„Cimbal má veľmi zaujímavý, prirodzený farebný zvuk a je bohatý na alikvotné tóny. Dynamické možnosti sú tiež bez hraníc,“ hovorí pre náš portál virtuózna cimbalistka Enikő Ginzery, známa svojím kreatívnym a inovatívnym štýlom. Na Slovensku bude koncertovať 21. júna v rámci festivalu PRO MUSICA NOSTRA SAROSSIENSI.
Ešte predtým, ako sa začneme zhovárať o koncerte, na ktorom vystúpite v rámci festivalu PRO MUSICA NOSTRA, musím sa spýtať na meno jednej pedagogičky, ktorú spomínajú všetci folkloristi – a to bez výnimky. Pani učiteľka Beata Čečková vychovala niekoľko generácií hudobníkov, dodnes je aktívnou pedagogičkou, vedie FS Čečinka. Dokonca keď som sa rozprávala s Ernestom Šarközim, tiež ju spomenul. Ako si spomínate na ňu Vy?
Ako 7 ročná som začala hrať na husle. Chcela som sa stať huslistkou. Neskôr na želanie mojich rodičov som začala hrať na cimbale (cimbal sme mali doma po starom otcovi). Moja prvá učiteľka na cimbale bola pani Beáta Čečková. Hneď na prvej hodine som mohla improvizovať. Bolo to niečo nové v porovnaní s hodinami na husle. Pani Čečková mi otvorila nový svet cez improvizáciu a kreatívny prístup k hudbe. Očarila ma jej láskou k cimbalu. Presvedčila ma, že huslistov je milión a na cimbale sa môže hrať aj koncertná hudba. Hovorila mi o tom, že koncertných cimbalistov je málo a bola by to pre mňa veľká šanca uplatniť sa ako koncertný umelec. Som jej vďačná, že ma priviedla na túto zaujímavú životnú cestu s cimbalom.
V súčasnosti pôsobíte v zahraničí, okrem koncertnej činnosti vyučujete cimbal na Leo Kestenberg Musikschule a Leo Borchard Musikschule v Berlíne a vediete súkromnú cimbalovú triedu. Je dnes tento nástroj vnímaný aj publikom nielen ako tradičný folklórny nástroj, ale v kontexte klasickej hudby?
Áno, hlavne v oblasti súčasnej a starej hudby je cimbal vnímaný ako koncertný nástroj. Má svoj repertoár. V 18.storočí v Taliansku, v španielskych krajinách bol predchodca cimbalu „salterio“ veľmi populárny a vzniklo veľký počet kompozícií. V 20.stor. Igor Stravinskij objavil cimbal pre súčasnú hudbu a v 2.polovici 20.storočia začali pre cimbal komponovať svetovo uznávaní skladatelia ako Pierre Boulez, Karlheinz Stockhausen, György Kurtág. V súčasnosti je veľký záujem komponovať pre cimbal.
Rovnako ako ostatné hudobné nástroje, ktoré boli na „okraji záujmu“, pretože vieme, že vždy boli atraktívnymi sólo nástrojmi klavír, husle… aj cimbal zrejme objavujú súčasní skladatelia. Čím je pre nich atraktívny?
Cimbal má pestré farebné možnosti. Ako Stravinskij povedal „cimbalista je bezprostredne v kontakte so strunami na rozdiel od klaviristu.“ Môžu sa používať rôzne druhy paličiek. Dá sa to porovnať s registrami na organe. Môže sa hrať aj pizzicato (rôzne techniky hry prstami) a všetky špeciálne zvukové možnosti sú vďaka bezprostrednému kontaktu ľahko dosiahnuteľné. Cimbal má veľmi zaujímavý, prirodzený farebný zvuk a je bohatý na alikvotné tóny. Dynamické možnosti sú tiež bez hraníc. Cimbal je ako truhlica s pokladom.
Je o cimbal záujem? Vyhľadávajú ho študenti? A čo je pre nich lákavé na štúdiu – prečo práve táto voľba?
V Nemecku či v západnej Európe je to vnímaný ako zaujímavý exotický nástroj. Mám študentov aj z Ameriky. Napríklad jeden môj študent z Kanady hrá na cimbale prevažne klezmer. Cimbal v klezmer ma svoju tradíciu. V Berlíne na hudobnej škole sa prihlásili na cimbal aj deti. Vybrali si tento nástroj, lebo ich zaujal svojimi nekonečnými zvukovými možnosťami. Priamo sa núka pre improvizáciu. Deti sa oboznamujú s cimbalom na mojich kurzoch: Instrumentenkarussell v rámci hudobnej školy. Inak by sa k cimbalu nedostali. Niektorí študenti majú korene zakotvené vo východnej Európe a cimbal im je známy.
Na Slovensko prídete koncertovať 21. júna v rámci festivalu PRO MUSICA NOSTRA SAROSSIENSI. Koncert sa bude konať v historickom Kaštieli Péchy v Hermanovciach – toto miesto volajú aj Toskánskom východu. Festival si kladie za cieľ prinášať hudbu do regiónov a koncerty realizovať na netradičných miestach. Páči sa Vám táto myšlienka?
Tato myšlienka je výborná a dôležitá. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že práve v týchto končinách Slovenska nemajú možnosť ľudia chodiť na koncerty klasickej hudby. Práve preto je dôležité priniesť k nim kultúru. A zažila som veľmi vďačné publikum práve na vidieku. Moja babka pochádza z Východného Slovenska neďaleko Košíc. Hrávala som tam koncerty a spomínam si na veľmi nadšené a srdečné publikum.
Poďme si povedať niečo podrobnejšie o skladbách ktoré predstavíte. Zaznie výber z Levočského pestrého zborníka. Je to súbor bohatej kolekcie spevov, tancov, inštrumentálnej hudby… Je dôležité zachovávať si históriu práve prostredníctvom kultúry?
Je to veľmi dôležité. Tento zborník je dôkazom toto, že toho času bola hudba na Slovensku „multi kulti“ – v súbore nájdeme skladby, kde jednoznačne cítime vplyvy tureckej hudby, slovanskej, uhorskej, nemeckej barokovej hudby. Je to historický dokument a dôkaz veľmi pestrého hudobného života bez hraníc.
Často sa repertoár na koncertoch obmedzuje na klasicko-romantický repertoár, pritom práve stará hudba v sebe skrýva bohatstvo – aj keď často nevieme autorov a mnohé skladby sú anonymné. Levočský pestrý zborník zachytáva kultúru na Spiši z obdobia 17.-18. storočia, ktorá bola v tom období nesmierne bohatá. Môžete priblížiť čitateľom skladby, ktoré zaznejú na koncerte?
Na koncerte zaznejú tance: Chorea Hungarica-Chorea pollonica-Chorea ex C.
Levočský pestrý zborník pozná azda každý, kto má aspoň základný prehľad v dejinách európskej hudby. Na koncerte však zaznie aj výber z menej frekventovanej zbierky Linus. O aké skladby ide?
Podobne ako Pestrý zborník aj Linus zbierka z 18.storočia z oblasti Budapešti, je mimoriadne pestrá na rôzne kultúrne vplyvy. Skladby, ktoré sme vybrali, sú ovplyvnené slovanskou (Saltus Slavonicus), uhorskou (Menuet Hungaricus), tureckou hudbou (Turk), hudbou Rómov (Saltus Singar) a nemeckým barokom (Gute Nacht).
Vy sama sa zaoberáte interpretáciou hudby stredoveku a tabulatúrnymi zbierkami východnej Európy z obdobia 16. až 18.storočia, taktiež pre pôvodné skladby, ktoré vznikli pre salterio. Čo Vám to ako interpretke dáva? Nielen z pohľadu nových vedomostí a skúseností, ale aj celkového rozvoja, komparácie, skúmania histórie a vnímania tohto obdobia aj v kontexte ďalšieho vývoja hudby?
V tejto hudbe je možné experimentovať, improvizovať. Interpret sa stáva priamo skladateľom. Notácia skladieb zo zbierky Linus je v jednom hlase zapísaná bez harmónie. Všetko ostatné je otvorená možnosť pre interpreta uplatniť svoj vkus a fantáziu. Pritom samozrejme treba brať do úvahy historické kontexty a dobové interpretačné možnosti a zároveň aj trochu vykročiť do prítomnosti.
Na koncerte však zaznejú aj „veľké mená“ dejín klasickej hudby – Jean Philipp Rameau, Angelo Conti, Vivaldi a Beethoven. Ste interpretka, ktorá dokáže hudbu ponímať od stredoveku až po súčasnosť. Čo teda poslucháčov čaká na koncerte? Môžete k jednotlivým skladbám povedať viac?
Folias des Espana (Rukopis z Barcelony 1764), Sonáta A. Contiho (cca 1770) a Salterio sólo z opery Íl Giustino A. Vivaldiho sú pôvodné skladby pre salterio (predchodca cimbalu v 18.storočí). V Taliansku a Španielsku v 18.storočí vznikol veľký počet skladieb pre salterio (sólo, concerta, ale aj uplatnenie v operách, kantátach atď.).
Interpretácia skladieb J. Ph. Rameaua na cimbale má už dlhú tradíciu. Ako prvý ich začal hrať svetoznámy maďarský cimbalista Aladár Rácz v rokoch 1920. Hra Rácza očarila aj Stravinského.
Beethovenova kompozícia pôvodne komponovaná pre mandolínu a čembalo je skladba z mladosti. Skladateľ mal 20 rokov, keď ju napísal. Myslím, že zvukový charakter cimbalu nie je ďaleko od mandolíny. Cimbal možno ešte pestrejšie vykreslí náladu jednotlivých variácií.
Aby sme sa však nezaoberali len hudbou minulosti, cimbal je nástroj, ktorý majú aj dnešní skladatelia v obľube. Vy sama ste doposiaľ uviedli v premiére vyše 50 kompozícií súčasných autorov. To je obrovské číslo – asi ťažko by sme v tomto rozhovore preberali všetky. Začnime tým, akých autorov ste hrali, pretože je známe, že interpretujete diela nielen slovenských autorov súčasnosti.
Komponovali pre mňa skladatelia u nás na Slovensku aj v zahraničí (Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Anglicko, Švédsko, Fínsko, Taliansko, Portugalsko, USA, Austrália). Spomeniem z nich zopár mien: Vladimír Bokes, Juraj Beneš, Juraj Pospíšil, Ilja Zeljenka, Anton Steinecker, Juraj Hatrík, Peter Machajdík, Lukáš Borzík, Michal Košut, Peter Graham, Hans-Joachim Hespos, Theo Brandmüller, Rainer Rubbert, Norbert Fridrich, João Pedro Oliveira, Lisa Lim, Matthew Whittall, Daniel Byro, Chiel Meijering, Luigi Manfrin, István Láng, Pál Károlyi, Miklós Maros, Máte Hollós, László Tihanyi, Gabriel Irányi, Fabio Nieder, Gwyn Richard, Vinko Globokar, Claus-Steffen Mahnkopf, Erik Janson, Krister Hansén, René Staar, Erik Freitag).
Dá sa dnes pomenovať kompozičný jazyk, štýl, v ktorom autori komponujú? Tak, ako v minulosti boli jasne vyčlenené prúdy avantgardy, postmoderny, minimal-music… Ako by ste ako interpretka, ktorá uvádza diela autorov, pomenovali dnešné diela? Čerpajú skladatelia aj z histórie hudby?
Dnes sa ťažko zaraďuje štýl aj kompozičný jazyk – je ich tak nesmierne veľa a sú veľmi rôzne. Myslím si, že kvalitná kompozícia tvorí celok s históriou hudby a nadväzuje na ňu, respektíve jej korene vyrastajú z dejín. A týmto nemám na mysli post romantizmus alebo neo prúdy.
Na Slovensku zatiaľ nemáme publikum, ktoré by dokázalo dať na jednu úroveň klasicko-romantický repertoár a súčasnú hudbu. Skrátka, naše publikum je ešte vždy uzavreté pre kompozíciami, ktoré dnes vznikajú. Aká je situácia v zahraničí? A čo preto môžeme spraviť, aby sme sa otvorili aj súčasnej hudbe?
Problém vidím v tom, že súčasná hudba sa na Slovensku hráva prevažne na festivaloch a koncertoch súčasnej tvorby pre špeciálne publikum. Nie je to samozrejmosť zaradiť súčasnú hudbu do abonentného koncertu či recitálu. Preto sa s tým publikum zriedka konfrontuje. Hlavne na vidieku. Aj interpreti sú trochu na vine, lebo nemajú odvahu zaradiť do programu tvorbu súčasných skladateľov, česť výnimkám. Myslím si, že dobré riešenie je zakomponovať do dramaturgie koncertu s klasicko-romantickým repertoárom aj súčasnú tvorbu. Samozrejme v kontexte, kde sa jedno aj druhé dopĺňajú. Mám s tým veľmi dobré skúsenosti.
Zuzana Vachová
Foto: Amelie Losier (portrét), s cimbalom: Jan Varchola
