mi pomáhajú a ja sa necítim zbytočný.
Hudobné kluby sú zatvorené, objektívne, nemáte kde hrať, ak by aj boli otvorené, je zákaz hromadných podujatí. Myslíte si, že hudobníci – umelci na voľnej nohe majú na Slovensku budúcnosť?
Je to veľmi ťažké. Chápem všetkých, ľúto mi je každého klubu, podniku, reštaurácie, ktoré sa museli zatvoriť. Treba povedať ale aj B, a to je to, že keby aj ľudia od zajtra mohli chodiť na koncerty, či im strach z Covid 19 nepovie „ostaň doma“. Ďalšia vec je, či ľudia v dnešnej dobe, kedy neviete vôbec, čo bude zajtra, budú utrácať peniaze za koncerty… Zažil som pred troma mesiacmi koncert, kde neprišiel ani jeden návštevník. V spleti zákazov, šírenia strachu, dal strach svoju pečať neistoty, čo bude zajtra. Strach je v ľuďoch. Neistota v ich dušiach. Ja vôbec neviem čo bude, ale čím viac to prežívam, tým horšie sa cítim potom ja.
Ak hovoríme o zriaďovanej a nezriaďovanej kultúre na Slovensku: kultúrne inštitúcie, ktoré financuje štát, zatiaľ fungujú v obmedzenom režime a čiastočne dokážu fungovať v online priestore. Ako vidíte ich budúcnosť? Napokon, sám ste dlhé roky pôsobili v SND, takže poznáte chod tejto inštitúcie. A je vôbec možné, aby od marca až doposiaľ nezriaďovaná kultúra nedostala žiadnu podporu a prežila až do marca? Pretože vývoj nasvedčuje tomu, že opatrenia sa uvoľnia až na jar (rozhovor sa realizoval minulý týždeň – pozn.red.)…
Áno, pôsobil som v opere SND deväť rokov, ale ako huslista, nie ako ekonóm. Neviem posúdiť, ako dlho dokážu takto fungovať. Viete, tu ani nejde tak o peniaze, ako o to, že ľudia si odvykajú od kultúry. Žijú vo svete online, čítajú hoaxy, snažia sa uveriť niečomu, čo im nejako ľahko zodpovie na ich nezodpovedané otázky. Ja sa bojím skôr toho, že raz keď už pominie pandémia, či ľudia začnú žiť normálne, dýchať slobodne (bez rúška)… Veď dnes sa ľudia na celom svete nevedia objať, ani stretnúť. Vidíme len ľudí v maskách, bez výrazu tváre, bez úsmevu… A tie ich oči ako… Naša spoločnosť je rozhádaná, zapnete svet online a samá depresia, zapnete televízor, alebo iné média a nič, len úmrtia, čísla, tabuľky, grafy, strašné obrázky… Ja som umelec a verte mi, prežívam to veľmi. Dotklo sa to istým spôsobom aj mňa, môjho súkromného života… Mám strach o rodičov, o dcérku, o mojich najbližších. Covid mi vzal už troch známych v USA. Od začiatku všetci dodržiavame opatrenia. Počas prvej vlny som nákupy podával cez okno svojim rodičom… Taktiež aj teraz som sa zúčastnil na celoplošnom testovaní. Cez to všetko si myslím, že táto vláda nemá víziu vládnutia, robia sa samé experimenty a kultúra je na chvoste. Niekedy mám pocit, akoby tomu ani nerozumeli, inokedy si zase myslím, že ani nemajú vzťah ku kultúre. A pritom, keď si pozriete okolité krajiny, do kultúry vrazili miliardy, lebo vedia, že národ bez kultúry nie je národom.
Keď sme už pri online koncertoch, tiež ste jeden počas prvej vlny zakúsili na vlastnej koži. Aké je to hrať bez publika? A najmä vysporiadať sa s tým, keď hráte sóla, po ktorých sa zvyčajne ozve aj počas skladby potlesk? Zrazu ho nepočujete, hráte pred prázdnou sálou… Dá sa s tým pocitom hrať?
Vidíte, Vy sa pýtate ako znalec umenia. To by si mali klásť na srdce tí, ktorí rozhodujú o našom bytí. Umenie, kultúra bez publika nie je možná. Interakcia medzi publikom a umelcom na pódiu je nenahraditeľná. Umelec sa oddáva publiku, podáva výkon a publikum vnímavé mu to vráti vo forme potlesku, ale aj celkovo ako vníma koncert…tam sa dýcha na rovnakej vlnovej dĺžke.
A áno, odohral som dve akcie. Po druhej akcii som si povedal, že už nepôjdem, pretože ako umelec to nedokážem. Budem radšej tráviť viac času s dcérkou, komponovať, cvičiť a pripravovať si nový repertoár. Neviem Vám to opísať úplne, ale je to niečo také, ako keď si pozeráte v knihe receptov jedlá, viete ako chutia dané jedlá, ale môžete sa len pozerať v daný moment.
Zatiaľ je to len v rovine diskusií, ale bol predstavený návrh takzvaného komunitného testovania, to znamená – ak si to máme aplikovať na kultúrny sektor, organizátor koncertu alebo divadelného predstavenia bude zodpovedať raz za tri týždne za pretestovanie všetkých návštevníkov podujatia. Štát dodá testy, no zdravotníkov si budú musieť zohnať a zaplatiť samotné inštitúcie či organizátori. Viete si Vy osobne predstaviť, že by takýto model fungoval v praxi? Je vôbec možné logisticky a finančne to zabezpečiť?
Neviem si to predstaviť. Hlavne ja nerozumiem základnej veci, svet dnes ešte nemá liek, tak diagnostika pomôže ako? Že budem doma ležať a modliť sa, aby som nemal ťažký priebeh? Opakujem, bol som na celoplošnom testovaní, ale ja nie som odborník. Pozeráte dvadsať odborníkov, desať z nich tvrdí jedno, ďalších desať opak. Tak čo si máme o tom myslieť my, obyčajní ľudia? Všetko by malo zmysel, keby bol liek.
Chápem, že vláde ide o to, aby prenášači boli doma a nenakazili zdravých jedincov. Tomu úplne rozumiem, len nechápem, niektorým nelogickým zákazom. Napríklad v stredu je zákaz zhromaždenia pre 6 ľudí, a v sobotu stojíte v radoch na testy so 150 ľuďmi, ktorí kýchali, kašľali… Ja som bol doma zavretý mesiac a chránil som sa. Celé hudobné štúdio som si presťahoval do bytu. Je milión otáznikov, na ktoré nevieme odpoveď a práve preto niektorí ľudia hľadajú odpovede v hoaxoch.
Myslím si, že tento návrh sa musí ešte premyslieť, dovysvetliť spoločnosti, lebo máme na toto odporúčanie viac otázok, na ktoré samotní navrhovatelia nevedia poskytnúť jednoznačnú odpoveď. (Pozn. red. návrh komunitného testovania premiér medzičasom už stiahol a k diskusii si nakoniec ani neprizval zástupcov jednotlivých sektorov, ktorí mu mali predložiť návrhy).
Stále však hovoríme iba o opatreniach a nepozeráme sa pomoc zo strany štátu a na ich následky v spoločnosti v budúcnosti…
Pozrite sa, ak je trend, že nakazených narastá nekontrolovateľne, treba urobiť lockdown úplný. Vzápätí treba pomôcť každému, kto je v strate, ale už naozaj pomôcť. Nestačí ukazovať tabuľky s číslami na TB, akí sme najlepší, keď vyjdete do reality medzi ľudí a vidíte, že všetko je ináč. Ďalšiu vec si musíme uvedomiť, že celý svet je na kolenách. Ide len o to, že iné krajiny sa snažia pomôcť každému, kto stratil, financie, lebo to si nespôsobil sám, to je pandémia. Nuž len u nás to bohužiaľ nejako nefunguje. Niektorí ľudia sú pred krachom, a o rodinných tragédiách pomlčím. Je úplnou katastrofou, že deti nechodia do školy. Aké vzdelanie získa táto generácia? A tu sme už len krôčik k tomu, že absencia sociálnych kontaktov, najmä pre mladých, môže spôsobiť pre nich doživotnú traumu.
Nepochybne máte mnoho kontaktov v zahraničí. Pandémia ovplyvnila životy ľudí na celom svete, nemôžeme sa tváriť, že sme unikát. Ako žijú umelci v zahraničí? Tvoria? Dostávajú podporu? Podá im štát pomocnú ruku?
Samozrejme tá pomoc je o moc väčšia ako u nás, ale sú to aj bohatšie krajiny ako sme my. Rozdiel vidím akurát v tom, že v iných krajinách panuje v podporách systém, vážia si umenie. Ja som už dávno spomínal v jednom rozhovore, že keby na Slovensku robil každý len to, čomu sa rozumie, tak sme úplne inde.
Musím však aj tu podotknúť že, aj v tejto dobe v rádiách a v iných médiách sa ponúkajú len tí istí umelci /herci, muzikanti, mediálne formáty/, u nás rovnosť šancí neexistuje a to ma občas trápi.
Zdá sa, že počas lockdownu nesedíte doma úplne nečinne. Vytvorili ste niekoľko „lockdown videí“. V jednej „mashup“ piesni ste spojili podklady od Ricka Astleyho (Whenever You Need Somebody), Georgea Michaela a počuť tam aj vokál speváčky Chaka Khan. Všetko v tomto aranžmáne do seba krásne zapadá, interpretácia má výborný drive. Ako ste na túto kráľovskú trojkombináciu prišli?
Tieto cover videá vznikli ako môj hudobný únik od projektu, na ktorom pracujem už od marca. Spoznal som jedného zaujímavého človeka, Petra Béreša, s ktorým sme sa rozhodli, že urobíme jeden veľký album pre český a slovenský trh s top umelcami. Sadli sme si ľudsky úplne, dôveruje môjmu talentu, mojím muzikantským schopnostiam. I keď sa venuje finančníctvu vo svojej spoločnosti Zizzy. On je skvelý v tom čo robí, ja sa snažím robiť zase najkvalitnejšie hudbu. Je to neskutočne náročné vytvoriť hodnotné skladby, s mojim rukopisom, ale aj komerčnejšie, aby sa ten
album zapísal ako unikát. A čo sa týka tých coverov, tak tie zaznamenali taký úspech medzinárodný, že mi prišli tri zmluvy od vydavateľov z Anglicka, USA a Japonska.
Takže teraz mám toľko roboty, že musím svoju muzikantskú dušu držať čo najďalej od diania v dnešnom svete.
A ešte jedna vec asi nikomu neunikla, keď si všíma vaše muzikantské aktivity na sociálnych sieťach. Zdá sa, že od pamätného „battle“ s Robom Vizvárym na koncerte sa prepadli vášni a dosť poctivo sa basgitare venujete aj Vy. Baví Vás to?
Ja som v tomto trošku „blázon „. Vyštudoval som hru na husliach, Konzervatórium, VŠMU. Hral som s otcom v orchestri Violin Orchestra Bratislava, kde som mal možnosť hrať od folklóru, operety, muzikály, evergreeny, asi všetko. Potom som hral v opere SND, kde som mal možnosť odohrať neskutočný repertoár tých najväčších klasických skladateľov. A potom, jedného dňa som si povedal, že chcem komponovať, venovať sa klavíru. A jedného dňa som sa vrátil k nástroju, ktorý ma sprevádzal počas môjho celého detstva, a to bola basa. A tak som chytil basu do ruky, lebo ten nástroj milujem, a hral som. Výsledok je pre mňa lichotivý. Ja som muzikant celou dušou a telom a preto hrám na rôzne hudobné nástroje, sú pre mňa výzvou, tak ako aj rôzne hudobné štýly. Čo nenávidím, je diletantstvo a nepoctivé umenie. Taký som a asi takým aj zostanem.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Sasha Berkyova, Zuzana Kapisinska, archív Eugena Botosa
