Týždeň po výročí Nežnej revolúcie sa pozrieme na to, čomu sa venovali slovenskí filmári po páde minulého režimu.
V spoločnosti panuje všeobecné povedomie o tom, že slovenská kinematografia 90. rokov zaspala a bola uložená v limbe, čo spôsobila najmä privatizácia filmových ateliérov Koliba a koniec štátnej podpory filmu. Filmový priemysel sa tak stal obeťou novej totality – totality peňazí. Ojedinele však vznikali snímky, ktorým ani produkčná náročnosť a štátom opustená filmová výroba na kvalite neubrali a sú dnes obrazom dobových tendencií. Je to obraz neúplný a skreslený, ale napriek tomu v ňom možno rozpoznať, čo bolo v tej dobe filmárom blízke.
Súkromné životy (1990)
Dušan Hanák pri svojej hranej tvorbe po filme Tichá radosť (1985) pokračoval tematizovaním ženského sveta. V príbehu psychologičky Nadi a herečky Eleny sa venoval predovšetkým otázkam materstva, kariérneho úspechu, samoty a strachu zo straty ženskosti. Po tom, čo hlavná hrdinka po operácii príde o možnosť znova otehotnieť, musí bojovať s vlastnou identitou ženy. Jej nevlastná sestra po porodení dieťaťa zasa získa príležitosť kariérne rásť v hereckom umení. Cez psychologicky komplexný vnútorný ženský svet nás Hanák previedol v náročnom sprievode s dodnes aktuálnymi otázkami ženskej existencie vo svete, ktorý už má svoje zabehnuté nastavenie, hoci nie každému vyhovuje.
Dostupné na dafilms.sk
Hazard (1995)
Aj Roman Petrenko sa v 90. rokoch inšpiroval témou ženskosti, tentoraz dokonca údajne skutočnou udalosťou z Petržalky. Kriminálny príbeh zobrazuje mladú pojašenosť a neschopnosť domyslieť svoje naivné konanie ani do blízkych a logických dôsledkov. Mladé dievčatá spáchajú slabo zmotivovaný ťažký zločin, ktorý však nepôsobí ako slabý scenáristický pokus. Zmätenosť z rodiaceho sa kapitalizmu, ktorý naoko núkal tak veľa možností, až bol človek neschopný sa vydať akoukoľvek cestou a nehybný uviazol vo vlastnej neschopnosti, dovádza hlavnú hrdinku k hlúpym rozhodnutiam, za ktoré bude pykať ešte veľmi dlho.
Orbis Pictus (1997)
Najvýraznejšou postavou a zástupcom slovenského filmu 90. rokov je bezpochyby Martin Šulík so svojim osobitým poetizmom, vďaka ktorému pretrval v našej kinematografii duch novej vlny aj po páde totality. Orbis Pictus je z radu Šulíkovej tvorby menej spomínaným dielom. Filmy Všetko čo mám rád a Záhrada spája téma problematického rodičovstva a nespôsobilosť viesť usporiadaný život a stabilné vzťahy. Aj keď sú tieto témy blízke aj snímke Orbis Pictus, film v zásade pojednáva o lavíne slobody, spod ktorej sa musí mladá Terezka (Dorota Nvotová) vyhrabať, aby našla svoj životný smer. Silná epizodickosť a rozprávkovosť príbehu sú alegóriou na putovanie krajinou bohatou na indivíduá spútané tradíciami, zločinom, peniazmi či politikou. Ako sa má mladý človek v tomto novom chaose orientovať?
Na krásnom modrom Dunaji (1994)
Keď už sme pri tom chaose. Z postoja autorov filmu Na krásnom modrom Dunaji Štefan Semjana a Maroša Hečka cítiť číru radosť z tvorby. Nadšeniu a určitému druhu voľnosti, akú pri nakrúcaní nadobudli zodpovedá vyše 200 stranový scenár. Ten svedčí o pretlaku tém a motívov, k akým Semjan a Hečko potrebovali zaujať stanovisko. Ich film zodpovedá dobe plnej turbulencií a náhlej voľnosti, kedy svoje postavy smeli nechať bezcieľne sa túlať ulicami hlavného mesta. V súčasnej upokojenej dobe, volajúcej po cieľavedomej tvorbe sa dnešným autorom len ťažko prepáči takáto rozjarenosť (ak tieto tendencie medzi nami ešte vôbec sú). No v 90. rokoch im diváci boli prístupní. Film ukazuje život v hlavnom meste, ktoré bolo zároveň hlavným kanálom spájajúcim náš malý slovenský svet s tým veľkým. Ukazuje ako sme boli masírovaní prílivom západnej kultúry s takou intenzitou, že sa Semjan s Hečkom zmohli len na divokú, oslavnú ódu na nové žánre a prístupy.
Tábor padlých žien (1997)
Feminizmom sme začali a ním tento rebríček aj ukončíme. Že sa po revolúcii autori téme ženstva venovali výraznejšie dokazuje aj historická dráma Tábor padlých žien. Film ukazuje praktiky akými komunizmus dosahoval obraz dokonalej spoločnosti. Ženy poskytujúce sexuálne služby boli uväznené do lágrov na prevýchovu spolu s inými väzňami. Skutočnosť že ženy museli pracovať v tábore, ktorý len pár rokov pred tým slúžil ako koncentračný tábor pre iný totalitný režim dokazuje iba úplnú zrovnateľnosť komunizmu s fašizmom. Autor tieto režimy stavia do rovnakej pozície, aby si mohli vzájomne pozrieť rovno do očí. Film podáva zvesť o pokrytectve, zbabelosti, prezliekaní kabátov a napokon aj o tom, že pravdu vedia nahlas povedať iba blázni.
Spracoval: Matúš Trišč
Zdroj foto: SFÚ
Zdroj titulnej foto: Bontonfilm
