Napriek korone sa záverečný galavečer Medzinárodnej letnej tanečnej škole Danza mea vydaril: priniesol žánrovo pestrý program plný originálnych choreografií. Čo bolo však najpodstatnejšie: študentom ani lektorom nechýbal entuziazmus.

Tohtoročná Danza mea bola výnimočná z niekoľkých pohľadov: záverečný galakoncert sa konal v nových priestoroch SĽUK-u v Rusovciach, pod holým nebom, poblíž kaštieľa, na ktorý je stále tak trochu smutný pohľad. O to povzbudivejší však bol pohľad na desiatky nadšených, mladých študentov, ktorí sa do projektu prihlásili. Celý týždeň absolvovali super intenzívne série tréningov v rámci Medzinárodnej letnej tanečnej školy, aby v rámci záverečného galavečera interpretovali sériu choreografií pre publikum, tvorené zväčša z kruhu rodiny, priateľov a známych.

„Projekt Danza mea vznikol so zámerom dať študentom možnosť študovať a rozšíriť si svoje vedomosti a zručnosti s najlepšími pedagógmi. Sú to lektori, ktorí sú známi v Európe aj vo svete a zámer je ten, aby mali možnosť študovať pod vedením týchto pedagógov a choreografov, všetky druhy tanca, rôzne štýly a techniky, od klasického tanca, cez contemporary až po hip hop,“ hovorí pre náš portál Jana Šimkovicová, zakladateľka a riaditeľka projektu Danza mea, ktorá vyštudovala balet na Konzervatóriu Evy Jaczovej a na VŠMU v Bratislave.

Jej životnou vášňou je tanec a svoje skúsenosti práve prostredníctvom školy Danza mea odovzdáva študentom. Chce, aby svoj talent rozvíjali aj naďalej. S výnimkou jediného roku, vlaňajšieho, kedy im korona prekazila plány, sa Danza mea koná už deväť rokov: „Korona nám vzala veľa, lebo počas vlaňajšieho roka sme projekt Danza mea nemohli uskutočniť. Tento rok sme fungovali s istými obmedzeniami. Je to medzinárodná škola, keďže som 20 rokov pôsobila v Taliansku, vždy bolo na projekte zúčastnených veľa škôl z Talianska, Rakúska, aj ďalších európskych krajín, no najmä z Talianska. Tohto roku to bolo trošku náročnejšie, pretože je to komplikovanejšie aj s cestovaním. Dnes už rodičia nepustia deti do zahraničia ako kedysi. Problémy boli aj s internátmi, dokonca aj pre slovenských žiakov, ktorí prichádzali z Martina či spod Tatier, bolo náročné zabezpečiť ubytovanie.“

A pre koho je škola určená? Vekové rozpätie žiakov v škole je od 10 rokov do 20 až 25, pričom horná hranica nie je striktne určená. Pôvodne boli štyri úrovne – začiatočníci, stredne pokročilí, pokročilí a profesionáli. Tohto roku mali dva levely, no väčšinou sa to stabilizuje na troch úrovniach. Hoci v súčasnosti je, najmä medzi mnohými mladými ľuďmi, trend, že bočia od umenia, pretože všeobecná celospoločenská situácia ukazuje, že umenie pre nich do budúcna nie je veľmi perspektívne, riaditeľka Danza mea vidí situáciu v budúcnosti optimistickejšie: „Asi s tým súvisí aj celkové mentálne nastavenie spoločnosti, ale aj to, že boli zatvorené kultúrne inštitúcie. Ak študenti niečo nacvičia a potom to nemajú kde predviesť, strácajú motiváciu. Kladú si potom prirodzene otázku, načo to robím? Divadlá sú pozatvárané, nemajú kam ísť. Dúfam však, že sa to všetko čoskoro vráti do normálu.“

Napriek korone sa počas týždňových tréningov podarilo lektorom vyskladať pestrý a zaujímavý program a počas vystúpenia bolo citeľné, že deti ani vekovo zrelší študenti nestratili entuziazmus. Jana Šimkovicová sa vždy snaží zohnať len tých najlepších pedagógov a z tohto pohľadu bola aj tohto roku veľmi spokojná, aj keď pôvodne mali byť až štyria talianski lektori, nakoniec sa podarilo zabezpečiť zo zahraničia jedného. Študenti počas týždňa (24.7. – 30.7.) trénovali pod intenzívnou taktovkou skvelých pedagógov: Igor Holováč, Zdenko Galaba, Dino Verga, Monika Prikkelová a Danter z The Pastels.

Igor Holováč – od roku 1984 člen, neskôr sólista (1990), vedúci sólista (1993 – 1997 a od 1999) a od roku 2004 baletný majster – repetítor Baletu Slovenského národného divadla v Bratislave. Igor Holováč sa prejavuje aj ako invenčný choreograf, ktorý na scéne Slovenského národného inscenoval diela ako Diskrepancie na hudbu Martina Burlasa, Kvarteto pre jedného na hudbu Iľju Zeljenku, dve časti baletu Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky, detský balet Tibora Freša Narodil sa chrobáčik a mnoho ďalších. Vytvoril množstvo choreografií aj pre iné divadlá na Slovensku aj v zahraničí, študentské  choreografie a iné.

Hudobným podkladom pre jeho choreografiu sa tentoraz stali Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Dá sa ešte vôbec niečo nové povedať o Vivaldiho Štyroch ročných obdobiach? Le quattro stagioni – štyri koncerty pre husle a sláčikový orchester sa uvádzajú síce ako celok, ale s obľubou sa koncertne uvádzajú aj niektoré časti samostatne. Antonio bol sám vynikajúci huslista, virtuóz, aký vo svojej dobe nemal páru. Mal však zároveň jeden zásadný problém: jeho interpretáciu považovali jeho súčasníci za príliš odvážnu, príliš dramatickú, príliš expresívnu, príliš výraznú, príliš virtuóznu, jednoducho, na svoju dobu nebol dostatočne galantný, vyvážený ani uhladený. Rovnaké sú aj Štyri ročné obdobia: aj vo svojej dobe boli považované za odvážne dielo s drsnou zvukovosťou, v ktorom sa príliš rýchlo menia nálady a charakter.

Vivaldi skomponoval jedno z prvých diel programovej hudby – počujeme v zreteľne spievať vtáčiky, cítime dusno a sparno letných horúčav, ale aj veľkú búrku, na jeseň sa oslavuje a prichádza radosť z nového vína, v zime je to ľad, ktorý je z hudby doslova citeľný. Popri týchto poetických obrazoch plných virtuozity a muzikálnosti však striktne dodržiava koncertnú formu, v každej sú časti rýchla – pomalá – rýchla.

A hoci rytmická štruktúra v tomto prípade môže byť pravidelná, teda tým stabilným elementom pre tanec, práve vnútorná voľnosť formy, dala tanečníkom poriadne zabrať. Choreografia kopírovala náladu hudby, no nielen to: v priestore boli študenti delení na niekoľko sekcií a v tempe museli rozohrať mnoho variácií tak, aby ich v nastavenom rytme stihli. Dielo bola nesmierne náročne postavené, vyžadovalo si variabilnosť prvkov, no zároveň precíznosť – Igor Holováč študentov rozhodne nešetril, no tak to má byť. Ak sa raz ktokoľvek rozhodne zvoliť si cestu profesionálneho umelca, musí vedieť o disciplíne a tréningoch už v mladom veku všetko.

Vekovo mladších študentov mal na starosti Zdenko Galaba. Navštevoval Tanečné Konzervatórium v Bratislave, po ktorom nasledovalo engagement v  Slovenskom Národnom Divadle v Bratislave, kde popri sólistických rolách účinkoval v Štátnom Divadle v Košiciach, Bratislavské Divadlo Tanca s ktorým sa predstavil aj divákom v New Yorku, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v Narodím Divadle v Prahe. Po presídlení do Nemecka tancoval v  Kaiserslautern, Mannheim, Halle an der Saale, Drážďany, Lipsko a ďalších miestach. 

Ako baletný pedagóg po jeho Masterstudium na Palucca Hochschule v Drážďanoch intenzívne rozširuje a obohacuje svoje pedagogické skúsenosti na baletnej škole v Drážďanoch, v Theater Koblenz, na  Hochschule für Darstellende Kunst vo Frankfurte nad Mohanom, na baletnej škole v Mainz, na baletnej  college v talianskom meste Janov.

Valčíky, to nie je len noblesná viedenská tradícia, ale aj množstvo zaujímavej a myšlienkovo hlbokej hudby – napríklad ruskej. Hudobným podkladom pre Zdenka Galabu sa stal Valčík zo scénickej hudby k dráme Maškaráda Arama Chačaturjana. Chačaturjan je typický svojou plnosťou zvuku a v prípade tejto konkrétnej skladby je známe, že dlhé roky hľadal druhú tému, ktorá by mala potrebnú hĺbku. Chcel, aby mala v sebe krásu a to, čím je ruská hudba charakteristická – širokú ruskú dušu.

V Maškaráde znie priam magicky a ten zvyšok, je kontrastný, znie s ľahkosťou, ktorou bol autor povestný. Nie náhodne sa hudbe toľko venujeme: od prvého taktu bolo zrejmé, že deti majú rytmus valčíka takpovediac „v krvi“. Pohyb bol prirodzený, nevydretý, hudbu mali napočúvanú – bol to presne ten valčík s ľahkosťou a akcentom na prvú dobu, aký má byť. Niekedy je až neskutočné, ako sa aj mnohým profesionálnym tanečníkom stane, že sa nedokážu chytiť na obyčajnú trojdobosť, no práve deti sú v tomto magické. Dokázali to s absolútnou bravúrnosťou a krásou.

V programe galavečera bolo cítiť, že všetkých študentov, bez ohľadu na vekové kategórie či stupeň pokročilosti, baví aj moderný tanec: „Klasika je v mnoho prísnejšia na javisku a iste sa v nej nedá tak uvoľniť ako v hip hope. Je však oveľa náročnejšie pripraviť program v klasickom tanci za týždeň ako v modernom, kde sa mnoho vecí dá schovať alebo stratiť,“ hovorí pre náš portál riaditeľka Danza mea Jana Šimkovicová.

Contemporary reprezentoval lektor Dino Verga z Talianska, ktorý nášmu portálu poskytol rozhovor. Jeho choreografia je ovplyvnená technikou Mercea Cunnighama (choreograf, ktorý spolupracoval napríklad s avantgardným, progresívnym hudobníkom a skladateľom Johnom Cagom, s výtvarníkom Andym Warholom a skupinou Sigur Rós).

Dino Verga si ako hudobný podklad zvolil nesmierne sugestívnu skladbu MO od mága elektronickej hudby, skladateľa a hudobníka, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Murcof. Pre každého, kto sa v tomto žánri orientuje, je to klasika – vlastným menom Fernando Corona je pôvodom mexický hudobník, ktorý dnes žije a pôsobí v Barcelone.

MO – to je neočakávaná zvuková gradácia, hranie sa s dynamikou, starostlivo prepracovaná tektonika skladby, prekvapivé beaty, atmosférické pasáže, abstrakcia a nečakaná krása, ale aj napätie verzus uvoľnenie. Sú to výbušné emócie, vynikajúco vybudované napätie (ten zvuk basy je u Murcofa charakteristický) kombinované s pohodou, až extatickým uvoľnením. Hudba prepracovaná do najmenšieho detailu umožňovala Dinovi Vergovi postaviť dynamickú, expresívnu choreografiu, ktorá bola zároveň vizuálne veľmi zaujímavá pre divákov. Tak, ako Murcof hľadá vždy nové zvukové možnosti, ďalšie nepoznané kontrasty medzi zvukmi, tak aj Dino Verga sa snaží svojimi tanečnými choreografiami dielami prináša vízie a myšlienky. Nie je to len súbor daných pohybových kreácií, ktoré sú, mimochodom, veľmi čisté, no vždy je za nimi aj isté posolstvo. Taliansky choreograf využil aj interakciu s časom a priestorom, čo dielu dalo opäť novú dimenziu.

Uvoľnenú atmosféru, spontánny potlesk a nespútanú energiu priniesol hip hop, ktorý mal lektorsky na starosti Danter z The Pastels, ale aj choreografia The Vogue. Z celého galavečera, najmä z posledných čísel bolo zjavné, že deti sa vzájomne podporovali a motivovali, čo potvrdila aj Jana Šimkovicová: „Tá kompetícia je medzi nimi vždy veľmi príjemná a pekná.“

Koncom augusta čaká vybraných študentov pobyt v Taliansku, kde sa môžu v tanci zdokonaliť: „Takéto isté tanečné školy a workshopy sa dejú po celej Európe, takže ak mám možnosť dostať ich niekam, ak si ich pedagógovia do zahraničia vyberú, rada to sprostredkujem pre študentov. Jedna skupina študentov zo školy Danza mea pôjde do Milána, je to letná tanečná škola Sonie Mur, viac klasicky orientovaná a druhá na súčasný, moderný tanec pri Sorente – Vigo Guenze. Obe sú koncom augusta. Sú to už žiaci, ktorí majú záujem orientovať sa na tanec profesionálne, ale aj Danza mea je pre tých žiakov, ktorí v sebe majú tendenciu venovať sa tancu profesionálne.“

Riaditeľka Šimkovicová zároveň dúfa, že na budúci rok sa Danza mea uskutoční v dvakrát tak veľkom počte, či už čo sa týka študentov, ale aj pedagógov. „Verím, že budú mať oveľa viac možností štúdia, absolvujú oveľa viac hodín tréningov a potom bude aj záverečný galakoncert bude krajší, náročnejší a v divadle.“

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Sandra Benčicová