Po šiestich rokoch od svojho debutu Tiesňové volanie, ktorým Gustav Möller ohúril svet a poprel celú teóriu filmového umenia, sa režisér vracia so svojím druhým celovečerným filmom Dozorkyňa. Snaha šokovať publikum autorovi zostala, ale podarilo sa mu to aspoň čiastočne, tak ako v roku 2018?
Obyčajne venujem tento odstavec anotácii filmu, aby ste nemuseli odbiehať na známu filmovú databázu, v prípade, že ste o tej-ktorej snímke ešte nepočuli. Tentoraz musím urobiť výnimku a o príbehu Dozorkyne prezradiť čo najmenej, inak by som mohol významne ovplyvniť váš budúci zážitok, a možno ho aj pokaziť.
Film Tiesňové volanie (2018) bol pred pár rokmi významným krokom vedľa a nemyslím to v zlom. Bol to krok mimo konvencie, krok na územie, kde sa zvyčajne podobné pokusy o originalitu prepadnú do zabudnutia. Porušil pravidlá, ale vyplatilo sa mu to tým najlepším spôsobom.
“Film je v prvom rade obraz. Až keď niečo nedokážete vyjadriť obrazom, potom voľte slovo a dialóg,” takto nás to učili na škole. Vo väčšine prípadov sa s dodržiavaním zlatého pravidla dopracujete ku kvalitnému audiovizuálnemu dielu. Gustav Möller však tento princíp šikovne vyvrátil tak, že z filmu dokázal urobiť nevýslovne napínavú “rozhlasovú hru”, kedy príbeh pracovníka tiesňovej linky a ženy na druhej strane telefónu sledujete najmä ušami a svojou predstavivosťou.
Nebolo by správne očakávať, že s podobne prevratným nápadom príde aj v prípade druhého filmu. O prekvapenie a šok sa však určite opäť snaží.
Ak ste film Dozorkyňa ešte nevideli a dostali sa k vám prvé informácie o príbehu, je dosť možné, že ste si hlavný konflikt už domysleli. Premisa snímky stojí na jednom dôležitom motíve, a hoci sa vás autor bude snažiť dramaturgiou pripraviť na veľký zvrat v príbeh, v skutočnosti je divácka skúsenosť s podobnými príbehmi tak silná, že si väčšina rýchlo domyslí, o čo vlastne ide.
Hlavná hrdinka Eva pracuje vo väznici, kde sa v jednej chvíli ocitne v konflikte záujmov vo vzťahu k nebezpečnému väzňovi. Ako členka justičnej stráže by mala konať morálne a podľa predpisov. My, diváci a diváčky, však môžeme očakávať, že sa podvolí vlastným citom aj pokušeniu porušiť mnohé pravidlá.
Zápletka v tomto filme slúži na odkrytie dilemy, s akou sa môže žena s traumatickou minulosťou stretávať v živote, hoci ide o kombináciu málo pravdepodobných okolností. Dôležité je jej vnútorné prežívanie a vyrovnávanie sa s neuzavretou kapitolou svojho života. Autor túto rovinu príbehu predkladá tak, aby sme mohli neustále prehodnocovať oprávnenosť jej konania a súčasne jeho dopad na antagonistu. Postupom času prestane byť jasné, kto je na strane dobra a zla. Tieto komory začnú svoj obsah spájať a čiernobiele vyhodnotenie stavu je zrazu nemožné. Chvíľami budete mať dokonca pohnútky zastať sa zločinca, ktorého hrá skvelý Sebastian Bull, ocenený ako najlepší herec na filmovom festivale Art Film 2024. Spolu s postavami môžeme prežívať všetky ich emócie, no najsilnejšou z nich je pocit viny, ktorého sa nebudete môcť zbaviť počas celej dĺžky filmu, aj keď ste nič zlé neurobili.
Herečka v hlavnej role Sidse Babett Knudsen a spomínaný Sebastian Bull rozohrali vďaka strhujúcemu pozadiu ich charakterov skvelý duel. Ako som už naznačil, skutky, akých sa postavy dopustia, dokážu divácku mienku otáčať o stoosemdesiat stupňov znova a znova. V ich herectve možno rozoznať hraničné štádiá hnevu, previnilosti, ľútosti a bezradnosti. V žiadnom momente však jedochádza na sentiment či citové vydieranie. Film aj napriek tomu obsahuje silné scény, ktoré vás nenechajú chladnými.
Chladne pôsobí ponuré snímanie väzenského prostredia, presne tak, ako sa na severskú drámu patrí. Kameraman Jasper J. Spanning sa väčšinou drží blízko protagonistov. Akcia často zamrzne v tichu a nehybnosti, aby vynikli skľúčujúce pocity vznášajúce sa vo vzduchu.
Emočná stránka filmu teda funguje. O niečo horšie je to s logickou stránkou. Musím sa pridať k názoru, že nastavená situácia, v akej sa postavy ocitli, je tak špecifická, až vás jej nepravdepodobnosť bude vyrušovať prakticky neustále.
Evin nadriadený, inak nekompromisný “bachar”, súcitne prehliada väčšinu jej prešľapov, novej dozorkyni v časti väznice s najvyšším stupňom stráženia z akéhosi dôvodu nepotrebuje robiť supervíziu, a Evina zaujatosť voči väzňovi zapríčinená minulosťou unikla pred pozornosťou celého vedenia väznice.
Autor jednoducho potreboval ponoriť svoju hlavnú hrdinku do dostatočne vypätého prostredia, čo sa mu bezpochyby podarilo. Pritom sa rozhodol privrieť oči nad všetkým, čo v jeho príbehu nesedí, či nedáva čistý zmysel. Preto, aj keď je vývoj správania postáv voči sebe navzájom prepracovaný, zaujímavý a uveriteľný, autorovo ignorovanie pravdepodobnej a logickej prevencie neprijateľných udalostí, aké môžeme vidieť vo filme, poznačuje celé dielo.
Režisér Gustav Möller znova prišiel so zaujímavým konceptom, v ktorom opäť necháva priestor radovej pracovníčke bezpečnostnej zložky, aby demonštroval účinok hraničných situácií na psychiku človeka. Do značnej miery sa mu to podarilo, aj keď výsledok nie je tak čistý a účinný, ako v prípade Tiesňového volania. Aj navzdory tomu možno Dozorkyňu zaradiť medzi výraznejšie snímky tohto roka a nemala by uniknúť žiadnej diváčke či divákovi festivalových filmov.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
