„Mala som veľkú radosť z toho, keď som videla na festivale ľudí, ktorí možno nikdy klasickú hudbu naživo nepočuli. Presne toto bol hlavný zámer festivalu. Ukázať, že klasická hudba nie je ťažkopádna, naopak, je nesmierne emotívna a prináša do života noblesu,“ hovorí pre náš portál riaditeľka CULTUS Ružinov, .a.s. Andrea Kozáková, zakladateľka festivalu Symfónia umenia, na ktorom vlani vystúpilo viac ako 600 umelcov.
Prvý ročník festivalu Symfónia umenia vlani ukázal, že ľudia majú záujem o kultúru a najmä klasickú hudbu pod holým nebom. Ak by ste ho mali zrekapitulovať v číslach a zhrnúť ho celkovo – ste spokojná s tým, ako dopadol?
Všetci sme boli veľmi spokojní s tým, ako dopadol festival, lebo celé toto veľké podujatie v podstate vzniklo za pár mesiacov. Po poslednom koncerte sme stáli na pódiu, za nami Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, zbor, speváci…, neverili sme, že sme niečo takéto vytvorili. Hlavnú časť Symfónie umenia sme celú vytvorili traja a postupne, už vo finálnej fáze, sa pridávali ďalší kolegovia. Osobne som neočakávala, že to bude mať až taký hladký priebeh, aký to malo (úsmev). Iste, boli aj problémy, ktoré sme museli riešiť, ako napríklad zohnať obrovské pódium, ale inak všetko do seba nádherne zapadalo a viac sme si ani nemohli želať.
Niektoré koncerty boli vlani bezplatné, no určite disponujete aj číslami. Aká bola návštevnosť za minulý ročník festivalu?
Kvôli pandemickým opatreniam mohlo byť na podujatí maximálne 1000 návštevníkov, aj keď sa nám sem-tam podarilo trošičku viac (úsmev).Všetky podujatia, koncerty a tie, ktoré boli voľne prístupné v parku, navštívilo okolo 25-tisíc návštevníkov, pričom spolu hovoríme o 30 koncertoch a sprievodných podujatiach. Okrem hudobných podujatí sme organizovali výtvarné workshopy pre deti aj dospelých, divadelné predstavenia, výstavy, prednášky. Mala som veľkú radosť z toho, keď som videla v Parku A. Hlinku ľudí, pre ktorých to bolo prvé stretnutie s klasickou hudbou takto zblízka. Presne aj toto bol zámer festivalu.
Publikum je často odrádzané nevedomosťou a tým, že klasike nebude rozumieť. Mali ste aj tento zámer? Predstaviť ľuďom hudbu – klasickú hudbu, ktorú ešte nepočuli, v tom zmysle, že sa jej netreba obávať? Aká bola hlavná myšlienka festivalu?
Chceli sme predstaviť ľuďom klasickú hudbu, ktorá je pre nich zrozumiteľná, zaujímavá a poslucháčsky atraktívna. Pozvali sme hráčov zo Slovenskej filharmónie, Slovenského národného divadla aj Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a na základe ich výberu dramaturgie koncertov sme dospeli k finálnemu programu. No zámer bol taký, aby to bola populárna, jazzová, filmová hudba, no v klasickom šate. Takisto predstaviť veľké orchestrálne produkcie, ktoré prinášajú nezabudnuteľný zážitok naživo, napríklad ako Carmina Burana.
To bol legendárny koncert! Pri ňom sa hneď aj musíme pristaviť. Je to veľkolepé dielo, ktoré je známe, obľúbené a pritom ho u nás často nepočujeme, v zahraničných produkciách je hrávané často. Ako padla voľba na túto kantátu Carla Orffa?
Carminu Buranu som si bola pozrieť v Budapeštianskej opere a bola to veľkolepá produkcia so zborom a tanečníkmi. My sme ponúkli divákom čistú, koncertnú podobu. Vďaka Symfonickému orchestru Slovenského rozhlasu, Filharmonickému zboru a samozrejme sólistom sa dočkala búrlivých reakcií. Podstatné však je, v akom prostredí znela a že bola naživo. Hrať pre publikum je najdôležitejšie. Hudba je pre mňa silný zážitkový, emocionálny proces, ktorý potrebujem prežívať priamo. A vždy, keď idem na predstavenie, si kupujem vstupenku do prvého radu, aj keď viem, že z akustického hľadiska je zvuk lepší v stredných či zadných radoch. Chcem sledovať emócie hráčov na tvárach, ktorí dávajú všetko do výrazu a pot im tečie z tvárí. Ten zážitok je potom ešte intenzívnejší! Prvýkrát som si to uvedomila na koncerte Českej filharmónie, keď hrali Čajkovského Symfóniu č. 6 „Patetickú“. Orchester do výrazu hudby dal doslova všetko a bolo to znateľné aj z toho, ako komunikujú telom, ako sa sláčikárom napínajú svaly, ako do hry dávajú celé telo.
A taktiež výmena energií publika a hráčov je nesmierne dôležitá. Hudobníci cítia publikum a ovplyvňuje to ich výkon, ktorý potom odovzdávajú ľuďom. Preto to nie celkom fungovalo počas korony, keď museli hrať pred prázdnymi sálami bez ľudí a potlesku…
Ani to podľa mňa cez online nikdy plnohodnotne fungovať nemôže, pretože hudbu je potrebné vnímať, vidieť, cítiť, počuť naživo. Umenie musí chutiť.
Vráťme sa však k festivalu Symfónia umenia. Už ste naznačili, že dramaturgiu svojich komorných koncertov si vyberali zástupcovia jednotlivých telies. Nepôsobíte dojmom bežného konzumného diváka, ale poslucháča s s vycibreným vkusom. Aké podujatia v zahraničí navštevujete? A do akej miery ste Vy ovplyvňovali výber programu?
Nie som znalkyňa umenia, cítim k umeniu veľkú pokoru. Hudbu vnímam cez emócie svojimi estetickými kritériami. Bola som napríklad na koncertoch Berlínskej filharmónie a hneď na druhý deň Českej filharmónie. Hoci Berlín má jeden z najlepších orchestrov na svete, rovnako aj Česká filharmónia patrí ku svetovej špičke. Markantne som vnímala dokonalosť, no menej vášne a intenzity zo strany nemeckého orchestra pod vedením vynikajúceho dirigenta Kirilla Petrenka ako v interpretácii Českých filharmonikov. Bol to nezabudnuteľný koncert, v nádhernej sále Rudolfína so slovanským temperamentom a to je kombinácia, ktorá má hĺbku i názor.
Zrejme to bola aj otázka repertoáru, pretože ak to bol slovanský repertoár, ten vedia presvedčivo naše orchestre zahrať v porovnaní trebárs aj výborným nemeckým, precíznym orchestrom… Českých filharmonikov dirigoval Semjon Byčkov?
Presne tak! A ja milujem Byčkova! (úsmev)
Ale samozrejme, každý miluje Byčkova! Kto nie!? (úsmev)
Viedol orchester tak, že pri niektorých častiach som mala až slzy v očiach. Byčkov je pre mňa dirigent, ktorý nemá ani jedno gesto navyše, je cítiť, že je reprezentantom starej školy. Má v sebe obrovské fluidum a dokonale ovláda orchester, je to skrátka veľká osobnosť. Ale okrem Českej filharmónie pravidelne navštevujem festival Salzburské slávnosti, festival v Ľubľane, Pekingu, mám rada milánsku La Scalu, mníchovskú a viedenskú operu, budapeštiansku MUPU. Nedávno som videla Verdiho Requiem v Palerme. Nedám dopustiť na naše orchestre a divadlá. Som smutná z toho, že sa im nedostáva zaslúženého uznania a najmä financií v porovnaní napríklad s Českou republikou.
A to Vás inšpirovalo uviesť Verdiho Requiem na aktuálnom, druhom ročníku Symfónia umenia? Pre mňa je to hlavným ťahákom tohto ročníka…
Nie, nápad priniesť Verdiho monumentálne dielo som mala už dávnejšie. Bude venované všetkým obetiam vojnových konfliktov a okrem toho, pre mňa má Requiem význam, keď je výborne sólisticky obsadené. Účinkujúcich umelcov budeme mať z krajín Vyšehradskej štvorky: Maďarský národný zbor, slovenský basista Štefan Kocán, maďarský tenorista István Horváth, česká sopranistka Helena Beránková, poľská mezzospranistka Agnieszka Cząstka-Niezgódka, v sprievode symfonického orchestra pod taktovkou slovenského dirigenta Miloslava Oswalda. Bude to mimoriadna udalosť, lebo iba pre tento koncert sa otvoria brány Csákyho kaštieľa v Prievoze.
V podstate je aj ťažké pýtať sa na dramaturgiu, lebo je tak dobre postavená – každý koncert má niečo do seba. Asi teda začnime otváracím koncertom druhého ročníka Symfónie umenia. Na námestí pred Pradiarňou 1900, kde ste vlani festival slávnostne ukončili, ho teraz otvoríte. Je to úžasný priestor, veľmi vkusne, citlivo zrekonštruovaný. Ako padla voľba na skupinu Elán a skladateľku Ľubicu Čekovskú, ktorá piesne našej legendy zaranžuje?
Je to krásny priestor a presne takto si predstavujem, že má vyzerať open air koncert klasickej hudby. Ľudia stáli pri plote, mnohí pozerali koncert z balkónov, vyšlo nám počasie, publikum si užívalo to, čo bolo doteraz samozrejmé, slobodu. Hudba mala zrazu takú nepoznanú silu. Práve preto sa snažíme naše orchestre spropagovať touto formou, aby ich ľudia spoznali. Mnohí možno ani nevedia, že máme skvelé orchestre ako Slovenská filharmónia či Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a zrazu o nich všade počujú. Veľa investujeme do marketingu, aby sme propagovali domácich umelcov a naše symfonické telesá. Zvolili sme stratégiu moderného marketingu, aby sa reklama dostala čo najbližšie k ľuďom. Pradiareň je exkluzívnym miestom v Ružinove, kde vieme zorganizovať open air koncert klasickej hudby. Čo sa týka otváracieho koncertu Elán je klasika, s nápadom prišiel pán starosta Ružinova (Martin Chren – pozn.red), ktorý neúnavne pomáha so zháňaním podpory na tento, dnes už, medzinárodný festival.
V duchu dobrej tradície – vlani si prial pesničky od skupín Abba a Queen, tentoraz to bude Elán?
Samozrejme, aj tentoraz sme si povedali, že chceme, aby to malo vysokú umeleckú úroveň a vážnosť. Preto sme oslovili Ľubicu Čekovskú, aby nám zaranžovala pár skladieb. Ľubicu to však nadchlo a navrhla nám, že pripraví celý projekt, s čím sme nadšene súhlasili. Je v tvorivom procese, živo s nami komunikuje, sme nadšení jej prácou. Je to krásna, nesmierne talentovaná a príjemná žena. Snažíme sa nezasiahnuť do čistoty štýlu, podobe ako to bolo vlani pri koncerte Abba a Queen, no úprava pre symfonický orchester si vyžaduje zo strany aranžéra veľké zručnosti a cit pre symfonickú hudbu. Verím, že práve Ľubica Čekovská ich má, dokonca už teraz môžem prezradiť, že využije v úpravách skladieb pestrý aparát bicích nástrojov a tympanov. Pôvodne sme chceli obsadiť aj operných sólistov, no počas tvorivého procesu sme sa rozhodli osloviť spevákov, ktorí majú skúsenosť v iných žánroch. Jedinou výnimkou je Martin Gyimesi, ktorý dokáže spievať aj rock-popové piesne. Mojou myšlienkou je priniesť tieto legendárne piesne divákom v úpravách s veľkým orchestrom a so zborom, ale bez rockovej rytmiky.
Vďaka Pradiarni ste získali skvelý priestor a ten ste aj využili – tohto roku bude na festivale viac koncertov…
Mohli sme spraviť len štyri koncerty, pretože väčšine sa to síce páči, ale vždy sa nájde niekto, komu to vadí.
To je smutné, keď sa ľudia sťažujú na hudbu…
Pravdupovediac, som človek, ktorý si skôr všíma, že tisíc ľudí je spokojných a sú nadšení krásou z koncertov. Vždy je to o ľuďoch. Upozorňovali ma, že medzičasom v okolí vystavali nové byty, aby sme boli opatrní pri organizovaní koncertov. Podľa mňa to vôbec nevadí, všetci, ktorí tam bývajú, budú mať luxusné miesta a výhľad na pódium ako z lóží (úsmev). A ešte k tomu zadarmo! (smiech)
A také privilégium ponúka len Váš festival! (úsmev) Poďme však k ďalším koncertom. Symfónia umenia je multižánrový a ponúkne aj jazzovú a swingovú hudbu. Ďalším podujatím bude vystúpenie Rozhlasového Big Banda Gustava Broma pod taktovkou Vlada Valoviča. Ako ste však prišli k sólistom?
Všetky koncerty som sa snažila organizovať v duchu V4, keďže Slovensko teraz predsedá Vyšehradskej skupine a nad týmto koncertom prevzal záštitu aj pán minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivan Korčok. Budú tam interpreti z okolitých krajín, napríklad známa jazzová poľská speváčka, Aga Zaryan a medzi jazzovými muzikantmi má určite najväčší cveng meno maďarského klaviristu Robiho Botosa, ktorý žije v Amerike. Rezonuje aj ďalšie meno – hráč na Hammondov organ Ondřej Pivec, ktorý spolu s americkým spevákom Gregorym Porterom v roku 2017 získal cenu Grammy.
Najväčšiu pozornosť určite budí pozornosť sólista José Cura. Festival teda nadobudol medzinárodný rozmer. Všetci sa, samozrejme, pýtajú na repertoár, mňa by zaujímalo, ako sa Vám ho podarilo dostať na Slovensko?
V spolupráci so Slovenskou filharmóniou sme chceli vybrať sólistu svetového formátu. José Cura je jeden z najlepších súčasných tenorov na svete. Najprv sme oslovili viacerých sólistov, no zatiaľ na Slovensku nemáme skutočne veľký a národný open air festival, ktorý by sa svojím menom a prestížou mohol pýšiť aj v zahraničí, preto sme aj trochu v nevýhode, keď pozývame interpretov. Na Slovensku máme nádherné miesta, kde by sme mohli takéto veľké podujatia usporiadať a mne je to nesmierne ľúto, že žiadny takýto festival nemáme. Nerozumiem, prečo naši susedia, dokážu investovať toľko do umenia a my nie. Každý vie, že ak už nebude kultúra, umenie a vzdelanie, nebude perspektíva. Čo nám ostane? Čo nás bude robiť vznešenými, kultivovať a vzdelávať? Umenie nám dáva slobodu, sebakritiku a vieme ním komunikovať. U nás je umenie na konci rebríčka potrieb, chápem, je ťažká doba, ale práve teraz nás umenie potrebuje.
Chcela by som, aby ľudia mohli zažiť tú atmosféru z tradičných festivalov, keď celé mesto kultúrne žije. Ľudia prídu krásne oblečení, ctia si tradície a vážia si umenie. Bohužiaľ, čím ďalej, tým viac vidíte na týchto podujatiach návštevníkov v teniskách a rifliach. Na našich koncertoch je striktne predpísaný dresscode.
No dnes už, žiaľ, bežne stretnete aj v Slovenskej filharmónii publikum v roztrhaných rifliach…
Podľa mňa je to základná úcta voči umelcom. Nemám problém na to aj poukázať, ak je niekto nevhodne oblečený. Dresscode ku klasike patrí a aj bude.
Takto Vy vychovávate publikum? (úsmev)
Áno! Dokonca sa to stalo vo Viedenskej štátnej opere. Je to až absurdné, keď vidíte takéto zjavy a vedľa nich dámy v elegantných róbach.
Vráťme sa však k top koncertu tohto ročníka, pretože ste neprezradili repertoár, ktorý bude José Cura spievať…
Želali sme si svetového sólistu. Martha Argerich je v tom termíne vo Viedni a tak sme sa rozhodovali medzi José Curom a nositeľkou ceny Grammy, koloratúrnou sopranistkou Sumi Jo. Napokon sme sa zhodli, že to bude José Cura, ktorý bude spievať árie z Carmen, bude mať duetá s našou sopranistkou Evou Hornyákovou, aj s mezzosopranistkou Polinou Shamaevou. Samozrejme zaspieva árie, vďaka ktorým sa stal nezabudnuteľným. Nebude však interpretovať len operný repertoár, ale aj operetný a zaznejú aj muzikálové melódie z West Side Story. Celý program určite prezrádzať nebudem, poviem len, že na záver je pripravené veľké prekvapenie.
Tak musia mať aj diváci nejaké prekvapenie, nemôže byť všetko strojené a už vôbec nie pri takom spevákovi s južanským temperamentom. Ďalším živelným koncertom bude spojenie Cigánskych diablov s orchestrom…
Bude to štvrtý koncert pred Pradiarňou 1900, kde bude uvádzaná energická hudba s vynikajúcimi, virtuóznymi muzikantmi – Cigánski Diabli v kombinácii so Slovenskými symfonikmi pod taktovkou Adriana Kokoša uvedú výber z opery Carmen, ale aj klasické a ľudové melódie.
Na ktorý koncert sa Vy osobne tešíte najviac?
To je veľmi ťažká otázka, keďže dramaturgiu zostavujem ja. Veľmi som zvedavá na Elán, pretože to bude naozaj exkluzívne a hlavne to bude svetová premiéra (úsmev). Ľubica Čekovská sama hovorí, že piesne Elánu sú skladateľské skvosty. Hudba je krásna a Vašo Patejdl to vedel skomponovať s perfekcionizmom, napokon absolvoval štúdium kompozície u profesora Alexandra Moyzesa. Samozrejme, José Cura a Verdiho Requiem. To sú pre mňa najväčšie lákadlá.
Povedzme si predsa k Verdiho Requiem viac, pretože nielen účinkujúci sú v tomto prípade zaujímaví, ale aj priestor, v ktorom zaznie táto monumentálna kompozícia, je pre publikum atraktívny. Ako ste sa k nemu dostali?
Csákyho kaštieľ v Prievoze je ako stvorený na prevedenie Verdiho Messa da Requiem. Už minulý rok nám v záhrade kláštora, vzácnej pamiatke, dovolili mníšky zorganizovať prvý koncert. Záhrada totiž nie je pre verejnosť otvorená, ale toto dielo je priam stvorené pre takéto prostredie, aj keď v ňom nemôžeme postaviť pódium. Budeme sa teda všetci modliť za pekné počasie, aby nám nepršalo. Na terase bude zbor, potom orchester a sólisti vpredu, verím tomu, že maďarskí filharmonici odvedú vynikajúci výkon. Mimochodom, prejavila sa ich obrovská solidarita – požiadali o finančnú podporu maďarské ministerstvo kultúry, aby mohli prísť k nám.
Zdá sa, že ste typ človeka, ktorý volí komplikovanejšiu cestu. Pri Mozartovom Requiem by ste asi nemali toľko problémov, však?
(úsmev) Povedala som si, že nie je isté, či vôbec dostaneme podporu na tretí ročník a určite raz chcem zažiť Verdiho Requiem v rámci nášho festivalu. Ak teda nie teraz, možno už nikdy. Je to nádherné, intenzívne dielo, ktoré túžim počuť u nás v Ružinove, ale najmä chcem, aby tento zážitok mali návštevníci.
Okrem tohto priestoru máte aj Amfiteáter, ktorý je ľuďom blízky. Aké diela vyberáte tam?
Snažíme sa uvádzať diela, ktoré sú blízke Ružinovčanom a chceme, aby si kultúru a tento priestor užili aj deti. Tento rok sme pripravili Karneval zvierat Camille Saint-Saënsa s pánom dirigentom Gabrielom Rovňákom. Bola som si tento projekt pozrieť v Slovenskom rozhlase a je to rozkošný, krásny koncert, vhodný pre detského diváka. Radi by sme ho uviedli aj s projekciou, ktorá má hlboký zmysel a spoločne s hudbou a sprievodným slovom pána dirigenta tvoria kompatibilný celok. Na jazere budú koncertovať The Ladies Ensemble, naše krásne mladé dámy, ktoré uvedú populárne, melódie, ale aj soundtrackové skladby. Tie sú dnes u ľudí vo veľkej obľube a hudobníčky ich hrajú s mimoriadnym espritom. Pre mňa osobne bude veľkou lahôdkou aj premietanie filmu Music Lovers o Čajkovskom. Ide tak trošku o polozakázané dielo, je kontroverzné, no je zaujímavé tým, že vo filme znie množstvo Čajkovského skladieb. Richard Chamberlain to zahral priam neuveriteľne, zrejme tam veľmi silno zafungovala tematika homosexuality, ktorá sa ho ako človeka osobne týka, rovnako ako skladateľa Čajkovského. Všeobecne sa má za to, že je to jeden z jeho najpresvedčivejších hereckých výkonov na veľkom plátne. Ďalej by som chcela spomenúť aj vystúpenie orchestra Bratislava Hot Serenaders pri Štrkoveckom jazere, čo je už taká príjemná jazzová klasika. Mnohé z orchestrov pre náš festival hrajú bez nároku na honorár a vďaka tomu tento rok pomôžu 6-ročnému hendikepovanému Riškovi.
Keď ste už spomenuli finančnú stránku, od koho máte podporu na festival Symfónia Umenia? Mnohé koncerty vlani ste robili bezplatne, no určite je potrebné interpretov, hosťujúce telesá, sólistov, organizáciu – všetko spojené s festivalom, zaplatiť. Žiadali ste o dotáciu štát? Kto Vás podporil?
Nesmierne ma mrzí, že po prvom ročníku, ktorý mal nepochybne úspech a dokonca pre mňa samu to bolo priam neuveriteľné, vidieť všetky tie veľkolepé produkcie, sme nedostali podporu zo strany štátu. Keď sa pozriete na okolité krajiny, ako tam fungujú letné festivaly klasickej hudby, majú veľké organizačné štáby, programy pripravujú roky dopredu, vidíte, akú majú obrovskú podporu a ako im na kultúre záleží. Pre štát je to národný festival a je samozrejmé, že do podporí. Určite sa nemôžeme s takýmito veľkými podujatiami porovnávať, no na každom jednom detaile sme precízne pracovali, od dramaturgie, cez bulletiny, po voiceovery a všetko sme si pripravovali svojpomocne. Na jednej strane sme mali obrovskú chuť pracovať, no na druhej sme mali maličkú dušičku, ako nás príjme odborná verejnosť. Mysleli sme si, že po prvom ročníku získame aj my podporu zo štátnych zdrojov. Ale verím, že už po tomto ročníku presvedčíme, že si ju zaslúžime.
Pozitívne ma však prekvapil prístup zo strany Mestskej časti Ružinov, ktorý na festival vyčlenil nemalú sumu. Čiastočne teda financuje festival Mestská časť, veľká časť je od sponzorov. Aj v tom je nápomocná Mestská časť Ružinov, aby festival nebol financovaný z verejných zdrojov, ale zo súkromných. Ďalšia časť finančných prostriedkov je z Vyšehradského fondu určených na študentské aktivity. A samozrejme, RTVS a Slovenská filharmónia – štátne inštitúcie nás podporujú nepeňažným vkladom, pretože poskytnú svoje telesá, ktoré na festivale účinkujú. Je to ukážková spolupráca inštitúcii financovaných z verejných zdrojov. Vďaka ich prístupu môžeme uhradiť sólistov, produkcie a technickú časť podujatia, ktorá tvorí najväčšiu sumu, viac ako 150-tisíc eur. Minulý rok v rámci festivalu vystúpilo viac ako 600 umelcov, ktorým sme opäť po korone dali možnosť robiť to, čo milujú. Aj tento rok to bude tak isto, preto ma veľmi mrzí, že Fond na podporu umenia nám nedal ani jeden rok žiadne financie. Slovom nula.
Mnoho koncertov robíte bezplatne. Je to rozumné? Je síce ušľachtilé sprístupniť klasickú hudbu pre všetkých, no predsa len, nemá to aj svoje negatíva?
Po vlaňajšom ročníku sme si povedali, že tento systém zmeníme a všetky koncerty spoplatníme, hoc aj symbolickou sumou. Keď boli totiž koncerty alebo divadelné predstavenia zadarmo, nahlásilo sa nám 600 ľudí a reálne nenaplnili priestor, pretože mnohí z nich neprišli. Možno práve iní by radi prišli, no pre rezervovaný priestor sa už na koncert nedostali. Preto aj symbolickým vstupným tohto roku podporíme umenie.
Ak sa ešte vrátime k financovaniu. Neporovnávajme sa so Salzburgom, pretože hovoríme o inej tradícii, možno aj mentalite a úcte ku klasickej hudbe, aj iných finančných pomeroch a podpore kultúry. No vyberme si trebárs susedné Maďarsko, ktoré tak radi mnohí kritizujú. Prečo oni tak dokážu podporovať kultúru a investovať do nej nemalé prostriedky?
Budapeštianska MUPA je naozaj palác kultúry. Sú tam svetové produkcie, špičkoví umelci a je mi jasné, že z ceny vstupeniek nie je možné pokryť tieto predstavenia. Štát vo veľkom dotuje kultúru. Je to o prístupe, prioritách, hodnotách. Budem kritická, ale umenie nepredstavuje to, čím nás kŕmia v niektorých televíziách. Stanú sa z nás hlupáci, ak to dovolíme. Nevzdelaný národ sa ľahko ovláda, nedovoľme to.
My stále len teoretizujeme, aká je kultúra dôležitá, no v praxi pre ňu nespravíme nič. Odkázali nám, že sme komerčný projekt, nech si zháňame peniaze sami. Mnohí mi dajú za pravdu, že podporovať festival na lúke alebo domácu výstavu, na ktorú príde minimum návštevníkov, ak vôbec niekto príde, je zbytočné. Nerozumiem tomu. Nevidím v tom totiž žiadnu hodnotu do budúcnosti. Ak sa organizuje dobrý festival s navštevovanými koncertmi a je zjavné, že nie je možné ho vykryť z predaja vstupeniek, treba ho podporiť. Náš festival je jediným, ktorý organizuje mestská časť, orientuje sa na klasickú hudbu a je vo vonkajšom prostredí. Akonáhle je to open air koncert, v parku, je to plné ľudí – prídu prirodzeným spôsobom, sadnú si na lavičky, počúvajú hudbu a hudobníci budú mať svoje obecenstvo. Toto je podľa mňa jedna z ciest, ako priblížiť klasickú hudbu ľuďom, spopularizovať ju. Iste, na Elán prídu ľudia, ktorí majú radi túto skupinu, no možno niektorí z nich prvýkrát zažijú naživo symfonický orchester. Keď uvidia, aký je zvukovo monumentálny orchester, ako v ňom 80 hráčov funguje ako jeden živý organizmus a začnú sa zamýšľať nad koncepciou, zistia, aká je to alchýmia. Verím tomu, že klasická hudba ľudí robí vznešenými. Ak sa nebude investovať do kultúry, neviem si predstaviť, kde budeme o chvíľu.
Vyhľadávate ich hlavne v zahraničí?
Veľmi často, najmä v Maďarsku, Česku pretože oni si môžu dovoliť zaplatiť svetových umelcov. Iste, aj Viedeň je atraktívna a blízko, ale tam som už bola aj na koncerte Placida Dominga, kde som videla iba tympanistu (úsmev). Bola to otázka dostupnosti a ceny vstupeniek.
Takže ste si týmto festivalom splnili sen a povedali, že prinesiete kvalitný, zaujímavý letný open air festival klasickej hudby aj do Bratislavy…
Snívam, pokiaľ sa moje sny nesplnia. Aj keď sa stretávam už s ohováraním, intrigami a závisťou. Ale život je paradox. Znamená to, že niečo robíme dobre.
Skutočne sa v tomto storočí s takýmto prístupom stretávate?
Ženy by takéto niečo nemali robiť a hlavne, mal by to byť niekto z umeleckej brandže. A samozrejme muž (úsmev). Ja som bojovníčka s obrovskou pokorou k umeniu. Som vďačná všetkým, ktorí nám pomáhajú a veria. Želám si, aby sa festival stal tradíciou, aby Slováci dostávali to najkvalitnejšie umenie, lebo si to zaslúžia.
A bojujeme ďalej. Nedávno som bola na koncerte Marthy Argerich a hoci nám to tohto roku nevyšlo, povedala som si, že na budúci rok sa nám to určite musí podariť. Keď hrá ona, nedýchate. Tá žena je podľa mňa mimozemšťanka! (úsmev)
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
