Vyrastá nám zjavne mladá generácia klaviristov, ktorá je technicky brilantná, no až tak do hĺbky nedokáže precítiť exponované a hĺbavé miesta. Chýba jej precítenejší pohľad, poézia a väčšia voľnosť.
Košická hudobná jar má za sebou svoj ďalší, 68. ročník. V mnohom objavná, netradičná dramaturgia, symfonické koncerty v Dome umenia, ale i komorné koncerty presvedčili, že ak sa program klasickej hudby kreuje nie celkom tradičným smerom, dokáže divákov zaujať. Ak ste očakávali na záver pompézneho Čajkovského, neprišiel. Štátna filharmónia Košice sa vybrala cestou európskych trendov – uvádzania hudby, ktorá síce nie je prvoplánovo hitová, ale u divákov môže zarezonovať práve tým, že ide o menej hrávaný repertoár.
Taktiež hudba severských autorov je v súčasnosti trendom v európskych krajinách i vo svete, my ju len postupne objavujeme. Nie, že by sme nepoznali Sibelia, no spravidla sa objavujú na koncertoch jeho najznámejšie diela, aby sa náhodou nestalo, že diváci sa zľaknú a neprídu. Pod taktovkou Rolanda Kluttiga – svetobežníka, ktorý od klasicistickej hudby po súčasné kompozície dokáže naštudovať úplne všetko, sme sa na záverečnom koncerte (13.6.2024) dočkali pozoruhodnej dramaturgie.
Koncert otvorila Sibeliova symfonická báseň Oceanidy, ktorá je živým zobrazením mora. Hoci ju často porovnávajú s Debussyho impresionistickým výjavom mora, má úplne inú príchuť aj charakter. V prvom rade, je modernejšia, jedinečná, zvukovo mimoriadne sofistikovaná. Skladateľ ju napísal v období, keď tvoril svoje dve symfónie – 4. a 5. Ako pre náš portál povedal dirigent Kluttig o skladbe, je Sibeliovou osobnou výpoveďou: „Bol to človek pokojnejšieho Baltského mora, ktoré je často sivé a pokojné, s trochou svetla (reprezentované flautami a klarinetmi), no v hlbinách sa schádzajú temní morskí démoni – reprezentovaní kontrabasmi a neskôr trombónmi. Má úplne inú tektoniku ako Debussy. Takže by som nepovedal, že jeden či druhý je bližšie k moru, sú to jednoducho odlišné skladby.“
Sám dirigent povedal, že Sibeliova hudba je ako hmla. Presne týmto efektom – sláčikové nástroje hrajúce figúry v pianissime, nad nimi sa postupne rozoznievajú flauty a neustále prítomné tympany, sa začína dielo fínskeho autora. S pomerne odvážnou dynamikou a tempom sa skladba začala, no Kluttig ju udržiaval v stabilnom tempe. Dvojica fláut bola nezvykle spočiatku zvukovo intenzívna – efekt hmly sa síce dostavil, no v úvode bol až prehnane jasný. O to krajšie a zvukovo presvedčivejšie boli sláčikové nástroje, ktoré po celý čas dokázali tento „hmlistý“ efekt udržať. V dychoch by sa predsa len žiadal mäkší zvuk. Oceanidy je prekrásna skladba – pôsobila ako voľná improvizácia zoskladaná z farebných obrazov, špecifický zvuk dvoch hárf ich umocnil. Postupné, takmer nebadané rozjasnenie nálady sa orchestru podarilo stvárniť. Boli to neustále zvukové vlny, z ktorých sa zrazu objavilo sólo – skladateľ využil najmä drevené dychy. Taktiež napätie a zmenu nálady tvaroval precízne. Bol to plynulý ťah, hoci v mierne rýchlejšom tempe, zrejme, aby sa udržala celistvosť skladby, no predsa, s rozumnými a potrebnými nádychmi. Jasný, transparentný zvuk postupne dirigent viedol do koncentrovania sa na tmavšie farby. V inštrumentácii bol Sibelius nesmierne vynaliezavý. Tú atmosféru búrky a iného pohľadu na more, sa mu podarilo stvárniť vierohodne.
Skladba bola zreteľne členená – najprv sme sa dívali na pokojné more, rozvíjaním materiálu sa však postupne objavovali náznaky búrky a tretia pomyselná časť kompozície – to bol prudký náraz vĺn. V začínajúcej búrke to boli farby drevených dychov v nízkych polohách, ktoré ju ohlásili – kontrafagot, ale Sibelius píše do partitúry aj basový klarinet. Neustále sa pripomínajúca flauta s prieraznejším tónom (tentoraz bol na mieste), čistota čítania partitúry, tentoraz dramatickejšia dvojica fláut – presne v tejto časti sa vyrysoval Sibelius (v kontexte s prvou) tak, ako mal. Gradácia s plechovými dychmi (3 trúbky, 3 trombóny, 4 horny) priniesla ten očakávaný mohutný zvuk. Kluttig ho však viac orientoval do vnútra, presne, ako to severskej hudbe pristane. Tak isto záverečný akord diela, ktorý končí tichom, keď búrka stíchne, no zároveň reprezentuje moc a silu živlu, bol interpretovaný s potrebnou obsažnosťou a hĺbkou.
Ďalším dielom v prvej časti koncertu bol Griegov Klavírny koncert a mol v podaní francúzskej klaviristky Lisy de La Salle. Je to prekrásne dielo, často vytláčané inými klavírnymi koncertmi, čo je veľká škoda. Schumannov vplyv je v tomto diele zrejmý, nielen tóninou, ale i celkovou atmosférou. Prvá časť Allegro molto moderato v sonátovej forme je okamžite poslucháčom známa vďaka tympanovému úvodu a akordu orchestra, ktorý vedie ku krátkemu dramatickému úvodu klavíra. Fortissimom sa uviedla klaviristka, u ktorej sme sledovali vynikajúcu technickú prípravu, o to menej však mäkkosť tónu. Aj fortissimo sa predsa dá zahrať bez prehnanej sily. Lisa de La Salle je skôr technický typ interpretky, ktorá si volila rýchlejšie tempá – a zvládla ich brilantne. Klaviristi typu Radu Lupu (ktorého osobne považujem za majstra či už v interpretácii Brahmsových diel alebo aj tohto konkrétneho koncertu), s virtuóznymi prvkami pracujú opatrnejšie. Je to ukážka dnešnej mladej generácie, ktorá skôr kladie nároky a vyzdvihuje brilantnosť a bravúru, ako precítenie diel. V prvej téme sa podarilo orchestru pod taktovkou Kluttiga vyzdvihnúť tanečný charakter, no keď sa objavil prvý rýchlejší sólo part klavíra, už to bola exhibícia. Bez potrebných spomalení, bez dostatočného precítenia melódie, ktoré by si tento kus rozhodne zasluhoval. O to viac vrúcnejších emócií sme sa dočkali v orchestri – pekne vyspievané melodické motívy boli oporou tohto diela. Či už vo violončelách alebo flaute, hudobníci spievali podstatne viac ako sólistka. Tutti party staval dirigent dramaticky, podaktoré až pochodovo, s ostrými staccatami.
Hneď, ako Lisa dostala možnosť lyrického úseku, dokázala byť vrúcna – v prvej časti je dostatok nehy a romantiky, no predsa, z tohto diela sa dá vyťažiť omnoho viac. Práve v týchto momentoch chýbalo precítené pianissimo či tranquillo, ktoré skladateľ niekoľkokrát v partitúre zdôrazňuje. Tak isto práca s agogikou bola málo výrazná – keď ste si ten klavírny motív zaspievali, priam sa od neho vyžaduje, aby bol spievaný v tichu a s clivotou. Postrádala som tiež pohyb vo vnútri, ktorého bolo pomenej v tvarovaní fráz sólistky. Klaviristka preferovala priamočiarejšiu interpretáciu bez týchto výrazových prvkov. Iste, bola mimoriadne spoľahlivá, dobre komunikovala s orchestrom i dirigentom, virtuózne pasáže boli prvotriedne zahraté, no v melanchólii sa vytratili piliere týchto emócií. A Grieg bol melancholik, o tom niet pochýb. V pianissimových úsekoch si často pomáhala pedálom, čo však na tóne bolo počuť – nikdy sa tým nenahradí to spektrum farieb, ktoré dokáže interpret sám vytvoriť.
Už podľa prvej časti sa dalo predpokladať, čo budeme počuť v pomalej časti Adagio v d mol. Sláčikové nástroje nastúpili v peknom, delikátnom zvuku, v pianissime, melódiu stupňovali v dynamike obozretne, takmer nebadane. Ak sme aj doteraz mohli hľadať príbuznosti v Schumannovom diele či Mendelssohnovom, potom z tejto časti sme okamžite cítili severskú hudbu – melanchóliou, vyzdvihnutím clivej nálady a temnejších farieb či sólovou hornou s melodickým motívom v klesajúcom sekundovom posune, po ktorom nastúpil sólo klavír. Melodika nebola rozdrobená keď bola v pomalom tempe, aj keď ju hráčka interpretovala v mierne rýchlejšom tempe, ako by sme v Adagiu očakávali. Potom aj zrýchlenia zneli na úkor zrozumiteľnosti, skôr ich poňala virtuózne a technicky brilantne. Vrchný register dokázala vyspievať pekne, spomínané rýchle figúry však rušili plynulý tok melódie. Niekedy sa skrátka zbytočná dramatickosť Griegovi nehodí – potrebujete skôr vnútorný pokoj, na úkor bravúry a drámy. Rovnaký problém nastal s akordickou časťou – fortissimá boli tvrdé, pianissimá s pedálom.
Vyrastá nám zjavne mladá generácia klaviristov, ktorá je technicky brilantná, no až tak do hĺbky nedokáže precítiť exponované a hĺbavé miesta. Chýba jej precítenejší pohľad, poézia a väčšia voľnosť. Tak, ako sme postrádali niektoré elementy v prvej a druhej časti – tretia, Allegro moderato molto e marcato, bola pre hosťujúcu klaviristku komfortnou pôdou. Bola to práve sólistka, ktorá určovala tempo, absolútne bezkazová, suverénna, niekedy možno prehnane rýchla (súdiac aj podľa artikulácie orchestra, ktorá bola na hrane). Potom však nevznikli v rozložených akordoch tie romantické vlny, ktoré očakávate, vrchné melodické tóny sa v záplave akordov vytrácali. Zmysel pre dramatizmus jej však uprieť nemožno – a finále v sebe túto drámu, smerujúcu von s extrovertnými emóciami, musí mať. Nie celkom šťastne odhadnuté tempo spôsobilo, že pred pomalým dielom sme nadobudli pocit kulminácie, efektný skôr v závere. Ťažko potom už vnímať nehu flautového sóla, a napokon i klavírneho, navyše, keď sa vymyká z romantických línií interpretácie.
Stenhammarova Symfónia č. 2 g mol je podľa dirigenta Kluttiga majstrovským dielom, ktoré spája severskú atmosféru s tradíciou európskej hudby. Stenhammar bol skvelý dirigent, dlhoročný šéfdirigent göteborgských symfonikov, ktorým práve toto dielo venoval na rozlúčku. Mohli ste v ňom započuť Brucknera aj Brahmsa, častým jeho prvkom je polyfónia a istý typ vzorca, na ktorý keď ste si zvykli, mohli ste postupne odhaľovať nové farby a orchestráciu diela. Ten model bol daný už v prvej časti rozsiahleho diela – violončelá s violami otvorili dielo témou, ktorá bola prerušená krátkou figúrou v drevených dychoch, aby úvod zopakovali skupiny prvých a druhých huslí a ostatné sláčiky tvorili pizzicatový sprievod. Až teraz sme sa mohli koncentrovať na prácu dirigenta. Bol mimoriadne detailný, je to precízny typ umelca alebo inak povedané – keď sa hovorí, že medzi nemecké vlastnosti patrí pünktlichkeit, potom presnosť a detailnosť gest dirigenta bola dotiahnutá do dokonalosti. Každé jeho gesto sledovalo takt, všetky nástupy ukázal hráčom maximálne tvárne, dôkladne, orchester viedol triezvo, bez zbytočne veľkých pohybov. Jeho koncentrácia bola na jednej strane fascinujúca, v tomto diele, kde je potrebné dodržať presné nástupy, vyspievané, zreteľné melodické línie, je aj potrebná, no v istom bode sa skladba dostala do bodu, kedy ste dokázali predvídať jej priebeh. Nemalo vás čo prekvapiť. Postupne, od hlbokých polôh sláčikov, rozvíjal tému – možno ešte v prvej časti bola krásna pasáž s kontrabasmi a drevenými dychmi, no keď sa už postupne vystriedali všetky nástrojové skupiny orchestra, neprinášala očakávané tajomno a mysterióznosť severskej hudby. Akoby Stenhammar skúmal, kam až sa lineárne vedené hlasy dokážu dostať, ako dnes možno využiť bohato, kontrapunkticky stavané plochy a aké farby v orchestri možno nájsť. Remeselne skvele napísané, o tom niet pochýb, no nie až tak dokázalo chytiť za srdce. V prvej časti Allegro energico dirigent dokázal držať ťah orchestra, vyzdvihnúť sólové party, v tutti bol orchester energický a presný, dirigent sa snažil zdôrazniť melódie tanečného charakteru. Aj druhá časť bola v podaní košických filharmonikov presvedčivá, menej ma presvedčila tretia. Nie celkom stabilná rytmika, nečisté lesné rohy, o to však lepšie kontrabasy a violončelá a sólové nástroje – fagot, klarinet (rovnako tak vo štvrtej časti pekne vyhraté party drevených dychov – flauta, hoboj) – bola to akoby prvotná verzia, ktorej ešte chýbala interpretačná nadstavba. Interpretačne zvládnutá, ale neohúrila. Možno je vinou aj chémia medzi dirigentom a hráčmi, ktorá nebola až taká zjavná – vždy musíte cítiť angažovanosť hráčov a puto, ktoré ho s hráčmi spája. A malo by to byť vzájomné. Otázkou tiež je, či práve toto dielo je tým, ktoré na prvú dobu dokáže očariť – ak sa vám podarilo odhaliť jeho vnútornú, skrytú emočnosť, potom rozhodne malo pridanú hodnotu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jakub Šimoňák
