„V dobe, keď ma pozvali na konkurz, už mali všetky postavy obsadené. Čakali už iba na Rajniša,“ hovorí so smiechom pre náš portál operný spevák, ktorý bude po Adamovi Plachetkovi ďalším českým barytonistom, ktorý sa predstaví v prestížnom opernom dóme v Miláne.
Aktuálne sa nachádzate vo švajčiarskom Luzerner Theater, kde Vás o týždeň čaká premiéra Onegina. Režisérkou tejto produkcie je Bettina Oberli, švajčiarska tvorkyňa známa z filmových réžií. Priblížite nám túto produkciu?
Táto produkcia mala mať už premiéru pred covidom. Vznikala už pred prvou vlnou, bola v štádiu prvej generálnej skúšky, mali hotovú scénu a kostýmy, ale tesne pred premiérou museli všetko zatvoriť. Takže teraz sa finalizuje celý tvar a 30. septembra bude premiéra a do konca decembra odohráme desať predstavení. Celý ansámbel je však nový. Zaujímavosťou je, že pani režisérka s nami nie je, pretože niekde nakrúca film, takže réžiu robí jej asistentka. Po dvoch rokoch teda bez nej nanovo skúšame dielo. Pre mňa to nie je problém, pretože toto už je môj tretí Onegin a s touto postavou som zžitý, aj keď v treťom dejstve sú už vypätejšie scény, árie a duet. Z lyriky už sa prechádza do väčšieho dramatična. V tretej produkcii je to pre mňa o niečo jednoduchšie, keďže som vyzretejší ako keď som bol mladý, začínajúci spevák.
Onegin je pre Vás špeciálna úloha, takpovediac až rodinného charakteru, však?
Určite. Mám už so sebou aj noty, ktoré mám od otca. Ten spieval Onegina tiež a bolo pre mňa jednoduchšie učiť sa túto úlohu, pretože už keď som bol dieťaťom, jazdil som s ním v aute na jeho predstavenia, počúval som rôzne úlohy a jednou z nich bol práve Onegin. Zaujímavosťou je, že otec Onegina stvárnil v roku 2002 v Plzni a prvú produkciu som mal tiež v tom divadle o štrnásť rokov neskôr. Druhú som robil v Theater Freiburg, takže teraz, vo Švajčiarsku to už bude môj tretí Onegin.
Poďme teda k tej koncepcii. Ide o moderné divadlo? Aktualizuje režisérka dielo?
Štylizácia je pripravená ako veľký minimalizmus. Prvá polovica opery je v zelenej farbe Eugena Onegina, kde vlastne on dominuje celej situácii, ako aj Tatiane, no následne v diele nastane zásadný zvrat. Je stratený a prichádza dominancia a jasný postoj vyzretej Tatiany, takže celá druhá polovica je viac o ženskej hrdinke. Dominuje jej sila v tvrdej, kovovo chladnej atmosfére na bále. Aj jej osoba a charakter, ktorá sa nedá zlomiť Oneginom. Veľkú rolu tam hrá aj koncepčný model, ktorým sa stáva rekvizita domu, kde Tatiana býva a píše list. Ten dom jej beriem a tým Tatianu zraňujem, lebo jej beriem vlastne všetko. Veľa preň znamená – cíti v ňom útočisko. Keďže Onegin je spočiatku veľmi nadradený a sebavedomý, Tatiana je bezradná. No v druhej polovici je práve Tatiana dominantná, opäť sa tam ocitá dom, no stáva sa mojím útočiskom. Snažím sa Tatianu presvedčiť mojou láskou, že by sa bolo dobre opäť vrátiť do domu, do domova. Ona mi však dom berie, tak, ako som jej ho ja vzal na začiatku. Je to vyjadrenie myšlienky na tému, ako sa karty obracajú. Šľachtic, ktorého som ja hral na začiatku, Tatiana odmieta aristokratickým postojom. Na konci Onegin končí odmietnutý, kráľ sa stáva žabou, Tatiana odchádza, ide si za svojím kniežaťom.
Z toho, čo rozprávate, to znie ako moderná, veľmi feministická vízia… Skutočne to takto režisérka posunula?
Keď som to videl po prvýkrát, celkom som sa aj zasmial. Tatiana vie, že sa to už nedá zvrátiť. Stáva sa manželkou kniežaťa. Trávi posledný čas duetu s miernym psychopatom. Cíti z Onegina, že je pomätený. Vie, že musí zaujať rázne stanovisko, takže mu berie jeho dom. Takže je tam symbolicky znázornené to, že kráľ, ktorý bol celý čas nadradený, sa stáva žabou, prosí, ale už viac nič nezmôže.
Je to teda pripravené tak, aby bola produkcia blízka súčasnému divákovi, ktorý hľadá moderné divadlo…
Zámer je taký, aby sa vyhli klasickému konceptu. Ja osobne som zástanca klasického divadla. Pre mňa je tradícia dôležitá, mnohé diela si zaslúžia klasickú víziu.
Onegin je jedným z takýchto diel?
Nie tak úplne, vždy to závisí od konkrétnej produkcie a spracovania. Ak sa moderné prenesenie pochopí, nájde sa v ňom niečo nové, bude zrozumiteľné pre diváka, som za to, aby sa robilo aj divadlo v modernom duchu. Nesmie však narušiť zmysel a posolstvo diela, celkom ho zmeniť.
Orchester bude hrať pod taktovkou mladého dirigenta Jesse Wonga. Ako stvárňujú hudobníci partitúru? Ste spokojný? Aká je s ním spolupráca?
Jesse je mladý dirigent z Ameriky, je milovník opery všetkého druhu, najmä súčasného repertoáru. Je veľmi flexibilný, cíti herecké umenie, vyjadruje text, snaží sa prispôsobiť a hoci nemá veľkú skúsenosť s ruskou hudbou, určite sa nestratí. Je to preňho určite nová pôda, pretože je to skutočne špecialista na novú hudbu, obrazne by sa dalo povedať, že hudba romantizmu je preňho ako Musica Camerata (úsmev). Výhodou je však to, že hrajú lucernskí symfonici, čo je renomované teleso. Ich ohromná koncertná sieň hosťuje svetové telesá. Majú to teda tak nastavené, že divadlo si najíma tento špičkový symfonický orchester na operné produkcie. Teda čo sa týka partitúry Onegina, samozrejme, z ich strany nie je žiadny problém.
Táto produkcia má zaujímavé obsadenie – v ansámbli sú mená z celého sveta. S kým budete spievať na pódiu?
Som jediným hosťom v titulnej roli, obsadenie je vytvorené z nového ansámblu, ktorý nastúpil minulú sezónu. Sú to všetko speváci, ktorí pochádzajú z rôznych kútov sveta a sú to mladí umelci, všetci do tridsať rokov.
Nie je to však jediný operný dom, v ktorom Vám budú počas tejto sezóny tlieskať. Predstavíte sa aj v La Scale v historicky prvom uvedení Rusalky vôbec. Je to teda unikát, že je tam uvedená. Nie je to zvláštne? Dvořák predsa je skladateľ svetového formátu, zvlášť jeho Rusalka je titul známy aj vo svete. Ako si to vysvetľujete?
Túto otázku si tiež kladiem. Myslím si, že to bude aj tým, že v dnešnej dobe je mnoho možností prezentácií diel vďaka kvalitným operným spevákom. V zahraničí znie Janáček, Smetana, Martinů, zo slovenských autorov je to určite Suchoň. La Scala si nedržala klasický repertoár. V poslednej dobe som zaznamenal, že Rusalka zaznamenala boom. Ľudia ju začali počúvať po celom svete vďaka medzinárodným interpretom, ktorí ju spievajú. Rezonuje u manažérov a keď si ju pustia, človeka to skutočne okúzli natoľko, že si povedia: Ježíš Maria! Snáď si to tiež takto v La Scale vysvetlili. Pre mňa je to záhada, že doteraz nebola na repertoári, pretože aj mnoho Slovákov a Čechoch v La Scale spievalo. No dnes je doba internetu, takže sa zrejme šíria obľúbené árie z tejto opery a keď sa pozriete, skutočne sa aj veľa hrá v rôznych divadlách. Pre mňa je to česť, že Rusalka uzrie svetlo sveta konečne aj v milánskej La Scale!
Poďme ešte pred podrobnosťami k samotnému konkurzu. Aký bol? Ako ste sa pripravovali? Konkurencia v takomto opernom dome je zrejme veľmi silná…
Tie okolnosti nahrávali pre mňa s veľkou výhodou. Tým, že som Čech a hlásim sa na českú operu, to je prvoplánová výhoda. Páčili sa im moje nahrávky. V dobe, keď ma pozvali na konkurz, už mali všetky postavy obsadené. Čakali už iba na Rajniša (smiech). Samozrejme, musel som predspievať. Aj keď som vedel, že na rolu Hajného som tam jediný Čech, začal som tušiť, že to vyzerá nádejne. Išiel som tam teda s tou nádejou a radosťou. Stavil som aj na formu svojej umeleckej prezentácie, vedel som, že Hajný je komická rola. Ako vyštudovaný herec som vložil ten správny expresívny výraz a komickú zložku, ktorá patrí k tej postave. No im to, samozrejme, nestačilo a žiadali aj taliansky repertoár. Keď sa ma na to ľudia pýtajú, v debate sa dostaneme aj k tomu, že človek môže byť aj nervózny. Ja som však nebol nervózny, pretože už predtým som sa dostal do divadla na Sardínii Teatro Lirico di Cagliari, kde budem hneď po Rusalke debutovať ako Escamillo v novej produkcii Carmen. Keď som spieval na konkurze v Miláne, vydal som tam dušu a musím povedať, že ten konkurz sa mi podaril ako nikdy žiadny predtým. V porote bol aj pán Meyer, bývalý intendant Viedenskej štátnej opery a v súčasnej dobe intendant La Scaly. Súčasťou poroty bol aj Richardo Chailly, šéfdirigent a celý casting director´s team. Práve pán Meyer povedal, že ešte ma chce počuť okrem Figarovej svadby aj v árii Grófa Lunu z Trubadúra. A keď už ma nechali zaspievať aj tretiu vec, už je to dobré. Aspoň tak to všetci hovorili…
V milánskej La Scale budete spievať Hajného. Táto postava je herecky náročná, hýbe dejom, aj spevácky dá zabrať – divák jej musí rozumieť. V čom sú podľa Vás jej kľúčové party a v čom spočíva jej príprava?
Bola to pre mňa česť, keď som sa dozvedel, že práve Hajného budem spievať, a nie Lovca, pretože ten tam má menej spievania, hoci je to pekné spievanie. Rusalku poznám od môjho úplného detstva. Moja mamička spievala Kuchtíka a otec bol so mnou v hľadisku. Plakal som, keď mi Ježibaba brala moju mamičku. Je to pre mňa tak notoricky známa úloha, dokonca túto úlohu som spieval ako študent, keď som mal asi 19 rokov. Tieto úlohy s libretom, ktoré je napísané v úžasnej básnickej forme, sú pre nás také známe, že je to pre nás nádhera. Samozrejme, budeme mať prípravu, na ktorú sa už teraz teším.
Je to pre Vás česť, že ste sa ako jediný Čech dostali na premiéru Rusalky?
Žiadny iný Čech v tejto opere nie je obsadený. Čo sa týka ostatného obsadenia, je tam Ukrajinka, Rus, Kórejec a ďalší speváci iných národností. Samotná postava Rusalky nie je jednoduchá postava vo svojej dramatičnosti, od lyrických partov postupne prechádza k zložitejším, dramatickým. Je dôležité, ako si tú postavu speváčka vymodeluje.
V novodobej histórii som druhý barytonista, po Adamovi Plachetkovi, ktorý spieva v La Scale. Musím povedať, že pre mňa i pre mojich blízkych, je to veľké životné šťastie. Robím radosť sebe, po Semperoper v Drážďanoch som naštartoval kariéru, aj keď mnohí ma začali škatuľkovať. No spievanie v La Scale je ten najväčší kredit, s ktorým sa vstupuje na ďalšie pracovné príležitosti v tej najjednoduchšej bázi. Umelec má otvorené dvere do najkvalitnejších operných domov.
Je to spravodlivé takto škatuľkovať umelcov? Prečo my Slováci a Česi si zrazu vážime operných spevákov a uvedomíme si ich kvality, až keď vystúpia v La Scale?
Je to, žiaľ, veľké farizejstvo. Ľudský charakter je, bohužiaľ, taký. Povie sa La Scala, MET alebo iný svetový operný dom, zrazu všetci spozornejú. Je to smutné, že s takou obrovskou históriou v hudobnej kultúre nie sme schopní nič spraviť. Diváci prídu iba vtedy, keď máme nálepku. Je to realita dnešnej doby, je to biznis. Niekedy sa objaví práca v Bratislave, niekedy v New Yorku, no ja som rozhodnutý, že sa budem živiť ako operný spevák z väčšej časti len v cudzine. A to preto, ako sa farizejsky správajú ľudia v Česku či na Slovensku. Sme pyšní na svoju vlasť, ale to je len chvastanie. Realita je taká, že v minulosti sme boli vnútorne poškodení a zrejme si tú stopu so sebou nesieme, inak si to neviem vysvetliť, pretože stále budeme tvrdiť, že inde je lepšie. Nerozumiem tomu, prečo by za hranicami malo byť všetko lepšie ako u nás. Som narodený po revolúcii a viem, že ľudia si v minulosti prežili ťažké obdobie. Každý v Československu premýšľa spôsobom, že v Nemecku je lepšie, v Rakúsku je lepšie. A potom to tak isto vyzerá aj v opere. No zase musím povedať, že čo sa týka umelcov, máme kvalitných spevákov, takže v Lipsku či v Berlíne nemusí byť vždy kvalitnejšie obsadenie. Opera bola vždy medzinárodná a je otvorená do všetkých kútoch sveta. Sme zmiešaní, aj v malých provinčných divadlách sa objavujú umelci z rôznych krajín – Brazílie, Islandu, Libanonu… Opera sa stala kozmopolitnou.
Poďme k príjemnejším témam. Vráťme sa teda k premiére Rusalky. Viete už, aký bude režijný koncept tejto produkcie a kto bude mať na starosti hudobné naštudovania?
Bude to slávny český dirigent svetového formátu Tomáš Hanus, šéf Welshskej národnej opery. Zatiaľ ku konceptu viac povedať neviem, ale čakám niečo veľmi alternatívne. Ak sa totiž pozrieme na tvorbu režisérky Emmy Dante, zrejme to bude dosť štylisticky nadprirodzené, rôzne pohybujúce sa bytosti na javisku. V jej podaní som videl v Bologni štylizované divadlo v štýle Roberta Wilsona. Ale to je zatiaľ iba môj odhad, nič konkrétnejšie neviem.
Myslíte si, že bude mať Rusalka v Taliansku úspech?
Myslím si, že bude mať úspech. Vďaka bohatej romantickej hudbe bude poslucháč v La Scale dojatý, hudba je nádherná, je v nej emocionálna sila. Ide aj o to, či bude režijný koncept nahrávať zmyslu a obsahu dielu, musí diváka zaujať a hlavne nenudiť. A samozrejme, chytiť za srdce. Ja som tiež pri Rusalke uronil slzu. Do La Scaly chodia hudobní fajnšmekri z celého sveta a určite sa na to budú tešiť. Majú výborný orchester, skvelú akustiku, z tohto pohľadu to bude určite veľký úspech. Opera kladie veľké nároky na sólistov, tak verím, že sa Dvořákovo podarí. Možno sa dokonca táto inscenácia objaví aj v televíznom prenose na ČT ART.
Možno ešte to libreto je pre divákov dôležité. Čeština by mohla byť bariérou, ale tento operný dom je pripravený, libreto bude pre divákov určite viacjazyčné.
Libreto je čisté, dokonca aj pre dieťa je zrozumiteľné.
Mnohé operné domy, aj tie svetové, dnes preferujú moderné spracovania inscenácií. Už ste to síce v úvode nášho rozhovoru naznačili, aký asi máte vzťah k moderným inscenáciám, no predsa ste skôr za klasické stvárnenie alebo sú Vám osobne bližšie aj moderné spracovania?
V základnom pochopení musia mať moderné inscenácie zmysel a nesmú dehonestovať autorov. Už ich je dosť tých moderných vízií a niektorí skladatelia sa iste aj obracajú v hrobe. Som jednoznačne za klasické divadlo, ale som si vedomý toho, že divadlo nemôže stáť staticky v jednom bode. Komická hra sa dá robiť moderne, absolútne bez problémov. Pre umelcov je to dokonca veľmi oslobodzujúce, keď sa využíva civilné činoherné herectvo. Je to výzva pre speváka a zároveň dobrý potenciál pre moderné stvárnenie. Sú však diela, ktorých sa nemožno dotknúť, nesmie sa do nich zasahovať, teda že sa pridá niečo naviac, čo vôbec nekorešponduje s dejom alebo titulom len v snahe aby vzniklo moderné divadlo. Napríklad jedna z produkcií diela Liška Bystrouška, kde som spieval – všetci sa znásilňovali, strieľali a boli tam veci, ktoré chceli zámerne diváka šokovať. Podľa mňa tadiaľto cesta nevedie. No sú napríklad aj koncepčne tak zasadené moderné inscenácie, ktoré umožňujú v štylizácii naplniť dielo. Povedal by som, že sa tam dejú až kúzelnícke kúsky a je to krásna „podívaná“, napríklad Súmrak Bohov v MET-ke. Nie som teda proti modernému divadlu, ale často sú tam niektoré prvky len preto, aby prvoplánovo šokovali. Napríklad v jednej modernej inscenácii Traviaty sa šňupe kokaín a odohráva sa v bordeli a dostal som spätnú väzbu od mladých divákov, že takéto niečo skutočne nepotrebujú vidieť v divadle. Mnoho režisérov si myslí, že inscenácie musia robiť pre mladú generáciu, a preto tam silene dávajú šokujúce prvky, no mladí ľudia sa práveže tešia do divadla na historické, staré veci. V tom sa teda režiséri veľmi mýlia. Mňa samotného takéto extrémy neoslovujú.
V tohtoročných Cenách Thália ste sa ocitli v širších nomináciách. Za akú úlohu to bolo?
V Státní opere Praha som stvárnil menšiu, charakterovo výraznú rolu v opere Franza Schrekera Vzdálený zvuk. Vtipné bolo, že samotné dielo ani nebolo vysoko hodnotené, no postava, ktorú som stvárnil, bola ohodnotená slovami, že práve táto úloha rozsvietila dej. Bola to pre mňa úloha akoby šitá na mieru, úloha skracovaného herca (smiech). Napokon, herectvo som aj vyštudoval, ale som operný spevák, však? (smiech). Ocenili aj nemčinu a výraz, celkové stvárnenie charakteru. Vcítil som sa do úlohy bláznivého zaostalého charakteru, ktorý má vidiny a chce zabiť všetkých intendantov v hľadisku. Bolo to veľmi autentické (smiech), lebo som ukazoval aj na indendanta, ktorý zhodou okolností práve sedel v hľadisku (smiech). Dostal som širšiu nomináciu a som veľmi rád aj za takúto spätnú väzbu, veľmi ma to potešilo.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Jiřího Rajniša
