Ako novodobý, súčasný Mahlerov cyklus piesní. Taká je nekonvenčná dramaturgia piesní, ktoré si volí kanadská mezzosopranistka. Predstavila sa v rámci festivalu Viva Musica!
Kanadská mezzosopranistka Emily D’Angelo predstavuje v súčasnosti fenomén – je tak vnímaná nielen priaznivcami súčasného vokálneho umenia, ale i odbornou verejnosťou. Pozornosť púta hlavne tým, ako spochybňuje zaužívané konvencie, siaha po náročnom, súčasnom repertoári, no pritom to robí s absolútnou prirodzenosťou. Už jej debutový album, ktorý vydala exkluzívne v Deutsche Grammophon v roku 2021, prezentoval jej hudobnú silu a schopnosť posúvať vokálne umenie iným smerom, než sú zažité štandardy. D’Angelo naspievala kompozície Hildegardy z Bingenu, úpravy ktorých pripravili súčasné americké skladateľky – Missy Mazzoli a Sarah Kirkland Snider. Debutový album s názvom Enargeia prináša okrem diel nedávno vzkriesenej stredovekej skladateľky (do konca minulého storočia ignorovanej) aj skladby Mazzoli, Snider a ďalej významnej ženy v oblasti hudby – islandskej violončelistky a skladateľky Hildur Guðnadóttir. V oblasti filmovej hudby práve posledne menovaná tvorkyňa začína byť rešpektovanou autoritou, nielen pre autorstvo pôvodnej hudby k filmu Joker.
Mezzosopranistka sa stala nepochybne jedným z hlavných ťahúňov festivalu Viva Musica! Publiku sa predstavila v priestoroch Slovenskej národnej galérie (3.augusta 2023) a zvolila repertoár, ktorého spoločným menovateľom bol smútok a melanchólia. Pritom nie prvoplánová, no hlboké emócie – bolesť, ktorá nie je programová, no vyviera zo súčasných pocitov, správania sa spoločnosti, v ktorej žijeme. Jej recitál akoby reflektoval dnešnú dobu, plnú neosobných vzťahov a nedostatku ľudskosti. Smrť ako východisko z tejto situácie, slzy ako úľava a túžba ako prejav zraniteľnosti človeka, to boli témy, ktoré spájali výber piesní tohto recitálu. Výrazný bol aj moment religiozity – mnohé z diel boli súčasnými, novodobými duchovnými piesňami. Sledovať texty piesní, ktoré boli v bulletine pripravené, zároveň počúvať vyspievanie každej jednej frázy, zosobnenie týchto myšlienok v bohatom, farebnom, sýtom, mezzosopránovom hlase, bolo ako sa ocitnúť v priamom centre bolesti. Nie však v zmysle fatalizmu. Zrazu sa človeku tento výber piesní musel zapáčiť a ocitnúť sa v objatí týchto emócií sa javilo ako to najpríjemnejšie, čo si vôbec môžete zvoliť.
S Emily D’Angelo prišla na pódium zvláštna prítomnosť sily a krehkosti zároveň. Je typ umelkyne, ktorá presvedčí okamžite – nielen výrazom, emóciami, ale od prvých taktov i farbou. Tá je priam stvorená pre tento repertoár, hoci jej záber je široký: osobitý vzťah má k Mozartovým dielam, debutovala v roli Cherubína vo Figarovej svadbe v roku 2016, uznanie sa jej dostalo za naživo vysielanú opernú inscenáciu Cosi fan tutte (Dorabella), má už za sebou debut v Newyorskej MET (2018), milánskej Tatro alla Scala, Kráľovskej opere v Covent Garden. Stala sa stala prvou súťažiacou, ktorá vyhrala všetky štyri ceny na súťaž Operalia počas 26-ročnej histórie tohto podujatia. V roku 2019 sa stala vôbec prvou speváčkou, ktorá získala Cenu Leonarda Bernsteina na hudobnom festivale Schleswig-Holstein. Recitálový a koncertný repertoár čoraz viac zdokonaľuje, venuje sa novej hudbe, no popri tom bola jej aktuálna sezóna 22/23 v znamení hudby Händla (Alcina, Ariodante, Semele).
S klaviristkou Sophiou Muñoz tvorili zohratú dvojicu, už v prvej skladbe večera Hildegardy z Bingenu O frondens virga, klavírny sprievod mal síce progresívne harmonické postupy, no sprievod sa obmedzoval viac-menej na akordy. Vynikla tak melodická línia éterickej skladby, ktorá priniesla od prvých momentov tohto koncertu zvláštny pocit intimity. Čisté intervaly a bohato zdobený mezzosoprán, pevný a znelý, využívajúci pestré spektrum farieb – od tmavých odtieňov až po svetlejšie, plné nádeje. Táto autorka bola jasným svetlom, klenotom v temných stredovekých časoch, jej hudba je prekrásna, mimoriadne osobná. Keď znie táto pieseň v podaní kontratenorového sóla, priam hmatateľne cítite Božiu prítomnosť. Čistý, bohatý a zároveň jemný hlas mezzosopranistky má v sebe istý pokoj a vyrovnanosť. Korunuje ho objemom, s ktorým však narábala opatrne. Piesňový repertoár, ktorý zvolila – a začala stredovekou O frondens virga, žalmovou antifóna, ktorú spieva zbor, bol ako púť človeka po tejto zemi, od jeho narodenia až po posledný výdych. Tieto antifóny mali sprievod viol a harfovej hudby a mali v sebe istý druh hypnotickosti a éterickosti. Aj preto mnohé súbory volia typ nadpozemskej interpretácie, tentoraz však klavír v kombinácii so sebavedomým vokálnym prejavom a diferencovanou dynamikou priniesli pohľad dnešný. Emily D’Angelo je typ interpretky, ktorá dokáže dať aj veciam minulým súčasnú tvár. Jej čistá, zreteľná artikulácia, takmer žiadny pohyb na javisku, dovolí poslucháčovi koncentrovať sa na to podstatné – prepojenie spevu s textom. Každá jedna fráza v jej podaní bola precítená, dômyselne vystavaná, no pritom nestrácala prirodzenosť. Je speváčkou, ktorá nikdy emócie neženie do afektovej polohy, naopak. Jej triezvy prístup mal v sebe inteligenciu, rozvahu a pokoru – presne túto kombináciu si vyžaduje zvolený repertoár. Klavír rozpovedal príbeh len v medzihrách, inak mal počas spevu len harmonickú funkciu. Po stredoveku sme priamočiaro nastúpili do 20. storočia. Schönbergovo Erwartung (Vier Lieder, op. 2) vyžaduje flexibilný vokálny štýl, ktorým táto kanadská speváčka disponuje. Keďže klavír nemá v týchto opusoch skladateľa len sprievodnú funkciu, klaviristka bola v dynamickej rovnováhe so spevom. Podarilo sa im dosiahnuť vyvážený vzťah, založený na koordinácii melodickej zložky a harmonickej. Erwartung – to je svet farieb, ktorý má svoju racionálnu symetriu v hudbe. Báseň, ktorá bola predlohou, a ktorú sme mohli čítať v slovenskom preklade, využíva farby opisujúce konkrétne prostredia a v texte nimi dosahuje priam maľbu na plátno. Nie je to však popisný spôsob, no abstraktný, štylizovaný – každý riadok prvej strofy uvádza novú farbu (rybník – smaragdová alebo skôr morsky zelená, vila – rubínová, dub je mŕtvy, teda čierny, mesačné svetlo má priesvitnú, bledú, bielu farbu. V ďalších strofách autor s týmito farbami pracuje, transformuje ich a záverečná strofa je rekapituláciou. Možno to nebol mohutný časový úsek, no výrazovo a emocionálne bol nepochybne jedným z vrcholov večera. Koloristicky napísaná skladba, v ktorej motívoch Schönberg dokázal stelesniť farby, teda farebné slová v básni, je sofistikovaným dielom. A Emily táto kombinácia farebnosti a expresívnej muzikality náramne pristane. Kontrolu nad veľkým rozsahom a schopnosť preniknúť do intimity textov ukázala aj v ďalšej skladbe tohto skladateľa – Schenk mir deinen goldenen Kamm. Ešte viac vyspelé princípy chromatiky, práca s dvoma kontrastnými témami a schopnosť navodiť pocit z rozhovoru, bola v podaní oboch interpretiek sugestívna. Nasledovali dve skladby od Missy Mazzoli Hello Lord (Vespers for a New Dark Age) a You Are the Dust (Song From the Uproar). Mazzoli je americká skladateľka a klaviristka, je členkou fakulty na Mannes College of Music, v roku 2018 sa stala jednou z prvých dvoch žien, ktoré dostali objednávku od Metropolitnej opery. Kritika oprávnene chváli jej dielo, najnovšie album Dark with Excessive Bright, hodnotí ho ako opojné, ktoré v sebe skrýva často dezorientujúce rytmické momenty a hýri trblietavými farbami.
Vespers for a New Dark Age –pôvodne objednané Carnegie Hall s premiérou v roku 2014 a z neho pochádzajúca skladba Hello Lord bola upravená na objednávku Deutsche Gramofón pre Emily D’Angelo. Táto novodobá modlitba zaujala svojou dramatickosťou, po introvertnom expresionistickom skladateľovi to bol zrazu iný svet, mal však logickú obsahovú nadväznosť na predchádzajúce myšlienky. Opäť v ňom zohrával dôležitú úlohu klavír. Napriek hustému partu z neho speváčka dokázala vyjsť s ľahkosťou a nadhľadom. Druhá skladba v pomalom tempe priniesla ťaživú meditáciu, bola to mini-dráma preverujúca rozsah, výraz a dynamiku. Vo vysokých polohách speváčka nasadila dramatické tóny, v nízkych sa stíšila do mezzoforte hladiny, udržiavajúc túto dynamiku spoločne s klaviristkou.
Každá skladba prezentovaná na koncerte bola osobitá svojou sonorikou, Emily vytvorila určitú zvukovú cestu. Niečo, čo ukončila v predchádzajúcom diele, rozvinula v ďalšom. Najdlhšou skladbou bola kompozícia Cecilie Livingston – skladateľky, ktorá sa špecializuje na vokálne diela. V piesni Penelope kladie otázku, čo predstavuje čakanie. Speváčka interpretovala monológ na hranici s filozoficko-psychologickým zamyslením, ktoré skladateľka v tejto piesni rozvíja – na text Homérovej Odysey. Už arpeggiá klavíra úvodom naznačili, že táto pieseň bude pomaly, postupne sa otvárajúcim intímnym, vnútorným svetom hrdinky, ktorá má vo svojej samote mnoho otázok. Čo je čakanie a čo ťa čaká? Práve počas pandemického obdobia priniesla tento príbeh, otázky, ktoré si kládol azda každý. V jej podaní sme všetky tieto otázky verili – boli to objavné zážitky z počúvania.
Vidieť v programe skladbu Randyho Newmana, hudbu z americkej drámy Avalon z roku 1990 – Avalon/Moving Day, bolo najprv prekvapením, no v kontexte ostatných skladieb mala svoje miesto, rovnako ako so záverom prvej časti koncertu – tiež od tohto autora (Wandering Boy – Tuláčik). Orchestrálna skladba s flautovým sólom zrazu dostala s klavírom úplne inú náladu, interpretka ju vo výrazovom prejave posunula do žánru klasickej hudby, hoci v klavíri ostala príchuť jazzového zafarbenia Newmana.
Sarah Kirkland Snider je ďalšia americká skladateľka, ktorej dve diela zazneli v prvej časti večera. Dead Friend a Nausicaa priniesli spoločnú tému smrti, nie však dramatickým spôsobom, no vnútorným, stišujúcim. Prvá z nich predstavovala monológ bez klavírneho sprievodu, len s dramatickou introdukciou, druhá éterickú úľavu a krásu, utešujúcu modlitbu zobrazujúcu 21. storočie. Klavír bol pritom schopný suplovať bohatý orchestrálny svet. Človek až mal pocit, že touto dramaturgickou líniou je mladá interpretka blízka Mahlerovmu cyklu piesní, no nazerá na pieseň moderným, súčasným spôsobom.
Slovo úzko naviazané na hudbu, príbehovo, obsahom, časom, ktorý trval necelú polhodinu vo svojej prvej časti, no tvoril dojem, že sú v ňom všetky podstatné kapitoly života, pokračoval ďalšou časťou. Kanadská mezzosopranistka je vizionárkou – tým, ako dokáže tieto príbehy „rozprávať“, ako naliehavo vie klásť otázky, ktoré sa nás dotýkajú všetkých. Či už sú to hlboko introvertné monológy alebo otázky bez jasných odpovedí, ktoré vyvolávajú ďalšie. Pritom fascinuje jej čistota prejavu, ale aj to, ako dokáže svoj vizuál uspôsobiť k tomu, aby ste sa plne sústredili len na zhudobnené slovo. Aj priestory sály galérie priali jej čiernemu, no nie temnému oblečeniu, ktorému prispôsobila minimalizované gestá. Druhá časť sa začala výberom z dvanástich básní Emily Dickinsonovej v zhudobnení Aarona Coplanda. Dovedna na koncerte zaznela tretia z básní Why Do They Shut Me Out of Heaven?, plná emócií, štvrtá The World Feels Dusty a desiata I’ve Heard an Organ Talk. Dramatický tón, plný objemu začal druhú časť koncertu – keď sa vám zatvoria nebeské brány, a vy ostanete pred nimi, najprv je to rozčarovanie a hnev, neskôr spytovanie. Intervalové skoky, atypické, zneli čisto a bez zaváhania. Bez pomoci falošných farieb či vibráta, vždy si aj v dráme dokázala udržať kultivovaný prednes, vymykajúci sa opernému. Napríklad v desiatej zhudobnenej básni sa výrazom dostala k prísnemu až desivému tónu, spektrom emócií sa priblížila k tomu, čo dokáže vyvolať kráľovský nástroj – organ. Jej spodné polohy boli znelé, mimoriadne objemné a dokázala ich spievať aj v presvedčivom forte. Striedali ich extrémne vysoké, rovnako so sebaistým prejavom.
Najviac skladieb z druhej časti koncertu patrilo Coplandovi a ďalšej autorke hudby 20. storočia – Rebecce Clarke. Keď sa religiozita spojí so súčasnou hudbou, vznikne z toho prehliadka rôznych prístupov – zvukových, tonálnych, harmonických, emocionálnych a výrazových. A samozrejme, tematických. Po tom, čo sa nahnevaná ľudská bytosť pýtala, prečo nesmie ísť do neba, nechala ju Clarke snívať o tom, aké by to bolo, získať ten pokoj, v kontraste s ním sa sny odohrávajú v pološere. Atmosféra bola opäť v trúchlivom móde, rovnako čierne myšlienky opäť zavládli aj v ďalšej Coplandovej zhudobnenej básni. Boli to príbehy, často temné, plné melanchólie a bolesti, ktoré nadeľuje život sám. A rozvíjali sa hudbou a spevom – Emily a jej klaviristka boli presvedčivými rozprávačkami. Tempo, prispôsobené nálade a pocitom – tak silným trebárs v ďalšej skladbe Rebeccy Clarke Down By the Salley Gardens. „V poli sme stáli, na brehu rieky, ja a moja láska, Na zhrbené plece mi kladie snehobielu dlaň… Dnes srdce plné žiaľu mám“. Poézia Yeatsa ani nemohla mať krajšie, citlivejšie spracovanie. Medzi najsugestívnejšie, čo do atmosféry, patrila Pútnikova nočná pieseň Goetheho zhudobnená opäť Clarkovou. Dlhá klavírna „predohra“ navodila drásavo clivú, priam existenciálnu atmosféru – ocitli ste sa zrazu sami s klavírom, mlčiac v samote a čakajúc na večný odpočinok. Bola to skladba Moon pre sólo klavír v podaní Sophie Muñoz od skladateľky Cecilie Livingston, ktorá sprostredkovala melancholicko-poetický výjav ako premostenie k rozjímaniu o smrti.
Clarkovej skladba otvorila sériu skladieb rozjímania o smrti. Pokračovala ďalšími, od Fanny Mendelssohn – nemecký romantizmus zrazu získal nový kontext, pretože kľúčová sa stala myšlienka textu, ďalej sa rozvíjajúca v dramatickej The Seal Man o blížiacej sa smrti. Hoci záverom už bolo cítiť únavu speváčky vo vyšších polohách, predsa, po krátkom oddychu medzi jednotlivými skladbami, dokázala presvedčivo zvládnuť dramatické polohy.
Záver koncertu patril jednej z najvýznamnejších a najtalentovanejších skladateliek histórie európskej hudby – Clare Schumannovej. Lorelei – romance a balady, op. 53 na báseň Heinricha Heineho, ktorá patrí medzi jej najlepšie diela. Tempom živý záver, žiadny sentiment zo smrti, no úžasný a žensky silný, taký bol odkaz tohto recitálu výnimočnej mladej speváčky, ktorá právom vystupuje na svetových scénach.
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout
