Dôsledná práca s tempami, rytmicky precízne nástupy, precítené stupňovanie dynamiky, dômyselná výstavba, excelentné interpretačné výkony plechových a drevených dychov a výrazovo sugestívne, vyvážené sláčikové nástroje – interpretácia Čajkovského diela bola v podaní orchestra Slovenská filharmónia pod taktovkou Leoša Svárovského jednou z najlepších aktuálnej sezóny.
Symfonické koncerty v Slovenskej filharmónii priniesli publiku program, s ktorým sa náš orchester predstaví na tohtoročnom štrnástom turné v Japonsku. Ide už o štrnáste japonské turné, ktoré sa bude konať 29. 6. – 10. 7. 2023, pre pandémiu koronavírusu sa umelecký zájazd v roku 2020 neuskutočnil, no presunul sa na leto roku 2023. Slovenská filharmónia sa v Japonsku predstaví s dvoma dirigentami – Leošom Svárovským a šéfdirigentom Danielom Raiskinom. Odohrá dovedna päť koncertov v troch japonských mestách (Tokyo, Yokohama, Akita). Sólistami budú dvaja virtuózi – nemecká klaviristka Olga Scheps a japonský violončelista Tatsuki Sasanuma.
Na dvojici koncertov vo štvrtok a piatok 25. a 26. mája 2023 (recenzujeme prvý z koncertov) sa Slovenská filharmónia predstavila pod taktovkou českého dirigenta Leoša Svárovského, sólistkou bola nemecká klavírna virtuózka Olga Scheps.
Program, ktorý zaznel, bol zložený z troch diel ruských romantických autorov – Glinku, Rachmaninova a Čajkovského. Tento orchester už neraz dokázal, že vie výrazovo plnohodnotne a s veľkými emóciami zahrať tvorbu ruských skladateľov, no predsa, Čajkovského Symfónia Symfónia č. 5 e mol, op. 64 potrápi aj tie najlepšie orchestre, je to rozsiahle, náročné symfonické dielo, ktoré má v sebe nielen prvky osudovosti, rezignácie a dramatickosti, taktiež výrazový protipól tragických momentov, no zároveň kladie mimoriadne nároky na sólistov orchestra.
Koncert sa začal Predohrou k opere Ruslan a Ľudmila Michaila Ivanoviča Glinku. Hoci celá opera, ktorá vychádza z rovnomennej básne Alexandra Puškina, sa dnes uvádza len raritne, predohra patrí medzi obľúbené orchestrálne kusy. Zhruba 6 minút trvajúce dielo (ruské orchestre ho zahrajú pod 5) je známe aj tým, že je pre kontrabasistov výzvou – technicky náročnou v rýchlom tempe Presto. Otvorenie v podaní Slovenských filharmonikov pod taktovkou Svárovského bolo sebavedomé, rytmicky precízne, malo tú správnu energiu, téma v rýchlom tempe v podaní sláčikových nástrojov bola zreteľne artikulovaná – nie v takom diabolsky rýchlom tempe ako zmienené orchestre, ale dosiahli potrebný ťah aj dynamiku hry.
Táto predohra je pre každý orchester výzvou – nielen z pohľadu rýchleho tempa, ale aj zložitosti štruktúry, vyžadujúcej precízne hranie v rýchlom tempe, ale zároveň po rozvinutí témy sláčikoch vyhratie medzihier v podaní drevených dychov. V bohatej textúre Glinku, s sa vracajúcou témou, ktorá drží poslucháča v neustálom napätí, sa podarilo dosiahnuť hráčom pod taktovkou hosťujúceho dirigenta prehľadnosť a najmä dramatické využitie dynamiky. Týmto sú filharmonici povestní – husle, violy, ale aj čelá a kontrabasy dokážu hrať v súhre, aj technicky náročné party. A veľmi dobre im ide najmä dramatický efekt fortissima, ktoré presne vyžaduje Glinkova skladba. Téma, do ktorej vstúpili flauty, hoboje a klarinety s krátkymi motívmi, znela v ich podaní kompaktne, s potrebnou dynamikou, zrozumiteľnou odsadenosťou motívov. Následne kantabilnú melódiu prebrali krásne spevné violončelá a violy, aby sa zvuk postupne vrstvil pridávaním ďalších nástrojov. Hráči dokázali predtým dynamickú intenzitu stíšiť, aby naznačili nový vývoj v skladbe, dokonca sme počuli aj rubata, aby ďalšia gradácia vynikla ešte viac. Skvelá výstavba, zvukovo a farebne prepracovaná predohra, s krásnou moduláciou v jej strednej časti, s veľkolepým koncom a návratom do pôvodnej tóniny (ku ktorému kompozícia logicky smeruje) bola výborným úvodným vstupom do tohto romanticky ladeného večera.
Nasledoval Koncert pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 Sergeja Rachmaninova, jedno z najkrajších diel svetovej romantickej literatúry, v ktorom sa predstavila sólistka večera Olga Scheps. Nie, že by sa dalo tejto klaviristke niečo vytknúť – v zmysle technickom, či predpísanej dynamiky. Koncert sa začína typickým rukopisom Rachmaninova – sledom akordov v pianissime, ktorý sa prevezme melódia orchestra, kým sólový nástroj pokračuje arpeggiami. To, čo zlomilo „väzy“ tomuto predvedeniu, bolo (okrem iného) tempo Moderato, ktoré síce bolo dodržané, žiadne barličky sa nekonali, no tá vrúcna melodika, ktorú chcete počuť v štýle Čajkovského melodického nádychu, sa vytratila už v úvode. Keď sa z melódie nestane plynulý tok, ktorý hudobníci stvárnia s kultivovanosťou, nádherným oblúkovým rozvíjaním, potom sa z nej stane melodika interpretovaná po taktoch. A presne to sa v prípade slávneho Rachmaninovho diela stalo. Klaviristka síce začala v pianissime, o čosi skôr začala dynamiku stupňovať, orchester sa napojil plynulo, no skutočnosť, že plynulý, melodicky príťažlivý nádych diela citeľný nebol, bola zrejmá už po prvých taktoch. A to teda človeka rozruší. Viete, že niečo je natoľko pregnantné, až sa zanedbá hlboká lyrika, obrovské emócie a vnútorná dráma sa vytratia, pretože sa muzikanti snažia možno viac, než je potrebné, na úkor muzikality samotnej. A to bolo príznačné pre túto interpretáciu.
Skladateľ toto dielo uviedol po hlbokej psychickej kríze, spôsobenej katastrofálnou premiérou prvej symfónie, po ktorej upadol na dlhé roky do depresií. Terapie ho však pomohli dostať k tvorivej činnosti a práve tento koncert venoval svojmu psychiatrovi Nikolajovi Dahlovi. Okrem toho, že v ňom nachádzame štandardné vyjadrovanie a výrazové prostriedky Rachmaninova, je podstatný aj tento mimohudobný kontext. Nestačí skrátka „pünktlich“ do bodky všetko zahrať, ako je predpísané, no treba mať na zreteli okolnosti vzniku diela, jeho sugestívnu emocionalitu, bôľ a trápenie.
Po predstavení prvej témy sa v klavíri objavuje ďalšia – na rozdiel od ponurej prvej, má jasnejší a optimistickejší charakter (je spôsobený aj tonálnou zmenou, paralelnou durovou tóninou k c mol). Dostal sa nám však len súvislý tok – bez tohto kontrastného momentu, stále v jenom a tom istom výraze. Dramatická výstavba v rozvedení mala síce konečne v sebe pohyb (a bezchybnú virtuozitu sólistky, ktorá aj náročné pasáže hrala s ľahkosťou, no vždy je tam to ale…).
Spomínate si, ako tento koncert hral Richter? Už v úvodných arpeggiách zdôrazňoval basovú linku a odsadil ju tak, že ešte aj tie tóny vám vyrazili dych – napriek tomu, že bol klavír hnaný do úzadia a prím v spievaní témy má orchester, klavír bol neustále cítiť, nikdy nezanikol. Každý jeden akord, fráza, prvok v dynamike mal svoj význam, tentoraz však všetko plávalo po povrchu a bolo neosobné. A to je predsa pri Rachmaninovovi absolútne neakceptovateľné.
Bolo by absolútne mylné označiť túto interpretáciu za nedostačujúcu, chybnú či dokonca zlú, naopak, Olga Scheps je skvelá klaviristka. Technicky na vysokej úrovni, bezchybová, vedomá si štruktúry diela, funkcie klavíra v participácii s orchestrom, ktorý rytmicky aj frázovo veľmi dobre cítila. No po celý čas som sa nemohla zbaviť pocitu, že toto historické obdobie jej osobnostne nesedí. Podstatne viac by svoju špičkovú techniku a zmysel pre výstavbu, stvárnenie pocitovosti, vedela využiť v modernejšej hudbe – čo aj dokázala v prídavku, ktorý bol bravúrny.
Ani návrat k úzkostným myšlienkam, ktoré musia byť z klavírneho partu cítiť, nebol presvedčivý, tak potom však nechýbala práca v orchestri – hoci pre rozvláčnosť trochu zanikali, predsa sa sólové party v dychoch ukázali v lepšom svetle ako klavír, ktorý z pohľadu výrazovosti zanikal. Introspektívne momenty diela, ku ktorým bytostne patrí hlboké, vnútorné spytovanie sa, schopné v okamihu prerásť do drámy – Rachmaninov, to je jedna zmena stavu nálady za druhou. A tieto zásadné emočné výkyvy musia zaznieť v diele, tak i v precítenej druhej časti koncertu Adagio sostenuto, vrcholného momentu diela. Sentiment a emotívnosť vytlačila akademickosť. Desať-minútová veta, v ktorej sa kumuluje vrúcna citovosť, za mňa osobne chýbala. To už skutočne bola skôr cítiť z flauty a následne prebratá klarinetmi. Je to tak nádherná melódia, že si až prajete, aby neprestala. Dokonca, mnohé orchestre preferujú aj pomalšie tempo – ide o pocit Adagia, zdanlivý pokoj, nahliadnutie do duše skladateľa v pianissime, tichu a tme, ktorý sa mení vo virtuózny klavírny part – vyvrcholenie vety s následnou kadenciou a návratom k pôvodnej téme. To Adagio, pri ktorom tajíte dych a neviete odtrhnúť zrak od klavíra, vnímate každý jeden tón témy – žiaľ, tento pocit chýbal. Pri jednej z najkrajších melódií, aká kedy bola napísaná, sa musíte dostať do inej dimenzie. Tentoraz však okolo vás len preletela. A pritom, agogika, aj výstavba, taktiež tón, spôsob práce s frázami, bol zjavne poznačený ruskou školou, no postupné vystupňovanie témy, trúchlivé pianissimá, so zachovanou spevnosťou – to musí interpret cítiť, nenaučí ho to ani najlepší pedagóg či prax.
Allegro scherzando prináša opäť sonátovú formu, v zmysle výrazu a búrlivosti je návratom k prvej časti. Oproti pomalej časti sa aspoň človek prebral, vďaka tempu a dramatickému partu klavíra, no predsa – boli to presne tie isté pocity ako pri úvode. Interpretácia po taktoch, ostrosť namiesto forte, splývanie do jednej hladiny, monotónnosť, ktorú „vyrušil“ až dialóg s prekrásne vyspievaným hobojom. Triumfálny záver koncertu je extatický a neuveriteľne ťažký (prechod k nemu bol rytmicky neistý, s náhlou tempovou zmenou – akoby ju nečakal orchester ani sólistka). Nuž, určite sme na Slovensku počuli aj podstatne krajšie a precítenejšie interpretácie, ako bola táto.
A po pauze konečne prišlo to, pre čo máme Slovenskú filharmóniu tak radi – Crème de la crème programu, Symfónia č. 5 e mol, op. 64 Piotra Iľjiča Čajkovského.
Rovnako ako jeho Symfónia č. 4, aj piata je cyklická s opakujúcou sa hlavnou témou, no v tomto prípade ju počujeme vo všetkých štyroch častiach (tento princíp použil skladateľ vo svojej symfónii Manfred – v obľúbenosti jeho symfónií s dovolením hlasujem za posledne menovanú). Kým vo štvrtej Čajkovského symfónii bola témou osudovosť, v piatej je to prozreteľnosť. Hoci končí optimisticky, skladateľ sa v šiestej symfónii k tomuto pohľadu na svet nevrátil.
Smútočnú tému Symfónie č. 5 prvej časti Andante, Allegro con anima, ktorá sa postupne mení na triumfálnu v záverečnej časti, zahral orchester s vážnosťou a hĺbkou. Precízne vystupňovaná dynamika, pohrebný, tragický charakter materiálu znel v sále s nesmierne silnou atmosférou, prvé dva takty klarinetu v sprievode so sláčikmi (violončelá, kontrabasy, až následne sa pridajú violy a sekundy), postupne naberajúcou intenzitou a dobre vystavanou vnútornou drámou – už na začiatku poslucháč odhadne, že tento spôsob interpretácie bude sugestívny. Dobre pripravený orchester pod taktovkou českého dirigenta nezanedbal ani pauzy na nádych po doznení tejto témy, ktorá sa divákom vrýva priam pod kožu. Čajkovskij nikdy neznel tragickejšie a naliehavejšie ako v tejto, na pohľad jednoduchej téme, ostentatívne opakovanej, v ktorej klarinet vyspieva celý jeho bôľ duše a rezignáciu voči životu. S expresívnym forte na krátkom úseku a návratom do žalostivého pianissima, aby sa po dramatickej pauze, poslednom výdychu (ktorý orchester veľmi rozumne nevynechal) pridal fagot a rýchlejšie tempo Allegro s odlišným výrazom. Svárovský však nespravil až taký kontrast ani v tempe ani v dynamike, aby sme sa zrazu ocitli v novom svete. Nie je to predsa žiadna tanečná ľahkosť, aj keď hudobný kontext s autorovými baletmi je citeľný, no vzhľadom na obsah symfónie sa žiada zasadiť ju do celkom iného charakteru. A presne ten sa vinul celou touto časťou, dbajúc pritom na citlivú rovnováhu medzi nástrojovými skupinami. Táto symfónia dokáže celkom zradne v interpretácii stroskotať na množstve detailov, ktoré sa dokážu stratiť vo zvukovom kolose. V tento večer sa to však nestalo. Slovenská filharmónia je s Čajkovského dielom neuveriteľne zžitá, dychové nástroje (so špičkovými sólovými interpretačnými výkonmi), ktoré sa sofistikovane vplietajú do štruktúry, boli v každej nuanse vyhraté, prvej vážnej gradácii nechýbala potrebná ohnivosť a emocionálna sila orchestrálneho materiálu.
Druhá časť Andante cantabile, con alcuna licenza s prekrásnou úvodnou pasážou, ktorá opäť potvrdila vynikajúcu kondíciu sláčikových nástrojov (vyvážená dynamika a rovnováha nástrojových skupín hrajúcich v dychberúcom, spevnom piáne s dôslednými crescendami a návratmi do pôvodnej dynamickej hladiny) a s napätím sme očakávali aj slávne sólo na lesnom rohu. V tento večer bolo krásne zahraté, s bezchybnou intonáciou, zamatovo mäkkým a prekrásnym tónom (Róbert Kis). No i ďalšie dychy, drevené, ktoré sa neskôr objavujú v tejto časti, priniesli poslucháčom výnimočný zážitok. Skvelý, spoľahlivý hobojista Slovenskej filharmónie (Matúš Veľas), pôsobivý bol výkon fagotu (Peter Kajan), emotívna a precítená hra na flautu. Keď opäť prebrali ústrednú tému sláčiky, hrali ju s plným nasadením, bola to emocionálna hra, charakteristická autentickým prejavom. A samozrejme – gradácia ako symbol osudu v plnej jeho sile, dokonca až hrôzostrašnosti, ktorú mnohé orchestre prejdú len štandardným forte, no v tejto časti to má byť rušivý výkričník, priam až desivý. Aj táto emócia znela v koncertnej sále – podporená premyslenou výstavbou diela.
Tretia časť Valse, Allegro moderato bola predvedená s jemnosťou a gráciou – vo valčíkovom rytme pulzujúcimi kontrabasmi, hoci spočiatku prekvapila voľba podstatne rýchlejšieho tempa, aké orchestre volia. No aj vďaka tomu dostala správny ťah, kompaktnosť a rubata neboli také rozvláčne. Homogénne zneli aj výmeny motívov medzi sláčikmi a dychmi, ktorým nechýbala elegancia.
A samozrejme, finále, ktoré prináša opäť veľký orchestrálny zvuk a výzvu pre prácu s výrazom a tvarovaním fráz. Finale, Andante maestoso, Allegro vivace znelo s úvodným chorálom s plným, bohatým zvukom. Ten predpovedal záver interpretovaný s nasadením a vášňou, ktorá k tomuto dielu priam bytostne patrí. Emocionálna katarzia tejto časti – záverečný boj osudu znel s nezameniteľnou energiou, zápalom – z každého tónu bola citeľná zaangažovanosť hráčov. Dôsledná práca s tempami, rytmicky precízne nástupy, neustále stupňovanie dynamiky, posledný chorál zahratý s dôrazom a ušľachtilosťou, excelentný výkon plechových dychov a technicky čistá, výrazovo presvedčivá coda – v obdivuhodne rýchlom tempe (ktoré sa dalo vycítiť), boli vzrušujúcou bodkou za touto interpretáciou, ktorá sa v podaní orchestra Slovenská filharmónia nepochybne radí medzi tie najlepšie.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
