Švédsky herec a hudobník Björn Andrésen nemá rád označenie Najkrajší chlapec na svete. Dokumentárny film o jeho živote s týmto názvom výstižne ukazuje čo urobí nechcená sláva s mladým a citlivým človekom.
Život Björna Andrésena – kedysi najkrajšieho chlapca na svete – je nesporne plný existenčnej drámy a fatálnych rán, pretože podlieha nemilosrdnej a súčasne jedinečnej dramaturgii života, ktorá si žiadala pretaviť do formy dokumentárneho filmu. Siahnuť na práva od života iného človeka by však nemalo byť úplnou samozrejmosťou.
Čistota umenia bola odjakživa sprevádzaná špinavým závojom ľudskej snahy a nepatričného konania či „kráčaním cez mŕtvoly“. Dokonalému výsledku neraz predchádzalo trápenie, celkové vypätie, psychická únava a mnoho ďalšieho. Jedným z najkontroverznejších stavov pri umeleckej tvorbe, najmä kolektívnej, je sebecká krutosť. Tej často dovolíme stať sa štandardom, len aby dielo dosahovalo určitých kvalít. Pravidelne počúvame príbehy zo zákulisia o tom, ako slávni režiséri despoticky ženú hercov a celý štáb k zúfalstvu, samozrejme vždy s ušľachtilým cieľom a vždy v mene umenia. Určitému druhu tejto krutosti bol vo svojich pätnástich rokoch vystavený aj švédsky chlapec Björn Andrésen, ktorého v tej dobe vychýrený filmový režisér Luchino Visconti označil za najkrajšieho chlapca na svete.
Moja babka vždy vravievala či si pekný, alebo šikovný – to nie je tvoja zásluha, ale či múdry, alebo dobrý, na tom už zásluhu máš. Mladého Björna sa na jeho osobnosť a názory nikdy nepýtali, ani sa ho nesnažili spoznať. Dokonca ani jeho šikovnosť a talent neboli rozhodujúce. Viscontiho a následne aj celý svet zaujímalo iba jediné – chlapcova tvár.
Filmári v dokumente poukazujú na vlastné pochybné praktiky hraničiace so zneužívaním či terorom, ktoré neboli v minulosti vystavené žiadnej reflexii. Ako prvá vyvstáva otázka, kam až možno zájsť v snahe o dokonalý umelecký výkon a či je táto snaha niekým kontrolovaná. Andrésen sa vďaka svojej kráse dostal do víru slávy, pochybných večierkov a ciest okolo zemegule, pričom sa v praxi nelíšil od akejkoľvek antickej busty putujúcej po výstavách.
Dôležité je uvedomiť si, že pohľadom za kameru pri nakrúcaní filmu Smrť v Benátkach sa dokument iba začína. Po poslednej klapke Viscontiho majstrovského diela sa musí použitý chlapec sám vysporiadať s pozornosťou celého sveta, ktorá sa naňho zo dňa na deň zvalila. Sláva, ktorá ho vždy viac desila ako tešila, sa v súčte s tragickými udalosťami v jeho živote veľmi rýchlo stala bremenom, aké si Björn nesie dodnes. Visconti stretol absolútnu krásu, ktorú hľadal niekoľko rokov po celom svete. Neuvedomil si však, že ju vníma tým najpovrchnejším spôsobom a že chlapec nie je sochou, ktorú vypĺňa chladný mramor, ale dieťaťom s veľmi citlivým vnútrom.
Björn Andrésen sa stal vyvoleným pre vyššieho spisovateľa, pod ktorého perom vznikal celý život. Tento život je od začiatku až po súčasnosť mimoriadne vďačnou látkou pre film. Ako diváci nadšene tlieskame portrétu starého severského muža, tak isto ako sme tlieskali mladému Tadziovi v Smrti v Benátkach. Ibaže on o tento potlesk nestojí. Nasilu dotlačený k sláve, bez možnosti prejaviť sa, ukázať svoje vnútro. To sa Andrésenovi podarilo až dnes, 50 rokov od momentu, keď sa stal slávnym. Na to, aby divákovi čosi vyčítal, je príliš mierny a skromný. Jeho príbeh však hovorí zaňho. Čo ak sa drahokam rodiaci v zemi nechce vystatovať na aukciách? Prečo máme takú potrebu všetko nové, krásne a neopozerané využívať dovtedy kým sa to nezničí? Vyžmýkať a potom odhodiť.
Spomínať s nostalgiou znamená spomínať s dobrým, hoci smutným pocitom na to skvelé, čo bolo. Protagonista sa vracia na miesta, kde ho ako mladého vítali s transparentami a zaľúbenými výkrikmi. On však na žiadne z nich nespomína v dobrom. S vedomím, že ho preslávilo samotné jeho bytie a nič iné, sa teraz ako starý muž pretĺka životom odpadlíka, ktorému hrozí vysťahovanie z bytu. Dnes by ho už nikto nespoznal. A to hovoríme o človeku, ktorý sa stal jedným zo základov mnohých idolov a jedného umeleckého druhu na ďalekom východe.
Film kreatívne pracuje s audiozáznamami Andrésenovej rodiny. Či už sú to telefonáty matky, alebo hudobné nahrávky mladého Björna porovnávané so súčasnosťou, zakaždým vypovedajú o minulosti azda ešte viac ako archívne zábery či fotografie. Napriek viacerým prekvapivým a zásadným momentom, sa autorom podarilo udržať celistvosť výpovede, ktorú narúša jedine trochu zmätočná voľba vedľajších protagonistiek. Súčasný Björn má v živote niekoľko žien, s ktorými tvorí určitú vrstvu, aj keď s každou je v inom vzťahu. Často znie hlas jeho priateľky, sestry, dcéry. Dozvieme sa veľa aj o jeho mame, starej mame, bývalej manželke, pričom sa protagonista v priebehu filmu stretne aj s ďalšími ženami a mužmi. Môže tak nastať určitý zmätok v jednotlivých komentároch pod obrazom a zrejme nie vždy budete vedieť, kto práve hovorí.
Čomu sa žiaden divák nevyhne, je porovnanie si hlavného protagonistu v mladých rokoch, v čase výkvetu s jeho zovňajškom v súčasnosti, kedy dokonca smeruje k tomu, že zostane bez domova. Husté dlhé vlasy mu síce zostali, no pridalo sa k ním veľké množstvo vrások nesúcich spomienky na neľahký život. Staroba odhaľuje v jeho výraze múdrosť, skromnosť a komplikovanú osobnosť, ktorú pred rokmi všetci prehliadali, pretože im stačila iba tá pekná tvár.
Film Najkrajší chlapec na svete vracia Björnovi Andrésenovi úctu, o ktorú ho v mladosti pripravili a ktorá mu právom patrí. Na toto právo, právo na vlastný život, vlastnú tvár, vlastnú minulosť aj budúcnosť, mu bezohľadne siahli svetoví umelci aj vlastná rodina v krutej nevedomosti a sebeckosti. Posolstvo znie jasne. Dajme pozor, aby sa to už nikdy na nikom nezopakovalo.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe, IMDB
