Ak divadlo poskytne človeku nádej a pozitívne posolstvo, dokáže mu nastaviť zrkadlo, ukázať cestu, na ktorej sme zblúdili a často sa stávame slepými voči dobrému a krásnemu, vtedy má skutočný zmysel.
Svetová premiéra rockového baletu s názvom Blind Forgiveness sľubovala jedinečný zážitok. Nielen témou, silným obsadením sólistov, ale aj živou hudbou. Divadlo Pallas v srdci Atén prinieslo dvojicu premiér 13. a 14. septembra a pozvanie rakúskej agentúry KunstVia na slávnostné uvedenie diela z produkcie Baletného divadla a Symfonického orchestra Astana s hosťujúcim hercom Christopherom Lambertom, prijala aj naša redakcia. Rozhodlo o tom niekoľko okolností, aj keď pozvánka prišla takpovediac päť minút pred dvanástou. Poster na prvý pohľad sľubujúci viacero kontextov spracovania témy, bulletin akcentujúci jej nadčasovosť predpovedal spojenie s múdrosťou a nesmrteľnosťou biblického obsahu s tým, čo nás obklopuje dnes. S bolesťou, žiaľom, smútkom, stratou zmyslu života, oproti ktorým stoja hodnoty ako sústrasť, kajúcnosť, odpustenie a spása. To, voči čomu sme slepí v súčasnosti pomaly, ale isto požiera naše duše aj existencie. Ak neoklasický balet dokáže ponúknuť divákovi cestu von z tohto pekla, potom divadlo má zmysel. Navyše, ak to robí s vysokou dávkou profesionality, špičkovými sólistickými výkonmi a živou, komponovanou hudbou pre toto predstavenie, potom je priam nevyhnutné za takýmto predstavením letieť aj na druhý koniec sveta.
Atény – mesto, ktoré vás privíta vrúcne, s otvorenou náručou, srdečnosťou, slnkom, bohatou históriou a priateľskými ľuďmi. Hrdlo zvierajúci stav zo zachmúrených duší, pohľadov do zeme a nevrlosti, ktorú máme na Slovensku na dennom poriadku, v gréckej metropole nestretnete nikde. Či už na letisku, v metre, v zapadnutej kaviarni v mokrej štvrti či v divadle. Atény majú skrátka nezameniteľnú atmosféru a pozitívnu energiu, ktorou vás doslova chcú objať, akýkoľvek zmätok a traumy prežívate z postcovidového, vojnového, ekonomického, sociálneho, krízami poznačeného obdobia. Akoby práve toto mesto bolo z toho všetkého vyňaté a žilo si svoj vlastný život. Úplne prirodzene vás chytí za ruku a povie: toto je cesta, ktorou by si mal kráčať aj ty, poď so mnou. Akokoľvek pateticky to znie, v deň premiéry sa tento záhadný transcendentálny jav udial aj mne. Podriadiac sa intuícii, prestala som skúmať okolnosti tohto fenoménu, lebo míňať energiu na logiku tejto veci sa zrazu zdalo zbytočné. Čo však má význam, je zamyslenie sa nad tým, ako je možné, že keď to našej malé (podľa mnohých krásne) Slovensko a špeciálne Bratislavu, opustíme – kdekoľvek, k susedom do Česka, k ďalším do Viedne či Budapešti, zrazu sa okrem hlbokého, slobodného nádychu z plných pľúc, stretneme v oblasti kultúry aj s niečím, v čom sme my stále podpriemerní. Invencia, modernosť, súčasnosť, a najmä – profesionalita interpretačných výkonov.
Rockový balet premiérovaný v Aténach vznikol pod produkčnou gesciou spoločnosti Mosaic del Arte, ktorá si kladie za cieľ prinášať moderné umenie, zdôrazňovať jeho nadčasovosť a podľa aktuálne videného diela, získavať aj nové, mladé publikum. Ešte veľa vody v Dunaji pretečie, kým aj u nás vzniknú takéto nezávislé spoločnosti, ktoré nebudú váhať financovať novovznikajúce umelecké diela, bez toho, aby boli zastrešené štátnymi financiami. Tento model si u nás ani neviem predstaviť. Jednak nemá oporu v zákone, a potom, kultúra je u nás akosi stále na vedľajšej koľaji. Nemá dostatočnú podporu ani vedomie, že dokáže spoločnosti priniesť okrem krásna a tých najvyšších hodnôt aj zisk. Mosaic del Arte sa spojila s divadlom Astana v Kazachstane a angažovala špičkový inscenačný tím a samozrejme, keďže ide o baletné dielo, sólistov zvučných mien.
Dvanásť scén neoklasického baletu Blind Forgiveness ponúklo sólistov svetového renomé: pôvodom brazílsku tanečnicu Nataliu Fernandes Menes a amerického sólistu Juliana MacKaya. Natalia absolvovala tanečnú akadémiu Iris Ativa a Lina Pentado v Brazílii a počas štúdia sa zúčastnila na súťaži Dance Olympus 2017 v Berlíne. Získala štipendium na Miami Ballet, American Ballet Academy (New York) a v Mestskom divadle v Rio de Janeiro. Taktiež je štipendistkou na Joffrey Ballet School v New Yorku a prvou sólistkou renomovaného súboru Kazachstanu – Astana Ballet.
Americký tanečník Julian MacKay sa baletu venuje od štyroch rokov a je prvým Američanom, ktorý absolvoval nižšie aj vyššie tanečné vzdelanie na Boľšoj baletnej akadémii v Moskve. V roku 2016 nastúpil ako druhý sólista do Michajlovského baletu v Petrohrade, kde sa po krátkom čase stal prvým sólistom. Od 2020 až 2022 bol hlavným tanečníkom v San Francisco Ballet. Rad medzinárodných divadiel, v ktorých účinkoval, zdobí aj Royal Ballet v Londýne, kde pôsobil na základe ocenenia Prix de Lausanne, ktorú založil slávny francúzsky choreograf Maurice Béjárt (pôsobil vo Francúzsku, Belgicku a napokon vo Švajčiarsku, kde založil niekoľko baletných škôl a až do svojej smrti viedol Béjart Ballet Lausanne).
Príbeh rockového baletu, ktorý sa odohráva medzi dvoma hlavnými protagonistami a možno ho aplikovať na dobu akúkoľvek, odkedy je človek človekom, umelecky, obsahom a pohybovo dopĺňali zbory – dámy a páni The Astana Ballet Theatre a živá hudba v podaní dvoch ansámblov – symfonického orchestra Astana a rockovej kapely. Kým orchester bol umiestnený v jame a po boku vedľa divákov sa nachádzali osamotene dychové nástroje, pre elektrickú gitaru, basgitaru, bicie nástroje a syntezátor (zvukom i kompozičnou štruktúrou blížiacemu sa možnostiam a danostiam akustického klavíra), boli na vyvýšenom pódiu na scéne. Ku kompozícii, ktorá nielen výrazovo, ale najmä obsahovo podčiarkovala a dopĺňala rockový balet, sa ešte podrobnejšie dostaneme. Hudba totiž v balete prísne sleduje libreto, no zároveň je schopná funkcie svojbytného diela, súčasného, moderného zvuku v orchestri kombinujúc art rockové postupy a nálady v rockovej formácii.
Lákadlom bol nepochybne Christopher Lambert, ktorý nastúpil s prológom. Jeho úvodné slovo, v ktorom rekapituluje svoj život, sme, žiaľ, nemali možnosť počuť dostatočne. Bolo zjavné, že zvukári prácu v prípade nazvučenia charizmatického herca nezvládli. Škoda, pretože z výňatkov, ktoré sa publiku dostali, vyplývala nosná myšlienka toho, čo sa nám v retrospektíve bude odohrávať. Lambert má vycibrený dramatický prejav, v ktorom dokázal pracovať s intonáciou, no najmä dramatickými pauzami, tak podstatnými pre tento typ textov. Jeho výraz, postoj, rezignované gestá a bolesť v hlase, svedčili o tom, že nás čaká divadelný monológ ústrednej postavy. O šanci vymaniť sa z temnosti, o tom, aké jednoduché je padnúť na samé dno, žiť v obklopení zla a hriechu. A o tom, ako v ňom žijeme, no nevidíme dobro a lásku, ktorá sa nám núka. Ešte inak povedané, o siedmich smrteľných hriechoch, tak ako sa o nich píše v Biblii, no rovnako ich môžeme nájsť v akejkoľvek dobe u jednotlivcov, neschopných rozpoznať skutočnosť a zlo od cnostného života, ale (vytušiac) z jeho prológu, v skrytých symboloch hovoril aj o protipóle skazenosti a zvrátenosti. O nevinnosti a kajúcnosti, pokore, láske, trpezlivosti, dobrotivosti, o tom, čo nám dnes tak veľmi chýba.
V retrospektíve svojho života Lambert doznal to, čo páchal, ako ľudí ponižoval a našiel spásu v láske. Na pódiu pôsobil vetcho, zlomene a slabo, jeho emócie boli uveriteľné. Slová, ktoré v deň druhej premiéry dňa 14. septembra predniesol sólista Julian MacKay spoza opony, sprevádzali tremolá sláčikových nástrojov, ktoré aj v tej najnižšej hladine dynamiky zneli priam drásavo (dirigent Arman Urazgaliev). Ruský skladateľ Arseni Smirnov, autor hudby pre toto dielo, s absolútne minimalistickými prostriedkami dosiahol maximum emócií. K slovám ani nie je potrebné viac, no nájsť ten výrazový prostriedok, aby bol hudbou podporený ich význam, chce ozajstný kumšt. Smirnov komponuje na pomedzí filmovej a scénickej hudby, s citom pre súčasné trendy, no nie je spiatočnícky. V inštrumentácii ponúkol v sláčikových nástrojoch kontrasty v polohách a dynamike, v kantiléne využijúc krátky, zapamätateľný motív. Striedanie disonantne znejúcich prvkov s temnými a ľúbezným husľovým fragmentom, presne kopírovalo nálady Lambertovho prejavu. Viola spievala trúchlivý motív keď hovoril o láske, ktorú nikdy predtým nepoznal. Záľuba skladateľa v obsadzovaní violy bola v partitúre markantná, rovnako tak bohatý priestor dostávali violončelá. No práve zamatový, sýty zvuk violy bol dominantný (tento často podceňovaný nástroj dokáže vypovedať vo výraze hlbšie a intenzívnejšie stvárnenie emócií ako často preferované husle – aspoň v mojom vnímaní). Mnohé momenty z orchestra mali voľný, improvizačný charakter, bez striktnej rytmiky, uspôsobujúc sa dychu a frázam herca. Keď z pódia odišiel, ozval sa z orchestrálnej jamy podstatne dynamickejší prejav, s neustálymi tremolami sláčikov. To naznačovalo, že príbeh, ktorý vyrozprával, začne mať na scéne reálne kontúry.
Ústredný hrdina v príbehu sa od prvého momentu predstavil ako negatívna postava. V prípade Juliana MacKaya, ktorý svojím výzorom pripomína priam renesančne krásneho človeka, to nepochybne bola výzva. Jeho tvár evokuje nadpozemskú čistotu, pôvab a až detskú nevinnosť, no už hneď v úvodnom výstupe verne stvárnil aroganciu, zlobu, nadradenosť a pýchu. Jeho hnev a nemohúcnosť pochopiť seba samého, prameniaca z jeho skazeného vnútorného sveta, neschopného vnímať nič krásne navôkol, sa v jednotlivých obrazoch odhaľovali v plnej sile. MacKay je prvotriednym tanečníkom a dokázal, prečo patrí medzi špičku. Či už vo výraze, v uchopení postavy v jeho hĺbke, v stvárnení emócií alebo dokonalej technickej príprave. Kombinácia moderných súčasných trendov tanca s neoklasickým baletom v jeho podaní mala istotu, technicky náročné, virtuózne prvky ľahkosť a eleganciu. Zlo, ktoré stvárňoval, bolo intenzívne, stalo sa všeobecným odkazom pre spoločnosť, v ktorej žijeme. Je to niečo neuchopiteľné, čo nevidíme, no lomcuje nami. Tanečník si podmanil celý priestor pódia so sebaistotou. Jeho sóla boli dokonale zosynchronizované s hudbou a dejom príbehu.
Dôležitým komunikačným prvkom narácie príbehu stvárňovali dvere. Statické, cez ktoré prichádzal, neskôr do nich búšil, viseli aj v priestore, aby sa vo forme rozpohybovaných rekvizít stali významotvorným prvkom. Mottom predstavenia, cez ktoré sme mali vnímať myšlienku odvekého boja dobra proti zlu, bol slogan „Buďte opatrní pri otváraní dverí – ktovie, čo tam môže byť…“. Akoby symbolicky otváral jedny za druhými, objavujúc neustále temnejší svet.
Dynamiku prvého dejstva vytváral hlavný hrdina a zbory. Zrejme vskutku potrebujeme odísť do cudzej krajiny, aby sme videli kvalitné tanečné výkony. Corps de ballet sa vynorili v šedých kostýmoch, v synchronizovaných skupinách podporovali myšlienku deja. Výkony tanečníkov boli presné, dosiahli dokonalú jednotu v jednotlivých prvkoch. V dynamických častiach vynikali plastickosťou pohybu, v úspornejších, minimalistických presnosťou a dramatickosťou. Efektné v diele boli aj zastavenia, v ktorých podporovali sólistické výkony. Zbory sa zrazu menili na nehybné sochy, čím podporili intenzitu rozprávania príbehu a otázok, ktoré nám kladie. Je to typ diela, ktoré vedie k sebaspytovaniu. A pritom téma je odveká – v zle, ktoré nás pohltí, sa stávame slepými voči dobru. Lásku, ktorá je nám ponúknutá, zavrhneme, hoci ten druhý nám s ňou dáva aj kus svojej duše.
Keď sa na javisku zjavila druhá ústredná postava, dievča, jej príchod bol mimovoľný, nenápadný. Estetikou pohybu, lyrickosťou a výrazom, sa zásadne líšila od všetkých, napriek tomu, že kostýmom nebola vyčlenená z davu. Natalia Fernandes Menes bola prejavom „tichá“, tempom voči zbesilým zborom pomalá. V protipóle výkonu tanečného partnera plného agónie vynikala krehkosťou a nehou. Jej legáta boli nádherné, plastickosť pohybu rúk dokonalá, akú v našich končinách neuvidíte. Napriek tomu, že jej príchod choreograf a režisér zasadili do hektického deja, vždy, keď na scénu prichádzala, ste si ju všimli. Práve pre jej odlišnosť a čistotu. Symbolizovala dobro, láskavosť, neskazenosť – hodnoty tak zásadne sa líšiace od všetkých ostatných. Sólistka tento charakter stvárnila verne v charaktere, tanečnom prejave, výraze a emóciách. Najprv na vyvýšenom pódiu, neskôr, zbližujúc sa s ústredným hrdinom, aj na hlavnej scéne.
Nie je to však len boj dobra a zla, hriechy verzus láska v príbehu, ktorý by ste si mohli vykladať aj ako biblickú pravdu. Zrazu sa vás dotýkajú tak intenzívne, akoby ste ich prežili práve vy. Tu a teraz. Libretista príbeh zasadil do mestského zhonu, v ktorom sa objavil neodolateľný mladý muž (je nutné podotknúť, že chápem všetky vrstvy publika – ak hovoríme o neodolateľnosti, Julian MacKay osloví svojou silou osobnosti a fyzickou krásou skutočne každého. Dobrý výber). Prostredie vytvoril choreograf Kirill Radev ako dynamickú sériu miniatúr, ktoré výrazovo a obsahovo zdôrazňovala hudba. Možno len detail: aleatoricky komponované plochy orchestra by podstatne viac vynikli, ak by sa muzikanti na vyvýšenej ploche pódia nachádzali za zvukovou bariérou z plexiskla, ktorá by aspoň čiastočne tlmila kovový zvuk nazvučených bicích nástrojov. Aj tak sa však podarilo vytvoriť synchronizáciu žánrov klasickej a rockovej hudby. Oba žánre zneli v symbióze.
Dokonca sa zdalo, že práve hudba kopírovala pohyby – proces komponovania bol v prípade Blind Forgiveness neštandardný. Hudba vznikala podľa jednotlivých obrazov, paralelne, v tom istom čase, ako choreografia vyjadrujúca duševné rozpoloženia jednotlivcov v jednotlivých obrazoch. O to viac k vám prenikali ich vnútorné prežitky, dokonca sa stali práve vďaka hudbe lepšie čitateľnými. Keď sa z aleatoricky dostala skladba k jednoduchej basovej línii, udržiavajúc si štandardný rytmický pattern, zrazu sa ozvalo flautové sólo. Smirnov striedal melodickú líniu v drevených dychoch, nad nimi bolo počuť ostentatívne tremolo. S tonalitou pracoval moderne, bolo v nej počuť aj modálne prvky. Faktúrou redšie časti striedali tutti – spoločne s kapelou na pódiu, no nikdy nešli do plôch rozvíjajúcich materiál v zmysle klasického postupu rozvedenia (napríklad v sonátovej forme). Úlohou hudby bolo skôr gradovať emócie na pódiu. Využil aj rozmanitosť zvukov elektroniky, nie však tak, aby zahltila funkciu a farebnosť akustických nástrojov. Práve farby jednotlivých nástrojov zohrávali kľúčovú rolu. Pre lyrickosť využil flautu a hoboj, pre zádumčivosť a temnotu spodné tóny violončela či fagot. Vo vyhrotených scénach na zdôraznenie negativity bolo počuť plechové dychy, pridávali v diele funkciu dramatických momentov (trúbka počas prvej premiéry nemala svoj veľký deň, na druhý si svoju reputáciu napravila). Súvislejšie melodické línie blížiace sa ku konsonantnej harmónii ponechal čistote sláčikov, netrvali však dlho. Sprevádzali len momenty, kedy sa sólisti na pódiu zbližovali. Na vyjadrenie intimity ich vzťahu, zatiaľ nepoznaného, len črtajúceho sa, boli tieto party v prvom dejstve len náznakové. No i tak bola jeho hudobná reč zrozumiteľná, mimoriadne kompaktná s pohybom na pódiu.
Keď som sa tak zamýšľala, ako dnes komponujú súčasní autori, často siahajúc po výrazových a kompozičných prostriedkoch, aby sa čo najviac vzdialili poslucháčovi, zrazu sa mi javila partitúra tohto autora úplne jednoznačná a zrozumiteľná. No jedným dychom je nutné podotknúť, že nie „retro“. Hudba pracovala s dostupnými prostriedkami, novými, vynímali sa dynamické a inštrumentálne kontrasty, rovnako tak spojenie rockových prvkov a klasiky fungovalo v jednom homogénnom celku. Skladateľovi sa celkom prirodzenou cestou podarilo zlúčiť dva, na pohľad nezlučiteľné žánre. Hoci v histórii poznáme takéto fúzie, on postupoval odlišným spôsobom. Paralelne nechal znieť dva ansámble, našiel v nich styčné body v zvukovosti, no zároveň nechal zaznieť osobitosť každého z nich. Boli to akustické a zvukové vlny, ktoré vás viedli od introspektívnej, jemnej zvukovosti s dôrazom na detaily (opakujúce sa prvky zhutnili obsah diela), až po mohutnejšie, dramatické, emócie bičujúce bohaté úseky (no kdesi v tejto ohromujúcej zvukovosti ste opäť našli prvok v orchestri, ktorý vám hrdinov pripomenul). A pritom nešlo o štandardnú scénickú hudbu – klasickú vatu, ktorú spravidla v divadlách počujeme. Hudba v Blind Forgiveness má podstatne zásadnejšiu funkciu, skôr bližšiu k programovej hudbe ako absolútnej. Nielen, že je v nej pretavená hĺbka emócií, ale je schopná anticipovať vývoj príbehu.
V prvom dejstve sa stretávame s negatívnym svetom hlavného hrdinu, ktorý naruší nový element – pre všetkých „čudný“. Je to presný obraz, ako keď sa v reálnom živote stretne zlo s dobrom – po prvý raz. Najprv ju zlo, slepé voči dobru, začne lákať na svoju cestu, do sveta hriechu a pokušenia, neuvedomujúc si, že dievčina nevidí. Podivné dievča je vzdialené rozporuplnému svetu ústredného hrdinu, v ktorom sa napokon sám mladý muž stráca. Niekedy stačí podať ruku, niekedy letný pohyb či objatie, cítiť vrúcnosť a lásku, nám neviditeľnú. A odpustenie. Napriek tomu, že mladík sa v labyrinte zla stráca, stretáva lásku, ktorá je trpezlivá a odpúšťa. Hoci pýcha a smilstvo v diele predstavujú dominantnú časť, autor libreta ich nenechal vyhrať.
Druhé dejstvo necháva veľkú časť deja smilstvu. Dynamika diela výborne fungovala hudobne, pohybovo aj naráciou príbehu, úvod bol mimoriadne vizuálne efektný, Choreograf (Kirill Radev) a režisér (Alexander Mogilev) sa snažili akcentovať a vyhrotiť negatívne emócie. Dobro, ktoré vyhráva, potom vyznelo s omnoho intenzívnejším posolstvom, zároveň tým tvorcovia prízvukovali, že sme sa voči cnosti a láske stali imúnni, prestali sme ho vnímať. A najmä sa nás dotkol, pretože celý príbeh sa mohol odohrávať tak v súčasnosti, ako kedykoľvek v minulosti – scénografka Anastasia Kapustina vytvorila univerzálnu, modernú, nadčasovú scénu s industriálnymi prvkami so zameraním sa na malé, zapamätateľné detaily, s akcentom na niekoľko rekvizít. Tak isto kostýmový návrhár Igor Chapurin odlíšil náladu, najmä farebnosťou, od šedej sme sa dostali v druhom dejstve k agresívnej červenej. Otvorenie druhého dejstva bolo pastvou pre oči i uši. Klavírny motív, v ktorom sa vynímali rozložené akordy, výrazovo korešpondujúce s majestátnosťou pohybu na scéne, no prácou s tonalitou predznačujúce zlo, ktoré sa skrýva za dobro a krásu, boli nepochybne silným momentom tohto predstavenia. Postupne sa pridávajúce sláčikové nástroje v hlbokej polohe, motív v drevených dychoch, vyspievaná kantiléna v husliach vo vysokej polohe oproti temnejším farbám orchestra, vrcholili v široký pohyb sláčikových nástrojov. Ruskí autori vždy ovládali prácu s melódiou, ktorá vás doslova pohltí. Aj keď v modernom poňatí, tento element bol v kompozícii Arseni Smirnova prítomný. Dlhá vlečka ostro červených šiat, pod ktorou sa skrývali tanečníci corps de ballet, bola efektným a vizuálne príťažlivým prvkom.
Sexuálne orgie zhudobnil skladateľ známym rytmickým patternom, ktorý sme počuli v prvom dejstve, no zvuk vyšpičkoval dominanciou rockových riffov v basgitare, bicích nástrojov a zvukom elektrickej gitary. S gradačnými prvkami a tutti ansámblami pracoval podstatne viac ako v prvom dejstve – zvukovo až na hranu (tak, ako sa orgie odohrávali na scéne, ruka v ruke s nimi šli aj oba ansámble – rockoví fanúšikovia by sa dokonca potešili aj drsným riffom v sláčikoch).
Možno v kontradikcii s hriechmi a zlom, ktoré sme videli v pútavej, emocionálne intenzívnej podobe v oboch dejstvách, neustále sprítomňovanie zla, v ktorom sa hlavný hrdina stráca, v agonických stavoch, ktoré ho priam zožierajú, sa príbeh končil netradične – alebo skôr už sme si v divadlách tak zvykli na to depresívne a frustrujúce, že nám pekný koniec pripadá ako nereálny. No Blind Forgiveness ponúka divákovi cestu nájdenia svetla. Ak poznáte prvý list Korinťanom, kapitolu 8 a sú vám známe verše z neho – Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, potom práve tieto slová boli zhmotnením záveru diela. Hudba v rytme valčíka – ľúbezného, tonálne čistého, konsonanciami oplývajúceho, sprevádzala tanec dvoch ústredných hrdinov. Odpustenie a spása vedúce k tomuto „happy endu“, ktorý pôsobil ako z iného, rozprávkového sveta, sa po všetkých tých dusivých, temných scénach, plných povrchných vzťahov a príbehu muža, ktorý vo svojej prázdnote, obklopený bohatstvom, nedokázal nájsť zmysel života, zrazu dostali inú optiku. Zrazu som sa pristihla, pri tejto záverečnej scéne, ako sa sama v tme usmievam. Priznám sa, ten pocit vrúcnosti a dobroty som v divadle nezažila už dávno. Akosi sme si zvykli sústrediť sa na frustráciu a všetko negatívne, ktoré nás v živote obklopuje.
Naivné? Prostoduché? Nereálne? Nie. Divadlo má poskytnúť človeku nádej – nech je v akejkoľvek podobe, v spracovaní, napríklad aj tom, aké nám ponúkol tento rockový balet. Nastavil nám nemilosrdne zrkadlo, aby sme sa pozreli, v akom svete žijeme a ukázal cestu, ako milovať a byť milovaný. Ak je to v tomto príbehu láska, ktorá mladíkovu temnú dušu zachráni, v tých našich životoch to môže byť čokoľvek iné, prinášajúce spásu. Vždy je totiž šanca vymaniť sa z krutosti a zla, o ktorej často ani netušíme, ako veľmi nás pohlcuje. Práve my sme totiž zlu slepí a možno práve tí, ktorí sú pred nami skrytí, nám to svetlo ukážu
Zuzana Vachová
Za fotografie redakcia ďakuje manažmentu baletného sólistu Juliana MacKaya – MacKay Production.
Zdroj foto: Nicholas MacKay
The Astana Ballet Theatre a Symphony Orchestra
Blind Forgiveness, svetová premiéra – Pallas Theater, Atény, 13. a 14. septembra 2024
Hosťujúci herec: Christopher Lambert
Sólisti: Nathalia Fernandez Menes, Julian MacKay
Autor hudby: Arseni Smirnov
Dirigent: Arman Uraugaliev
Choreograf: Kirill Radev
Umelecký režisér: Alexander Mogilev
Kostýmy: Igor Chapurin
Scéna: Anastasia Kapustina
Produkcia: Mosaic del Arte
