Andrés Orozco-Estrada: vitalita, energia a disciplína orchestra

Nie je to typ umelca, ktorý sa spolieha na nahrávky starých majstrov a necháva sa nimi „inšpirovať“ len preto, že sú legendárne. Orozco-Estrada je dirigent, ktorý má svoj názor. Na Bratislavských hudobných slávnostiach to dokázal so slávnym orchestrom Filarmonica della Scala.

Svetovo uznávaný dirigent, Kolumbijčan Andrés Orozco-Estrada, sa predstavil divákom v rámci Bratislavských hudobných slávností (23. septembra 2023). Festival hostil slávny orchester Filarmonica della Scala, ktorý založil v roku 1982 dirigent Claudio Abbado s cieľom rozšíriť symfonický repertoár hráčov známej milánskej opery. Nebolo to prvýkrát, čo sa v rámci BHS tento výnimočný orchester bratislavskému publiku predstavil. Po hosťovaní v roku 2008 s Daniele Gattim, s hudobníkmi a sólistom večera, huslistom Julianom Rachlinom, to bol už teda druhý koncert slávneho telesa.

S menom dirigenta kolumbijského pôvodu, sa spájajú tie najzvučnejšie, najlepšie orchestre. Bol šéfdirigentom Frankfurtského rozhlasového symfonického orchestra (2014 – 2021), viedol Houstonský symfonický orchester a bol šéfdirigentom Viedenských symfonikov, v sezóne 23/24 je novým šéfdirigentom Simfonica Nazionale della Rai.

Orozco-Estrada – s týmto menom sa spája obrovská muzikalita, energickosť prejavu, schopnosť modelovať melodiku prostredníctvom gest (nie však pateticky veľkých), istým spôsobom aj tanečnosť jeho dirigentského prejavu. Je energický, muzikálny, no zároveň elegantný. A najmä progresívny, v prvom rade to si všimnete na jeho prístupe. Nie je to typ umelca, ktorý sa spolieha na nahrávky starých majstrov a necháva sa nimi „inšpirovať“ len preto, že sú legendárne. Orozco-Estrada je dirigent, ktorý má svoj názor. Odhliadnuc od poetických slov, ktoré sa s jeho osobou spájajú, pretože jednoducho je typ umelca, ktorý je za pultom pre poslucháčov príťažlivý a človek skrátka rád vníma hudbu, ktorá znie, práve prostredníctvom jeho osoby, jeho interpretácie, jeho gest, panuje v orchestroch, ktoré vedie, disciplína. Absolútna. Aj to bolo jednou zo základných čŕt tohto koncertu v rámci BHS, na ktorom zaznel mimoriadne populárny program. Takpovediac až hitový. Priestor na to, aby ste poznali každý jeden detail, počuli každú jednu chybu, vnímali každý jeden nedostatok. Chyba ani jedna, nedostatok žiadny. Len človek ostal ohúrený výkonom a rozmýšľal– aj takto sa dá zahrať Beethoven…

Úvodom koncertu znela predohra k opere Viliam Tell Gioachina Rossiniho. Orozco-Estrada rozumie Rossiniho predohrám majstrovsky, hráva ich aj na open air festivaloch (povestná nahrávka je predohra k Barbierovi zo Sevilly, ktorá znela ako prídavok koncertu BHS), dokáže vyspievať melodické linky a jeho tempá sú priam úchvatné. Nepoľaví zo svojich nárokov, ak sa skrývajú témy v kontrabasoch s odpoveďami vo violončelách, zaručene ich budete počuť. Žiadna masa zvuku, detailné, dynamicky pochopené spracovanie, so zachytenými, tými najjemnejšími nuansami vo farbách. William Tell mal premiéru v roku 1829 a bol poslednou z 39 Rossiniho opier, predohra má štyri časti, každá nasleduje ďalej bez prestávok, približne 12 minút trvajúce dielo je plné kontrastov, v tempách, témach, dynamike, „maľujúcich“ kolorit švajčiarskych Álp. Predohru otvára Svitanie, violončelá sprevádzané kontrabasmi, ústredná téma interpretovaná sólovým violončelom okamžite strhla svojou interpretáciou. Bola v nej sladkosť, vrúcny, krásny tón, spevnosť, ten typ znelého piána, ktorý sa rozhlieha po celej sále, no nie je ani príliš tichý. Práve decentná, príťažlivo vybalansovaná zvukovosť, s pulzujúcimi kontrabasmi, bola od prvej chvíle najzásadnejším momentom tejto interpretácie. Orchester a dirigent akoby boli v tejto sále „domácimi“ hráčmi, presne vedeli, čo si môžu v akustických priestoroch sály dovoliť. Andante, to je tempo, ktoré dokáže potrápiť i skúsených dirigentov. Od začiatku v ňom bolo cítiť isté napätie, dôsledne vystupňovanú atmosféru, ktorá sa tympanmi mení, signalizuje prichádzajúcu búrku. Tento dirigent je majstrom nálady, kontrastov, dokázal okamžite sprostredkovať atmosféru diela – následné Allegro v pianissime bolo ukážkovo vyvážené. To je presne to, čo očakávate od sláčikov – že budú hrať v dokonalej súhre, dynamickej i frázovaním. A fakt, že tak orchester znel, bol cítiť v spätnej väzbe publika. To ticho v hľadisku, bolo priam krájateľné. Vystupňované forte a čistými, razantnými plechovými nástrojmi (to sme už plynulo prešli do druhej časti búrka – od úvodných huslí a viol, prerušovaných najprv drevenými dychmi) – trúbkami a trombónmi následne postupne ustúpilo, aby búrku ukončila sólová flauta. Tretiu časť, ktorá predstavuje pokoj po búrke, otvoril anglický roh. Známa téma s triolami a záverečným  trilkom znela sladko, pokojne a opäť – mala v sebe neopakovateľnú spevnosť a krásu. Je predpísaná v piáne, rovnako i flauta, ktorá tento istý motív striedala, sa k anglickému rohu pripojila vo vyváženom balanse. Práve tieto dva nástroje sú v tejto časti ústredné, je to melódia frekventovaná – viackrát využitá aj v záverečnom dejstve, na spôsob leitmotívu. Touto interpretáciou sa podarilo dosiahnuť pastorálny charakter, hosťujúci dirigent ju neuponáhľal, frázy boli hrané v plynulých legátach a najmä kantabilne.

Záverečný pochod vojakov ohlásený trúbkami (úžasná energia a intonačná čistota) mal v sebe potrebnú dynamiku: keď sa konečne ozval celý orchester oznamujúci víťazstvo a oslobodenie krajiny, hudba v sebe mala nielen energiu, ale i posolstvo. Je to skrátka výhoda orchestra, ktorý má zmysel pre sprostredkovanie obsahu opery. V celej interpretácii každej tejto časti bolo zrejmé myšlienkové pochopenie diela – tak, ako záver predznačuje finále opery, víťazstvo, tak aj z ostatných častí pramenili zjavné, charakteristické nálady. Čo však bolo pozoruhodné, dynamiku spravili muzikanti skôr vnútornú ako vonkajšiu. Táto časť láka k veľkému forte, no našťastie, nedočkali sme sa ho. Iste, ten známy pochodový motív bol vystupňovaný, no nie do zúrivého, veľkého zvuku, ale slávy, víťazného boja – pocitu z neho.

Tento dirigent je známy tým, že je mimoriadne komunikatívny. Ako smerom k hudobníkom, tak i k publiku. Presne to sa dialo od prvých taktov Rossiniho predohry. Nálady hudby vyjadroval gestami, telom, museli ste ho skrátka z hľadiska evidovať – všetko to, čo sa zračilo v jeho vedení, sme počuli ako odraz v hudbe. A najmä logické diely, členenia, zreteľnú artikuláciu, pritom s neskutočnou dávkou muzikality – bol to ohromujúci zážitok.

Wolfgang Amadeus Mozart a jeho Koncert pre husle a orchester č. 3 G dur, KV 216 so sólistom večera Julianom Rachlinom pokračoval ako ďalší bod programu. Prvá, rýchla časť Allegro predstavila jednotne, masívne znejúce sláčiky. Ak by ešte orchester zvýraznil viac kontrast, na ktorom je stavaný úvod, veľké forte a hneď za ním piáno, možno by interpretácia bola ešte vitálnejšia. No presne to orchestru Filarmonica della Scala nechýbalo – plynulosť, sviežosť, vitalita a zároveň ľahkosť. S tou majú mnohé orchestre pri interpretácii Mozarta problém. Ťažkopádnosť tomuto autorovi nesvedčí. Hudobníci síce dokázali vyzdvihnúť aj vážnosť charakteru, no nikdy nie ťažkopádnou hrou. Presne takýto úvod pristal sólistovi večera. Svižnosť, dobre nastavené tempo, ale i dynamika, poskytli priestor na to, aby Rachlin vynikol. Tento interpret to robí s eleganciou, prirodzenosťou, máte pocit, že aj so štipkou romantizmu, no práve ten tam nie je. Jeho hra je klasická, svojská, s mimoriadnym osobitým vkladom vo frázovaní, ktoré sa na pohľad javí voľnejšie, ale pritom je disciplinované, má však v sebe podstatne viac muzikantskej slobody. A samozrejme – jeho tón a spevnosť. No pritom bol tento sólista mimoriadne citlivým hráčom – nebolo jeho zámerom vynikať, nechať orchester v úzadí, tak ako huslista, bol dôležitý v kontexte hudby i orchester. Jeho sóla, ktoré často dopovedali dychy, nezanikali, harmónie zneli plnohodnotne, ľahká textúra bola podčiarknutá, akcenty vyhraté muzikálne, so zmyslom pre vnútorné napätie. Kadencia pred záverom prvej časti vynikala individuálnym štýlom Rachlina, jeho špecifickým frázovaním a unikátnym tónom.

A samozrejme, Adagio, na ktoré sme všetci s napätím čakali. Rachlin, povestný svojím nádherne vyváženým pianissimovým tónom, ho uviedol aj v tejto časti. Samozrejme, vyváženým a znelým. Bolo to impozantné sólo, precítené, so sprievodom, ktorý nezanikal – no vždy, nad ním sa niesla spevnosť sólových huslí. Najviac fascinoval spôsob práce s frázami v podaní Rachlina. Niekedy ste sa nemohli zbaviť pocitu, že má vo frázovaní blízko k romantickému ponímaniu, až priveľmi subjektívny na Mozarta, no práve v tom bola jeho hra unikátna. A tie kontrasty v dynamike, ktoré akoby ani nepatrili do predpísaných pravidiel klasicistickej hudby, no pritom boli plné muzikality – takže konečný výsledok bola čistá krása a najmä skutočnosť, že aj mladá generácia dokáže pristupovať k hudbe individuálne.  V jeho prejave sa snúbila elegancia s prenikavým, bohatým tónom, no nikdy nie prekračujúcim hranice štýlového prejavu. Je to typ umelca, ktorý dokáže vytvoriť s orchestrom jeden veľký, živý organizmus, no zároveň byť na výslní – tým inteligentným, nie extravagantným spôsobom. Dôkazom bola ďalšia kadencia plná zmien temp, dynamiky, počas ktorej človeka akoby odvialo v čase – mali ste pocit, že pred vami stojí umelec, ktorý dokáže kadencie tvoriť presne tak, ako ich v minulosti hrali veľkí majstri.

Finále, tak ako prvá časť prinieslo sviežosť a rýchle tempo, sólista pomyselne vytváral svojim špecifickým štýlom interpretácie ešte rýchlejšie tempo – bolo to spôsobené ľahkosťou hry, ale i frázovaním. Bolo v ňom cítiť slobodu a zároveň hravosť. A orchester? Tá zreteľná artikulácia, virtuózne, rýchle časti, hrané s absolútnou presnosťou, disciplínou a vyváženosťou, tento výkon sólistu znásobovali. Nuž, aj Mozart dokáže preveriť aj tých najlepších hudobníkov – a ešte k tomu ako!

Po prestávke nasledoval Ludwig van Beethoven a jeho Symfónia č. 7 A dur, op. 92. Slovami Wagnera povedané, ide o „apoteózu tanca“ a hoci zrejme väčšinové publikum reaguje najmä na druhú časť Allegretto, pozornosť si zasluhujú nuansy všetkých častí diela. Prvá časť symfónie má najdlhší úvod zo všetkých symfónií Beethovena. Poco Sostenuto vedie k svižnému Vivace, no už v úvode dokázal dirigent vytvoriť potrebné napätie tým, že trošku zmiernil celkovú intenzitu a zvýraznil dynamické kontrasty. Tempo bolo zdravé, nie príliš prehnané (niektorí dirigenti v snahe zdynamizovať túto symfóniu, zvolia prehnane rýchle tempo, čo však dielu, naopak, škodí) a dávalo vytušiť, že tá pravá gradácia ešte len príde. Orchester pod vedením kolumbijského dirigenta citlivo pracoval s pauzami, odčleňoval jednotlivé segmenty, vďaka čomu sa nestratili ani tie najmenšie detaily. Vyniklo aj flautové sólo, takmer až minimalistického charakteru, dirigent sa plne koncentroval na rytmickú zložku diela. Teda, samozrejme, rytmická figúra, neustále sa opakujúca, v ktorej Beethoven využíva aj chromatizmus, slúžila ako neustála pulzácia. No neustále inak stvárnená. Nikdy orchester neostal v nudnom, monotónnom charaktere, naopak, bol to Beethoven plný prekvapení, výbušnosti, gradácií, oproti nim vynikali kontrastné, tiché plochy, až pianissimového charakteru. Takže žiadna obsedantnosť opakujúceho sa motívu – presne takto sa hudba interpretuje spôsobom, aby bola pre poslucháča atraktívna. Apropo, vyniknutie basových línií bolo priam omračujúce. To, čo obvykle znie v podaní iných orchestrov ako potrebný doplnok, malo hutnosť a energiu. Ani prekrývanie tém nebolo pre dirigenta problémom. Dokázal ich zreteľne vyhrať a odlíšiť – mal predsa pre sebou disciplinovaných muzikantov. Zdôrazňujúc slovo, muzikantov.

Druhá časť Allegretto bola opäť primeraná, hoci mnohí umelci sa sporia, či túto časť hrať – ako Allegro alebo skôr bližšie k Andante. Tak či onak, pokiaľ nevyznie hudba dostatočne monumentálne a sugestívne, je akýkoľvek spor o voľbu tempa zbytočný. Interpretácia Andrés Orozco-Estradu kráčala s týmto potrebným výrazom – a bol to krok, ktorý mal gráciu. Dokonca pomalší ako (napríklad)  Haitink, no nie na úkor plynulosti. Vyváženosť a sugestívnosť hrania spodných línií – ten pohyb postupne prichádzal zo spodných polôh, postupne sme si uvedomovali nádherné farby violončiel a violových tónov, s témou rozvíjajúcou sa v husliach, pričom v spodných polohách ostávala neustále prítomná, takmer až nepoddajná rytmická figúra. Čaro tejto interpretácie nebolo len vo vyváženosti jednotlivých skupín, ale i v jeho výstavbe. Dirigent dokázal orchester viesť tak, aby opakujúca sa téma postupne rástla, no zachoval pritom plynulosť. Celá tá majestátnosť prišla akoby nebadane, žiadne prudké pohyby či kontrasty, no práve to, ako prirodzene to dosiahol, malo priam mágiu tejto interpretácie. Človek by povedal, čím jednoduchší pohyb, tým ľahšie na interpretáciu, no v tomto prípade platí presný opak. Druhá časť tejto Beethovenovej symfónie môže veľmi rýchlo stratiť na svojej príťažlivosti, ak sa hrá bezducho, bez patričnej výstavby, bez momentu žiarivosti, ktorý v nej zrazu prichádza. Zreteľný, čisto, zrozumiteľne vyspievaný fugový motív, ktorý má v Allegrette, výrazný zvukový i estetický moment, smeroval ku gradácii telesa, ktorá sa ku koncu opäť vrátila momentom, akým sa aj začala – akoby ozvenou, no v inej inštrumentácii. Dirigent dal tejto časti logiku – a tým dosiahol i krásu, zvukovú i myšlienkovú.

Tretia časť Presto – Assai meno presto (trio) bola plná života. V tejto časti je prítomný moment tanečnosti – v jej veselej a írečitej forme. Hudobníci ju dosiahli ľahkosťou, akcentáciou a živosťou. Energickú hru odľahčili, čím získala viac života. Nechýbalo vyzdvihnutie kontrastnej, pomalšej časti, aby sa opäť vrátilo rýchle, veselé Scherzo. Vášnivá časť opäť v rýchlom tempe Allegro con brio uzatvorila túto symfóniu. Ak sa v tretej časti hľadali inšpirácie rakúskymi ľudovými tancami, v prvej tak isto dominovala rytmická zložka, tak potom vo finále sa koncentruje všetka rytmická energia v jeden veľký, ohnivý tanec. Nielen temperament, ale i virtuozita tejto časti boli priam udivujúce. Boli to tanečné pulzácie, ale zároveň sila a výbušnosť Beethovena. Bola to vitalita a energia v interpretácii, ktorá toto finále charakterizovala. Niekedy sa až zdalo, že je tempo príliš rýchle – najmä keď sa v jednotlivých sláčikových skupinách, v extrémnych polohách odovzdávali témy, no presne vďaka čistému vyhratiu, zreteľnosti artikulácie, dynamickosti, presnosti a vycizelovanosti, to nebola voľba rýchla. Naopak. Tento orchester pod taktovkou kolumbijského dirigenta si takýto ohnivý záver mohol dovoliť.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak