Ravelovo Bolero, Montiho Čardáš, Fantóm opery, ale aj Bachova ária z Matúšových pašií. Je úplne jedno aký žáner či slohové obdobie zvolíte, kvarteto violončelistov z Čiech zahrá hodnoverne akúkoľvek skladbu.
Kvarteto violončelistov, ktoré si hovorí CELLO REPUBLIC, pokračuje v línii interpretácie súboru Prague Cello Quartet, ktorý sa síce po rokoch úspešného účinkovania na domácej i zahraničnej pôde rozišiel, no traja z pôvodnej formácie ho opäť obnovili. Kapela pre nich predstavuje rodinu, zdieľajú spolu podstatnú časť svojich osobných životov a v hudbe im to výborne funguje, aj keď sú každý iného štýlového zamerania. Alebo možno práve preto.
CELLO REPUBLIC dnes tvorí: Jan Zemen, ktorý je učiteľom na konzervatóriu a ZUŠ v Pardubiciach, crossoverová star Petr Špaček, dvojica Matěj Štěpánek a Ivan Vokáč sú poprednými hráčmi Českej filharmónie. Každý z nich je iný, no spoločne dokážu tvoriť súhru – v hudbe, jej rozmanitých štýloch, a rytme. Takú precíznu rytmiku som už dávno u žiadneho ansámblu nepočula. Zvlášť v štvorici totožných nástrojoch bývajú rytmické chyby vypuklé, no najkrajšia na koncerte, ktorý sme v rámci festivalu Pro musica nostra v Piešťanoch navštívili, bola ich vzájomná hudobná empatia, hudobná inteligencia a obdivuhodná súhra. CELLO REPUBLIC dospeli do štádia, kedy sa poznajú hráčsky natoľko dobre, že pomyselne tvoria jeden organizmus, dokážu spoločne dýchať, pri hraní odlišných partov sa veľmi pozorne navzájom počúvať. Okrem vynikajúcich technických dispozícií sú všetci štyria výborní muzikanti a možno práve preto im to tak „ladí“, že sú každý od iného fachu (až na zmienenú dvojicu filharmonikov).
V rámci festivalu Pro musica nostra vystúpili CELLO REPUBLIC v troch lokalitách, aby svoje turné (od korony sa trom koncertom už hovorí turné, dokonca aj dvom) zavŕšili v Piešťanoch (recenzujeme koncert dňa 11.júna 2024). Rozumiem, že Fintice a Gbeľany, kde vystupovali predtým, majú iné prostredie – evokujúce okamžite klasickú hudbu, čomu bol prispôsobený aj repertoár. Dokonca špeciálne pre festival Pro musica nostra hráči interpretovali aj súčasnú skladbu (ku ktorej sa ešte dostaneme). No predsa, Elektrárňa Piešťany ponúka špecifický priestor. Je bývalou obecnou dieselovou elektrárňou, ktorá je zrekonštruovaná priemyselná pamiatka zo začiatku 20. storočia so začiatkom činnosti roku 1906. Ako sa uvádza v sprievodnom bulletine, distribúciu a transformáciu energie zabezpečovala Elektrárňa až do konca 90-tych rokov minulého storočia. Roku 1995 bola Elektrárňa Piešťany zapísaná na zoznam národných kultúrnych pamiatok, v roku 2009 bola budova zrevitalizovaná pre širšie spoločenské využitie. Jej industriálne priestory sú využívané aj na komerčné aktivity, ako napr. konferencie, workshopy, prezentácie, charitatívne podujatia, koncerty a festivaly.
Koncert sa začal Rossiniho Predohrou k opere Barbier zo Sevilly, ktorá prináša tematicky kontrastný materiál – je to výbuch energie, potom zase nežná lyrika, rýchle tempá striedajú vrúcne, pomalé pasáže. Nie celkom som si vedela predstaviť, ako štyri violončelá nahradia tutti orchester, ešte k tomu vo veľkom forte. No to nebol najväčší problém interpretácie. Nemalo vás v nej totiž čo zvukovo prekvapiť. Rossiniho Barbier, to je príval energie z orchestra, pri ktorom sa ani sekundu nenudíte, lebo vždy vás prekvapí na relatívne malej ploche niečím novým – v inštrumentácii, dynamike, náhlom zastavení a návale novej témy. A ak sa aj opakuje, má svoje miesto v kontexte. Zvládnuť túto premenlivosť, dá zabrať aj orchestru, nie štyrom hráčom, ktorí ho musia suplovať.
Na to, ako boli hráči kvarteta po celý koncert zohratí, akí boli presní, súdržní, prejavovali hudobnú inteligenciu, tak úvodnou skladbou ma až tak nepresvedčili. Nie celkom isté nástupy (áno, bolo to počuť), nedostatočne ostré staccata v závere rýchlych fráz, ktoré rozhodne musia pôsobiť hravejšie a s výraznejšími ukončeniami, málo nuansovaná dynamika, slabá práca s tempami – človek v duchu čaká niečo iné, čo neprichádzalo. Nie, že by to boli hráči, ktorí by nemali dostatočné interpretačné kvality, no táto skladba im určite nesadla až natoľko. A chyba nebola ani v aranžmánoch. Asi najlepšie z celej skladby boli synkopy – konečne mala hudba poriadny drive. V druhej polovici skladby hudba konečne dostal energiu. Používali rafinované prvky gradácie, zrazu ste cítili pomyselne silu celého orchestra, dokonca aj piano bolo zahraté s dostatočným kontrastom, zrýchlenie v code bolo fantastické. Dokonca aj tie intonačné chyby melodického violončela som odpustila.
Čajkovského Variácie na rokokovú tému, inšpirované Mozartom priniesli podstatne väčšiu interpretačnú istotu. Bola cítiť hneď v úvodnom, sebavedomom nástupe. No skôr, ako sa k tejto skladbe dostaneme, azda slovko o moderovaní koncertu – hovorené slovo v podobe krátkych, vtipných bonmotov mal počas celého večera Jan Zemen. Pred začiatkom variácií nezabudol zdôrazniť, že v kapele mali občas dišputy, kto je vlastne lídrom. V súvislosti s tým podotkol, že tému hrá on, variácie, pravda, sú ťažšie ako téma, no veľavýznamne podotkol, že „téma je téma, že“. Touto nenápadnou skratkou sme všetci pochopili, že Zemen je tým lídrom, keď sme však hráčov počúvali, akosi sme dospeli k rozhodnutiu, že líder v takejto zostave ani nie celkom môže existovať. Ani keby mal právo veta. Súbor je totiž jedným homogénne fungujúcim organizmom, v ktorom má každý svoje miesto, navyše, variujúce sa. Spodné a rytmické línie tvoril geniálny Petr Špaček, na ktorého sa často sústredila moja pozornosť. Nie preto, že by interpretoval melodické línie, naopak. Bol precíznym rytmickým hráčom a pohyblivé, technicky náročné, virtuózne figúry, ktoré hral, boli takmer až na hranici hrateľnosti. No práve tá ľahkosť, s akou ich hral, doslova fascinovala. S týmto hráčom by asi ťažko ktokoľvek hral unisono. No to ani nebolo potrebné, jeho funkcia bola daná a zvládal ju s bravúrou.
Štěpánek – Vokáč si delili melodické línie – ich tón mal krásnu, romantickú spevnosť a ako to už tradične vo formáciách býva, téma ostala na lídrovi Janovi Zemenovi. Úvod diela bol zahraný spoločne. Pizzicata boli v absolútnej jednote, tak isto melódia a v tejto chvíli som si priala, aby páni z CELLO REPUBLIC prišli dať lekciu do našich orchestrov. Presných nástupov a rytmu. To by bola úľava v hľadisku, to vám garantujem. Sólo v podaní „lídra“ bolo čisté, spevné – je to známa téma, v ktorej sa poslucháči nepochybne našli. Vďaka nazvučeniu v sále sme si mohli vychutnať aj tie najjemnejšie nuansy. O technických dispozíciách a výrazových stvárneniach hráčov škoda zbytočne rečniť. Každým taktom dokazovali, že sú to profesionáli a s hudbou žijú v spoločnom kvartete viac ako desať rokov. Vedeli presne, kedy tvarovať tému s agogikou, kedy tempo pridať, rozozvučili violončelo vo všetkých jeho bohatých polohách.
Úspech tohto telesa nespadá len na interpretácii a zohratosti hráčov, no i na aranžmánoch. Tie tvoria ich dvorní aranžéri – skladatelia Petr Wahjar a Jiří Kabát, druhý menovaný je aj violista. V aranžmánoch je potrebné okrem melodickej zložky (do ktorej sa spravidla nezasahuje) počítať s harmóniou, rytmikou – v podstate tieto stavebné prvky ostávajú nedotknuté, ale najmä melódiou a jej „výplňou“, teda funkciou sprievodu sa môže toho veľa zmeniť. Nestačí nadeliť melódii tuctový doprovod, to by sme sa unudili už po prvej skladbe. No práve v aranžmánoch, protitémach, tremolách, nových farbách a výškach či kontrastných nízkych tónoch, nových melodických figúrach vznikal ten zaujímavý zvuk. Iste, vždy rešpektujúc pôvodné dielo, no výsledok bol vždy originálny. Aj to je pridaná hodnota kvarteta – respektíve ich výsledného zvuku, ktorý stále baví, aj keď originál dôverne poznáte. Zrazu akoby pred vami znela známa skladba, s ktorou sa stotožňujete, no v úplne inom „oblečení“, v ktorom viete objavovať a obdivovať jej novotu.
Dvořákova Humoreska dokáže potrápiť interpretov – tempom, legátami, frázovaním. To by ste sa čudovali, koľko (aj slávnych interpretov) ju poňalo úplne nesprávne. Spravidla preto, že sa dostanú k afektu, špekulovaniu a možno aj preto, že „téma“ je v celku jednoduchá, no o to ťažšie je ju zahrať správne. S ľahkosťou, plynulosťou a vo vhodne zvolenom tempe, skrátka, priamočiaro. Ani si neviem predstaviť, že by českí interpreti túto skladbu nepochopili a hrali ju zle, napokon, tak ako mnohé skladby Dvořáka. Koľké renomované orchestre sa natrápia nad jeho symfonickou tvorbou, koľko súborov nad jeho komornými dielami špekuluje. A nikdy to nie je odkaz Dvořáka, chýba tam zmysel pre české ľudové prvky, a často i jeho vrúcnosť (nie je nič desivejšie, než umelá vrúcnosť, ktorej neveríte ani prvý takt).
Humoreska plynula tak, ako mala – so spomaleniami v záveroch, dokonca aj s očakávaním prekvapením – vtipnými vsuvkami. Aranžéri stavili na lineárnosť v ústrednom motíve, až následne používali prvky pizzicata. Kontrastná téma bola vyspievaná s očakávanou vrúcnosťou, ktorú autor ako Dvořák musí mať. Následne však prišla variácia od toho najpomalšieho tempa, aké si dokážete predstaviť, až po svižné. Skvelé prevedenie – vtipné a štýlovo čisté.
Na takomto koncerte človek akosi automaticky očakáva aj virtuózne kusy, ktorých sme dočkali v Šabľovom tanci z baletu Gajané. Je to skladba, ktorá už dnes tak trochu patrí medzi šou, no samotných hráčov vie potrápiť. Petr Špaček hral v tejto skladbe sólo – je to interpret, ktorý má aj svoj vlastný band, zahrá aj nehrateľné veci v takom tempe, o ktorých sa priemerným čelistom ani nechyruje. S čistotou, ľahkosťou, zreteľnou artikuláciou to zrazu nebola skladba, ktorá vám už niekedy aj prekérne ide na nervy (keďže sa z nej stala súťaž pre jednoduchšie publikum), ale máte v nej priestor na obdivovanie interpretačných schopností. A žasnete, aké ich práve violončelo hráčovi poskytuje.
V dobre premyslenej dramaturgii sme sa zrazu stíšili Debussyho dielom Clair de Lune. Keď až doposiaľ som si dokázala predstaviť, ako asi môžu znieť skladby v podaní štyroch violončiel, v prípade impresionizmu – typických farieb Svitu luny v podaní klavíra, neuveriteľných nuáns v dynamike, mi nebolo jasné, ako sa klavírna skladba dokáže pretaviť do pomerne masívneho zvuku. Práve pri klavíri totiž vidíte ten obraz a obávala som sa, že čelá ho tak verne nedokážu namaľovať. Ten pocit sa im podarilo stvárniť. Aj v tomto aranžmáne sme obdivovali nevšedný rozsah violončela, jeho tvárnosť, mäkkosť tónu, i schopnosť imaginácie a dynamické rozpätie. Do kategórie hĺbavých a povznášajúcich patrila aj skladba Erbarme dich z Matúšových pašií. Zrazu sa nám otvoril svet, pre ktorý je violončelo ako stvorené. Barokové kompozície pristanú tomuto nástroju, zvlášť kvartetu, ktoré malo precízne rozdelené hlasy. Keď si uvedomíme, aké posolstvo nesie so sebou táto dojímavá ária – je to prosba Petra o odpustenie za zradu, zrazu sa koncert zmenil na srdcervúci, hlboko duchovný, hoci ešte pred chvíľou sme sa smiali na Humoreske. Bachova hudba je všeobjímajúca a presne tento zážitok priniesla aj v podaní CELLO REPUBLIC. Štýlovo čistá baroková interpretácia a čisto vyhratými ozdobami v melodickej línii, inteligentné prepletenie hlasov sprievodu, ktoré tomuto historickému slohu zodpovedalo, nás zrazu katapultovalo do iných sfér.
Z baroka sme skočili priamo k súčasnej hudbe. Pavol Šimai napísal skladbu Tack, ktorú uviedli pri príležitosti festivalu Pro musica nostra. Skladateľ síce využíval tradičné postupy, no ozvláštňoval ich rôznymi experimentmi. Päťdobé metrum dodalo kompozícii zvláštnu príchuť, fragmentácia melodiky, ktorá bola v diele od začiatku po záver totožná, vytvárala unikátne zmeny. Pocitovo akoby ste plávali na vždy inej vlne, no neustále na tom istom úseku. Či už baroko, romantizmus alebo súčasné diela – kvarteto dokázalo, že sú profesionáli a vedia si poradiť s každým štýlovým obdobím. No najmä touto skladbou publiku ukázalo, že ani súčasnej hudby sa netreba báť.
V závere zneli dve notoricky známe skladby – Montiho Čardáš, ktoré kvarteto nikdy nemalo napísané v notách. Hrajú tento hit celé roky, no využívajú prvky spontánnej improvizácie na pódiu. Iste, je v nej záchytná kostra a známa téma, ktorá spája túto skladbu, no v interpretácii bol citeľný prvok náhodilosti. Hráči medzi sebou gestami a pohľadmi komunikovali, boli to vždy nové prvky a postupy, ktoré poslucháča prekvapili. Ako to už pri tejto skladbe býva, taktové čiary sa vynechávajú. Je to absolútne voľný rytmus, ktorý skôr plynie z gradácií, ako z vopred daných, striktných pravidiel. Úžasná verzia s virtuóznymi prvkami, pri ktorých ste mali pocit, že také pohyblivé, aké je violončelo, snáď nie sú ani husle.
Záveru koncertu patrilo Ravelovo Bolero. Okrem hudobného, bol to aj vizuálny zážitok. Sledovať hráčov, ako si postupne striedajú funkcie – udržiavania monotónnej rytmickej kostry (ktorú namiesto bubeníka hral vždy iný čelista a vy ste len s obavami čakali, kedy dostane kŕč do ruky – lebo aj dnes je to skladba šialená, no efektná), nad ňou sa rozliehajúcej známej melódie, bolo fascinujúcim zážitkom. Samozrejme, to postupné rozrastanie z piana a takmer z ničoho do obrovského kolosu v ansámbli, sme nečakali. No prekvapujúce bolo, že tektonika skladby zodpovedala tomu, čo Ravel napísal a čo fascinuje dodnes. Violončelisti vytvorili potrebné napätie a postupne hudobne i zvukovo zvalcovali celý priestor. Mimoriadne hodnoverná interpretácia – aj vďaka premyslenému aranžmánu.
Takíto hráči sa z pódia nepúšťajú bez prídavku a uvedomili si to aj Piešťanci. Aj keď, ako líder Zemen povedal, mali by robiť drahoty a nechať ľudí dlhšie tlieskať, aby si vypýtali prídavok. Radi im ho poskytli a hneď niekoľko skladieb. Zvláštne, že keď zmenili žáner a spustili crossoverové aranže známych skladieb (Fantóm opery), akoby sa cítili uvoľnenejšie a viac vo svojej koži. V týchto piesňach môžu využívať ešte širšie možnosti, ktoré violončelo ako nástroj poskytuje – nielen farebné, ale i výrazové a rytmické. Je zrejmé, že sa venujú skôr odľahčenému repertoáru – no interpretujú ho na tej najvyššej kvalitatívnej úrovni. Inak by to skrátka nefungovalo. Publikum sa oklamať nedá, aj keď je to skladba, ktorú dôverne pozná.
Zuzana Vachová
Foto: Anton Sládek
