Balet Slovenského národného divadla prichádza s novou inscenáciou Don Quijote presne v čase, keď takýto príbeh so silným ľudským posolstvom potrebujeme ako soľ.
Baletný epos na motívy románu Miguela de Cervantesa Don Quijote prežíva už 150 rokov a až do dnešného dňa nestráca na aktuálnosti. Boj za cnosť rezonoval a bude rezonovať v akejkoľvek dobe z prostého dôvodu – ľudia sa nemenia. A preto príbeh prajného rytiera Dona Quijota bojujúceho za dobro, okorenený nákazlivou dávkou humoru, ktorú tiež všetci tak bytostne potrebujeme, bol skvelou voľbou Baletu SND priniesť ho ako premiérový titul v rámci osláv storočnice našej prvej scény.
Nie je to len príbeh, ktorý divákov a milovníkov tanečného umenia osloví. To, čo baletu dáva silu a esprit, je pekne vystavaný, zrozumiteľný, milý príbeh (libreto Márius Petipa – podľa románu Miguela de Cervantesa), čistota tancov (choreografia a réžia – Vasilij Medvedev a Stanislav Fečo – podľa Máriusa Petipu a Alexandra Gorského), rytmicky a inštrumentálne príťažlivá hudba Ludwiga Minkusa (v hudobnom naštudovaní a pod vedením dirigenta Dušana Štefánka), pestrofarebné a originálne kostýmy (Jelena Zajceva) a nepochybne najväčšou pastvou pre oči diváka je monumentálna, pestrofarebná a prekrásne plastická scéna, ktorú vytvoril Andrei Voitenko. Skrátka, veľkovýpravný klasický balet zrealizovaný tak, že všetky zložky komplexne tvoria jedno nádherne zharmonizované dielo – ani tri dejstvá sa divákovi nebudú v divadle zdať príliš dlhé na vnímanie, naopak. Tým, že balet má výborne nastavenú dynamiku, sa tento titul stáva inscenáciou s obrovským potenciálom, ktorý bude vypredávať hľadiská. A to oprávnene.
Je až neuveriteľné, ako Petipa (a následne ďalší umelci, v tomto prípade Medvedev a Fečo) dokázali z takej prostej, niekedy až naivitou zaváňajúcej zápletky spraviť také veľkolepé dielo. Samotná románová predloha obsah naplní detailnými popismi, pocitmi, snami, no de facto jej dej dokážeme rozpovedať jednou vetou: láske Kitri a holiča Basilia bráni hostinský – jej otec, ktorý pre ňu chce bohatého aristokrata a v ten pravý moment sa objavuje na koni rytier La Mancha so svojím sluhom Sancho Panzom. A zvyšok už poznáte. Cervantesov príbeh sa odohráva v Barcelone, preto všetko – aj v balete, je prispôsobené tomuto prostrediu, aby evokovalo Španielsko. Petipa dej zastavuje znova a znova, aby tanečníci mohli predviesť svoje umenie vo veľkých klasických variáciách a samozrejme, dáva priestor aj charakterovým tancom. Choreografiu stavia s citom tak, aby sa zachovával princípy klasického tanca, no zároveň do nich primiešal štipku takú typickú pre južanský temperament.
Na prvej premiére v piatok 22. novembra 2019 v novej budove SND sa v úlohe Dona Quijota predstavil František Šulek, jeho sluhu Sancho Panzu stvárnil mimoriadne technicky zdatný Juraj Žilinčár, aj keď v tejto úlohe sme tlieskali najmä jeho hereckým a komediálnych schopnostiam. Na pódiu sa v hlavných úlohách predstavili: Olga Chelpanova ako Kitri, Konstantin Korotkov ako Basilio, Viola Mariner ako Mercedes, Andrej Szabo ako Espada, Luana Brunetti ako Kráľovná Driád, Sakura Shojima ako Amor, ďalší sólisti a zbor Baletu SND doplnení o žiakov Konzervatória Evy Jaczovej a Baletnej prípravky SND.
Zbor alebo sólisti majú dostatok priestoru, aby predviedli práve v tomto diele tanečné možnosti – či už po technickej alebo výrazovej stránke. Napríklad Korotkov je sám osebe výraznou osobnosťou s charizmou – stačí mu objaviť sa na pódiu a zaplní ho celé. Nie všetci tanečníci disponujú takouto danosťou. Navyše je to práve on, ktorý je aj technicky mimoriadne dobre disponovaný, takže obdivuhodná ľahkosť, s akou zvláda aj technicky ťažké prvky, je pre obecenstvo príťažlivá. Diváci chcú tanečníka, na ktorého sa dobre pozerá, ktorý zvláda aj ťažké figúry s eleganciou a navyše má v sebe aj komediálny talent, čo si táto postava bytostne vyžaduje (Korotkov o tom presvedčil publikum aj v Tulákovi Chaplinovi).
Olga Chelpanova ako Kitri bola vo svojej úlohe presvedčivá, ako z tanečného hľadiska, tak aj hereckého. Na javisku z nej bolo cítiť príjemnú sebaistotu, dokázala dať potrebnú ľahkosť skokom a istotu rotáciám. Vynikla aj jej graciózna plastika tela, no najmä medzi ňou a jej tanečným partnerom dobre zafungovala chémia. Tvorili spolu pekný, esteticky príťažlivý pár, ktorého úloha sa naplno ukázala v treťom dejstve. Chelpanova našla v Korotkovovi nielen šarm, ale aj istotu pri náročných partnerských prvkoch. Moment, keď tanečník svoju partnerku niekoľkokrát dvihne a drží ju na jednej vystretej ruke, je taký silný a pôsobivý, že divák má na chvíľu pocit, že sa zastavil čas. Poznáte ten pocit, že nič navôkol neexistuje – prestanete dýchať a vnímate len dvoch tanečníkov, v ťažkej figúre, cielene nasvietených tak, aby vynikol ten moment vzájomnej blízkosti aj istého rizika, ktoré však v prípade tejto dvojice nepociťujete. Ostane vo vás len ten pocit čistého krásna.
Pamätná a očarujúca je nepochybne aj scéna sna, ktorú niektorí tvorcovia vynechávajú, dvojica choreografov Medvedev – Fečo, sa ju však rozhodli vrátiť. Vynechať tento nádherný, snivý romantický obraz s 32 dvoma Driádami na scéne, by bola fatálna chyba. Don Quijote sníva tento sen po povestnom boji s veterným mlynom, keď mu rameno mlyna zachytí kus odevu, Quijote sa vznesie do výšky a padá na zem. V spánku sa ocitá v kráľovstve Driád, kde je aj Kitri, ktorá sa medzičasom prevtelila do Dulciney. V tomto obraze hlavné úlohy zohrali kostymérka Jelena Zajceva a Andrei Voitenko, ktorý vytvoril tú malebnú rojčivú scénu. Tá diváka doslova vtiahne do magickej atmosféry príbehu udatného rytiera a jeho sna. Ak vo všeobecnosti panuje názor, že Sigmund Freud dokázal vidieť ľuďom do hláv a analyzovať ich myslenie a cítenie prostredníctvom snov, tak potom existuje aj krajšia alternatíva. Bol to práve Petipa a následne tvorcovia, ktorí dokázali tak verne a plasticky stelesniť prostredníctvom tanečného umenia jeden sen spravodlivého rytiera s veľkým srdcom. Až rozprávkovo krásna scéna sa vryje priamo do srdca publika.
Kým v prvom dejstve publikum mohlo pociťovať miestami určitý rytmický nesúlad hudby s tancom, v druhom dejstve si obecenstvo okrem precíteného duetu milencov užilo aj nespútanú zábavu v hostinci a najmä očakávanom treťom dejstve, kde je aj slávne grand pas de deux (uvádzané často aj vrámci gala večerov), prišlo ku grandióznemu vyvrcholeniu baletu. V každom dejstve boli nielen do posledného detailu vypilované zmeny scén, ale dominovali v nich pestrofarebné kostýmy. Zajceva nestavila ani tak na ľudové motívy, ako skôr na výrazné farby. A tak sa na pódiu strieda výrazná červená v kombinácii čiernou, nebesky modrá v prípade Driád, čistá biela, a najväčšiu pestrosť, ba priam až istú gýčovosť využíva v prípade ľudovej zábavy.
A napokon, ešte jedna postava si nepochybne zasluhuje našu pozornosť. Kým samotný príbeh lásky Kitri a Basilia, ktorým nepraje otec dievčiny a chce pre svoju dcéru bohatého ženícha, možno nazvať akýmsi protipólom Rómea a Júlie (a nielen preto, že hlavný hrdina, ktorý spácha naoko samovraždu v predstieranej žiarlivostnej scéne), objavuje sa „ten pravý“ – Adrian Ducin v úlohe bohatého, vtipne nemotorného, karikatúrneho rytiera s artrózou v kolene. Odkedy Gamash vyjde na javisko a objaví sa v niekoľkých scénach, o zábavu je postarané. Nie, nie sú to salvy smiechu, ktorými v divadle budete tieto jemné, vtipné komické prvky odmeňovať, ale sú neuveriteľne osviežujúce. Rovnako aj jeho nápadne krikľavý kostým hýriaci nevkusom predpovedá, že to bude postavička, ktorú si zapamätáte a pre Kitri a všetky súdne mladé ženy, musí byť tento muž akýmsi prototypom antihrdinu. Ducin svoju hereckú úlohu zvládol presvedčivo.
A čo okrem slávneho grand pas de deux zožalo najväčšie ovácie? Bol to rozkošný spoločný výkon rytiera Don Quijota s jeho sluhom, ktorí už len zjavom tvorili na pódiu neodolateľne vtipný kontrast. Divácke bravó si zaslúžili svojimi bravúrnymi technickými výkonmi aj priatelia Basilia, ktorých stvárnili Viacheslav Kruť a Yuki Kaminaka. Publikum ocenilo aj toreádorov a ich typické španielske pózy na čele s Andrejom Szabom (Espada) a Violou Mariner (Mercedes) a vystúpenie žiakov tanečného konzervatória Evy Jaczovej a Baletnej prípravky SND. Keď sa na pódiu objavia talentované deti a odtancujú v krásnych kostýmoch ľúbivý tanec, vždy to u publika zafunguje – a nebolo tomu inak ani na premiére. Zo sólistov nepochybne na pódiu dominovali a najväčší úspech zaslúžene získali Konstantin Korotkov a Olga Chelpanova. Samozrejme, po prvej premiére nasledovala neutíchajúca standing ovations.
Dobrú kondíciu potvrdil aj orchester Opery Slovenského národného divadla pod vedením dirigenta Dušana Štefánka, ktorý nasadil tempo a dynamiku adekvátnu jednotlivým tancom a charakteru hudby, ktorú Ludwig Minkus skomponoval zrozumiteľne a veľmi ľúbivo voči publiku.
Don Quijote je dôstojnou náhradou Esmeraldy, s ktorou sa obecenstvo tak ťažko lúčilo. Je to klasický veľkovýpravný romantický balet, ktorý divákom prináša všetko, čo takéto dielo prinášať má. Vystavať z takej jednoduchej zápletky trojdejstvový balet, to už chce ozajstný kumšt. A Baletu SND sa to podarilo dôstojne a veríme, že tento balet má veľký potenciál získať si u divákov popularitu.
Zuzana Vachová
Foto: Balet SND – Peter Brenkus
