Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 18. októbra 2024 o 19:00 hod. druhý koncert sezóny 2024/2025. Program zostavený z diel Cikkera, Beethovena a Dvořáka diriguje Konstantin Ilievsky, sólistom večera bude slovenský klavirista Ladislav Fančovič. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Tvorba Jána Cikkera (1911 – 1989) bola spočiatku značne ovplyvnená bohatou paletou hudobného impresionizmu, avšak v sláčikových kvartetách nachádzame aj expresionistické prvky. Postupne sa jeho hudobná reč nepatrne zjednodušuje, stáva sa individuálnejšou najmä zo stránky melodicko-invenčnej i harmonickej, pričom rytmus má mimoriadne dôležitú funkciu. Cikker vyrastá priamo z Dvořákovej hudby, stáva sa „hudobným tlmočníkom tanečnosti a živelnej radosti nášho ľudu, ako to dosvedčujú i tance, ktoré vytvoril pre naše súbory so silným ohlasom“. Prenikať čo najhlbšie do podstaty slovenskej národnej hudby napomáhala Cikkerovi aj dokonalá znalosť metódy Dvořákovej kompozičnej práce. Po obsahovej stránke vystupuje do popredia predovšetkým hlboká emocionalita autora, Ján Cikker si vždy volí cestu blízku životu. Svojou hudbou najradšej vyjadruje skutočnosti, ktoré hlboko precítil, či už je to stretnutie s láskou alebo ľudským utrpením.
Selanka, hudba k baletu, op. 23 je dielom pre veľký symfonický orchester, v ktorej sa ukazuje dvojitá tvárnosť umeleckého i ľudského naturelu Jána Cikkera. Idylický začiatok skladby na držanom tóne „a“ je trochu clivý a zaťažený melanchóliou. Naproti tomu druhú tému postupne rozohráva až do divokého tanečného vírenia, kde sa obmeňuje s lyrickosťou. Melancholická a tanečná myšlienka sa strieda až po vyvrcholenie najprv na tanečnej a potom na idylicky zasnenej prvej myšlienke, ktorou sa v sólových husliach skladba končí. Cikker dielo pôvodne koncipoval ako hudbu k baletu a v pôvodnom znení pre dva klavíry ju zložil v roku 1944 v Banskej Bystrici za necelé tri týždne. Selanka je zachytená na niekoľkých štúdiových nahrávkach nášho rozhlasového telesa, prvá v naštudovaní samotného autora s dirigentom Richardom Týnským v roku 1954.
Každý z piatich klavírnych koncertov Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) predstavuje medzník. Čo znamená pojem „virtuóz“? Je to len predvádzanie svojich schopností a rýchlosti? Pre mnohých virtuózov 19. storočia to tak bolo a termín „prázdna virtuozita“ sa stal zosobnením ich koncertov. Pojem „virtuóz“ však predstavuje hodnotu, charakter, doslova cnosť, ktorá poukazuje na vyššie morálne kvality jednotlivca pretavujúce sa do zručnosti a majstrovstva v umení. Čo je Beethovenov klavírny koncert? Beethoven bol považovaný za najlepšieho klaviristu a skladateľa svojej doby. Ako v službe cnosti, tak aj pri demonštrovaní toho, čo môže jednotlivec dosiahnuť, stanovil nový štandard. V klavírnom koncerte počujeme nielen nádhernú hudbu, ale aj skladateľa schopného improvizovať, vznášať sa, rozťahovať krídla a raziť cestu novým objavom založeným na najvyšších ideáloch. Beethovenovi bohatí patróni boli v úžase a chceli zažiť viac takého povznesenia ľudského ducha na rozdiel od strnulosti ich každodenného dvorného života.
Koncert pre klavír a orchester č. 4 G dur, op. 58 zlúčil obohatenú, rozšírenú a diferencovanú formu sólového koncertu so symfonickým rozvíjaním troch kontrastných častí, ktoré po obsahovej stránke tvoria uzavretý celok. Na rozdiel od mnohých koncertov klasickej éry, Beethovenov štvrtý úvod v tomto žánri začína sólovým klavírom. Tento tichý efekt „zdvihnutia opony“ bol na tú dobu pozoruhodnou inováciou a demonštroval skladateľov odvážny prístup k oslobodeniu sa od „povinných úvodov“. Pravidelný rytmus hlavnej myšlienky určuje charakter prvej časti so skvelým dialógom orchestra a sólovým nástrojom. Druhú časť, ktorá je programovým jadrom diela, podľa slov skladateľa inšpirovala povesť o Orfeovi: láska víťazí nad silami podsvetia svojím zduchovnelým spevom. Radostnú náladu záverečnej časti podčiarkuje jej jasavá hlavná myšlienka a brilantná faktúra sólového nástroja. Klavírny koncert č. 4 bol posledným z radu piatich klavírnych koncertov Beethovenových diel tohto žánru, ktorý skladateľ uviedol sám ako sólista. Bolo to v roku 1807 v rámci Beethovenovej akadémie v Lobkovicovom paláci vo Viedni.
V stále prebiehajúcom Roku českej hudby 2024 reflektujeme Antonína Dvořáka (1841 – 1904), u ktorého po osobnej kríze v polovici osemdesiatych rokov 19. storočia dozrieva Symfónia č. 8 G dur, op. 88. U skladateľa je to obdobie veľkej vyrovnanosti a nájdenia odpovedí na všetky základné otázky ľudskej existencie. Dielo vzniklo počas leta a začiatku jesene v roku 1889, z väčšej časti na skladateľovom letnom sídle vo Vysokej u Příbramu. Toto prostredie, v ktorom sa Dvořák cítil najlepšie sa odrazilo v celkovej atmosfére novej symfónie. Vzniklo dielo plné životnej radosti a obdivu k prírodným krásam, výrazne sa tu opäť prejavuje autorova náklonnosť k českej a slovanskej ľudovej hudbe. Pre symfóniu je charakteristická premenlivosť nálad, ktoré sa striedajú v pestrom slede od pastorálnych obrazov cez tanečné a pochodové intonácie až po dramaticky vypäté plochy. Z hľadiska tematického materiálu sa dielo vyznačuje výraznou kantabilitou. Svojou priamočiarosťou a prevažne diatonickými postupmi predstavuje skôr vokálny ako inštrumentálny typ melodiky.
So vznikom diela je spojený aj začiatok roztržky medzi skladateľom a jeho hlavným nakladateľom Simrockom. K vydaniu symfónie u Simrocka neprišlo, pretože rokovanie stroskotalo na výške honoráru. Simrock už dlhší čas Dvořákovi vytýkal, že píše len veľké skladby, ktorých vydávanie nie je dostatočne rentabilné. Snažil sa dotlačiť skladateľa ku komponovaniu menších diel. To Dvořák odmietal s poukázaním na svoje umelecké ambície, ktoré nemôžu byť uspokojené iba komponovaním drobných príležitostných kusov. Ostrá výmena názorov neskôr skončila prerušením obchodných stykov na tri roky a Dvořák svoju Symfóniu č. 8 vydal v londýnskej firme Novello. Odtiaľ pochádza príležitostne používaný prívlastok „Anglická“.
Symfónia č. 8 prvýkrát zaznela 2. februára 1890 v pražskom Rudolfíne na jednom z tzv. Populárnych koncertov organizovaných Umeleckou besedou. Dvořák dielo sám dirigoval, rovnako ako britskú premiéru dňa 24. apríla toho istého roku v Londýne. Dielo zaznamenalo prenikavý úspech ako u obecenstva, tak u kritiky. Dvořák bol v anglickej tlači označený za jediného zo žijúcich skladateľov, ktorý môže byť oprávnene nazývaný Beethovenovým nástupcom: „Ten jediný, hoci sa rovnako ako Brahms snaží držať Beethovenovej školy, je schopný priniesť do symfónie zreteľne nový prvok.“ Dvořák vo svojej korešpondencii priateľovi Václavovi Judovi Novotnému napísal: „Koncert dopadol skvele, ba tak, ako snáď nikdy predtým. Po prvej časti bol aplauz všeobecný, po druhej väčší, po tretej tak silný, že som sa musel niekoľkokrát otáčať a ďakovať, ale po finále to bola búrka potlesku. Obecenstvo v sále tlieskalo tak, že to bolo až hrôza, skrátka bolo to tak pekné a úprimné, ako to býva pri premiérach u nás doma v Prahe. Som teda spokojný a zaplať pánboh, že to tak dobre dopadlo!“
Text: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
