Tvorbu Hajaa Mijazakiho zrejme nikomu netreba špeciálne predstavovať. Animované filmy japonského “Walta Disneyho” sú tu s nami už celé desaťročia a žiadny z nich, vrátane legendárnych filmov ako Môj sused Totoro či Cesta do fantázie, významovo nezostarol ani o deň a spolu stále predstavujú hodnotnú alternatívu k západnej animovanej tvorbe.
Dodnes si nie som celkom istý, kedy som získal prvú skúsenosť s filmami od Mijazakiho. Vedome som videl Cestu do fantázie až ako násťročný, no stačilo prvých pár výjavov z príbehu o malej Chihiro a jej ceste do sveta duchov a reminiscenčné pôsobenie filmu ma takmer presvedčilo o tom, že som ho musel vidieť ešte kedysi v útlom detstve, napríklad v škôlke. Možno sa to aj stalo, neviem. Faktom zostáva, že každý z Mijazakiho filmov má tú moc pripomínať divákovi jeho vlastný život prinavrátením dlho neprežívaných emócií. Či už to režisér robí vedome alebo mimovoľne, dokáže prehovoriť ku každému človeku naprieč celým svetom, úspešne stimuluje tú univerzálnu časť vedomia v nás, ktorá sa navzdory rozdielnym kultúram nelíši. Zachováva si tieto vlastnosti aj jeho najnovší film?
Trvalo jedenásť rokov, kým legendárny japonský režisér dokončil svoje dielo Chlapec a volavka. Dlho sa nevedelo, či niečo nové Mijazaki vôbec ešte vytvorí. Neskôr, keď bolo potvrdené, že film naozaj vzniká, zostali všetky informácie spoľahlivo utajené a strážené, aby sme sa pred premiérou nedozvedeli o novinke štúdia Ghibli vôbec nič. Nepochybne na film čakali milióny ľudí po celom svete a iste mnohí dúfali, že sa za ten čas Mijazaki príliš nezmenil. Otázka teda znie: vyrovná sa film Chlapec a volavka ostatným snímkam z rodiny slávnych animákov a má všetko, čo by pravý Mijazakiho film mal mať? Odpoveď znie: áno! Hodí sa však upozornenie, že nie je celkom rozumné očakávať od Chlapca a volavky totožný prínos a zážitok, ako od iných veľkých autorových diel. Aj keď zjavná podobnosť s Cestou do fantázie sa novému filmu uprieť nedá, jeho posolstvo môže byť predsa len trochu iné a viditeľne osobnejšie.
O novinke sa hovorí, ako o jednom z najosobnejších Mijazakiho projektov. Semiautobiografický film rozpráva príbeh chlapca Mahita, ktorý počas 2. svetovej vojny prišiel o mamu pri požiari v nemocnici. Mahitov otec sa krátko nato oženil s jej mladšou sestrou Natsuko, ktorá má byť Mahitovou novou mamou. Okrem toho sa Natsuko má čoskoro narodiť dieťa. Mahito začína žiť v novom dome na japonskom vidieku a musí prijať niekoľko veľkých a nezvratných životných zmien. Neustále ho však trápia nočné mory a spomienky na mamu.
Mijazaki zo svojich príbehov nevyníma nešťastie, strach a smútok, ani tieto emócie nezamieňa za zjednodušené pojmy, ktorým by diváci rozumeli bez nutnosti prežívať ťažké stavy spolu s hrdinami filmov. Režisér v Chlapcovi a volavke (a podobne vo všetkých svojich filmoch) nechráni svoje postavy pred nešťastnými udalosťami, na druhej strane ich však podopiera nesmiernym množstvom lásky. Hajao Mijazaki so svojim osobným neraz pesimistickým pohľadom na svet a jeho skazenosť bojuje práve prostredníctvom príbehov, kde sa prakticky nenachádzajú jednoznačne záporné postavy. Smutné udalosti plynúce z jeho spomienok na vojnu nemajú konkrétneho vinníka, ani ho nepotrebujú. Za omnoho dôležitejšie autor považuje obaliť akékoľvek nešťastie do vrstiev lásky a vľúdnosti.
V tomto smere aj Chlapec a volavka dokáže po vzore predošlých snímok udržať diváka v nádeji, že nech sa svet za bránami nášho pokojného domova rúti do akejkoľvek záhuby, vo svojej podstate zostane vždy dobrým. Je už takmer pravidlom, že zdanliví antihrdinovia, ktorí hlavného protagonistu vyzvú k aktivite, spočiatku pôsobia negatívne či dokonca nebezpečne. Nebol by to však Mijazaki, keby nevštiepil aj mrzutým či opovážlivým postavám láskyplné jadro. Všetky charaktery, ktoré sa spočiatku javia ako zlé, sa veľmi rýchlo môžu zmeniť v neškodných a nápomocných duchov či bôžikov, aby sa napokon stali pre hlavného hrdinu rodinou. Je to vždy úľava sledovať netypické konanie postáv a netradičné princípy príčin a dôsledkov, ktoré sa priečia našej bežnej diváckej skúsenosti. Taký je Mijazakiho spôsob, ako umením bojovať s nepriaznivým vývojom životných situácií a zachovať si nádej. Úlohou diváka je na tomto ozdravovacom procese oddane participovať. Mijazaki svoj zápas o životné šťastie vo svojich filmoch neustále vyhráva a nás k tomu pozýva tiež.
V tomto prípade chlapca Mahita prinúti konať tajomná volavka, ktorá reprezentuje úžasné scenáristické a výtvarné umenie vytvoriť postavu, akú svet animovaného filmu ešte nevidel, a to už je naozaj čo povedať. Mijazakimu sa to podarilo už mnohokrát a je povzbudzujúce, že mu táto schopnosť zostala do dnešných dní. Volavka patrí do sveta neznámych, ale bohatých zákonitostí, ktoré je zábavné objavovať, a tak nejak ich aj dokážeme chápať, hoci nie celkom zrozumiteľne vysvetliť.
Pôvod prazvláštnych pocitov, ktoré vyvolávajú nielen staršie ghibliovky, ale aj tá nová, nespočíva iba v netradičnom boji dobra so zlom – kde je zlo vždy v oslabenej pozícii – ale tkvie aj vo veľmi dobre uchopenej viacúrovňovej liminalite (prahovosti) života a životného priestoru postáv. Dospievajúci Mahito sa nachádza na pomedzí detstva, v ktorom mu najviac chýba bezpečie v maminom objatí, a dospelosti, keďže ho ako jedináčika má čoskoro “nahradiť” jeho mladší súrodenec. V tomto prechodnom stave sa Mahito pokúša nabehnúť na vlnu nových pocitov, uvedomiť si váhu vlastných rozhodnutí a vyrovnať sa s minulosťou, ktorá je zakonzervovaná v jeho pamäti v určitej nemennej podobe navždy.
Nostalgiu však Mijazaki nepredáva iba vo významovej rovine, ale v celkovej povahe a estetike priestoru. Mahito sa často prechádza chodbami, veľkými predsieňami, cestuje loďou, kráča po prašnej ceste, premýšľa zavretý v latríne, alebo spí na miestach, ktoré na to nie sú určené, napríklad pod stolom. Mnohé z týchto priestorov sú zaprášené, zabudnuté a obrastené machom. Mijazaki necháva svojho hrdinu neustále plávať liminálnym priestorom, ktorý nie je určený na dlhšie zotrvanie, ale vyzýva k ďalšiemu postupu. Mahito má šancu zastaviť sa iba na chvíľu, život plynie a on si musí zvyknúť držať s ním krok. Bezstarostnosť pominula.
Na podobných princípoch fungovala aj Cesta do fantázie či môj najobľúbenejší Howlov chodiaci zámok (resp. Zámok v oblakoch). Mijazakiho filmy vždy vyjadrovali pokojný pohyb dočasným priestorom, ktorý sa nachádza niekde medzi minulosťou a budúcnosťou a funguje ako pomyselné odpočívadlo na púti za novým životom. Aj vďaka tomu jeho filmy vyvolávajú v divákoch toľko osobných spomienok a emócií a fungujú pre každého unikátnym spôsobom. Každý si totiž do filmu môže dosadiť vlastnú minulosť a pocity, ktoré pri nej prežíval. To isté platí aj o budúcnosti.
Nostalgia z toho čo ešte trvá, ale o chvíľu už nebude miešaná s obavami a vzrušením z neznáma – tak by sa dali popísať dojmy z nového Mijazakiho diela. Postavy majú to šťastie, že sa nachádzajú v priestore pokoja a majú čas uvažovať nad tým, čo prežili a pomaly sa pripraviť na to, čo ešte len príde. My máme šťastie, že to môžeme prežívať s nimi.
Priestor, o ktorom hovorím môžeme vidieť v tradičnej ručne kreslenej animácii, kde nechýbajú obrazy civilizácie zarastenej zeleňou. Veľmi často sa v Mijazakiho filmoch stáva, že moderná doba sa v určitom bode podrobí sile prírody, ktorá do sveta prinavracia pokoj a rozvahu. V Chlapcovi a volavke sa pokojom skutočne nešetrí. Prvá polovica filmu iba naznačuje existenciu čarovného sveta, do ktorého by mal Mahito vstúpiť. Na rozdiel od dievčatka Chihiro z Cesty do fantázie sa hrdina nového filmu musí najprv hodnú chvíľu potulovať realitou a až neskôr využiť snový svet na vyriešenie svojich vnútorných problémov.
Prvá polovica filmu tak pôsobí veľmi vyrovnane a distribúcia informácií a náznakov v nej dramaturgicky funguje bezchybne. Spolu s Mahitom dostávame podnety na premýšľanie, s pribúdajúcim časom sa zvyšuje naša zvedavosť a všetko príjemne graduje. Zvyšok filmu je naopak preplnený bájnymi elementami takmer neskrotenej predstavivosti. Je to práve táto časť, ktorá pod prekvapivým napätím potrápi myseľ diváka. Akoby sa Mijazaki rozhodol všetky svoje najväčšie a najodvážnejšie nápady sústrediť práve k záveru filmu, čo vo výsledku môže pre niekoho vyzerať chaoticky.
Ak vám aj niektoré scény z filmu Chlapec a volavka nebudú dávať zmysel na prvý pokus, je to v poriadku. Mijazakiho filmy boli a dodnes sú skúmané a interpretované rôznymi spôsobmi a každý má svoje opodstatnenie. Nikto vám nebude brániť pozrieť si film znova a nájsť v ňom to skryté a neobjavené a nikto vám vaše nájdené významy a poklady nespochybní.
Je mi zaťažko hodnotiť Chlapca a volavku cez prizmu predpísanú trojaktovej západnej štruktúre, kedy sa významy rôznych animovaných filmov lepia na ten istý príbehový model stále dokola. Chlapec a volavka je samostatný originálny príbeh a nezaslúži si byť hodnotený podľa pomyselných tabuliek. Navyše, chce to čas a odhodlanie skúmať, aby divák obsiahol plný významový potenciál filmu. Prvé recenzie naň môžu byť tak nanajvýš výzvou a posmelením, nie priamym hodnotením.
S miernym odstupom možno povedať, že každý príbeh, či už knižný, filmový alebo iný, je o prekračovaní prahov. Postava vždy prežíva prerod vonkajší, no ešte častejšie vnútorný. Buď tento prerod zvládne alebo nie. No len Mijazakiho tvorba tento jav prahovosti stavia na piedestál svojej tvorivosti, využíva ho naplno a neskromne, vŕta sa v pocitoch zmeny, nostalgie a vďaka tomu vedie silný a veľmi intímny dialóg s každým divákom a diváčkou.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
