Jazz nemusí byť len nudný a vážny. Vyštudovaná klaviristka a operná speváčka, ktorá pochádza z Francúzska, Camille Bertault dokazuje, že s kreativitou a štipkou humoru sa dnes dá strhnúť publikum. „Akékoľvek vzdelanie v hudbe vám poskytuje možnosť dívať sa na hudbu inak a je obohacujúce. A hlavne oslobodzujúce,“ hovorí pre náš portál.
Vyštudovali ste klavír na konzervatóriu, máte teda skúsenosti v oblasti klasickej hudby. Myslíte si, že pre jazz je dôležitá škola klasickej hudby? Majú tieto žánre spoločné body?
Nie je to vyslovene potrebné, ale je skvelé, ak viete v jazze priniesť čo najviac možných ďalších žánrov, teda aj klasickú hudbu. Pre mňa osobne jazz predstavuje hudobnú slobodu. Môžete tvoriť túto hudbu s mnohými inými žánrami hudby, teda jej základov, a nemusí to práve pochádzať z klasickej hudby, ale z akejkoľvek inej a môže to len posilniť proces kreativity. Akékoľvek vzdelanie v hudbe vám poskytuje možnosť dívať sa na hudbu inak a je obohacujúce. A hlavne oslobodzujúce. Mnoho skvelých jazzových muzikantov je odchovaných na inej hudbe, nie klasickej, takže jednoznačne nie. Nemusí to byť práve klasická hudba.
Práve ste spomenuli niečo, čo je veľmi dôležité pre jazz, a to je sloboda. Je to práve to, čo robí jazz jazzom? Môžeme tým mať na mysli samotný proces tvorby, v ktorom je improvizácia, ale aj spôsob života, správanie sa publika…
Myslím, že áno, ale jedným dychom dodám, že jazz je jedna veľká mystéria. Vždy je výsledok odlišný a ovplyvňujú ho samotní ľudia. Pre mňa je však spojený so slobodou, voľnosťou a tým, že vzniká z niečoho konkrétneho, ale dostane sa k úplne inej hudbe. A to je práve improvizácia, ktorá dovoľuje rozvíjanie sa hudby a tá môže ísť nespočetnými smermi. Ak chcete, aby to bola kubánska hudba alebo francúzska alebo akákoľvek iná, môžete si slobodne vybrať. Ak aj existuje pravidlo v jazze, potom len jediné, aby znela v hudbe improvizácia. Jazz je hudobná improvizácia, je to sloboda.
Vy v improvizácii využívate mnoho nových zvukov, využívate aj veľa humoru, pracujete s rôznymi výrazovými prvkami, emóciami. Nie je to vo vokálnom jazze typické, využívať takúto estetiku, ako sa u Vás vyformovala?
Keď tvorím, vôbec o tom procese nepremýšľam, nie je to vedomé, ako pracujem so zvukmi a ďalšími výrazovými prvkami. Odkedy pracujem s hudbou, alebo, respektíve, odkedy vôbec spievam, a to som mala tri roky, keď som začala, vždy som veľmi rada do hudby dávala veľa nových prvkov a zvukov. Snažím sa vyjadriť hudbou moje vízie, možno by sa dalo povedať sú to moje vízie o živote. Dávam do nej všetko, čím som si v živote prešla, či už hovoríme o divadle alebo o rôznych zvukoch, napríklad zvuku flauty, všetko sa v hudbe dá nájsť. Ale nie je to niečo, o čom premýšľam. Keď spievam, zabudnem na všetko naokolo. O speve uvažujem v celkovom umeleckom kontexte. Chcem umením vytvoriť určitú atmosféru, je to ako keď maliar tvorí a má veľa možností, nielen vo farbách, ale materiáloch. Takže zrejme preto má hudba, ktorú tvorím, mnoho rozmanitých zvukov, je v nej aj humor. Nechcem, aby mala hudba limity, čo sa zvukov, farieb a výrazu týka. Chcem vytvoriť atmosféru a bez akýchkoľvek limitov.
Ak teda bez limitov, pôsobíte ako speváčka a hudobníčka, ktorá tvorí viac emocionálne ako racionálne.
Možno áno, ale vždy sa v tvorbe odrážajú všetky moje doterajšie skúsenosti, a najviac ich mám v oblasti klasickej hudby. V nej sa naučíte rešpektovať mnohé zákonitosti a pravidlá. Takže tieto základy mám a určite vplývajú na to, čo tvorím. Viem čítať hudbu, mám vedomosti, ale je pravda, že teraz, keď spievam, je to omnoho viac emócií.
Takže proces je viac intuitívny. Vráťme sa však k Vašej minulosti. Už ste to spomenuli, pôsobili ste aj v divadle, písali ste hry pre deti, hrali ste v nich. Ste typ univerzálnej umelkyne. Ako tieto skúsenosti ovplyvňujú to, čomu sa dnes venujete?
Mala som okolo dvadsať rokov a hľadala som nové možnosti tvorby. Vždy som milovala predstavenia, byť na pódiu, hrať rôzne úlohy. Hľadala som možnosti, ako môžem vyjadriť to, čo by som chcela povedať cez umenie. Vtedy som robila divadlo, ale písala som aj hudbu pre moje predstavenia. Nakoniec sa mi podarilo nájsť spôsob, akým sa chcem vyjadrovať.
No neskôr ste študovali operný spev a jazzový spev. Prečo ste sa napokon rozhodli práve pre jazz? Je to pre vás viac zaujímavý a výpovedný štýl? Viete sa ním vyjadrovať tak, aby ste povedali všetko?
Bola som ohromená operou, ale nebolo to niečo, čo som chcela pre môj hlas. Chcela som spievať tak, ako je to môjmu hlasu prirodzené netlačiť ho do iných polôh. A nechcela som byť obmedzovaná žiadnymi pravidlami. Ak raz je vo vokálnom procese v mojom hlase vzduch, chcem, aby tam ostal. Ak sa rozhodnem, že ním budem imitovať flautu, chcem to robiť. Chcem sa cítiť slobodná, chcem byť interpret. Ako klaviristka som hrala vopred dané noty, ale dnes chcem od toho ujsť, byť slobodná. Ak mám tému, základ, zaspievam ho, ale potom sa už chcem od nej vzdialiť a tvoriť. V opere sú obmedzenia a neexistuje tam slobodný proces tvorby.
Tak isto v klasickej hudbe ako žánri celkovo. Improvizácia sa vytratila, možno do istej miery existuje v barokovej hudbe, ale aj tam sú presné pravidlá, ktorým podlieha. Prečo myslíte, že sa z klasickej hudby vytratila improvizácia?
Je to veľmi smutné, ale je to tak. Vieme, že Bach alebo Liszt boli skvelí improvizátori a veľa improvizovali, keď hrali. Všetko je to o spôsobe výučby. Na konzervatóriách učíme len to, čo je dané, chýba improvizácia. Je to veľmi zvláštne, lebo všetci muzikanti sú schopní improvizovať.
Prečo myslíte, že dnes chýba na školách, ale aj celkovo v hudbe improvizácia? Kedy sa z hudby vytratila? Bolo to hudbou 20. storočia?
Neviem prečo, možno je to v každej krajine inak, hovorím iba z vlastných skúseností. Viem, že medzi klasickou hudbou a improvizáciou je veľká priepasť a je to škoda.
Máte na konte 5 albumov, objavila vás aj newyorská scéna, ale čím ste si získali pozornosť státisícov ľudí na YouTube, bol štandard Johna Coltrena Giant Steps. Aj v histórii jazzu bol tento album, aj skladba, výnimočným míľnikom, takže je logické, že skladba stále rezonuje. Nie je jednoduchá na spievanie, naopak, aj jej harmonické postupy sú náročné, je v šialene rýchlom tempe. Ako ste sa ju naučili spievať? Veľa ste ju počúvali, aby ste dostali do hlavy Coltranove postupy?
V čase, keď vznikla verzia Coltranovej skladby, nebolo obvyklé počúvať na scéne spevákov, ktorý takéto štandardy spievajú. Je to dlhá skladba, interpret si ju musí celú pamätať. Inštrumentalisti si často sóla prepisujú a hrajú ich, ale určite to nie je obvyklá prax spevákov. Veľa som tú skladbu počúvala, hľadala som oporné body a keď som ju vydala, stala sa priam virálnou.
Áno, youtube doslova explodoval. Očakávali ste, že bude taká úspešná?
Nie, určite nie. Pomohla mi, aby ma vo svete jazzu spoznávali. Ľudia nevedeli, že som skladateľka, že píšem texty piesní, takže to, že som naspievala jeden štandard, nepredstavuje celú moju kariéru. Vysvetľovala som ľuďom, že tvorím aj iné veci. Bolo to v roku 2016, takže rozumiem, že pre ľudí to mohlo byť pôsobivé. Ale možno to, čo vyzerá skutočne komplikovane a zložité na spev, ani nie je až také ťažké, ako napríklad v prípade Giant Steps. Mám mnoho diel, v ktorých sa snažím povedať viac, ale najmä prelomiť isté zaužívané pravidlá. Od jazzovej speváčky sa očakáva, že bude postupovať tým klasickým, známym spôsobom. Chcem sa však prejaviť ako speváčka, ako žena, ako skladateľka, to všetko je podstatne ťažšie ako Giant Steps.
Takže zaspievať Giant Steps, to je pre vás niečo ako C dur na klavíri však?
Nie (smiech), netvrdím, že je to jednoduché. Trvalo mi to celé hodiny, kým som sa to naučila. K sólu som dala slová a bolo to veľa práce, chcem tým len povedať, že toto nie je centrom môjho záujmu.
Poďme k ďalším veciam. Je podľa Vás komunikácia v jazze dôležitá? Tak, ako v každej hudbe, keď je interpret na javisku, prebieha vzájomný proces výmeny energií, no v jazze je to ešte podstatnejšie. Aj počas improvizácie môžu mať reakcie v publiku vplyv na ich vývoj. Ako vyzerá Vaša spolupráca s publikom?
Je to niečo neviditeľné, je to výmena energií. Je náročné to opísať, ale moja skúsenosť je, že celkový výsledok koncertov závisí v mnohom od publika. Ak necítim energiu z publika, ani ten koncert nemusí byť taký dobrý. Je to niečo nehmatateľné, neopísateľné, neviditeľné, čo prichádza z publika. Je to ako rozprávanie príbehu. Všimla som si, že síce spievam vo francúzštine, ale väčšinu koncertov mám mimo Francúzska, v rôznych iných krajinách. Nepotrebujeme rozumieť každému slovu v piesni, stačí keď vieme precítiť atmosféru a prijať energiu hudby. Je to určitá mágia. Ak nerozumiem slovám, prijímam energiu, ktorá sa mi dostáva. Samozrejme, ďalej ju odovzdávam.
Je zaujímavé, že máte mnoho koncertov v iných krajinách a v domácom Francúzsku menej. Prečo je to podľa Vás tak?
Keď som študovala a po štúdiu, mala som tých koncertov vo Francúzsku viac. Dnes viac cestujem a vystupujem v krajinách ako Brazília, Amerika, Nemecko, Rakúsko. Možno je to niečo ako osud, možno o rok bude tých koncertov viac doma. Neviem. Závisí to od toho, kde ma pozvú.
Rada by som sa spýtala na spoluprácu s Médéricom Collignonom a rakúskym klaviristom Davidom Helbockom, s ktorými vystúpite aj na Mikulášskom jazzovom festivale. Je pravda, že ste sa stretli prvýkrát len deň pred koncertom?
Áno, je to pravda (smiech). Jazzoví muzikanti sú na takéto situácie zvyknutí. Náhodne sa stretnú a dokážu spolu niečo vytvoriť. Pozval ma na festival riaditeľ a povedal mi, že si mám niekoho prizvať na spoluprácu. Takto oslovil aj ďalších hudobníkov. Podmienka bola, že s tým hudobníkom som ešte nikdy nehrala, ale rada by som s ním koncertovala. Takto sa to stalo. Prvýkrát sme sa stretli deň pred koncertom a dali sme dokopy repertoár, zisťovali sme, čo sa nám páči. Aj keď to bola výzva, myslím si, že sme sa veľmi rýchlo zladili. Ale na tieto situácie som zvyknutá, viem reagovať. Keď cestujem napríklad do Brazílie, nemôže so mnou ísť celá kapela, aj z finančných dôvodov, takže sa prispôsobím a viem účinkovať aj v duete. Mám so sebou repertoár a už sa mi raz stalo, že som ho uviedla len s akordeónom. Raz som si ho musela prispôsobiť pre bigband. Vždy musí človek vedieť improvizovať. Keď sme si to teda s Davidom a Médéricom vyskúšali raz na festivale, išli sme aj na turné do Ameriky a potom prišla pandémia. David ma požiadal, že chce natočiť album v duu so spevákom. Nahrali sme album Playground, niekedy s týmto projektom vystupujeme ako duo, niekedy ako trio. Je to voľné. Na Slovensku zahráme taký mix. Budeme spievať aj to, čo sme hrali keď sme sa prvýkrát stretli, aj z neskorších projektov a pridáme aj niečo naviac.
Ako si vyberáte piesne, ktoré budete interpretovať? Máte veľa skladieb, ktoré sú v rýchlom tempe. Je zrejmé, že publikum na ne reaguje, lebo v nich predvádzate svoj virtuózny štýl, takisto aj klavirista. Napokon, jazzový spevák využíva svoj hlas ako inštrumentalista hudobný nástroj a v tom je to pre publikum atraktívne. Musím ale povedať, že mňa veľmi oslovujú aj pomalé skladby, napríklad Bizarre. Má veľmi silnú atmosféru, je meditatívna, jej zvuk je súčasný, má zaujímavú tonalitu…
Bizarre je moja skladba. Ak sme raz umelcami, vytvárame rôzne nálady a mňa najviac baví, keď môžem istým spôsobom prekračovať mantinely alebo porušovať to, čo je zaužívané. Je pravda, že som sa stala známou preto, že spievam v rýchlom tempe a ľudia na to reagujú. No neznamená to, že väčšinu času spievam iba takto. Bizarre je tak, ako hovoríte, atmosférická skladba v pomalom tempe. Mám veľa iných skladieb, ktoré sú rozmanité, nemám na ich výber žiadne kritériá. Bizarre je pieseň o zvláštnostiach, ktoré život prináša. A samotné slová sú bizarné, pretože život sám je bizarný a všetko naokolo je bizarné.
Vyberiem si teraz ďalšiu skladbu, ktorú ste naspievali. Je to pieseň New World, ktorú spieva Björk. Je to výzva spievať po tejto speváčke? Skladba je bohatá na nálady, farby, rozmanité zvuky, vokálne aj inštrumentálne. Všetko to musí ostať zachované v skladbe, ale zároveň ide o to, že je to Vaša verzia. Do akej miery rešpektujete autorov?
Milujem túto skladbu, ktorá je z filmu Tanečnica v tme, znie na konci filmu, keď ju zabijú, je to veľmi silný moment. Keď sme ju nahrávali, nechceli sme spraviť novú verziu. Len sa snažíme s rešpektom k autorom spraviť novú skladbu s improvizáciou, ale originál si ctíme. Je to skvelá skladba, ktorá má veľmi dobrý priestor na improvizáciu, vlastnú tvorbu. Aj Davidovi sa táto pieseň veľmi páči, chcel nájsť niečo zaujímavé s loopmi, rovnako aj mňa sa dotýka. Je to naša pocta Björk.
Je to aj moja obľúbená, dúfam, že zaznie aj na koncerte v Liptovskom Mikuláši…
Áno! Určite zaznie!
Musím sa spýtať aj na Thelonia Monka, aj táto je pomalá. Vidíte, asi nie som Vaša typická vzorka publika. Zaujímajú ma dve veci. David tam trochu imituje v sóle Thelonia Monka, vieme, že tento klavirista mal jedinečný štýl, nenapodobiteľný. A potom, ako pristúpiť k interpretácii Monkových skladieb?
Obaja máme veľmi radi Thelonia Monka. Táto skladba hovorí o niekom, kto niečo oľutoval. Je to o žene, ktorá sa chce vrátiť k niekomu, ktorý priznal chyby a ľutuje. Doslova sa tam hovorí, prosím spýtaj sa ma teraz, ešte raz. Takže je dôležité pochopiť význam piesne a ten sa snažiť interpretovať. Dali sme do nej čosi zo šialenstva Monka, aj humor, zvlášť David, ktorý improvizuje v tejto skladbe. Na druhej strane sme sa snažili dostať do nej základy jazzu, jeho podstatu. Vieme, že Monk predstavuje v histórii jazzu významné miesto. Na jednej strane je to tradícia a jazz v základoch, ale aj veľmi dôležité moderné prvky v jeho interpretácii. Jeho myslenie je moderné. Myslím, že sa nám podarilo tento kus dostať do divadelnej podoby, dať jej niečo z francúzskeho kabaretu a šansónu, no zároveň to prepojiť s unikátnym štýlom Monka.
Interpretujete aj Bachovu skladbu, Goldbergove variácie. Mnoho jazzmenov tvrdí, že práve Bach by bol dnes jazzmanom, ak by žil. Čo myslíte, Vaša verzia by sa mu páčila?
Náš prístup k Bachovi nie je len vážny, dali sme do diela veľa vtipu a improvizácií. Verím a dúfam, že by sa mu páčila táto verzia. Myslím si, že je prirodzené, že máme v repertoári aj klasickú hudbu, pretože obaja pochádzame z prostredia tohto žánru. Okrem Bacha máme na albume aj skladbu Skriabina. Pre mňa je interpretácia hudby istým vyjadrením aj môjho vkusu a toho, čo mám rada. Či je to brazílska hudba, Björk, Bach, Skriabin a mnohí ďalší skladatelia, interpreti a žánre hudby. Pre mňa je hudba mnohých skladateľov ako záchrana, dávajú mi všetku radosť, ktorú v živote mám. Vždy, keď spievam, je to vyjadrením mojej pocty k všetkým autorom.
A posledná otázka, ktorú pre Vás mám: aká myslíte, že je budúcnosť jazzu? Mnohí hovoria, že dejiny jazzu sa skončili moderným jazzom, hrajú bop alebo fusion, ale vždy máme súčasnú, novú hudbu a jazz predsa nepozná hranice. Pripúšťate možnosť nového, súčasného jazzu? Aká je jeho tvár?
Myslím si, že ak je pravidlo, že aj keď unikáme od klasického jazzu, musíme z neho vychádzať. Je to veľmi podstatné, aby si každý muzikant vypočul Mingusa, Wayna Shortera, Ellu Fitzgerald. Táto hudba by mala byť v krvi každého hudobníka. A potom, keď už získa základy napočúvaním si histórie jazzu, môže tvoriť niečo vlastné. Takto som postupovala aj ja. Veľa som sa učila, počúvala, všetkých jazzových majstrov. Tak, ako keď chceme napísať báseň alebo román, musíme sa predsa najprv naučiť čítať. Musíme do seba dostať čo najviac z toho, čo už bolo vytvorené, a potom tvoriť vlastnú hudbu. Nemôžeme tvoriť hudbu s tým, že ju nepoznáme. A potom prichádza sloboda, ak sa s ňou identifikujeme. Je to náš týl, každý má svoj unikátny štýl rozprávania, rovnako aj hudobnej tvorby. Isteže je jazz slobodným, voľným štýlom, aj to na festivaloch vidíme, koľko rôznej hudby na ňom znie. Ale myslím, že musíme brať na zreteľ to, že kým nemáme vžité dejiny, vybudované dobré základy, nikdy nebudeme môcť skutočne v tomto žánri tvoriť.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
