Jazz v divadle Aréna vždy prinášal fanúšikom tohto žánru výnimočné zážitky, no 24. apríla to hostia bubeníka Martina Valihoru roztočili na plné obrátky.
Na pódiu v obľúbenom divadle na petržalskej strane Dunaja sa stretli špičkoví muzikanti celosvetového formátu. Legendárny rakúsky saxofonista Harry Sokal, švajčiarsky kontrabasista Heiri Känzig a aby bolo trio kompletné, na bicích hral štandardne Martin Valihora.
Projekt zvaný Depart Trio fungoval na európskej jazzovej scéne už dlhé roky, no ako sme sa dozvedeli od samotného Harryho Sokala, hľadal nového bubeníka. Voľba padla na Martina Valihoru, ktorého pozval do svojho štúdia a muzikantská chémia zafungovala okamžite. Rakúsko-švajčiarsko-slovenské trio s názvom Depart Refire prinieslo do projektu novú, živelnú energiu, ktorou Valihora disponuje a dokonca už stihli vydať aj spoločné CD.
Keď sa však trojica muzikantov ocitla v stredu 24. apríla 2019 na pódiu v Aréne, muzikalita, technická virtuozita, spontánne improvizácie, ba dokonca humorné momentky, pri ktorých sa publikum výborne bavilo, doslova z javiska sršali. Napokon, k zohratým jazzovým hudobníkom, ktorí sa už dorozumievajú medzi sebou len nepatrnými gestami alebo intuitívne vytušia ďalší vývoj kompozície, humor patrí. Jazz, to je okrem virtuozity, perfektnej techniky, feelingu, aj radosť z muziky – a to všetko v tento večer trio Depart Refire, dokázalo.
Večer začal otváracou kompozíciou od Harryho Sokala, pričom po téme nasledovala improvizácia, následne sa k slovu dostal kontrabasista. Jeho virtuozita, melodická invencia a rýchle tempo na tomto hudobnom nástroji bolo až nepredstaviteľné. Känzig je špičkový muzikant odchovaný na klasickej škole, čo bolo aj zreteľné (a potvrdil nám to aj samotný interpret po koncerte, keď sa vyjadril, že za jeho technikou sa skrývajú celé hodiny driny). Klasickú formu jazzovej kompozície téma – improvizácia – návrat k téme, doplnil aj Martin Valihora, ktorému toto spojenie v triu náramne sedelo. Medzi muzikantmi bolo cítiť v každej skladbe súhru, aká by mala byť v jazze samozrejmosťou, aj keď v dnešnej dobe to až také obvyklé nie je.
Všetky skladby, ktoré v tento večer zneli, muzikanti rozvíjali na veľkých plochách. Po odznení témy si vzali svoj priestor na sóla, kde dokázali tému variovať tonálne aj rytmicky, pričom plne využili možnosti hudobných nástrojov a variovali rozmanité štýly moderného jazzu. V skladbách sme tak počuli be bopové pasáže, hard bop, ale aj funky či blues, avšak nie v tej typickej „plytkej“ forme, ale vo vyzretej nadstavbe, aká sa k tomuto žánru žiada.
Ako druhú skladbu sme počuli Talking 58, kde sa prejavili rozmanité zvukové efekty Harryho Sokala, ktoré na saxofóne dokázal vylúdiť. Celkovo je tento interpret nesmierne flexibilný vo výraze a v dynamike, v jednej moment vie byť nežne lyrický, inokedy je zase jeho tón výbušne dynamický. Napokon, jeho kariéra aktívneho muzikanta má neuveriteľných 50 rokov a skúsenosti sú obdivuhodné. Za všetky stačí spomenúť hviezdneho trubkára, legendu Arta Farmera, s ktorým spolupracoval vyše 20 rokov, k tomu sa pričleňuje pôsobenie vo Vienna Art Orchestra a za všetkých ostatných vyberáme spoločné muzicírovania s nezabudnuteľnými jazzmenmi ako Joe Zawinul či Art Blakey. Všetko sú to svetové mená, legendy jazzu a rovnaké zázemie má za sebou aj kontrabasista Heiri Känzig, ktorý Arta Farmera sprevádzal už ako 21-ročný.
Čo sa týka kompozícií, väčšinu „má na svedomí“ práve Känzig a ako už možno vytušiť z názvu skladby Talking 58, basový riff v 5/8 metrorytmickej štruktúre bol evidentne počuteľný a dal skladbe poriadne grády. Bola to skrátka obrovská, živelná jazzová explózia tria, kde sa hudobníci stretli v očarujúcej zvukovej a rytmickej palete s dominujúcou akustickou basou, náročným sólom Valihoru za bicími nástrojmi a melodicky a zvukovo invenčným saxofónom. V triu sa skrátka žiaden muzikant neschová, no v tomto prípade sa ani nikto skrývať nemusel, pretože všetci tvorili zohratú partiu hudobníkov, pod ktorých výkony sa podpísala dlhoročná skúsenosť – či už v podobe klasického vzdelania alebo živých vystúpení.
Sokal, ktorý celý večer s príjemnými humornými vsuvkami moderoval a zároveň striedal zvukovo mohutnejší tenor saxofón s lyrickejším sopránom, počastoval skladbu Talking 58 ako veľmi „čudnú“. S oveľa väčšou radosťou ohlásil ďalší „chod večera“ – tretiu kompozíciu s názvom Slice of Red, pod ktorú sa ako autor podpísal kontrabasista Heiri Känzig. Mimochodom, autorom väčšiny skladieb je práve Känzig, ktorý dokáže plávať v rozmanitých štýloch moderného jazzu ako ryba vo vode. Niektoré jeho skladby sú postavené na dynamických témach a do popredia sa dostáva virtuozita, iné sú lyrickejšie ladené, presne ako spomínaná Slice of Red, ktorá má takmer až romanticky ladenú tému. Aj v pomalšom tempe však hudobníci dokázali priniesť veľmi sofistikovane vybudovanú skladbu, ktorú ako autor odštartoval kontrabasista. Jeho sólo bolo prekrásne a poslucháč miestami až nedokázal pochopiť, ako takto nádherne melodicky môže znieť taký pomenej „pohyblivý“ hudobný nástroj akým je kontrabas.
Dynamické skladby v rýchlom tempe (miestami až v šialene rýchlom), sa na koncerte umne dramaturgicky striedali s lyrickejšími a medzi také nepochybne patrila aj Coral od Thierryho Langa, švajčiarskeho jazzmena, skladateľa a výnimočného klaviristu. Langov prístup ku komponovaniu a interpretácii je na jednej vlne s projektom Depart Refire. Jeho inovátorská, moderná jazzová skladba a prístup ku kompozícii plne korešpondujú s inteligentným mixom hudobných štýlov tria.
Čo sa týka Martina Valihoru, poslucháč je už dobre oboznámený s jeho talentom, invenciou, dynamickosťou sól, komplikovanými rytmickými patternmi, no najmä citom, s akým vie komunikovať so svojimi spoluhráčmi na pódiu. Tentoraz však mimoriadne prekvapil. Podal azda jeden zo svojich najlepších interpretačných výkonov na domácom pódiu. Prekvapujúce dynamické odtiene bicieho aparátu, ktoré dômyselne využíval, nečakané rytmické zvraty plné explozívnych prvkov a v neposlednej miere intuitívne vystavané rytmické pasáže, ktoré boli v jednotnom dialógu s ostatnými hráčmi, boli počas tohto večera ozajstným skvostom.
Možno sa na pohľad môže javiť interpretácia súčasného európskeho jazzu v podaní tria Sokal – Känzig – Valihora ako intelektuálna a utlmujúca to, čo robí jazz jazzom, teda spontánnosť a improvizáciu, ale opak bol pravdou. Muzikanti dokázali publikum rozosmiať, živo s ním komunikovali prostredníctvom ich hudby, slová neboli potrebné. Často sa na pódiu stávalo, že Harry Sokal chcel už improvizujúceho sólistu zastaviť, snažil sa ho saxofónom prerušiť alebo sa nenápadne priblížil k parťákovi na pódiu a naznačoval mu, že je čas skončiť. Jediný, kto neustále pred týmito roztomilými „atakmi“ odolával, bol Känzig, ktorý ho jednou rukou odohnal a pokračoval v improvizácii. Keď publikum nechcelo muzikantov pustiť z pódia nekonečným potleskom a standing ovations, pán profesor Sokal sa nekompromisne pozrel na hodinky, uvedomil si, že je „pünktlich“ čas skončiť, no napokon sa nechal obmäkčiť na prídavky.
Ďalší hudobný mág Känzig je síce nižšieho vzrastu a kontrabas pri ňom pôsobil pomerne mohutne, takže keď chcel zahrať niektoré polohy takmer pri kobylke, nemal problém urobiť si zo seba žarty, vyskočil na hudobný nástroj a snažil sa nedosiahnuteľnú métu uhrať. Takýmito milými momentmi či historkami, ktoré rozprával publiku Harry Sokal, si všetkých získali.
Skrátka, bol to mimoriadny večer s ozajstnými pánmi muzikantmi. Pokiaľ sa budú na Slovensku organizovať takéto koncerty, ktoré nastavujú hudobnú latku kvality poriadne vysoko, potom aj publikum bude mať o dôvod viac milovať jazz a chodiť na koncerty.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: spoločnosť Commercium
