„Niektorí muži, ktorí zažili takzvané chemické procesy, ako ich zažíva Marek Geišberg vo filme, to dokážu priznať. Prišli za mnou po filme s tým, že videli, ako veľmi môžu u blížiť žene. Oni zo svojho mužského pohľadu, že ide o vzťah na jednu noc, si mysleli, že žena to chápe. Ale až Chvilky im ukázali, že to tak nie je,“ hovorí scenáristka a režisérka filmu Chvilky, Beata Parkanová.
Snímka Chvilky je veľmi emocionálna a chvíľami mi pripadala ako autobiografická. Do akej miery ste čerpali z vlastných životných skúseností?
Ako filmárka som použila seba ako Beatu, ale keby to bolo celkom autobiografické, ako režisérka by som to nezvládla a ako film sa mi to rozpadne. Ak by to bol zase len kalkul, tak to v divákovi emócie nevyvolá, takže som sa oprela o seba ako mladú ženu, keď som ňou bola a stvárnila, čo som cítila. Najviac autobiografický je film v tom vnútornom nastavení, nie v konkrétnych situáciách, akých sa postavy ocitnú. Hlavná hrdinka je vo svojom vnútri veľmi dobrá, pretože si praje, aby všetky vzťahy, ktoré prežíva, fungovali, ale praje si to až tak veľmi, že si nedokáže nastaviť svoju vlastnú hranicu, kedy už má ona sama povedať nie. Nemá jednoducho silu, nemá skúsenosť, možno nikdy nebola dostatočne milovaná či nemala dostatočný pocit bezpečia. Túto skúsenosť, ktorú ona neprežila, som tam dala svoju vlastnú. Je to akési prianie dobrého, aby vás vaši blízki mali radi, zároveň zobrazenie toho nedobrého, keď si neviete nastaviť svoje vlastné hranice.
Tento film nie je klasicky príbehový. Je tam fragmentárne vystavaných sedem rôznych situácií a každá z nich je iná. Prečo ste ako režisérka zvolili tento postup?
Neverím na to, že keď vystaviate príbeh, že to spravíte pravdivo. Je to pre mňa iba len kalkul, že si scenárista alebo režisér povie: z týchto dôvodov sa deje práve toto. Ale ak premýšľate o veciach aj v iných rovinách, musíte si priznať, že nikdy neviete presne pomenovať, prečo sa isté veci dejú. Jediné, čo naozaj máte, je teraz a tu, to, čo v daný moment cítite a čo prežívate, a to je naozajstná pravda života. Ale prečo sa to tak deje, to v skutočnosti neviete. Hovorila som si, že nebudem rozprávať falošný príbeh o tom, prečo sa hlavná hrdinka správa tak, ako sa správa. Nechcem zachytiť to „prečo“, ale chcem zachytiť tú situáciu a nech si otázku „prečo“ kladie sám divák. Prečo napríklad dochádza k narušeniu vzťahov v rodine? Prečo sa mladá, krásna žena, ocitá v nezmyselných vzťahoch so svojimi milencami? Chcela som zachytiť jednotlivé situácie čo najintenzívnejšie a autenticky, v detaile. A preto sa v tom každý z nás spozná. Zároveň by si diváci mali klásť otázku, prečo sa človek v takýchto situáciách ocitne. To už som ako scenáristka nikdy vysvetľovať nechcela.
Myslíte si, že diváci sa tam nájdu? Každý z nás sme prežívali nejakú dobu a zážitky…
Zatiaľ mám takú skúsenosť, že sa tam našli. Nie je to však len z pozície Anežky, ale napríklad aj jej matky, na niektorých otcoch je zase spoznateľné, že sa hanbia, že sú na svoje dcéry hrubí. Niektorí muži, ktorí zažili takzvané chemické procesy, ako ich zažíva Marek Geišberg vo filme, to dokážu priznať. Prišli za mnou po filme s tým, že videli, ako veľmi môžu u blížiť žene. Oni zo svojho mužského pohľadu, že ide o chemické procesy, teda vzťah na jednu noc, si mysleli, že žena to chápe. Ale až Chvilky im ukázali, že to tak nie je. Možno sa tam nájsť cez všetky postavy.
A ľudia sa Vám s tým zveria?
Áno a práve to je na tom krásne. Aj keď sa vôbec nepoznáme, zdôveria sa mi. Každý si prajeme mať základné vzťahy, ktoré všetci máme, v poriadku. A keď ten film to ukáže, že niekto tie vzťahy zažil ako narušené, nemusíme sa za to hanbiť. Poďme si to povedať, ako nás to zraňuje. Človeku sa uľaví a väčšinou ani nemusí prísť za mnou s konkrétnym problémom, ktorý prežíva. Len mi povie, to je ako u nás. Ako ste to vedeli? Ľudia si potrebujú zdieľať zážitky a pre mňa je to veľká radosť, že sa viete zdôveriť s tou bolesťou.
Keď už hovoríte o tej radosti, vo filme sú aj vtipné momenty, takže humoru sa nevyhýbate…
Určite nie. Nebola by som rada, aby film pôsobil depresívne, lebo to nie je pravda. Keď ste so svojimi najbližšími, je to istá hrozná, ale zároveň krásna ambivalentnosť. Tí, ktorí vás dokážu pohladiť, pochváliť, pomilovať, sú zároveň tými, ktorí vám dokážu za minútu najviac ublížiť. A v tom je komplikovanosť všetkých vzťahov. Ak sa stretnete s niekým, kto je len sviňa, je to jednoznačné a nie ste naňho naviazaný, aby vás mal rád. Ale ak sú to blízki ľudia, ktorí dokážu byť aj láskaví a pritom krutí, dotýka sa vás to. A do tých vzťahov patrí aj humor, ale zároveň nenávisť, bolesť, všetko.
Hlavnú postavu Anžeky dokonale zvládla Jenovéfa Boková. Ako ste si ju vybrali?
Scenár som nepísala pre konkrétnu herečku. Hľadala som si medzi mladými herečkami takú, ktorá je vnútorne veľmi živá, ohnivá, temperamentná, pretože Anežka je vo svojej podstate veľmi živá, len to nevie komunikovať. A Jenovéfa Boková okrem toho, že je vynikajúca herečka, je v osobnom prostredí veľmi temperamentnou ženou, ktorej sa osobné vzťahy veľmi dotýkajú. Vedela som teda, že tomu bude presne rozumieť. Na rozdiel od Anežky však ona priamo vystúpi, takže som ju ako režisérka musela stiahnuť. Okrem toho sa mi veľmi fyzicky páči a usúdila som, že na tú úlohu sa veľmi hodí. Zacielila som sa na ňu. Stretli sme sa asi dva roky pred nakrúcaním a hneď sme si vzájomne padli do oka. Vtedy som jej povedala, že od nej budem v tom filme chcieť, aby odhalila svoju dušu, svoje srdce a tiež svoje telo. A odo mňa dostane všetko, čo potrebuje. Mali sme veľmi otvorený vzťah ako ženy a ako ľudia. Veľmi veľa sme spolu pracovali, veľa sme skúšali, pretože som potrebovala, aby to bolo presné a nielen približné. Vysvetľovala som jej, prečo Anežka reaguje tak ako reaguje.
Film má veľmi prekvapivý záver, možno každý uvažoval nad veľkou tragédiou na konci, ale tá neprišla…
O závere filmu som veľmi dlho premýšľala. Nie som autorka falošných nádejí a šťastných koncov. Nikdy som nezvažovala možnosť, že sa celá rodina na konci zíde, odpustí si a objímu sa. Na to jednoducho neverím. Ja sama osebe však v určitú nádej verím a cítila som to tak, že ju má dostať odo mňa aj divák. Anežka sa nepokúsi spáchať samovraždu, ale nájde v sebe silu, v podstate je to moja sila, ktorú v sebe tiež dokážem nájsť. Hovorila som si, že nemôžem klamať ani o tom. Nechcela by som z toho však spraviť gýč, ale nádej ukázať ako prostú vec. Napríklad len si tak vybehnúť niekam alebo sa stretnúť s niekým a zrazu sa dokážete nadýchnuť.
Vo filme sa objavuje aj psychologička a tam po prvý raz hlavná postava prejaví svoje emócie… Veríte, že psychológovia dokážu pomôcť, keď už je človek na dne?
Verím, že dokážu pomôcť v pravý čas. Môže však tomu predchádzať množstvo omylov, ktoré k tomu patria. Myslím si, že Anežka sa tam vtedy ocitla a psychologička jej predsa len určitú formu bezpečia poskytla. Čo sa totiž stane: Anežka si dovolí plakať. Práve jej ju život priniesol do cesty, kedy ju potrebovala. Možno, o päť rokov, bude statočnejšia a sebavedomejšia, to stretnutie už bude iné, lebo bude zodpovedať vnútornému nastaveniu hlavnej hrdinky. Nebudeme si však svet maľovať krajší ako je, stretnúť dnes psychiatra, psychológa či terapeuta, ktorý len neťahá peniaze, ale je to človek, ktorý skutočne pomôže, je beh na jednu z najdlhších tratí, ktoré človek môže zažiť. Aspoň teda ja som to tak zažila.
Zaujímavé boli aj scény v kostole, vizuálne veľmi pútavé. Anežka hrala skladby od Bacha a Vivaldiho. Aký to bol odkaz ako tvorcu?
Viac ako vieru v Boha, som chcela vyjadriť, že ak niečo alebo niekoho milujete a má vás čo držať, musíte sa vedieť podržať, lebo vždy máte nádej. V červených šatách v kostole Anežka doslova žiari. Zároveň som chcela ukázať, že aj viera je dôležitá – pre ňu sú to husle, ale možno tie otvoria dvere k niečomu ďalšiemu. Vedome som to umiestnila do protestantského kostola a verím, že divák to pochopí, aj keď každý po svojom.
Marek Geišberg nám prezradil, že chystáte nový film a už ste ho aj oslovili. Aký film pripravujete?
Film sa volá Slovo a je o dvoch asi štyridsaťročných manželoch, ktorí majú deti a sú to dobrí ľudia. Je podstatne ťažšie vystavať drámu na dobrom ako na niečom zlom. Nemusí byť hneď predsa každý deviant. Manželia dali sami sebe slovo, že sa nespreneveria sebe navzájom, že budú spolu v dobrom aj v zlom. Vonkajšími okolnosťami sú postavení to slovo dodržať a skúmam tú hranicu, kedy to slovo ešte máte dodržať a kedy už môže človek povedať nie, ja sa toho slova vzdávam a beriem ho späť. Je to opäť o skúmaní hraníc, ale kým Anežka skúmala tie svoje hranice, táto dvojica ich skúma vzájomne a zároveň voči spoločnosti. Svojím spôsobom rozvíjam ďalej tému, ktorú som začala vo filme Chvilky. Marek tam bude hrať, pretože sa mi s ním výborne spolupracovalo.
V čom bola tá spolupráca s Marekom Geišbergom dobrá?
S Marekom sa netreba veľa rozprávať, vysvetľovať mu či viesť dlhé psychologické rozbory. Nie preto, že by nebol schopný, ale preto, že keď sa naňho pozriete a on na vás, presne vie, čo od neho chcete. Nejako to skrátka spozná. Pracujem s ním veľmi rada. Marek je vo svojej podstate živočíšny typ, ktorý sa témy chytí a potom ju spracuje po svojom. Nemusíte mu ukazovať žiadnu bábku, ako čo má spraviť, ale to, čo od neho chcete, do filmu dostane. Je to skrátka slovenský chalan, ktorý si zo mňa robí srandu, ale to, čo predvedie, je neuveriteľne pekné. Jeho oči sú také charakteristické: raz pohľadom laškuje, inokedy má zas úplne mŕtvy pohľad, keď to dievča úplne dorazí, alebo keď v jednu chvíľu dokáže rozprávať s láskou o svojich deťoch a v ďalšej chvíli je arogantný, nerobí to nasilu. Tie premeny Geišberga, teda postavy, ktorú stvárňuje, sú dôveryhodné. A opäť bude hrať v slovenskom jazyku. Nebudeme to dabovať a ani sa nebudeme hrať na to, že vie perfektne po česky. Myslím si, že Marek ako muzikant by češtinu zvládol, ale stále sme predsa česko – Slovensko a stále sme vlastne spolu.
Zdroj foto: ASFK, *Robert Tappert pre Febiofest
