56. ročník Bratislavských hudobných slávností hlási vypredané sály – exkluzívne telesá, sólisti a program lákajú publikum na živú hudobnú produkciu. Jedným z uvádzaných diel, ktoré budili mimoriadnu pozornosť publika, bolo Verdiho Requiem. Pod taktovkou Emmanuela Villauma znelo na pamiatku všetkých obetí pandémie COVID-19.
Messa da Requiem Giuseppe Verdiho je dielo, ktoré nie je potrebné priaznivcom klasickej hudby špeciálne predstavovať. Monumentálne dielo napísal skladateľ ako zádušnú omšu za svojho priateľa, veľkého talianskeho spisovateľa Alessandra Manzoniho a už od svojej premiéry v Miláne v roku 1874, má svoju stabilnú pozíciu v koncertných sálach, ale i v chrámoch, kde vďaka špecifickej akustike môžu vyniknúť zborové party i sólisti. Pozornosť publika sa pri jeho uvádzaní zameriava na kvalitu sólistov, ale aj zbor, samozrejme orchestra, ale tiež dirigenta, ktorý má pomerne voľné pole prístupu k tempám a dynamike. Stojí a padá ňom, ako pristúpi k tektonike kompozície, čo z nej vymodeluje, hudba má totiž v mnohých častiach nielen sprievodnú rolu, je to obrovský orchester, s ktorým presne treba vedieť, čo si počať.
Verdiho hudba plná drámy, vášne, kontrastných emócií, mohutných častí vo fortissime kontra lyrických častí v pianissime, to všetko a omnoho viac je ukryté v siedmich častiach opulentnej kompozície s biblickou tematikou: 1. Requiem, 2. Dies irae, 3. Offertorium, 4. Sanctus, 5. Agnus dei, 6. Lux aeterna a 7. Libera me.
Francúzsky dirigent Emmanuel Villaume nie je v Slovenskej filharmónii žiadnym nováčikom, preto s telesom vie komunikovať, čo sa ukázalo už v prvej časti. Dôsledne vyspievaná téma, hoc v pianissime, vynikla a bolo zrejmé, že Villaume si v partitúre dáva záležať na detailoch. Pod kontrolou mal orchester aj zbor – v prvej časti Requiem (obsahuje aj Kyrie, v ktorej dostávajú priestor aj sólisti), sme počuli vyvážený výkon zboru v pianissime. Violončelá však neostali skryté, dirigent ich umne nechal vyznieť. Verdi bol skvelý, výnimočný dramatik, toto dielo je príkladom turbulentných emócií, a ruku na srdce, všetci vždy v jeho Requiem čakáme na Dies irae! A hlavne, na tempo, ktoré dirigent zvolí. V tento večer bolo bravúrne, presne aké má byť, Allegro agitato. Energické behy sláčikov, správne dunivé, razantné basy, mohutné zvuky plechových dychových nástrojov, energické bicie nástroje, v neposlednom rade flauty, klarinety a Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) spieval s nasadením a výrazom, aké si dni hnevu vyžadujú.
Je však načase predstaviť si sólistov, pretože kvarteto spevákov, ktoré sa publiku v tento večer predstavilo, azda (nielen) v histórii tohto festivalu, ale vôbec, interpretácii tohto diela u nás, nemá veru obdoby. Dinara Alieva – soprán, Olesya Petrova – mezzosoprán, Ștefan Pop– tenor a Dmitry Bellosselskiy – bas. V prvom rade, vďaka výnimočne kvalitnej akustike priestorov Slovenskej filharmónie, sa nestalo, že by sa výkony zboru a sólistov „zlievali“, vynímali sa krásne a vďaka kvalite spevákov sa dokonca ani v častiach, kedy hral orchester vo forte a viac, sa nestalo, že by výkony sólistov zanikli.
V tomto ohľade najviac vynikala mezzosopranistka Olesya Petrova, ktorej skladateľ nadelil mimoriadne obsiahly part, či už sólovo alebo aj ansámblových partoch. Petrova dokázala fascinujúco presvedčiť v dramatických výrazoch, ale aj lyrických. Jej harmonizácie boli absolútne presné, čím ukázala bravúrnu prirodzenú muzikalitu. Dynamika v jej podaní a práca s frázami – to bola radosť počúvať, nádherne zaoblené frázy, precítené do posledného momentu krásneho, zaguľateného tónu v jej podaní, ostanú ešte dlho v pamäti poslucháčov. Poznáte ten moment, keď zatajíte dych pri spievaní pianissima. Tak presne to sa stalo, keď spievala táto speváčka. Navyše, disponuje obrovským nosným vokálom, no bez forsírovania, má ho prirodzený, no nie tmavý, rovnako výšky má krásne čisté a spievala ich s absolútnou istotou. A party, v ktorých hral orchester a bolo potrebné, aby ho prespievala, robila tak Olesya Petrova s absolútnou ľahkosťou a gráciou. Jej výkon bol suverénnym a dychvyrážajúcim. Za všetky jej výstupy môžeme spomenúť sólo Liber Scriptus, v ktorom presvedčila práve spomínanou, presvedčivou, dynamikou – fortissimo bez akéhokoľvek forsírovania či nežné, no znelé pianissimo tejto speváčke, nerobí žiadne technické problémy.
Rodáčka z Azerbajdžanu, Dinara Alieva, v súčasnosti sólistka Veľkého divadla v Moskve, má v sebe rovnako mimoriadnu muzikalitu, no jej soprán je subtílnejší, v istých partoch akoby mu chýbala potrebná dramatickosť. Tú sme postrádali napríklad v záverečnej Libera me, kde sa soprán doslova skvie. Nie, že by to kvalitu interpretácie akokoľvek narušilo, no na vyváženosti výkonov to bolo nepatrne citeľné. Alieva dokázala vo svojich partoch spievať krásne, svietivé výšky (a hlavne ťažké ukončenie fráz vo výškach, najmä v pianissime – to je to, v čom bola absolútne excelentná), precítené pianissimá, presvedčivo znelé boli aj jej spodné polohy, no hlavne – a to je potrebné zdôrazniť pri všetkých sólistoch, slová premenené v obsah. Emotívnosť bola v prípade všetkých sólistov na prvom mieste, energia v ich vokálnom prejave bola nezameniteľná, takže ak aj Alieva zanikla v burácajúcom fortissime orchestra, jej výkon to nenaštrbilo. Ak sme pri týchto dvoch speváčkach, zaiste musíme spomenúť ich spoločný duet, v rámci členitej, druhej časti Dies irae, pozostávajúcej z desiatich častí, v rámci ktorej znel aj lyricky stavaný duet sopránu a mezzosopránu Recordare. Spôsob, akým ho sólistky interpretovali, bol dojemný – symbióza speváčok, intonačná čistota, ich dokonalá harmonizácia, prekrásny súlad, či už dynamický alebo vo frázovaní, priniesol poslucháčom nielen hlboký estetický, ale i duchovný zážitok.
Ștefan Pop je medzinárodne úspešným tenorom, ktorý sa v novej sezóne predstaví v Berlínskej štátnej opere (Madame Butterfly) a v Kráľovskej opere v Londýne (Tosca). Jeho repertoár zahŕňa najmä postavy z Verdiho opier a pre kľúčové dielo tohto skladateľa sme si krajší tenor väčšej intenzity ani nemohli priať. Rumunský rodák disponuje hlasom, ktorý má krásnu farbu a vo výškach potrebný jas, no zároveň v exponovaných miestach drámu a charakteristický „kov“. Bolo ho počuť už v zmienenom, vstupnom Kyrie, kde jeho tenor dominoval. Precítený bol aj v lyrických partoch, jeho sólový vstup v Ingemisco bol bezchybný, navyše, jeho špecifická farba a kovové zafarbenie vo výškach, pre ktoré tenorových spevákov tak obdivujeme, sa sálou krásne niesli.
No a napokon, Dmitry Bellosselskiy patrí k medzinárodne uznávaným basovým spevákom. Je mimoriadne hutný, nádherne farebný a v priestore sa vynímal, niekedy dokonca akoby mu bol stiesnený. Je to skrátka, ľudovo povedané, obrovský hlas. Bas má v diele vyvolávať práve emócie búrok a hrôzy, bleskov, a tie poslucháči z pódia pociťovali veľmi živo, vďaka speváckemu prejavu, no aj celkovej osobnosti a charizmy Bellosselského. Ak by publikum očakávalo intímnejšie prežívanie od tohto interpreta, orientované smerom dovnútra, asi ťažko by ho hľadalo. Bolo skôr expresívnejšie a koncentrované do vonkajšej plochy. V časti Confutatis sa napríklad predstavil práve bas sólovo a dostáva priestor na to, aby v nás vyvolal pocity strachu, v čom bol sólista brilantný. Dovoľuje mu to totiž jeho obdivuhodný objem, no tá druhá, kontemplatívna, duchovná poloha, prosby, v jeho podaní bola snáď viac expresívnejšia, ako by sme očakávali.
Čo však je potrebné vyzdvihnúť, Verdi ako umný dramatik, aj vo svojej zádušnej omši strieda bravúrne vystavané, emočne turbulentné, mohutné časti, oproti lyrickým. A počas tohto večera sme na javisku počuli vzácnu, priam nádhernú zhodu, symbiózu sólistov, aká sa počuje málokedy. Nikto z nich si nebral priestor navyše, nevytŕčal do priestoru na úkor niekoho iného. A tejto vzácnej chvíle si bol zjavne vedomý aj dirigent Emmanuel Villaume, ktorý dostal z našich hudobníkov absolútne maximum. Pracoval s tempami tak, aby sa dielo nestalo fádnym, pretože pri takej dĺžke sa to môže stať. Vybudoval maximálne kontrasty, čo je pri Verdiho dramatizme doslova nevyhnutné. Pri komplikovaných fúgach si dával záležať, aby boli témy zreteľne vyspievané, (v tomto prípade je potrebné vyzdvihnúť pripravenosť zboru, ktorý má náročnú fúgu a capella, no nielen to).
Partitúra je rytmicky náročná, no orchester si pod vedením dirigenta počínal mimoriadne dobre. Hráči boli rytmicky pregnantní a hrali s absolútnym nasadením, espritom. Vytiahli skryté témy a dýchali so spevákmi, frázy krásne, celistvo ukončovali, nástrojové skupiny bolo zreteľne počuť a sóla sa dobre vynímali. A samozrejme, osobitú pozornosti si zasluhuje aparát bicích nástrojov. Verdiho Requiem musí patrične hrmieť! Zborom, ale i v orchestri! A v tento večer sa o tom patrične pričinili aj muzikanti – vďaka živej, citeľnej zvukomaľbe, vydareným oblúkom, plastickej dynamike, do ktorej dali všetko, takpovediac, hrali ako o dušu. Zaujímavým akustickým prvkom bolo aj umiestnenie typicky verdiovských inštrumentov – trúbky na balkónoch nie sú síce novátorským prvkom v Slovenskej filharmónii, no je chvályhodné, že opäť raz tento vizuálne pôsobivý a akusticky účinný moment Villaume využil.
Naplnené drámou, obrovskou paľbou inštrumentálnych výkonov, vynikajúcim zborom, nežnou lyrikou, introvertnou duchovnosťou, no hlavne – neskutočným spektrom farieb vďaka účinkujúcim sólistom, ktorí vystúpili vo vzácnej symbióze. Taká bola interpretácia Verdiho Messa da Requiem, ktorá ešte dlho bude rezonovať v srdciach poslucháčov.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
