Česká režisérka a novinárka Apolena Rychlíková nakrútila dokumentárny film Hranice Európy, v ktorom sa novinárka Saša Uhlová vydáva do západných krajín, aby si na vlastnej koži vyskúšala podmienky, v akých pracujú migranti z východnej Európy. Pomocou skrytej kamery a svojho denníka Saša odhaľuje všadeprítomné porušovanie pracovných práv nízkopríjmových zamestnancov, ale tiež globálne migračné problémy, ktorých riešenie je aj vo vyspelých krajinách stále v nedohľadne.
V rozhovore pre náš portál nám Apolena Rychlíková porozprávala o zisteniach, ktoré spolu so Sašou Uhlovou počas nakrúcania nadobudli, aj o tom, ako by sme mali zmeniť svoj pohľad na pracovných migrantov.
Film Hranice Európy odhaľuje hneď niekoľko paradoxov v súvislosti s pracovnou migráciou v Európe. Tak napríklad, my Slováci, no zrejme aj Češi, sa často obávame toho, že by nám naše pracovné miesta zabrali ľudia z východných či južných krajín Európy. Súčasne však vo veľkom odchádzame za prácou na západ, čo môže spôsobovať nevôľu u tamojších obyvateľov. Videli sme to koniec-koncov pri Brexite. Uvedomujú si ľudia vo všeobecnosti tieto paradoxy?
Nie som si istá, či si konkrétne tento paradox uvedomuje celá spoločnosť, ale určite ho vnímajú tí, ktorých sa priamo týka. Veľakrát som sa stretla aj so sebareflexivným momentom u východných Európanov, ktorí si uvedomili, že v minulosti nadávali na ľudí z Ukrajiny, že im berú prácu, a to vďaka tomu, že neskôr sami zažili diskrimináciu v zahraničí v zmysle teritoriálneho vymedzenia. Neuvedomujú si to však všetci.
Vo filme vidíme novinárku Sašu pracovať v zahraničí na rôznych pozíciách na farme či v hoteli. Nie je to však len príbeh o ťažkej práci. Čo je v skutočnosti za tým? Ako by si to ako autorka opísala?
Súčasťou príbehu je aj akási nenaplnená vízia západu, ktorá tvorila našu východoeurópsku identitu. Postkomunistická identita východnej Európy spočíva v dobiehaní západu. No je tu ďalší paradox, tým je západ, ktorý o sebe hovoril, že chce, aby sme ho dobehli, pritom stojí na lacnej práci nás, ktorí sme z východu. Ešte jedným zaujímavým faktom je, že potom sa obyvatelia týchto krajín sťažujú, že im kradneme prácu. V neposlednom rade musím poukázať na to, že politici každého spektra využívajú takú situáciu na budovanie svojich neliberálnych politík, čo vedie ešte k väčšiemu trhaniu Európy. Je to veľmi komplexná problematika.
Zostaňme teda pri základnej otázke. Zistila si počas nakrúcania, prečo sa vlastne stále ženieme za západom? Prečo sme ochotní robiť v Nemecku prácu, ktorú by sme doma nikdy nerobili, častokrát aj vo veľmi zlých podmienkach?
Vždy budú existovať ľudia, ktorí budú ochotní ísť z chudobnejších krajín za hranice a pracovať tam, a to je v úplnom poriadku. Dôležité je nastaviť všetky mechanizmy adekvátne a spravodlivo, aby sme čo najviac eliminovali vykorisťovanie a pošliapavanie ľudskej dôstojnosti.
Je aj Slovensko či Česko pre niekoho tou “západnou” krajinou? Mám sa aj ja zamyslieť nad tým, či za zeleninou v supermarkete, ktorá je v akcii, nie je v skutočnosti slabo ohodnotený pracovník či pracovníčka?
Presne. Vždy vravím, že západ a východ si v súvislosti s pracovnými podmienkami nemajú navzájom veľmi čo vyčítať. Tento projekt sme so Sašou realizovali pred niekoľkými rokmi v Česku a bola to zdrvujúca sonda do reality nízkopríjmových pracovníkov, ktorí zažívajú permanentné porušovanie pracovného práva a masívne vykorisťovanie. Títo ľudia sú neviditeľní systémom, čo hrá v celej problematike veľmi veľkú rolu. Takže odpoveď znie: Áno. Bohužiaľ platí to, čo si povedal. Už len tá zelenina by musela byť mnohonásobne drahšia, keby sa do jej ceny započítala reálna hodnota práce. To samozrejme nikto nechce, pretože by sme si ju nemohol dovoliť.
Ako si spomínala, tejto téme sa venuješ už roky. Zmenilo sa za ten čas niečo? Existuje napríklad krajina, ktorá tento problém rieši a mohla by ísť príkladom ostatným štátom?
Je to problém, ktorý sa nedá riešiť na národnej úrovni. Potrebujeme minimálne európsku, ak nie rovno globálnu politiku, ktorá toto bude strážiť a zaisťovať. Národné pokusy vedú akurát k tomu, a to sme videli pri Brexite, že krajina zakáže vstup pracovným migrantom, to však neznamená, že odídu, ale že tam zostanú pracovať v ešte horších podmienkach – na čierno.
Snímka Hranice Európy sa už dostala na viaceré filmové festivaly aj v západných krajinách. Ako na ňu reagujú diváci doma a vonku?
Skúsenosti z festivalov sú špecifické v tom, že na ne chodí určitá vzorka ľudí, ktorí sú vzdelaní, majú sociálny kapitál, vedia o téme dosť veľa. Nie sú teda veľmi prekvapení z toho, ako to je. No myslím, že všetci si kladú rovnakú otázku, tá je aj podtitulom filmu: “Akú cenu má západný blahobyt?”. Pýtame sa sami seba, či sme schopní si zachovať náš štandard, ktorý sa z nášho hľadiska tiež neustále znižuje, a zároveň nevykorisťovať pracovných migrantov? O tejto otázke sa môžeme baviť hodiny.
Ako myslíš to, že sa znižuje náš štandard?
Doslova. Úroveň života sa znižuje aj v západných krajinách. Západná či americká stredná trieda je miznúci fenomén. Dobre sa to ilustruje na seriáli Simpsonovci, ktorí majú predstavovať priemernú americkú rodinu, lenže je to už pomerne starý seriál. Ktorá priemerná rodina v Amerike si dnes dovolí mať poschodový dom a dve autá? Nožnice sa roztvárajú, rastie oligarchická vrstva a tá chudobná. Stred sa pridá buď k jednej alebo druhej.
Vráťme sa k filmu. Zaujímajú ma pozitívne prípady. Veľa protagonistiek a protagonistov vo filme potvrdzuje, že ísť za prácou do zahraničia sa častokrát nepodarí tak, ako si človek predstavuje. Mnohí z nich zostanú v zamestnaní zaseknutí na niekoľko rokov a počas toho sa im ničí zdravie aj rodinný život. No stretla si pri nakrúcaní človeka, ktorého príbeh končí šťastne?
Áno, tie pozitívne príklady existujú. My ich vo filme nemáme, pretože sa nám nehodili do štruktúry, nie preto, že by sme nechceli ukázať aj to dobré. Spomínam si na pani z Česka, ktorá odišla pracovať do Írska, keď jej už odrástli deti. Zostala tam a je spokojná. Síce sa nenaučila írsky ani anglicky, ale naučila sa poľsky (úsmev), ale páči sa jej tam, lebo našla individuálnu slobodu a môže sa realizovať. Žije si svoj život, jazdí na bicykli, býva na ubytovni, čo by možno nevyhovovalo každému, no cítila som z nej úplnú spokojnosť s tým, že je ekonomicky sebestačná a má slobodu, nemusí sa viac starať o domácnosť a deti či svojich starých rodičov.
Vo filme ste sa však viac zamerali práve na tých, ktorým takýto život spôsobuje problémy, prečo?
V Nemecku sme nakrúcali ľudí, ktorí pracovali na tom istom mieste, kde aj žili. Pre mňa už to bolo osobnou otázkou, či sa v takom prípade dá ešte hovoriť o živote. Vstávať každý deň o piatej ráno, skončiť o desiatej večer, otvoriť si fľašu vodky a ísť spať. Ráno znova to isté. Určite niekým takým nepohŕdam, ani ho z ničoho neobviňujem. Chceli sme, aby práve to film zachytil a diváci sa mohli zamyslieť nad tým, či by im to stálo za to.
Je samozrejme iné, keď takúto prácu robí mladý človek, ktorý toho znesie viac, lebo si chce za pár mesiacov zarobiť na štart do života. Aj keby sa mu to nepodarilo, aspoň si môže povedať, že má cennú skúsenosť. Pre takého pracovníka neexistuje definitíva. Ťažšie to majú tí starší.
Vedia už protagonistky nakrúcané skrytou kamerou, že sú vo filme? Kontaktovali ste ich?
Áno vedia to. Aj časť filmu ukazuje, ako sme to niektorým prezradili.
Pomohla im vaša snímka v ich situácii?
Vo filme je jedna situácia z hotela v Írsku, kde pracovali Slováci. Vtedy sa všetci veľmi rýchlo dozvedeli, že nakrúcame film a že Saša je vlastne novinárka v prestrojení. Keď sa to rozkríklo, už sme sa viac nedržali bokom, ale prišli sme Sašu nakrúcať s celým štábom. V tej chvíli už bolo jasné, že z práce odíde. Majiteľ hotela nás zrejme videl na kamerách, hoci sme sa im starostlivo vyhýbali, a následne začal zamestnancom vyplácať ich mzdy. Myslím, že Saši poslal dokonca viac, než koľko si odpracovala, ale sama povedala, že to bolo príliš málo na úplatok (smiech).
No mohlo to dopadnúť aj horšie…
Áno, našim cieľom určite nebolo zrušiť pracoviská. Báli sme sa toho, že by po nás do niektorej z firiem prišla razia a celé by to tam zavreli. Ale pokiaľ sa na základe tohto filmu napríklad nemecký inšpektorát práce zamyslí nad tým, ako je možné, že chodí na inšpekcie do tovární s cudzincami bez tlmočníkov, potom mi toto príde dôležitejšie.
Zišlo by sa premietnuť tento film na vyšších miestach.
Konkrétne v Nemecku už pomerne veľkú debatu vyvolal. Súvisí tým už istá investigatívna nadväznosť.
Moja obľúbená skúsenosť je, keď som dostala správu od suseda majiteľa farmy, u ktorého sme nakrúcali. Bol úplne v šoku. Hoci boli kamaráti, vôbec netušil, že tam má stovky pracujúcich cudzincov. Teda ani netušil, v akých podmienkach žijú.
Chytili sa týchto tém aj nemeckí novinári? Malo to dohru?
Áno. Saša urobila niekoľko rozhovorov. Myslím si, že to následne nadväzovalo na ďalšie udalosti, o ktorých už neviem. No viem, že vo Švajčiarsku dokonca vznikol dokumentárny film, ktorý čerpá z toho nášho.
Zámerom filmu určite nebolo nájsť riešenie na globálny problém pracovnej migrácie, ale kde by sme s hľadaním riešenia mohli začať?
Musí prísť politika, ktorá prestane ľudí štvať proti sebe. Tu sa vraciam k tomu, čo si sa pýtal na začiatku. Slováci sa môžu sťažovať na Srbov, že im berú prácu, Nemci zasa na Poliakov či Ukrajincov, Briti už majú svoj Brexit. Pokiaľ sa nechceme dostať do nekonečnej špirály, musíme sa od ekonomického myslenia znovu presunúť k otázkam, aká je vlastne hodnota práce, aká je hodnota ľudského života a čo to je ľudská dôstojnosť. Treba jednať za všetkých, nie využívať to, že ľudia stoja proti sebe. Zlepšenie pracovných podmienok pre migrantov predsa neznamená, že sa zhoršia podmienky domácich.
Treba si uvedomiť aj to, aký veľký vplyv má pracovná migrácia na rozpad medziľudských vzťahov. Je to zdroj spoločenských tráum na vyššej úrovni. Tradičnú rodinu určite ohrozuje viac než LGBTIQA+ ľudia, ako často hovorí práve Saša.
V jednom z rozhovorov si spomínala, že nápad nakrútiť voľné pokračovanie Hraníc práce ti dal novinár, ktorý sa spýtal klasickú otázku “bude dvojka?”. Chcem sa teda spýtať, či si už uvažovala nad prípadným ďalším filmom s tematikou vykorisťovania? Kde by si ho nakrútila?
Ďalší film už točiť nechcem. Ale so Sašou sme sa rozprávali o tom, že jediná krajina, ktorá by nás v tomto smere ešte zaujímala je Amerika. Individualizmus a tvrdá práca je v DNA Spojených štátov od ich vzniku. Je to príbeh, ktorý sa úplne vymkol kontrole. Milujem knihu Nomandland, ktorá bola aj sfilmovaná. Je o dôchodcoch, ktorí v dôsledku krízy v roku 2008 stratili bývanie a sú odkázaní na život v karavane a musia pracovať do osemdesiatky bez nároku na dôchodok. Toto sú príbehy súčasnej Ameriky.
Pracovná migrácia v Amerike je zase iná obrovská téma. Nie som si istá, či by bolo možné ju pokryť z európskej perspektívy.
Zhováral sa Matúš Trišč
Zdroj foto: Moja kultúra SK
