Výstava Luba Mikleho v galérii White & Weiss v Bratislave, ktorú otvorili v stredu 24. apríla sa volá B.E.H. , ale pokojne by sa mohla volať LET. Expozícia predstavuje Mikleho najnovšie sochy a inštalácie, v ktorých recykluje materiály a komponenty pochádzajúce z lietadiel.
Milujem lietanie. Nielen v snoch a fantázii, ale reálne v lietadle. Prvýkrát ma ako štvorročnú vzali rodičia letecky do Tatier. Dodnes si pamätám v priestoroch Reduty aerolinky a cukríky vo veľkých misiach, ktoré tam ponúkali. Sedeli sme pri krídle a hoci sme už let absolvovali, furt som si ako malá myslela, že sa nehýbeme, lebo to krídlo letelo staticky s nami. Odvtedy som tých letov absolvovala celkom dosť na rôzne kontinenty a stále ma fascinuje celá tá mašinéria a atmosféra okolo lietania. Okrem toho som žila s fanatikom do lietania, ktorý presne vždy vedel aká mašina nám práve letí nad hlavami, pri každom lete (aj ktorý neabsolvoval so mnou) ma „nútil“ zapisovať číslo imatrikulácie a vláčiť domov palubné časopisy a bezpečnostné pokyny, čo bol s mojou slušnou výchovou Prešporskej „aristokratky“ celkom adráč. Poznali sme tzv. „výšiny“ v rôznych krajinách, odkiaľ sme chodili fotiť stroje a nebolo Leteckých dní, kde by sme chýbali. Ale lietanie má pre mňa osobne ešte ďalší a poetickejší rozmer. Vždy sa vysoko nad oblakmi cítim akosi slobodnejšia a psychicky ľahšia. Na zemi nechám všetky problémy, akoby prestali existovať a v tej závratnej výške, kde nedovidieť už ani na oceán som sama so svojim alter ego a tak nejako zvláštne šťastná. A asi aj preto, všetko čo s lietaním, aj v rôznych prenesených súvislostiach, významoch a metaforách súvisí, ma priťahuje ako magnet.
Výstava Luba Mikleho v galérii White & Weiss v Bratislave, ktorú otvorili v stredu 24. apríla sa volá B.E.H. , ale pokojne by sa mohla volať LET (aj keď uznávam, bolo by to popisné). Expozícia predstavuje Mikleho najnovšie sochy a inštalácie, v ktorých recykluje materiály a komponenty pochádzajúce z lietadiel. Som si vedomá toho, že až teraz môj osobnejší úvod nadobudol logiku. Tvorbu Luba Mikleho sledujem dlhšie. Približne odvtedy, keď som realizovala v Slovenskom národnom divadle v roku 2012 výstavu Ivana Herényiho a jeho kamoš, (vtedy ešte len „akýsi Lubo s dierou v uchu“) nám pomáhal s inštaláciou. Lubove sochárske objekty si „musíte“ všimnúť. Minimálne kvôli ich monumentálnosti a extrovertnej „drzosti“. Sú to zväčša exteriérové záležitosti, ktoré (keď to preženiem) zaberú pol ulice. Jeho sochy majú síce industriálny charakter, ale zároveň je v nich zašifrovaný istý druh estetickej (možno niekedy aj elegantnej) poetiky, ktorú si autor možno vedome nepripúšťa, ale ona sa mu tam pokútne a prirodzene takmer vždy prepašuje napriek prísnej „self-security“. Mikle potrebuje priestor. Predpokladám, že v živote, v myslení (možno v duši), ale aj ten reálny pre svoje obrovské sochy. Preto je až kuriózne, že komorná galéria White & Weiss „vtesnala“ do svojich priestorov jeho tvorbu. V kontexte jeho výtvarných snažení je to akýsi „check in“ autora, kam sa dá v rámci priestorových možností v jeho tvorbe zájsť.
Lubo Mikle sa narodil v Bratislave v roku 1982. V rokoch 2000 – 2006 študoval u prof. Juraja Meliša na Katedre Socha, objekt, inštalácia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pracuje prevažne s médiom sochy, zvukového objektu a inštalácie. Vo svojej tvorbe spája prvky recyklácie s industriálnymi motívmi, deštrukciu s transformáciou a konštrukciou, jeho sochy majú často monumentálnu mierku. Rád spolupracuje so zvukovými umelcami a s performermi. Žije a tvorí v Bratislave.
Kolekcia objektov (na Mikleho paradoxne málo rozmerná) svojimi „drobnými“ formátmi vniesla do galérie jeho povestnú monumentálnosť a zároveň odhalila rozmer „drobnokresby“ v soche. Tieto vyjadrenia o „drobnostiach“ treba samozrejme chápať v kontexte s jeho predchádzajúcou tvorbou, až vtedy dokážu byť zrozumiteľné. Diela sa na tejto výstave, ktorú otvoril kurátor Omar Mirza a majitelia galérie, „obsahovo venujú lietaniu ako možnému prieniku do sfér a svetov, ktoré čakajú na každého, kto sa odváži prekročiť hranicu všednosti“. Atmosféru dotvára premyslená práca so svetlom a zvukom, na ktorej sa podieľal sound artista Tobias Potočný a.k.a. rbnx.
Tobias Potočný a.k.a. rbnx sa narodil v Bratislave v roku 1979. Zvukovej tvorbe sa profesionálne venuje od roku 1998. V roku 2009 absolvoval odbor zvuková skladba na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Okrem práce zvukára sa aktívne venuje experimentálnej hudbe.
Mikle používa reálne diely lietadiel, „vytrhnuté“ kusy z útrob kabíny aj podpalubia, využíva tvárny, ľahký a tvrdý hliník , ktorý mu umožňuje jednak ponechať diela v surovom vizuálnom znení a „ohýbať“ ich zároveň. Kreuje pravidelné, ale aj asymetrické objekty, ktorých jednotlivé časti zmnožuje a v opakovanej symetrii vrství do dekoratívnych „roziet“- paradoxne estetických artefaktov. Povyšuje to technické, často z lietadiel identifikovateľné (a občas aj neidentifikovateľné) do opticky výtvarných polôh, ktoré môžu existovať rovnako v interiéri, ako aj v exteriérových súvislostiach. V niektorých objektoch sú rozpoznateľné súčasti lietadiel, v iných potláča ich pôvodnú „funkciu“ a povyšuje ich na nový tvar (materiál ohýba, stláča, krčí) a kreuje abstraktné solitéry, ktoré sa pod imaginárnym vonkajším tlakom hýbu, vlnia, zasahujú do vzduchového (vzdušného?) priestoru. Na jednej strane pôsobia ako výtvarné objekty, na strane druhej ako mementá – pozostatky z lietadiel (lietania, letov), torzá vrakov, za ktorými v rôznych významových rovinách môžeme tušiť pády strojov, letecké katastrofy, tragédie, technické chyby a ľudský faktor. Mikle interpretáciu ponecháva na percipientovi, nepodsúva mu názor, ponúka svoje videnie, nápad, experiment, ktorý je impulzom pre divákovo vlastné spracovanie.
Kolekcia objektov však nie je iba technickým výrazom, alebo fragmentom lietadiel. Lietanie je tu zakódované v symbolike a metaforách, ktoré signalizujú prekračovanie hraníc nielen geografických, ale predovšetkým ľudských, možno vnútorných. Výstava je o formách slobody, o odvahe vymaniť sa zo všednej bežnosti, o zvedavosti prenikania do iných sfér, o penetrácii do nepoznaných území, národov a národností, ale aj do (a to predovšetkým) nových zážitkov, nálad a emócií. Významnú úlohu v jeho tvorbe zaujíma aj svetlo, nielen umelé, ktoré vedome implantuje do svojich diel (zhasína, zapína sa, bliká, či sochu pôsobivo nasvecuje), ale svoje urobí aj tieň, ktorý jednotlivé solitéry vrhajú na steny a podlahu. Mikle vnáša do útulného priestoru galérie akési novodobé industriálne „ornamenty“ v surovej podobe matérie, možno aj v „surovej“ podobe ich podprahových desivých tušení, ktoré sa za lietaním (respektíve pádmi) môžu profilovať. Kinetizmom niektorých objektov im dokonca priznáva vizuálnu variabilitu. Z „produktov“ hangárov stavia „cintorín“ nepotrebných leteckých súčiastok a súčastí, ktorým vdychuje nový život v recyklačnom procese ústiacom v bráne (alebo ak chcete „gejte“) umeleckého tvaru.
Autor aplikoval svoju tvorbu na daný konkrétny priestor a hoci upustil od tradičnej monumentálnosti, napriek tomu ju do priestoru dostal bez toho, aby tam zavadzala. Vyhýba sa popisnosti a hoci sú niektoré prvky čitateľné a svojou „letovou/leteckou“ konkrétnosťou sympatické, (občasne ich môžeme vnímať aj v istej forme skrytej vtipnosti) kolekcia má zvláštny charakter kurióznej výtvarnej poetiky. Mikle chce byť deštruktívny, expresívny, možno šokujúci (a svojim spôsobom aj je), všetky tieto motívy skrýva za zdanlivo ľahostajný a pritom evidentne nástojčivý postoj coolového chlapíka, (ktorý na vernisáži vlastne ani „nie je“ a má vás tak trochu na háku, ale práve preto si ho máte všimnúť), ale séria diel B.E.H. (či už to je jeho vedomý ,alebo mimovoľný vstup) disponuje akousi až pietnou spiritualitou technickej krásy a symbolickej básni o vzlete.
Duch lietania a letu je v expozícii hravo dotiahnutý do dôsledkov , autori pripravili pozvánku a plagát vo forme palubnej vstupenky (vskutku vyzerá realisticky ako Boarding pass), catering mal tiež podobu servírovania občerstvenia na palube a kurátor navigoval návštevníkov na orientáciu výstavou gestami letušky. Autor zašifroval do svojich diel kódy, ktoré prirodzene pozná len „kapitán“ a posádka cockpitu jeho duše. Galéria White & Weiss na Grösslingovej ulici 50 sa stala na chvíľu akousi „čiernou skrinkou“ Luba Mikleho, kam si môžete do 31. mája prísť rozlúštiť jeho odkaz. Ale predtým sa pripútajte, prosím!
Barbara Brathová
