Ako totálne zabiť ducha operného diela v snahe pripraviť modernú inscenáciu? Pozrite si novú inscenáciu Carmen na našej prvej scéne. Na chvíľu budete mať pocit, že ste stratili aj posledné zvyšky dôstojnosti, pritom o ne prišla samotná hlavná hrdinka. Samozrejme, nie v originálnom opernom diele.
Bizetova Carmen by mohla mať všetko, čo od opery očakávate: veľkú drámu, postavy plné vášne, milostný príbeh, iskrivú hudbu nabitú melódiami, ktoré aj keď ste nikdy túto operu nevideli, zaručene spoznáte. Preto niet divu, že po overenom titule siahla aj naša prvá scéna – napokon, už Verdiho Traviata ukázala smerovanie nového vedenia. A nie je na tom nič scestné, ak sa SND snaží do opery prilákať publikum na tituly, ktoré sú „zaručené“, dokonca má snahu ich spracovať ako moderné divadlo. Rozhodne však cesta, ktorú zvolili tentoraz, nemusí byť tá, ktorou oslovia mladé publikum, už vôbec nie na tradície zaťažené obecenstvo a fajnšmekrov s vycibreným vkusom, na tých musí SND zabudnúť úplne.
Carmen vďačí za to, že prežila celé obdobie až podnes (až po smrti skladateľa sa stala úspešným titulom) nielen vďaka spomínanej hudbe, ale najmä charizme ústrednej postavy. Ani jedno, ani druhé sa v inscenácii našej prvé scény nevydarilo – moderný pohľad na dielo Carmen a najmä ducha celého diela bije, až ho napokon aj zabije. Začnime však poporiadku, hudbou.
Pod taktovkou nového šéfdirigenta Kevina Rhodesa (aj hudobné naštudovanie) sme už v prvej Predohre počuli absolútne zbesilé tempo, v ktorom hráči Orchestra Opery SND nedokázali artikulovať. Ako koncertné prevedenie, ktorého sme sa dočkali aj na námestí pred divadlom pred novou sezónou to bolo ešte pochopiteľné, no nie už ako súčasť opery. Predohra sa skladá z troch hlavných tém, ktoré figurujú v celom diele. Už pomalá téma, ktorú mali vyspievať husle a violy za udávania rytmického sprievodu trúbiek a trombónov nemala predpoklady na to, aby sa niesla kantiléna v takom rýchlom tempe. Samozrejme, zanikli aj dynamické nuansy, ktoré interpreti mohli vypracovať do najmenších detailov, všetko bolo len v jednej hladine. Konkrétne tento úsek je predpísaný v piáne, s citlivými crescendami a decrescendami, klarinety a hoboje, ktoré sa pridajú gradujú do fortissima a opäť sa vrátia do pianissima pred nástupom prvej témy. Nič z toho sa však akosi v orchestri pod taktovkou Rhodesa nestihlo vymodelovať. Nie, nebola to chyba hudobníkov, no estrádnej koncepcie šéfdirigenta, ktorý chcel Carmen zjavne pretransformovať do jednej veľkej šou.
Už pri ďalšej téme, kontrastnej, ktorá reprezentuje osud, inými slovami samotnú Carmen, nastáva v partitúre významná zmena tempa (Andante z pôvodného Allegretta). V dychoch fagot, klarinet, úžasné tremolá huslí, nádherná, bolestivá a zároveň temná téma vo violách, pulzujúce kontrabasy. Aj túto osudovú tému, ktorej v podaní Orchestra Opery SND chýbalo potrebné tajomno (no predsa už sme počuli aspoň náznaky dynamiky a práce s výrazom), posunul šéfdirigent vo svojom vnímaní do rýchlejšieho tempa, než sa spravidla hráva. Téma je kľúčová – v diele sa objaví niekoľkokrát, keď nastáva významný dejový zvrat.
Na obhajobu Rhodesa musíme povedať, že súčasní dirigenti sa snažia vyťažiť z Carmen to dravé, energické a temperamentné, a preto aj pracujú s tempami, no nikdy nie na úkor zrozumiteľnosti a práce s dynamikou. Ak sa potom následne stane, že orchester zvukovo zatieni spevákov, rozhodne je to chyba a práve Carmen je dielo, ktoré je v tomto smere obtiažne pre každého dirigenta a hráčov orchestra. Nie, že by v hráčoch nebol potenciál – či už klarinetové sólo s náročným, dlhým trilkom, alebo flautové, aj prekrásne vyspievané violončelové party mali potenciál („lietajúca“ pikola, ktorá to v tom tempe akosi nezvládla, bola celkom úsmevná, tradične, potrápili aj plechové dychy, ale to už je „folklór“ a keď už menujeme chyby, zrejme ani koncertný majster nebol so svojím sólom úplne spokojný), no celkovému vyzneniu chýbala výrazová hĺbka. Ťažko pri takomto vedení budovať vrstevnatosť, ktorá je pri tomto diele taká kľúčová. Chýbajúce emócie zdôrazňujúce gradácie, význam libreta, atmosféru, drámu, príbeh, konanie postáv – to všetko, žiaľ, poznačilo celkové vyznenie diela.
V zásade, už prvé minúty v opere poslucháčovi napovedia veľa – ouvertúra, taká notoricky známa, ako je Bizetova Carmen, priniesla snahu o „niečo nové“ – otázkou však je, či to nové v prípade tradičných, tak často hrávaných diel už náhodou za hranicou hrateľnosti, vkusu a prípadne aj zámeru autora. Ak však tento prístup mal korešpondovať s víziou modernizovať dielo a uviesť jeho hudbu v súčasnej podobe, potom zrejme treba zvážiť technické možnosti hráčov orchestra a dopad na celkový výsledok.
V podstate by išlo ešte o menší problém, ktorého sa dopustil šéfdirigent. Ten vážnejší bol, že nespolupracoval so spevákmi. Koncentroval sa na orchester, dianie na pódiu bolo preňho sekundárne, takže nielenže sa orchester často ocitol v príliš intenzívnej dynamickej hladine, no frázovanie nebolo v súlade so speváckymi výkonmi. Rytmické nezrovnalosti boli až príliš vypuklé, jednoducho, ak dirigent nedýcha spoločne so spevákmi a ide si výlučne svojou líniou, dielo sa stáva nekonzistentným a Carmen v SND bola, žiaľ, týmto faktorom negatívne poznačená. V miestach, kde mohli vyniknúť orchestrálne party (už len úvodné dueto Micaely a Moralesa, kde v úvode absolútne zanikajú trioly v husliach) sa úplne strácali, naopak, kde mal orchester tvoriť sprievodnú funkciu, nebol citlivým partnerom.
Už hneď, ako sa dvihla opona, si divák odnáša vizuálne silný dojem, ktorý sa s ním vezie až do konca diela. Pod scénu a kostýmy sa podpísal David Janošek, ktorý má už ako 32-ročný mladý umelec na konte množstvo spoluprác, napokon i SND. Jeho odvaha byť progresívnym, moderným tvorcom sa cení, nie však, ak sa dotkne ducha diela natoľko, že ho úplne zničí. Snaha priniesť v súčasnosti operné diela spracované tak, aby boli blízke aj mladému publiku, sa často mylne vysvetľuje kostýmami posunutými do 20. storočia, minimalistickou scénou a takmer až videoklipovými svetlami, prípadne konfetami (ó áno, sú aj v Carmen – neúrekom a je to vrchol nevkusu). Kým v Dvořákovej rozprávke sme tento úlet ešte dokázali pochopiť, pretože množstvo impulzov (farebných, pohybových), ktoré z javiska prichádzalo, by mohlo byť pre dnešné mladé publikum atraktívne, predsa len, majú úplne iné vnímanie, v Carmen sa jeho videnie a posun témy do 80-tych rokov 20. storočia stal osudným pre celé dielo.
Vybrať si toto gýčové, ligotavé obdobie plné farieb a prezentovať tým cigánsku kultúru, je fatálna chyba. Nie je síce nič zlé na tom, keď sa tvorcovia vyberú cestou aktualizácie, no práve 80-te roky majú prezentovať to, čo poznáme na Cigánoch? Najmä ženský Zbor Opery SND sa ocitol v totálnej nemilosti – od ružových či zlatých čižmičiek na ihličkovom podpätku, cez pestrofarebné minisukne pastelových farieb nevkusne skombinované s excentrickými topmi, parochňami rôznych farieb, šokantne odpudivým mejkapom, len aby sa dosiahla čo najvyššia miera gýču, každá jedna skôr pripomínala nevydarenú diskoguľu. Mojou najobľúbenejšou rekvizitou v celom tomto rádoby prehliadkovom móle situovanom do 80-tych rokov sa stala žltá, takmer neónová ľadvinka, ktorá z pódia doslova svietila! (Prosím, po stiahnutí Carmen z repertoára ju chcem!).
Nie, to, čo sme videli na prvej scéne, tak skutočne nevyzeralo, žila som vtedy (ako sa vraví, najkrajšie roky) a pán Janošek očividne nie – aj pred preštudovaním jeho životopisu, kde sa človek dozvie, že má 32 rokov, to človek okamžite pochopí, že toto obdobie si vôbec neprežil na vlastnej koži a odborná literatúra akosi nevynahradí ten zážitok. Je to absolútne nepochopenie témy, respektíve snaha o jej posunutie do takej roviny, ktorá s ňou nemá nič spoločné. Cigáni majú odvahu, majú radi výrazné farby, no nie sú nevkusní. Defolklorizácia nemusí nutne znamenať nesprávnu cestu, robia to dnes mnohé operné domy, aby zdôraznili iný akcent diela, no ak sa už upustí od tohto významného koloritu, tak potom rozhodne musí opera priniesť práve ten aktualizovaný sociálny konflikt. A ten sme v réžii aktuálneho riaditeľa Opery SND Lubora Cukra necítili.
Samotná Carmen oproti neustále vyplašenej Micaele (zvláštny herecký prístup Evy Hornyákovej, ku ktorému sa ešte dostaneme), mala rifľové šortky, neskôr aj tradične zvodné červené šaty s bohatými fodrami, v jej prípade však ani nejde o to, ako vizuálne pôsobila, no ako bola jej postava poňatá. Carmen má byť koketná, má mať sexuálnu charizmu, je zvodná, no predovšetkým je to silná žena. Aj o tom, ako sa spoločnosť na silné ženy díva, hovorí samotná opera – napokon, to bola z hlavných príčin, prečo publikum Bizetovo dielo spočiatku neprijalo (libreto napísali Henri Meilhac a Ludovic Halévy, pri tvorbe inšpirovaní novelou Carmen Prospera Mériméea).
Namiesto silnej ženy, nádhernej opernej divy, femme fatale, ktorá si užíva život plnými dúškami, fajčí a pije, je súčasťou skupiny pašerákov, je nebojácna, nadovšetko miluje svoju slobodu a keď tancuje Habaneru, všetci muži jej kľačia pri nohách, sme videli na pódiu jednu vulgárnu pobehlicu. Keď sa váľala po stole v (zrejme) erotickej slasti, pôsobilo to skôr ako náhly kŕč z fyzickej nevoľnosti. Ako veľmi tento produkčný tím nerozumie ženskej duši! Vyplývalo to z každej jednej scény, z každého detailu – spôsobu, akým chodila, koketovala, spievala, tancovala. Keď interpretovala slávnu áriu „Láska je rebelský vták, ktorého nikto nemôže skrotiť…“, v tomto režijnom koncepte jej nebolo možné uveriť. V pôvodnom diele si vďaka spevu, bezstarostnosti a koketnosti získa vojaka Don Josého, doslova ho pobláznila túžbou. Na javisku sme však videli mechanicky sa pohybujúce postavy podľa libreta, ich konanie však bolo predpísané – nič z toho, čo sa dialo na pódiu, nezodpovedalo hereckej akcii, kostýmom, scéne a už vôbec nie emóciám. Skrátka, jedno rozbité dielo snažiace sa dostať sa silene do súčasnej podoby, no v tejto snahe neostalo nič ani z pôvodného konceptu, ba dokonca ani z vízie posunúť ho do nového.
V čase, keď mala Bizetova opera premiéru v Paríži, publikum nebolo zvyknuté na slobodne uvažujúcu hrdinku – ženu, ktorá pracuje v továrni na cigary, spotená, medzi ostatnými robotníčkami. Bolo šokujúce, keď si na obnaženú nohu provokatívne kládla cigary, robila si to, čo sa jej zapáčilo, bola slobodomyseľná – teda nič z toho, čo bolo prípustné na opernom javisku. No oproti rodinným drámam a konvenciám to bola presne Carmen, ktorá na vrchole viktoriánskej éry oslovila ľudí svojou civilnosťou, prirodzenosťou, úprimnosťou, slobodomyseľnosťou, odvahou. A tým oslovuje aj dodnes.
Mezzosopranistky, ktoré ju stvárňujú, sa učia o jej postave, učia sa „byť Carmen“, ktorou sa na javisku aj musia stať. A konečne sa dostávame k hlavnému problému inscenácie SND v réžii Lubora Cukra a kostýmami a scénou Davida Janošeka. Akokoľvek sa hlavná protagonistka, talianska mezzosopranistka Annunziata Vestri mohla snažiť, nedokázali sme v nej vidieť ženu milujúcu život a slobodu. Tú ženu, ktorá je pre ženy hrdinkou, no pre ďalších hrozbou, pre čo aj musí umrieť. Nič z jej atraktívnosti, širokej duše, zvodnosti, krásy nespútaného života, nebojácnosti voči smrti a jej životnej sily, v inscenácii nebolo prítomné. Carmen bola vykreslená ako bezohľadná, egocentrická žena, ktorá má jedinú túžbu: uspokojiť svoje potreby bez ohľadu na dopady či dokonca tragédie, aké spôsobí. V tomto koncepte sa zmenil celý charakter ústrednej postavy, čím dielo utrpelo najviac.
Keď už teda z pôvodného diela neostalo nič, aspoň si človek neustále kládol otázku, či sa tvorcovia nesnažili vytiahnuť a povýšiť práve ten protipól Carmen, ktorú buď môžete obdivovať a môže sa vám javiť ako príťažlivá (aj so všetkými jej črtami, ktoré pôsobia negatívne), alebo skôr prestanete vnímať jej čestnosť, všetky jej kladné charakterové črty a vytiahnete zo zápletky len tú jednu negatívnu. Na nej potom vystaviate celú ústrednú postavu – z Carmen sa namiesto atraktívnej ženy stane hrozba pre všetkých slušných ľudí, a najmä pre mužov. Veľký akcent v inscenácii sa kladie na to, aby sa zdôraznil moment jej zvádzania toreadora, skutočnosti, že v žiadnom zväzku nevydrží dlho a následnej smrti. Tvorcovia akoby chceli podčiarknúť, že si ju zaslúži od Dona Josého, ktorý ju ubodá na smrť. Ak tento zámer vskutku bol aj taký, potom jediné šťastie, že na prvej premiére (29. septembra 2022), nesedeli v hľadisku nejaké zblúdilé feministky. A mimochodom – Carmen sa smrti nebránila, bol to, naopak, jej akt vôle, keďže vojak, aj keď v zúrivom emocionálnom rozpoložení, na to odvahu nemal. Napokon, slová, ktoré v daný moment spieva, znejú: „Ak ma chceš zabiť, zabi ma. Inak mi uhni z cesty.“ To len na javisku SND akoby spievali speváci iný text – herecká akcia akosi nezodpovedala významu libreta.
Ešte pred hodnotením speváckych výkonov, osobitný komentár si zasluhujú tanečné kreácie, ktoré popri kostýmoch vzbudili mimoriadny údiv. Je pravdou, že koncom 19. storočia bolo správanie slobodomyseľnej ženy šokujúce a nielen publikum, ale i odborná verejnosť nedokázali prijať jej výstrednosť. V dobovej tlači sa dokonca objavovali recenzie, že by bolo potrebné Carmen konečne zapchať ústa a ukončiť jej zbesilé ťahy bokmi tým, že ju dajú do zvieracej kazajky, ale ešte predtým by jej na hlavu mali vyliať vedro studenej vody… Dnes už sa na takéto riadky dívame úsmevne (hoci ma obliehal nepríjemný pocit, že presne takýto postup zvolili tvorcovia s Carmen, aby ju umlčali), no ten úsmev okamžite zamrzol, keď sme zhliadli choreografie, do ktorých boli zaangažovaní nielen ústrední protagonisti, profesionálne tanečnice, ale aj členovia zboru. Madonnine videoklipy z 80-tych rokov v zjednodušenej verzii sa zrazu ocitli na javisku našej prvej scény, obohatené krikľavými kostýmami a vy ste zrazu nevedeli, či ste sa ocitli katapultovaní v čase na programe nejakej stužkovej v roku 1985 alebo na nejakom lacnom, rýchlokvasenom muzikáli. Po pôvodných, vkusných choreografiách, ktoré sme videli na uvádzacom koncerte sezóny na námestí v choreografii Igora Holováča, ani chýru, ani slychu. V bulletine (kde ste márne pátrali po menách spevákov – lebo veď je to „len opera“, nakoniec ste sa ich dopátrali len pri fotografiách) je uvedená Tereza Kmotorková ako pohybová spolupráca. Kmotorková je činoherná herečka, speváčka a zároveň performerka fyzického divadla so zameraním na prepájanie pohybu, slova, hudby a tanca. So spevákmi odviedla dobrú prácu, dokázala ich viesť k jednotným pohybom a súhre a dobrému priestorovému rozmiestneniu, no štýlovo sa jej choreografie k dielu nehodili, zvlášť vypuklé boli pri účinkovaní hlavných protagonistoch. Na druhej strane, jej smerovanie – v prípade takejto „novátorskej“ koncepcie, je aj pochopiteľné. Ak by sa vybrala klasickým smerom, nastal by v produkcii zjavný rozpor.
Ďalší rozpor v produkcii nastal, keď sme sa bulletine (bez uvedenia spevákov – najprv som si omylom myslela, že mi dali chybný výtlačok) dočítali od dramaturga inscenácie Jozefa Červenku, že SND siahlo po pôvodnej verzii diela, aj s hovorenými textami. Tie sa však nakoniec neobjavili. Po smrti skladateľa sa totiž v diele objavili namiesto prózy prikomponované recitatívy Ernesta Guirauda, a práve v tejto podobe Carmen získala úspech. No SND proklamuje slovami Červenku, že sa vráti k pôvodnej verzii, teda k štylizovaným dialógom. Nepočuli sme ani spievané recitatívy, ani prózu, čo dielo posúva ešte na nižšiu úroveň zrozumiteľnosti. Ospravedlnením by mohlo byť, že táto opera je natoľko známa, že inscenačný tím sa nakoniec rozhodol pre kompromis a ostal pri „čistej“ forme.
Ak už divák vidí nedostatky v scéne, kostýmoch či koncepcii interpretácie partitúry, z ktorej sa dalo vyťažiť podstatne viac, vždy si vie nájsť záchytný bod v speváckych výkonoch. Eva Hornyáková ako Micaela sa objavovala na scéne podstatne viac, než je stanovené v librete. V dlhom kabáte a konzervatívnom kostýme bola azda jediným záchytným bodom, kontrastom, ktorý bol pre publikum zrozumiteľný. Jednoduché dievča z dediny, ktorého úlohu opäť tvorcovia posúvajú – dokonca na svoju sokyňu Carmen útočí nožom, sme sprvu videli len v opakujúcich sa hereckých kreáciách. Vyplašená z neznámeho sveta, neponúkla toho veľa, až kým sa jej rola zásadne nezmenila. V speve je Hornyáková jednou z našich najlepších sopranistiek a lyrické polohy zvláda precítene, s krásnou farbou. Problematické však boli vyššie polohy – speváčka ich za obvyklých okolností zvláda s pekným, kultivovaným tónom, no tentoraz niektoré polohy zneli vo výškach priškrtene. Na jednej strane predviedla to, na čo sme u nej zvyknutí – bezchybný, tvárny, svetlý soprán, no v exponovaných polohách sa miestami vyskytli tenzné tóny, skôr súvisiace s psychickou nepohodou ako nepripravenosťou či nedispozíciami.
Za mňa osobne bola najväčším sklamaním predstaviteľka Carmen, hosťujúca talianska mezzosopranistka Annunziata Vestri. Nízke polohy zneli síce mimoriadne znelo, aj keď veľmi tmavo, čo postave dávalo temný charakter, no v stredných a vyšších polohách nedosahuje jas. Obrovským problémom bolo aj frázovanie, ktoré nemalo kultúru – a ak ešte máme ospravedlniť farebnosť a dispozície, v prípade takýchto zásadných chýb nemôžeme. Jej celkový vokálny prejav bol mimoriadne rušivý, pretože nádychy uprostred fráz často spôsobovali nesúvislosť hudobného toku. Na mnohých, najmä dlhých tónoch púšťala zbytočne veľa vzduchu, o peknom modelovaní legátových fráz nemôže byť ani reči. Často frázy ani nedokázala dokončiť, čím sa vytratili nádherné melódie, ktoré tak všetci dôverne poznáme. Rovnako jej práca s dynamikou bola mimoriadne zvláštna – v miestach, kde by ste očakávali ukončenie v piáne, sa zrazu objavil tón vo vybuchnutom forte. Muzikalitu jej pritom uprieť nemožno. Napríklad v slávnej árii „Tra la-la“ si spievala svojím tempom a plnými dúškami si užívala spev, pričom orchester hral v rýchlom tempe (namiesto postupnej gradácie). Hoci rytmický nesúlad medzi telesom a sólistkou bol doslova vypuklý, speváčka to akoby odignorovala a spievala si svoje. Celkovo však bola veľkým sklamaním – ak sa divadlo vybralo tou cestou, že zatraktívni premiéry hosťujúcimi spevákmi zo zahraničia, táto speváčka asi nebola tou najšťastnejšou voľbou.
Ďalším hosťujúcim spevákom bol v úlohe Don Josého mexický tenor Luis Chapa. Na začiatku sa síce objavili (prekvapivo) v jeho výstupoch počuteľné intonačné chyby (Dueto s Micaelou v prvom dejstve bolo absolútne labilné), rovnako bolo cítiť celkovú neistotu vo vokálnom prejave, no neskôr čoraz viac nadobúdal pevnú pôdu pod nohami. Disponuje netradičným, tmavým zafarbením, ktoré máme možnosť počuť len zriedka, no v lyrických partoch dokáže strhnúť pozornosť mäkkosťou a v dramatických exponovaným prejavom.
Slovenský barytonista Csaba Kotlár ako toreador Escamillo bol ideálnym predstaviteľom tejto postavy – vizuálne aj herecky je preňho priam stvorená, zrejme aj preto ho tvorcovia nechali na javisku podstatne dlhšie a vo viacerých scénach, než predpisuje libreto. Kotlár sa zhostil role nielen s prirodzenou charizmou, ale aj istotou vo vokálnom prejave. Jeho spodné polohy ešte musia nabrať viac podpory v rezonancii, no stredné a vrchné zvládal s absolútnou istotou a krásnym plným tónom. Disponuje prirodzene peknou farbou, ktorú využíval na energický prejav – postavu toreadora sme mu absolútne verili.
Zo speváckych výkonov určite za zmienku stojí Zbor Opery SND, ktorý bol výborne pripravený (Ladislav Kaprinay). Vyvážené mužské skupiny aj ženské, rytmicky presné nástupy, precízne vystavaná dynamika – na rozdiel od sólistov sa zboru podarilo spievať v súlade s orchestrom. Vo výraze nechýbali euforické momenty, ktoré skvele korešpondujú s rytmicky temperamentnou partitúrou Bizeta. V inscenácii pritom vystupovali v rôznych postavách kolektívne – ženy ako robotníčky z továrne, muži ako obchodníci, policajti, Cigáni, toreadori… Čo však nebolo celkom jasné, bolo zaangažovanie Bratislavského chlapčenského zboru, ktorý sa objavil hneď v úvode inscenácie.
Je úplne v poriadku, ak sa inscenačný tím rozhodne modernizovať dielo, nie je však v poriadku, ak pôvodné dielo stratí svojho ducha. A Carmen o svojho ducha prišla. Nie je rozhodujúce, že prišla o prostredie a neocitli sme sa v Seville v Španielsku v roku 1820, ale v minulom storočí v osemdesiatych rokoch. Podstatný je skôr odkaz, prečo tak tvorcovia robia – a v tejto inscenácii ostal nečitateľný, isté však je, že sa od pôvodnej predlohy značne odchýlili v snahe byť až revolučne moderní. Možno sa inšpirovali Viedenskou štátnou operou, kde sa s Carmen udialo niečo obdobné, no režisér, hoci tiež svoju koncepciu posúva do 20. storočia, akcentuje v diele silný sociálny konflikt, vášeň a túžbu po slobode. Nikto netvrdí, že sa nevyhnutne treba držať folklórneho koloritu spojeného s Carmen, potom však v diele treba tento nový kontext pomenovať. A táto jasná vízia v bratislavskej inscenácii tak vážne chýbala, preto je aj nejasné, pre koho je určená: konzervatívne publikum ju len ťažko príjme, to mladé ešte možno má šancu, no bez tohto nového, jasne pomenovaného kontextu, skôr ťažko ( a už vôbec nie kvôli žltej ľadvinke, všakže).
Medzičasom v Košiciach: presne v deň premiéry bolo oživené moderné tanečné divadlo Carmen režiséra a choreografa Ondreja Šotha. Štátne divadlo Košice spojilo svoje sily s Tabačkou Kulturfabrik a prinieslo divákom vizuálne pútavé, pohybovo atraktívne moderné dielo, ktoré prehovára súčasnou rečou a má potenciál osloviť aj mladé publikum. Viem, že Košice sú ukrutne ďaleko, ale odporúčam všetkým, aby si Carmen v našej metropole na východnom Slovensku pozreli…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Marek Olbrzymek
