Dvořák chcel svojím dielom vzdať úctu mŕtvym, no zároveň priniesť nádej živým. Presne tieto emócie sa snúbili v interpretácii hosťujúceho dirigenta Iona Marina v Slovenskej filharmónii.
Dvojica Veľkonočných koncertov Slovenskej filharmónie v stredu a vo štvrtok 5. a 6. apríla (recenzujeme prvý z koncertov) priniesla publiku Dvořákovo Requiem v naštudovaní rumunsko-rakúskeho dirigenta Iona Marina. Dvořákovo Requiem, zádušná omša pre sóla, zbor a orchester b mol, op. 89 u nás znela aj pred rokom v Slovenskom rozhlase pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda – v piatok 8. apríla 2022 s hosťujúcim, unikátnym Českým filharmonickým zborom Brno (zbormajster Petr Fiala) a domácimi sólistami, až na českého tenoristu.
Čistá krása Dvořákovho Requiem
Tentoraz, v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie vystúpili naši filharmonici, Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jaroslav Brych) a česko-slovenské kvarteto sólistov – Kateřina Kněžíková soprán, Jarmila Balážová mezzosoprán, Peter Berger tenor a Jozef Benci bas.
Zádušná omša bola pre mnohých skladateľov v rôznych historických obdobiach inšpiráciou pre vznik veľkých kompozícií, od Mozartovej majestátnosti a oddanosti, cez Verdiho operné spracovanie, v ktorej dokázal zosyntetizovať farby tragédie, bolesti, ale aj nádeje a útechy. Faurého Requiem prináša intímnosť a v závere nádej vo večný život, Dvořákovo patrí k najvrúcnejším romantickým skladbám – a rovnako najpôsobivejším a najdlhším. Impozantných 90 minút radí Dvořákovo Requiem medzi najdlhšie skladby s mnohými plochami meditatívnosti (hoci tento pojem nemám rada, pretože často sa dnes používa pejoratívne, no chápme ho čisto hudobne, v zmysle kontemplácie), no prináša aj povzbudenie a úvahy o posmrtnom živote. Dvořák ako hlboko veriaci človek pretavil svoju pokoru a duchovný rozmer v plnej svojej „sile“ do tohto diela a stvárnil ho tak, aby poslucháča dokázalo vo svojej dĺžke a hĺbke zaujať. No na interpretáciu si vyžaduje skúseného umelca. A Slovenská filharmónia takéhoto dirigenta publiku priniesla.
Dirigent Ion Marin je fascinujúca osobnosť medzinárodnej hudobnej scény. Je jedným z mála dirigentov, ktorí pracujú na špičkovej úrovni tak v symfonickej, ako aj v opernej oblasti. Dirigoval všetky veľké európske orchestre, vrátane Berliner Philharmoniker, Gewandhausorchester Leipzig, Staatskapelle Dresden, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks, Londýnsky symfonický orchester, Philharmonia Orchestra, Orchestre national de France, Orchestra dell’Accademia Nazionale di Santa Cecilia. Pravidelne sa hosťuje v Japonsku, kde diriguje Symfonický orchester NHK a Metropolitný symfonický orchester v Tokiu. Je pravidelným hosťom najvýznamnejších svetových operných domov vrátane Metropolitnej opery, Teatro alla Scala, Deutsche Oper Berlin, Bayerische Staatsoper a Opéra national de Paris.
Ešte aj dnes znie Dvořákova hudba moderne a najmä je schopná prekročiť región – bol univerzálnym skladateľom, kompozične mimoriadne zručným, no jeho dielu pritom nechýba obsah. Trinásť liturgických textov skladateľ rozdelil na dve časti – prvá (obraz Posledného súdu) má osem textov a druhá zostavená z piatich, prináša útechu a nádej. Veľkolepá kompozícia vznikla na objednávku hudobného festivalu v Birminghame, kde mala aj mala svetovú premiéru v roku 1891 a dirigoval ju samotný Dvořák. Bolo to v období, keď sa rozšírilo zborové spievanie v Anglicku a tento autor patril medzi najpopulárnejších.
Dvořákovo Requiem si vyžaduje vyváženú voľbu temp, premyslenú prácu so zvukom, vytiahnutie všetkých dôležitých detailov, melodické oblúky, ale najmä precítenie hĺbky diela. Dostala sa nám nebývale krásna interpretácia, precízna, rýdza hudba s kontempláciou už v úvode, s prehľadnou motivickou prácou – pochopením a zdôrazňovaním Dvořákovej ideé fixe, ktorá sa vinie celým dielom. Ion Marin od začiatku odviedol s orchestrom majstrovskú prácu: presné nástupy, dosiahol prekrásny vyvážený zvuk Slovenských filharmonikov a následne zaznel dobre pripravený zbor, ktorý nastúpil s textom Odpočinutie večné, daj im, Pane… úvod bol priam magický. Už vtedy poslucháč vedel, že táto interpretácia bude vydarená, v orchestri máme dobrých hráčov – ak ich vedie skúsený maestro, akým tento dirigent nepochybne je, výsledok je podmanivý.
Dielo sme dokázali vnímať najmä prostredníctvom hosťujúceho dirigenta a jeho silnej osobnosti- jeho neuveriteľne plastické, nie však afektované gestá, ktorými pedantne stvárňoval dynamiku, frázy, rytmus, výraz, boli také dôsledné, že presne to, čo ste videli v jeho rukách, sa odrážalo v orchestri. Nevynechal ani jediný nástup, s potrebnými nádychmi, aktívne komunikoval so zborom, sólistami, zároveň sa veľmi živo pohyboval na pulte, aby koordinoval rytmiku huslí, viol a kontrabasov a violončiel. Náš orchester hral prvotriedne – bol to špičkový interpretačný výkon, s presnými nástupmi, vycibrený, nielen čo sa týka dynamicky, no i výrazovo vyzretý, rytmicky pregnantný, hráči boli maximálne koncentrovaní.
Čo je na Dvořákovom Requiem fascinujúce, sú neustále prílevy dynamiky – z tichého, úvodného rozjímania, ktoré v koncertnej sále vyznelo až dojemne, sa postupne dostávame k veľkým emóciám. A tie dokázal Ion Marin podchytiť so všetkými typicky Dvořákovskými melodickými tvarmi, taktiež harmóniami. Je to dielo nie statické, no neustále v pohybe – tonálne, harmonicky, v čom má významnú funkciu najmä zbor.
Slovenský filharmonický zbor sa predviedol vo vynikajúcej kondícii. Ak už máme porovnávať, určite tomu Brnianskemu spred roka doslova svietila plynulosť fráz a podstatne krajšia vyváženosť jednotlivých hlasových skupín, no ani naša zborová jednotka sa nemá za čo hanbiť, naopak. Už v časti Requiem Aeternam bolo počuť nádherný, čistý interpretačný výkon v podaní zboru, vyvážené dynamické hladiny, pianissimá a stúpajúce crescendá až po dramatické party v bohatom zvuku. Práve v tom je čaro tohto diela – skrýva v sebe drámu a zároveň neuveriteľnú kontemplatívnosť, no v ďalšej časti protipól týchto emócií.
Prvej časti výstavby v podaní hosťujúceho dirigenta nechýbala potrebná energia a nasadenie, čo v mnohých interpretáciách, naopak stagnuje. Tento dirigent sa však nebál pracovať s tempami a výrazom, vďaka čomu získalo dielo potrebnú drámu. Najintenzívnejšie bola cítiť v Dies Irae, mohutný zvuk bol zrejmý už v krátkom úvode dychov (aj plechové dychy boli na tomto koncerte v plnom nasadení, zneli mimoriadne čisto a boli zvukovou, myšlienkovou i estetickou oporou diela). Treba však vyzdvihnúť aj sólové výkony hráčov orchestra celkovo – sólové party dychov (flauta, klarinet, trúbka…) zneli počas koncertu čisto, s peknou artikuláciou.
Čo však bolo unikátnym momentom v interpretácii diela, bol súlad, ktorý sa pri častých, zložitých kompozičných postupoch podarilo Marinovi docieliť, bola vzájomná opora telies. Dokázal presne vyzdvihnúť zbor, ponechať ho v dynamickej hladine, ktorú si príslušná časť vyžadovala, okamžite nadviazať myšlienkovo v orchestri – vyzdvihnúť či už sólistu alebo skupinu nástrojov a udržať tak kompaktnosť, logickosť a zmysluplnosť Requiem. Nezanedbal pritom ani ten najmenší detail. Ako orchester, zbor, sólisti – nespievajúci od pultu dirigenta, ale umiestnení vzadu pri zbore, čo sa ukázalo ako vynikajúci nápad, pretože sa podarilo udržať ich nosnosť aj objem hlasov, pritom sa nestali centrom, ale zvukovo kompaktne dielo doplnili, tak vytvorili homogénne, v sále nádherne znejúce dielo.
Tak, ako dokázal dirigent dielo vygradovať v pôsobivých dramatických momentoch, okamžite ho vedel stíšiť v kontemplatívnych, inštrumentálne pokojnejších častiach, nechal vyniknúť sólové party, s neustále sa pripomínajúcou témou, ktorá v jeho interpretácii znela sugestívne. Je to mohutné, dlhé dielo a často sa pri jeho prevedení môže stať, že skĺzne do akejsi jednotvárnosti, no tomuto dirigentovi sa darilo držať napätie vďaka gradovaniu, neustálemu pohybu, budovaniu kontrastov, ale tiež vyzdvihnutiu farieb orchestra – tak potrebných pri Dvořákovi. Pod jeho taktovkou nezaniklo napríklad prevzatie témy v podaní basklarinetu do huslí – naopak, všetky tieto detaily nielenže na pódiu vystihol, ale doslova na nich staval a podčiarkoval ich.
Na pódiu bolo zastúpené spoľahlivé, vyvážené kvarteto sólistov. Sopranistka Kateřina Kněžíková dosahuje vo všetkých polohách pekné farby, ucelené, pekné frázovanie, aj keď nie celkom dobrú zrozumiteľnosť. Vo výškach miestami zbytočne exponovala dynamiku, takže nepôsobila odovzdane. Akustika sály je nanajvýš k sólistom prajná, takže z tohto ohľadu to naozaj nebolo potrebné, aby v niektorých partoch interpretovala objemnejším hlasom, než si vyžaduje part. Farebne spoľahlivý, sýty mezzosoprán s kultivovaným prejavom predviedla Jarmila Balážová a zvlášť nosne zneli jej spodné polohy. Výrazovo sa najviac podarilo vtiahnuť do hudby tenoristovi Petrovi Bergerovi nielen potrebnou odovzdanosťou, ale aj partom Liber Scriptus, v ktorom patrične dokázal zmeniť výraz. Strach z knihy súdu, kde je všetko zaznamenané – ak sa vo vokálnom parte odrazí aj zmysel liturgického textu, je to vždy pridaná hodnota interpretácie. Rovnako náš spoľahlivý spevák Jozef Benci vložil do hlbokej basovej intonácie potrebnú drámu. Až na niektoré miesta spoločných partov (najmä bez sprievodu nástrojov) sa ukázali speváci v absolútnej koncentrácii, intonačnej istote a výrazovej presvedčivosti.
Spôsob, akým vás tento dirigent dokázal vtiahnuť do diela, bol priam majstrovský. Zborové vstupy v Confutatis v predpísanom Moderato maestoso zdramatizoval do rýchlejšieho tempa, vďaka čomu získala táto časť podstatne sugestívnejší charakter. Bol to nepochybne jeden z vrcholov koncertu – Umlčaný, odsúdený k zániku, odsúdený k štipľavým plameňom… Rovnako aj Lacrimosa s pietnym Amen v závere, no vzápätí sa atmosféra diela mení. Skladateľovo dielo je uctením si mŕtvych, no pritom je prejavením aj pozitívnych emócií – utešením živých. A presne týmto spôsobom bola aj stavaná koncepcia dirigenta, nechýbal v nej ten pozitívny, jasný, svetlý odkaz. Presvetlený úvod ďalšej časti s krásne znejúcim fagotovým sólom, s novou, pozitívnou náladou, extatické, precízne vystavané fúgy, Sanctus – chválospev mal v sebe priam energie na rozdávanie a v tomto prípade bolo priam cítiť radosť účinkujúcich z pódia. Dvořákovo Requiem – to sú zmeny nálad a textúr – po veľkej mase energie a zboru Sanctus, je to inštrumentálne úsporné, prekrásne, no o to spevácky naliehavejšie Pie Jesu so záverečnou časťou Agnus Dei, v ktorej sa Lux aeterna – Svetlo večné, stáva impulzom na finálnu časť, rozžiarenie slávy.
Dirigent Ion Marin touto interpretáciou ukázal, že aj naši muzikanti dokážu priniesť slovenskému publiku špičkovú interpretáciu, pokiaľ majú správnu motiváciu a pred sebou skutočnú osobnosť. Každopádne, toto prevedenie Dvořákovho Requiem nepochybne bude patriť medzi pamätné.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
