Cena Oskára Čepana (COČ) je na scéne už dvadsaťpäť rokov, v oblasti vizuálneho umenia na Slovensku ide tak o cenu s najdlhšou tradíciou. História siaha do roku 1996, kedy začínala pod názvom Mladý slovenský výtvarník roka.
Keďže v nej figurovali aj umelecké dvojice a skupiny, cena má už viac ako tridsať laureátov a laureátok. Jej cesty neboli priamočiare a neraz bolo potrebné zabojovať o jej miesto a pripomenúť zmysel projektu. Vystriedali sa pri ňom desiatky koordinátorov, porotcov i umelcov, ktorí sa zaslúžili o existenciu ceny a jej dnešnú podobu. Od roku 2001 do súčasnosti vyhlasuje COČ Nadácia – Centrum súčasného umenia, meno laureáta/laureátky jubilejného ročníka, bude známe 13. novembra tohto roku.
„Po mojom nástupe do vedenia Ceny Oskára Čepana som usilovala najmä o obhájenie zmyslu projektu a jeho významu na lokálnej scéne vizuálneho umenia. Pristúpila som k tomu v prvom rade prostredníctvom stabilizácie procesov projektu ako takých a jeho transformácie do podoby celoročnej aktivity. Zmenili sa časové rámce: predĺžil sa čas na prihlasovanie (aj samotný spôsob prihlasovania, ktorý sme zaviedli priamo cez novú webovú stránku projektu) i čas na prípravu výstavy, umelci dostávajú vyššiu finančnú podporu na realizáciu diel, zvýšili sme finančnú odmenu pre víťaza, začali sme vydávať katalógy k výstavám finalistov, organizovať studio visits finalistov s kurátorom. V skratke – usilujeme o to, aby bola finalistom venovaná relevantná pozornosť, aby sme spolu veľa komunikovali a tiež, aby mali zo svojej spoločnej výstavy čo najlepší pocit. Aby už samotná účasť v projekte, spoločné prípravy a aj medializácia, o ktorú usilujeme, boli istým spôsobom satisfakciou – nie len samotná výhra,“ povedala riaditeľka Nadácie – Centrum súčasného umenia a zároveň Ceny Oskára Čepana Lucia Gavulová, ktorá stojí v jej čele od roku 2018. Ako ďalej pokračovala, je dôležité, aby z projektu mali radosť aj zapojení umelci. „Je to mnoho drobných krokov, ktoré navonok možno nie sú hneď všetky viditeľné, ale za zjavnými zmenami je veľa mravenčej práce, ktorú však všetci v našom mikrotíme robíme s láskou. Osobne mi projekt zatiaľ dal možnosť spoznať úžasných ľudí, čo je pre mňa naozaj najväčším darom,“ dodala Lucia Gavulová.
Za COČ ako projekt najlepšie „hovoria“ samotní laureáti a laureátky, ako aj finalisti a finalistky. Mnohé mená tvoria aj dnes poprednú líniu slovenskej scény vizuálneho umenia, s presahom aj ďaleko do zahraničia.
Finalisti a laureáti Ceny Oskára Čepana od roku 2001 do 2019:
2019 Erik Sikora / Jan Durina, Dávid Koronczi, Milan Mazúr, Gabriela Zigová
2018 Emília Rigová / Lucie Mičíková, Adam Novota, Boris Sirka
2017 Katarína Hrušková, APART, Nik Timková, Zuzana Žabková
2016 Julia Gryboś a Barbora Zentková / Juraj Gábor, Daniela Krajčová, Lucia Luptáková
2015 Radek Brousil, Ján Zelinka / František Demeter, Viktor Fuček
2014 Jana Kapelová / Martin Kochan, Jaroslav Kyša, Matěj Smetana
2013 Radovan Čerevka / Erik Sikora, Martin Vongrej, Zuzana Žabková
2012 Mira Gáberová / Tomáš Džadoň, Oto Hudec, Matej Vakula
2011 Tomáš Rafa / Kassaboys, Katarína Poliačiková, Ján Šipöcz
2010 Petra Feriancová / Štefan Papčo, Pavla Sceranková, Jaroslav Varga
2009 András Cséfalvay / Tomáš Džadoň, Jarmila Džuppová, Viktor Frešo
2008 Svätopluk Mikyta / Petra Feriancová, Ján Šicko, Jaroslav Varga
2007 Lucia Nimcová / Erik Binder, Patrik Illo, Filip Jurkovič
2006 Aneta Mona Chisa & Lucia Tkáčová / Lucia Dovičáková, Stano Masár, Ildikó Pálová
2005 Ján Vasilko / Radovan Čerevka, Radim Labuda, Ingrid Višňovská
2004 Michal Moravčík / Tomáš Agat Blonski, Jaroslav Kyša, Peter Maukš Voda
2003 Mário Chromý / Martin Kollár, Svätopluk Mikyta, Boris Sirka
2002 Pavlína Fichta Čierna / Juraj Dudáš, Stano Masár, Maroš Rovňák
2001 Marko Blažo / Erik Binder, Dorota Sadovská, Dušan Zahoranský
Cena mladého výtvarníka roka TONAL (1999–2000)
2000 Vanesa Hardi / Marianna Čunderlíková, Marek Kvetán, Bohuš Kubinský /C.ART.A/
1999 Emöke Vargová / Marko Blažo, Róbert Kočan, Dorota Sadovská /C.ART.A/
Mladý slovenský výtvarník roka (1996–1998)
1998 Ilona Németh / Marek Kvetán, Dorota Sadovská, Emöke Vargová /VŠVU/
1997 Anton Čierny / Peter Ondrušek, Dorota Sadovská, Dušan Zahoranský /SNG/
1996 Patrik Kovačovský / Adriana Korkošová, Bohuš Kubínsky, Dušan Zahoranský /SNG/
Projekt v začiatkoch iniciovala zakladateľka a riaditeľka americkej Foundation For Civil Society (ďalej Nadácia pre občiansku spoločnosť) Wendy W. Luers, manželka posledného veľvyslanca USA v komunistickom Československu. Po páde komunistického režimu, v roku 1989, sa rozhodla prispieť k procesom transformácie v oblasti kultúry vo východnom bloku založením siete ocenení pre mladých výtvarníkov (dnes známej ako YVAA – Young Visual Artists Award), spojených s pobytom v USA a možnosťou konfrontácie s medzinárodnou umeleckou scénou; po návrate z výherného štipendijného pobytu mala nasledovať samostatná výstava laureáta vo vlastnej krajine, čo je model, ktorý je súčasťou COČ dodnes. Šlo o podporu súčasného umenia založenú na transparentnej súťaži a rovnosti šancí. Ako prvá vznikla v roku 1990 Cena Jindřicha Chalupeckého v Prahe.
Nasledoval Mladý slovenský výtvarník roka, založený v roku 1996 v Bratislave. Projekt v tom čase organizovala Nadácia pre občiansku spoločnosť v spolupráci so Slovenskou národnou galériou (SNG). V tom čase však bol na čele SNG Juraj Žáry, ktorý nemal v pláne podporovať súčasné umenie, navyše ministrom kultúry bol Ivan Hudec, predstaviteľ konzervatívneho krídla. V roku 1997 uzavrela Nadácia spoluprácu so SNG a na ďalšie dva roky oslovila k partnerstvu Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave. V roku 1999 prišlo k ďalšej zmene, VŠVU nahradila spoločnosť Contemporary Art Agency International (CA.ART.A) na čele s Ľubicou Slušnou. Zmenu sprevádzala po prvý raz aj zmena názvu a z Mladého slovenského výtvarníka roka sa stala cena TONAL.
V roku 2001 sa Nadácia pre občiansku spoločnosť rozhodla projekt organizačne zveriť do rúk Nadácii – Centrum súčasného umenia, ktorá cenu organizuje dodnes. Od spomínanej organizačnej zmeny nesie projekt názov Cena Oskára Čepana. Oskár Čepan (1925 – 1992) bol zásadnou osobnosťou v oblasti moderného a súčasného umenia na Slovensku, vyhraneným teoretikom a kritikom výtvarného umenia so širokým záberom a prenikavým rozhľadom. Bol zasväteným editorom a antologistom, erudovaným a vnímavým autorom textov o súdobom slovenskom výtvarnom umení, filozofom, teoretikom, historikom a kritikom – v slovenskom dejepise výtvarného umenia dvadsiateho storočia mal nezastupiteľné postavenie.
Osobnosťami v genéze COČ boli aj jej koordinátori a koordinátorky. V roku 2000 prebrala – v rámci nadácie – organizáciu ceny Jana Oravcová, ktorá bola v procese zmien veľkým prínosom pre novú „značku“. V období rokov 2008 až 2013, keď bola riaditeľkou Nadácie Bohdana Hromádková, koordinovali súťaž súčasná riaditeľka Lucia Gavulová, jeden rok Michal Stolárik, potom dva ročníky Tomáš Džadoň s Barborou Šedivou a po nich prebral vedenie nadácie Christian Potiron, ktorý poveril koordináciou Zuzanu Pacákovú.
„V novodobej histórii ceny sa dôraz kladie na to, aby bolo 99% zloženie poroty medzinárodné a jeden člen z lokálneho prostredia. Členstvo sa variuje – je dvojročné, a každý rok sa menia dvaja členovia – teda jeden rok sa v komisii vždy stretnú tí zo staršieho aj tí z nového zloženia, čo je dobre pre kontinuitu posudzovania prihlásených projektov,“ doplnila k úlohe a spôsobe zloženia poroty Lucia Gavulová.
V porote figurovalo viacero významných osobností, jednou z tých, ktorá dodáva prestíž aj samotnému projektu, je kritik a publicista v oblasti súčasného vizuálneho umenia a kultúrnej teórie, profesor na Oslo National Academy of the Arts a Piet Zwart Institute v Rotterdame Jan Verwoert, ktorý je porotcom práve v aktuálnom a budúcom ročníku ceny. Pár mien z ostatných ročníkov: Áron Fenyvesi (HU), Piotr Stasiowski (PL), Jiří Ptáček (CZ), Michal Murin (SK), Anna Daučíková (SK), Alexandra Kusá (SK), Mira Keratová (SK), Milena Bartlová (CZ), Monika Mitášová (SK), Joanna Rajkowska (PL), Adam Budak (PL,CZ), Peter Tajkov (SK), Dušan Barok (SK, NO), Tina Kukielski (USA), Bartholomew Ryan (USA), Rainer Fuchs (AT), Barnabás Bencsik (HU), Francesca Gavin (FR), Lily Hall (UK), Michal Novotný (CZ), Vladimír Beskid (SK), Rudolf Fila (SK), Jana Geržová (SK), Aurel Hrabušický (SK), Ilona Németh (SK), Lenka Surotchak (CZ), Dušan Brozman (CZ), Beata Jablonská (SK), Mira Putišová (SK) a iní.
„Výstavy finalistov a finalistiek sa v dávnejšej histórii konali iba v Bratislave. Tomáš Džadoň zaviedol v roku 2014 “putovný model” – odvtedy boli v Žiline, Košiciach, Nitre a v Banskej Bystrici. V roku 2018 sa cena po dlhej dobe vrátila do Bratislavy (OD Dunaj); po mojom nástupe už bol preddohodnutý model “Žilina-Košice-Bratislava” – tieto tri mestá sa mali každoročne striedať pri prípravách výstav finalistov, no aktuálne hľadáme stáleho inštitucionálneho partnera v Bratislave,“ dodala riaditeľka COČ.
V súčasnosti sa Cena Oskára Čepana profiluje ako cena určená vizuálnym umelcom do veku 40 rokov. Účasť v projekte nie je obmedzená konkrétnym výtvarným médiom. Zastrešuje ju Nadácia – Centrum súčasného umenia v spolupráci a s finančnou podporou platformy na podporu súčasného umenia collective (od roku 2018 spoluorganizátor Ceny), programu Residency Unlimited a nadácie Trust for Mutual Understanding. Z verejných zdrojov projekt podporil Fond na podporu umenia. Cena je súčasťou medzinárodnej siete ocenení YVAA – Young Visual Artists Awards, organizovaných v krajinách stredovýchodnej Európy.
Finalistami a finalistkami Ceny Oskára Čepana 2020 sú: Ludmila Hrachovinová (1984, Bratislava), Daniela Krajčová (1983, Žilina), Kristián Németh (1983, Dunajská Streda), Jozef Pilát (1992, Poprad). Ich spoločná výstava sa uskutoční od 2. 10. do 6. 12. 2020 v Novej Synagóge v Žiline a meno laureáta/laureátky ceny bude známe 13. 11. tohto roku.
Projekt sprevádza aj nová webová stráka https://www.oskarcepan.sk/, na ktorej sa priebežne pracuje a k 25. výročiu sa hlásia aj sociálne siete Ceny, na ktorých sa aktuálne zverejňujú aj profily všetkých doterajších laureátov a laureátok projektu.
Zdroj: TS – Zuzana Golianová / Mediálna podpora COČ 2020
Zdroj foto: Titulná foto: Erik Sikora, archív COČ
