Clevelandský orchester: Dokonalý, čistý, omamný zvuk, absencia hĺbky a emócií

59. ročník Bratislavských hudobných slávností sa uskutoční tradične na prelome septembra a októbra od 20.9. do 6. 10. 2024. Tohto roku introdukciu festivalu spravil jeden z najprestížnejších orchestrov The Cleveland Orchestra s dirigentom Franzom Welserom-Möstom, hudobným riaditeľom orchestra od roku 2002.

Z informácií hlavnej manažérky BHS sa dozvedáme, že na zorganizovaní tohto koncertu (5. septembra 2024) sa pracovalo približne desať rokov. Clevelandský orchester píše svoju históriu od decembra roku 1918 a The New York Times ho označil za najlepší v Amerike, ak nie vo svete, pre jeho virtuozitu, eleganciu zvuku, pestrosť farieb a vyzdvihol až jeho komornú, bezchybnú súzvučnosť. V Bratislave účinkoval doposiaľ jediný raz, v roku 1965. Septembrový koncert tohto roku teda bol skutočným sviatkom. Navyše, sólistom koncertu, ktorý sa predstavil v prvej polovici večera, bol islandský klavirista Víkingur Ólafsson, špecialista na Bacha. Hoci mu je blízke najmä barokové obdobie klasickej hudby (s týmto programom sa predstavil aj na festivale Viva Musica!), v programe koncertu zvolil známy, populárny Schumannov klavírny koncert a mol, op. 54.

Patrí zaslúžene medzi najlepšie diela klavírnej literatúry. Schumann bol impozantným klaviristom a jeho klavírne diela môžeme radiť popri Chopinovi a Brahmsovi medzi najvýznamnejšie. Bol dušou romantik, jeho hĺbka diel a emócií, rovnako tak jeho zmysel pre poetickosť sa snúbia so zmyslom pre jasnosť a vyváženosť hudobnej formy. Jeho kusy sú čisté, z formového hľadiska kompaktné, skôr charakteristické pre hudbu klasicizmu ako romantizmu. Hlboké vášne ho však jasne radia do romantickej éry. Jeho klavírny koncert a mol pochádza z roku 1841 a pôvodne mal formu jedinej časti pre klavír a orchester, ktorú skladateľ nazval Fantázia. V jednej časti dokonca vykazuje znaky koncertu, pretože je zložená z troch častí s vlastným tempom a charakterom. Aj tým sa odchyľuje od formy, ktorá bola vtedy bežná pre prvú časť koncertu. Pritom z veľkej miery pracuje s jediným hudobným nápadom. Stredná časť má durový charakter a posledná odkazuje na úvod. Po premiére Schumann hľadal vydavateľa, no nenašiel ho a k odloženému dielu sa vrátil o štyri roky neskôr. Rozhodol sa prepracovať dielo na „klasický“ trojčasťový klavírny koncert, v roku 1845 k nej skomponoval pomalú časť a finále.

Po razantnej, ale zvukovo mäkkej osminke orchestra prvú časť Allegro affettuoso začal klavirista znelou figúrou, po ktorej sa predstavil celý orchester s následným hobojovým sólom. Hráči boli presní, zvukovo vyvážení, hobojové sólo mäkké a výsostne individuálne, plné vrúcnosti a agogiky. Homogénnosť a čistotu zvuku sme na orchestri obdivovali so zatajeným zvykom – nebýva to obvyklý jav. To, s akou vyváženosťou hráči hrali, transparentne vyhrajúc každý detail v partitúre, akú homogénnosť zvuku dosahovali v jednotlivých skupinách, je priam podpisom tohto orchestra. Jediný tón ste nezachytili, ktorý by bol hlasnejší, rovnako tak boli fenomenálni, presní v nástupoch. Očarujúca bola aj diferencovanosť zvuku. Tému v klavíri zahral sólista presne podľa predpísanej dynamiky (aj keď vo vnútri štruktúry sme postrádali viac pohybu a práce s tempami vo frázovaní). Trošku v priestore zanikli sláčikové nástroje, ktoré mohli najmä v hlbších polohách zvýrazniť prvú dobu. Ak majú „basy“ svoju potrebnú hutnosť, hneď to pôsobí inak. Keď nastúpil orchester, ozvalo sa po introdukcii zrýchlenie. V jednej krásnej, dômyselne vystavanej zvukovej katedrále.

Človek však mal pri Schumannovi rozporuplné pocity. Na jednej strane hral orchester absolútne vzorovo, ukážkovo, pri taktom zvuku, ktorý je omamný, ste priam paralyzovaný. Na druhej strane však v hre chýbalo viac spontánnosti a najmä hĺbka Schumannových myšlienok. Clevelandský orchester stavil na kultivovanosť zvuku i výrazu. Z pohľadu klasicistickej formy to môže byť pochopiteľné, no z emočného a výrazového ani celkom nie. Ich interpretácia vynikala na jednej strane, na druhej bola pomerne akademickou. Čistou, krásnou, no vždy tak trošku nevybáčajúcou z daných noriem. A tie romantizmu predsa nepatria – ak vo forme áno, tak rozhodne nie v emočnej škále. Toto slohové obdobie je plné kontrastov, ktoré som v interpretácii postrádala. Iste, zaguľatené frázovanie, jednotnosť hráčov disciplinované crescendá a decrencedná priam vyrážali dych. Boli ukážkové, blížiace sa k dokonalosti. No napríklad v prvej časti, kde mal gradovať klavír ako anticipácia gradácie k orchestru, sme počuli uhladené, jemné mezzoforte namiesto znelého forte, ktoré sme očakávali.

Aj orchester nastúpil na vlnu sólistu. Nie, že by v interpretácii neboli dynamické zmeny, naopak. Partitúry sa striktne držali, no orchestru chýbala hĺbka a nosnosť zvuku. Rovnako klavirista nepresiahol hranicu kontrastov, ktorými je toto dielo výnimočné. Vždy sa mi pri ňom akosi mimovoľne vynárali jeho Bachove skladby, ktoré hrá absolútne koncentrovane, bezchybne, dynamicky a estetikou tónu dokonale. Tento asketický prístup však so Schumannom dohromady nejde. V akordoch skrytú melódiu Víkingur nedostatočne vyspieval v sóle, no v spoločných partoch s orchestrom sa im podarilo dosiahuť rovnováhu. Dialogické party s dychmi, ale aj sólové party drevených dychov boli spevné, nuansované a v prechode do durovej tóniny orchester konečne znel s plným zvukom.

Aj časti plné technických výziev čo sa sólistu týka, boli bezchybné, zvládnuté s ľahkosťou. Víkingur Ólafsson je nesmierne impozantný klavirista. Má vkus, dobre kooperuje s orchestrom, v návrate témy prejavil konečne aj vrúcnejšie emócie korunované agogikou. Rozložené akordy v jeho podaní sa zmenili na virtuózne a v pomalších tempách neprecítil diminuendá ani agogiku – keď tieto prvky v interpretácii nevyplynú z vnútra sólistu, ihneď to cítite. Nedostatočná expresivita a spevnosť bola počuteľná aj v kadencii. Zjavne sa cíti komfortnejšie s barokovými dielami ako romantickými. Pri starej hudbe z neho totiž bolo cítiť úplne inú energiu a zaangažovanosť.

Druhá časť Intermezzo. Andantino grazioso skúma rôzne reflexné nálady. Vyžaduje si pôvab a zmeny nálad bez úpornej snahy. U mnohých klaviristov ju však cítite. Snaha o dokonalé staccata, ktoré by neboli ostré či frázy, ktoré by zapadli do kontextu obsahu, ktorý hrá orchester. Len máloktorý interpret túto časť dokáže zahrať presvedčivo a pritom vyvolať u poslucháča pocit, že hrá s ľahkosťou bez akejkoľvek snahy. V kontexte predchádzajúceho výkonu nás Víkingur neprekvapil presnosťou a premyslenosťou uchopenia tejto časti. Bola dômyselná, ale nie spontánna a voľná. Chýbal v nej moment prekvapenia, kontrastnejšia dynamika aj práca s tempami.

Keď už sa sólista s orchestrom v pohybe majú takmer až zastaviť a nadýchnuť v pianissime, aby pokračovali vo finále v hutnej akordickej časti s bohatšou inštrumentáciou, nedočkali sme sa tohto prekvapenia. Prechod do finále mal mať podstatne pokojnejší charakter v závere druhej časti ako prípravu na briskné Allegro vivace. Virtuózne časti hral Ólafsson s absolútnou precíznosťou a čisto. Ďalšia kontrastná časť fúgového charakteru zato bola až mimoriadne dôrazná a chýbal jej romantický cit – áno, zmiernením kontrastov v rytme sa dá aj z tejto časti vystavať krásna kantiléna. Napriek až metronomicky presnému rytmu sólista nehral celkom v súlade s orchestrom. Rytmické nedostatky skôr vyplynuli so slabšej kooperácie klaviristu s hráčmi. Zrejme práve fúga spôsobila túto koncentrovanosť klaviristu na seba samého.

Rovnako tak bol nedostatočne výrazný kontrast medzi dramatickými partmi a tichšími intímnymi (v jednom úseku je ich striedanie mimoriadne frekventované). Táto jednoliata línia taktiež nepristala Schumannovi. A posledná výhrada k finále – mäkkosť fortissima, ktoré by malo zaznieť, je typickým prvkom romantickej hudby. Islandský klavirista sa však tomuto mäkkému a zároveň dramatickému zvuku nedokázal priblížiť, preferoval menej plastické, tvrdé forte charakteristické skôr pre barokové obdobie. Dirigent týmto výrazom viedol aj orchester. V tanečnej časti záverečnej časti klavirista dokonca uplatnil aj princíp terasovitej dynamiky.

Za mňa osobne to bol Schumann, v ktorého diele prevážilo rácio nad emóciami. Konečne aj Víkingur Ólafsson sa dostal do svojich vôd, keď v prídavkoch zaznelo aj Prelúdium č. 10 b mol v transkripcii Silotiho. Ólafsson akoby sa zmenil na iného interpreta – konečne to bol on v plnej svojej kráse. S hudbou, ktorá je mu blízka, vie ju precítiť a odovzdať emócie aj publiku prostredníctvom tejto detailnej interpretácie plnej farebných a výrazových nuáns. V ľavej ruke jednoduchá téma, v pravej rozložené akordy v neustále iných harmonických zmenách, čistota a vyváženosť – želala som si, aby to bol koncert zostavený z Bachových diel, nie Schumannov.

To tŕpnutie cez pauzu by som nikdy nikomu nedopriala. Pripravovať sa na filozoficky hlboké dielo Čajkovského, jeho piatu symfóniu, vediac, že dirigent Franz Welser-Möst vedie jeden z najlepších orchestrov sveta k akademickosti, nie je najkomfortnejšie stvárnenie prestávky v Redute.

Čajkovského Symfónia č. 5 e mol, op. 64. si vyžaduje skúseného dirigenta, je to dielo náročné na výstavbu, pochopenie – nielen hudobných, ale i osobných myšlienok autora. Poznanie jeho života, strastí, trápení, ale i v kontextoch danej symfónie – v spojitosti s inými vrcholnými dielami autora. Či už z hľadiska hľadania formy, typických kantilén Čajkovského alebo jeho vnútornej drámy a vývoja myšlienok v symfóniách. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť kvalitnejšiu nahrávku ako interpretáciu Leningradskej filharmónie pod taktovkou Jevgenija Mravinského. Reflektuje dobu a chápe hĺbku hudby, nezrýchľuje tempá, kde autor predpisuje Andante či Allegro con anima.

Za uplynulé mesiace sme mali možnosť toto dielo počuť na Slovensku niekoľkokrát. V pochopení sa mu najviac priblížil Ondrej Lenárd so SOSR. Ak teda Clevelandský orchester pristúpil tak čisto a racionálne k Schumannovmu dielu, čo nás asi mohlo očakávať v tejto mohutnej symfónii, ktorú otvára aj uzatvára jediný, sugestívny motív. Je to hlavná téma, s ktorou autor pracuje – rovnako ako vo štvrtej symfónii. Prvýkrát tento princíp použil v symfónii Manfred a v piatej symfónii ústredná téma zaznieva vo všetkých štyroch vetách diela.

Symfóniu otvára teda motív, rozvitý do témy, ktorú si ihneď zapamätáme – v priebehu diela však mení svoj charakter. V prvej časti má zúfalý, bôľny až pohrebný charakter, ktorý sa postupne mení, aby v závere zaznel víťazne. A hoci aj skladateľ vyjadril optimizmus v závere, v šiestej sa táto nádej nevrátila. Rýchle tempo interpretácie prekvapilo. Bola to skratkovitá téma, z ktorej sa potrebná bôľnosť vytratila. Nevyvážil ju ani precízne zvládnutý výkon klarinetistu – opäť sledujúc partitúru notu po note. Nielen, že sa charakter vytratil, ale ani kontrast medzi nastupujúcim Allegrom nebol taký výrazný. Obdivovali sme síce sólistické výkony (fagot, flauta), presné nástupy a zvukovú vyváženosť jednotlivých nástrojových skupín, no tým, že sa vytratila úpenlivosť prosby v úvode a akosi skoro nastali gradačné momenty, v nemennom tempe, bez potrebného citlivého frázovania, obsah Čajkovského hudby sa vytratil. Táto symfónia je typ diela, ktoré vás strhne od prvého tónu, jej vývoj je neočakávaný, kontrastný, plný vnútornej drámy. Jeho hĺbka ostala nepochopená – hrať správne noty nestačí. Vyzdvihnutie protichodných emócií, ktorými toto dielo disponuje, sa nepodarilo, pretože hranice medzi nimi neboli jasne vymedzené. Iste, počuli sme aj vznešené kantilény a veľké oblúky vo frázach, ktoré sú pre tohto autora typické. No ten konflikt protikladu v diele nebol stvárnený.

Čajkovskij frekventovane mení nálady, dokonca i v miestach, kde by ste očakávali plynulý vývoj. Napríklad v rozvedení nastupuje dur, ktorý sa ihneď mení na mol. Nenahradili ho ani náhle pianissimá z veľkého forte zvuku – robí to aj Mravinsky, ale vždy to má význam – pianissimo predpovedá ticho pred veľkým fortissimom, v ktorom známa téma znie v ohromujúcom napätí. Mnohé tieto zmeny ostali nevypovedané, bez potrebného napätia a ťahu orchestra. A potom, sóla. Počuli sme ich čisto a zreteľne, no v akejsi metronomickej presnosti. Buď im chýbala dostatočná precítenosť alebo virtuozita a svižnosť. V jednej z najkrajších častí prvej časti tejto symfónie označenej ako Molto piu tranquillo sme sa namiesto tajuplného piána so spevnou kantilénou dočkali len mezzoforte, ktoré doslova ubilo výraz, aký očakávame. Nehovoriac o kontrabasoch, ktorého synkopy mali dať tejto tanečnej časti stabilný základ, no v tejto interpretácii sa akosi rozplynuli. Najviac ma však rušilo to stabilné, nemeniace sa tempo. Hudba prestala dýchať, bola absolútne podriadená pregnantnosti, nie emóciám. Táto symfónia je plná umierania i života. Pochybností i istôt, osudovosti, prozreteľnosti, tichého premýšľania, ale i hlučných výkrikov. Nemôže predsa plynúť v stabilnom tempe, a už vôbec sa nesmie dotknúť frázovania bez plastickosti. Keď sa napríklad známy motív dostane postupne cez kultivovaný zvuk do gradácie v plechových nástrojov, musíte ich cítiť až pod kožou. Ich naliehavosť a intenzitu. Nie sú to predsa valčíky, ktoré hrá viedenský orchester na novoročnom koncerte, pravda. Orchester akoby sa bál živelnosti a zvolil uhladený mód, ktorý však želaný výraz autora neprinesie.

Ak sme v Schumannovi hovorili, že v diele stvárnili nedostatočne romantický charakter, potom v Čajkovskom to platilo niekoľkonásobne. Ani ten najlepší zvuk a presné nástupy, detailné naštudovanie partitúry nenahradia hĺbku emócií, ktorá absentovala.

Keď sa pripravuje pôda na druhú časť, vedľajšiu tému prevzali fagoty. Okrem toho, že opäť zneli ako z rýchlika, nezjavilo sa v nich očakávané pianissimo – má to byť v závere zvuk rezignácie, podporený hĺbkami violončiel a kontrabasov. V rovnako móde má znieť aj trúbka – označená v piane, no žiaľ, tento tichý kontrast v závere neprišiel, naopak. Aj trúbka znela v pochodovom rytme a pomerne hlučne, pritom má len zafarbovať piánový zvuk drevených dychov a sláčikov. Človek si len predstavoval tú pulzáciu,  ktorá postupne stíchne do stratena. Škoda. Tento orchester má podstatne naviac.

Druhá časť bola nepatrne rýchlejšia, akoby sme očakávali. Introdukcia v piane má prechádzať do pianissima, ktoré sme však nepočuli. O to krajšie znela téma v podaní lesného rohu. Jeho clivý charakter, hoci v durovej tónine, určuje práve pochmúrny úvod. Klarinet, ktorý dopovedal fragmentárne motívy témy lesného rohu a prevzal sólo, bol nádherne zvukomalebný. Pri hobojovom sóle síce Čajkovskij predpisuje viac pohybu, no tým, že dirigent už v úvode nastavil rýchlejšie tempo, vytratil sa jeho pastorálny, sladký charakter. Opäť sme teda narazili na nastavenia temp, ktoré sa vinuli celou symfóniou.

Rýchlo sa nedá vypovedať ani myšlienka, ani hudba. Sladko-bôľnosť a lyrickosť sa však podarilo dosiahnuť vo violončelách – keď prevzali tému, vstúpili sme do iného sveta. Temné nálady sa podarilo do výrazu dostať, rovnako ako ich kontrastný protipól – ľahkosť, krásu a lyriku. Celkovo to bola vydarená časť, aj s fanfárami a jej tichým uzavretím, ktoré bolo vznešené a zvukovo vyvážené – aj s pianissimom záverečných tónov klarinetu.

Valčík tretej časti Valse. Allegro moderato mal ohromujúci pôvab. Mal v sebe potrebnú ľahkosť, dobrú akcentáciu a prekvapivo, pomalé tempo, ktoré nekorešpondovalo s prehnane rýchlymi extempore v prvých dvoch častiach. Aj moja obľúbená časť, v ktorej znejú fagoty jazzovo (no pritom to robí len dômyselná rytmická hra Čajkovského, na ktorú pristali aj pizzicata sláčikov – najprv violy, violončelá a kontrabasy, ku ktorým sa svorne pripojili skupiny prvých a druhých huslí), bola zahratá príťažlivo a mimoriadne muzikálne. Bezchybné sláčiky v rýchlej téme Allegro (Scherzo) následne ukázali vo výbornej hráčskej kondícii prvých huslistov, ktorí tému v šestnástinách odovzdali violám. Bola to ukážková interpretácia, virtuozita, technická bezchybnosť, aby sa opäť vrátil malebný valčík. Franz Welser-Möst ako rodený Rakúšan ho má zjavne rád.

Finale. Andante maestoso – Allegro vivace je majestátny, víťazoslávny záver témy aj symfónie. Aj keď je to opäť boj dvoch kontrastných tónin, tak ako v úvode. Začiatok bol plný hutného zvuku vo forte, ktorý sa náhle stišoval, tempo bolo opäť nepatrne rýchlejšie nastavené, no v tomto charaktere diela tento prvok nebol prekážkou. Orchester z Clevelandu dobre uchopil aj prípravu na gradáciu a čo si budeme hovoriť – také čisté a pregnantné plechové dychové nástroje by sme si želali aj na Slovensku. Konečne to bol zvuk a dynamika, ako sa na túto symfóniu patrí. Nuž tak ale, bezchybné interpretačné výkony, technická dokonalosť, virtuozita a dokonalý zvuk ešte nie sú v bohatom a často vnútornom, konfliktnom svete hudby všetkým…

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak, titulná foto: Foto: Ján F. Lukáš