Na Slovensku nemáme súbor, ktorý by náročné prvky choreografií celosvetovo uznávaného umelca so špecifickým rukopisom Akrama Khana zvládol tak, aby mali na diváka mocný účinok. Okrem Baletu Národného divadla v Košiciach, ktorý divákom predviedol nezabudnuteľný zážitok – tanečný, mentálny, metafyzický.
Jeden z najuznávanejších a najoceňovanejších tanečných umelcov súčasnosti Akram Khan predstavil v Košiciach svoje dve diela Kaash a Dust (recenzujeme premiéru zo dňa 18.10.2024). Svetovo známy tanečník a choreograf, študoval u Pratapa Pawara, tanečníka klasického indického tanca kathak od svojich siedmich rokov a nakoniec sa stal jeho učňom. Jeho javisková kariéra začala v roku 1984 Akadémiou indických tancov, v roku 2000 si s Farooqom Chaudhrym založil spoločnosť Akram Khan Company. Práve choreografia Kaash bola jednou z jeho prvých diel, v ktorej dokázal syntetizovať indický tanec so súčasnými technikami. Za touto syntézou sa nespája len osobitý rukopis Khana, ale aj hlbšie filozofické súvislosti. Vo svete tanečníka a choreografa koexistuje svet jeho tradícií so súčasnosťou. Chce, aby sme hovorili o tom, odkiaľ sme, o pamätaní si histórie a práve tieto kontexty mu dávajú dobrú pôdu na to, aby vytvoril unikátnu symbiózu moderného tanca s tradičnými prvkami. Aj vďaka tomu sa stáva neopakovateľným, nepredvídateľným a originálnym.
Prelom v kariére tohto tanečníka znamenal rok 2002, kedy bolo v premiére uvedené jeho dielo Kaash – v hindčine znamená „keby len“. Tak, ako sa jeho neskoršie diela koncentrovali na príbehy a naratívny spôsob ich spracovania, Kaash je odlišný. Choreograf spája témy hinduistických Bohov, čiernych diel, silu stvorenia a ničenia – svet plynúci v úplne iných časových dimenziách, na aké sme zvyknutí, s expresívnou partitúrou Nitina Sawhneyho. Dívať sa na jeho dielo, s jeho fragmentárnymi témami, špecifickými sukňovými kostýmami (Kimie Nakano), pôsobivou, do temna ladenou scénou (Anish Kapoor) a významotvorným svetelným dizajnom (Aideen Malone), bolo ako spojenie medzi svetom mimoeurópskej kultúry s moderným, súčasným svetom európskym. Do svojho diela vniesol nielen filozofiu, ale celú kultúru, spôsob žitia v krajine, z ktorej pochádza. Ak poznáte indické rágy, podaril sa mu účinok a význam tejto hudby „prevteliť“ do tanca. Rágy sú svetom samým o sebe, je to nielen vysoké hudobné umenie, improvizácia, ale i príbehy a mágia. Hudba Indie má takú moc, že dokáže v období sucha privolať dážď. Sekvencie tónov, z ktorých rastie improvizácia, majú svoju pevnú štruktúru a prísne pravidlá, až po ich ovládaní sa z nich môže stať voľný priestor. Tak i indický tanec je hudobnému príbuzný a riadi sa úplne odlišnými normami. Previazanosť tanca s hudobným umením Indie pre náš portál v rozhovore potvrdil aj samotný choreograf.
Akram Khan špecifický a nenapodobiteľný. Jeho reč, myšlienky, ktoré koncentruje do tanca, podporené frenetickými perkusiami, boli koncentrovanou, efektívnou meditáciou. A vďaka tímu, s ktorým spolupracuje, sa z jeho tanečných vízií syntézy dvoch svetov, stali metaforické, hlboké obrazy. Napriek zásadnej odlišnosti kultúr vytvoril Khan kompaktný celok, ktorý na javisku fungoval. Nestalo by sa tak, ak by nemal k dispozícii súbor, ktorý skúsenosť s modernou i klasickou technikou tanca má. Košický súbor v tomto ohľade na Slovensku nemá konkurenciu. Sú to tanečníci s bohatou skúsenosťou techník tanečného umenia a navyše, majú vzácnu vlastnosť. Sú prepojení a skúsení nielen v tanci. Spája ich ľudskosť, súdržnosť, kolegialita. Umelci košického baletu sú na „jednej vlnovej dĺžke“, bez ktorej by sa 2-mesačná príprava náročnej choreografie nedala zvládnuť. Z technickej stránky boli presní, čo sa v Khanovom multikultúrnom projekte vyžaduje. Zároveň však okrem technickej vycizelovanosti pohybov dokázali zosobniť úplne nový umelecký vesmír vďaka spoločnému dýchaniu. Tvoria sami o sebe komunitu, ktorá odlišné tanečné kultúry, rozmanitosť komunít spája v homogénny celok, pričom zachováva ich identické prvky. Tieto schopnosti v nich roky budoval Ondrej Šoth a šancu, že ich mohli predviesť v náročných dielach Khana, dal súboru Andrej Petrovič, ktorý u renomovaného umelca roky pôsobil.
Dielo sa začalo prekvapujúco, v momente, kedy sa ešte mnohí diváci nestihli adaptovať nadchádzajúcemu divadelnému zážitku. V tme sa rysoval spočiatku nie zreteľne nasvietený rám, štvorec ako symbol čiernej diery, ktorý bol zásadným prvkom celej choreografie, s jednou stojacou postavou uprostred. Višnu – dobrý Boh, tvorca vesmíru, je v Indii jedným z trojice najuctievanejších Bohov –dopĺňajú ho Šiva a jeho synovia synovia Ganéša a Karttikeya. Aj preto sa tento symbol, ktorý ho zobrazuje, dostal do celého predstavenia. Postava na scéne dokázala už v tomto momente vytvoriť magický, čiastočne až desivo realistický obraz, zatiaľ sprevádzaná len zvukmi vetra, ktoré po príchode ostatných tanečníkov na scénu, razantne menia charakter. Kaash dynamicky zobrazuje strašidelné, ničivé scény v kontraste s upokojujúcimi momentmi, ktoré choreograf vyvážene v diele strieda. Je to stvorenie a ničenie, zahalené v zemitých farbách, naturalizmus podčiarkujú v kontraste čierna a biela.
Na to, aby odprezentoval čiernu dieru a jej koncentráciu hmoty s takou vysokou hustotou, že z nej nemôžu uniknúť žiadne častice, využíva ohraničenosť javiska. Časopriestor, v ktorom sa tanečníci pohybovali s ľahkosťou, nacvičenými, presnými pohybmi, javom gravitácie však stále koncentrujúci sa do jediného priestoru. Ich pohyby boli vypracované do posledného detailu, synchrónne a dynamické. Dokázali vyvolať tancom efekt, akoby ich neviditeľná sila stále nútila nemôcť prekročiť pomyselné energetické pole, akoby z toho priestoru nemohli uniknúť. Akoby gravitácia pôsobila na tanečníkov, na ich telá, ktoré sú ovládané neviditeľnou silou. A presne tak, ako sa kathak odohráva výlučne v horizontálnom priestore, aj choreografia Khana pracovala s uzemnenými prvkami bez vertikálnych línií.
Tanečníci predstavovali častice, spoločne sa presúvajúce v rýchlych tempách z jednej strany na javiska na druhú, tvoriac blízkosť a neoddeliteľnosť od seba. Bola to nesmierna intenzita tanca, jeho vitalita a zároveň istý fyzikálny jav, nezlučiteľný s prirodzeným spôsobom existencie človeka (a zároveň pohybu, ktorý popieral zákonitosti, na ktoré sme v našich končinách zvyknutí). To, čo fascinovalo na výkone košického súboru, bola ich absolútna ľahkosť prevedenia – vyvolávali dojem, že sa v rýchlom tempe množstvo krát dokážu po scéne presúvať bez námahy (akoby to spôsobovala výlučne gravitácia). No keď si divák tieto tanečné prvky uvedomil, ich intenzitu, pulzáciu, počas ktorej sa menili farby scény, sprevádzané búrlivou, frenetickou hudbou založenou na bubnoch, spočítal si, koľko tvrdej práce a námahy je za týmto nekonečným procesom. Zbory tanečníkov dokázali v publiku vyvolať presne ten efekt, aký cítite z tanca a hudby indickej kultúry – dostanete sa do stavu príbuznému hypnóze a nemôžete z procesu, ktorý sa na javisku deje, spustiť zrak. Khan tieto spoločné línie, ktoré tvorili dojem gravitačného procesu, dokázal deliť a variačným procesom meniť. Nepatrne, akoby išlo o improvizačný proces, len zrazu ste si uvedomili v nekonečne plynúcej perkusívnej hudbe a tanci, ako sa dokáže jediná fráza niekoľkokrát meniť. Bol to nekonečný proces – symbol nekonečna bol zaobalený v rýchlosti, bohatosti kontrastov medzi neustálym striedaním plôch energických, živých a meditatívne pokojných. No postrehnúť všetky tie zmeny, keď je divák natoľko vtiahnutý do procesu, asi ani nebolo možné. Respektíve, nedokázali sme si ich uvedomiť ani racionálne vysvetliť – dielo, napriek variabilnosti, fungovalo ako nenarušiteľný, homogénny celok. Jedinou zmenou boli sólové party. Aj tie však mali identické prvky a opakujúce sa gestá, na základe ktorých sa časopriestor nenarušil.
Cyklickosť diela podporovala hudba Sawhneyho, dokonca má moc vizuálny zážitok podstatne zintenzívniť. To, čo sme v tanci nemuseli vnímať tak výrazne, dokončila hudba, ktorá bola pohlcujúca. Okrem bubnovania (často na neprízvučnú dobu v 6-dobovom metre, ktorý je v našich kultúrach nemysliteľný, dokonca variabilne sa meniaci – v duchu mimoeurópskych kultúr), sme počuli pasáže so spevom. Slúžili však len ako podpora rytmu. Keď samotný Akram Khan tancoval vo svojom diele, spieval tieto party on sám (aj na nahrávke, ktorá znela v Košiciach, sme ho počuli). Opakovanie spevu s postupným vrstvením hudby, pridávajúcimi sa perkusívnymi nástrojmi, dokresľovali tvar choreografie. Bola to cyklicky zostavená hudba, s metrikou, ktorú, podľa informácií, ktoré nám prezradil choreograf, v prvom štádiu tanečníci počítali. No keď sa metrorytmickej štruktúre dostali „pod kožu“ a osvojili si ju, rátanie dôb nebolo potrebné, naopak, celý proces by to zmechanizovalo a nikdy by sa im nepodarilo taký mocný psychologický účinok v divákoch vyvolať. A napriek tomu, že sa hudba javila v monotematickej rovine, bola prepracovaná zvukovo. Okrem spomínaného spevu – „počítania“ Khana, je to šepkanie slova kaash (keby len), ale aj elektroakustická téma Johna Oswalda Spectre, ktorú nahrali slávni hudobníci Kronos Quartet. To všetko spoločne funguje ako mystika – príbehu stvoriteľa a ničiteľa, ukončená deštrukciou. Nie však v negatívnom zmysle. Sólový tanec Boha Šivu predstavuje v indickej filozofii koniec jednej etapy, no zároveň začiatok novej. Tohto tanečníka si v diele všimneme od začiatku, jeho nehybnosť má svoj význam – vníma a prijíma energiu udalostí, ktoré sa vôkol neho dejú, aby nakoniec uzavrel kolobeh stvorenia a ničenia.
Je to nielen vesmír a jeho zákonitosti, ktoré v tomto diele tak dobre fungovali vďaka presvedčivému výkonu tanečníkov košického súboru. Niet divu, že za ústrednú postavu si choreograf vybral Gennara Sorbina, nielen technicky presného, ale najmä výrazovo, emocionálne presvedčivého. Medzi ostatnými sa vynímali Šimon Stariňák, no rozhodne maximum na pódiu nechali všetci, ktorí na stvárnení diela participovali: Viktor Mikulišin, Lukáš Natišin, Anne Marie Greve Myhrvol, Suu Tanaka, Mariano Covone, Oleksander Tischenko, Kostiantyn Lubko.
Aj keď Akram Khan nám vcelku so stoickým výrazom prezradil, že ešte 30-krát to odtancujú a potom to všetko bude fungovať, na mňa tento tanec zapôsobil sugestívne tak, ako azda nič predtým v živote, čo som mala možnosť počuť a vidieť. Aj v tom je moc mimoeurópskeho umenia – dostať sa do jeho vnímania, myšlienok, a nastaviť sa tak, ako nám to Khan predviedol v diele Kaash, ktoré prinieslo publiku duchovnú očistu. Okrem skazy aj nádej – novou etapu, ktorá sa len začne.
Asi ťažko sa nastaviť na nový, vcelku odlišný príbeh a tému v ďalšom diele, ktoré nasledovalo Dust/Prach. The Independent ho označil za tanec plný bolesti a sily. „Vedeli, že púšťajú do vojny otcov, manželov a synov, vedeli, že ich môžu stratiť. Napriek tomu vyrábali zbrane, ktoré zabíjali otcov, manželov a synov tých na druhej strane. Nezáležalo na tom, na ktorej strane ste boli – obe strany cítili stratu a smrť. Ale na to, aby niekto žil, niekto iný riskoval svoj život. Túto cyklickú vec som chcel preskúmať“. V programovom bulletine sme sa dočítali príhovor Akrama Khana, ktorý sa vo svojom ďalšom diele inšpiroval prvou svetovou vojnou. Vytvoril ho na hudbu Jocelyn Pook – premiéra sa konala v roku 2014. Za roky od konania premiéry Kaash (2002), ubehlo veľa vody a choreograf nestratil nič zo svojej originality, ale sústredil sa skôr na naratívny spôsob predstavenia príbehu, ktorý je podstatne zrozumiteľnejší pre väčšinové publikum. A jeho príbeh, taký aktuálny aj dnes, spečatený sugestívnymi emóciami, sa stal na košických premiérach dojemným divadlom. Až natoľko dojemným, že sme sa mnohí v publiku od dojatia neubránili slzám.
Ako prezradil tvorca v rozhovore pre dramaturgičku Evu Gajdošovú, ženy čelili, aj stále čelia, realite potenciálnej straty svojich blízkych a zároveň prispievali k výrobe zbraní, ktoré si vyžiadali životy iných. Ženy podľa neho naďalej znášajú dvojité bremeno – držia rodiny a komunity pohromade a zároveň čelia ničivým účinkom násilia a straty. Podľa Khana to hovorí o sile žien, ich odolnosti a nevídaných obetiach, ktoré prinášajú v časoch vojny.
V úvode sa na pódiu objavila schúlená postava, vytvárajúca len minimálne pohyby svojho „prebúdzania“. Postupne Khan zobrazil viaceré témy vojny – nielen však mužov, ktorí museli odísť do vojny. Chorálová hudba evokujúca gregoriánsky chorál umocňovala vnútorný, introspektívny moment – kontempláciu z odchodu a zároveň predpovedala osamelosť, na oboch stranách. Scény v zákopoch boli pretavené do tanca najmä synchrónnymi, frekventovanými, často plastickými pohybmi rúk. Je to kľúčový prvok, ktorý choreograf využil aj efektmi vytvárajúcimi vlnenie – najprv variabilne, medzi jednotlivými skupinami protagonistov, nakoniec ich koncertoval na ženskú časť zboru. Z nich bola citeľná úzkosť a smútok, tiež krutá realita toho, ako museli prežiť. Práca v továrni bola ľahko odčítateľná – mechanické, až robotické pohyby zobrazovali ich prácu, ktorej sa vo vojnových časoch museli zúčastniť. Mrazivý efekt sa dostavil, keď ste si uvedomili, akú prácu vo fabrikách vykonávali – zbrane pre mužov, ktorí od nich museli odísť. Aj ďalšia otázka z tejto scény vyvstala –zbraňami zabíjali milovaných „tých druhých“.
Napätie a dynamiku diela tvorilo striedanie lyrických pasáží s rýchlymi – modernými, súborom kvalitne koordinovanými, vo výnimočnej jednote a synchróne. Bola to sila, moc, odhodlanie, v kombinácii s pôvabom a smútkom. A samozrejme – hudba, zodpovedajúca významu a obsahu týchto sekvencií. Pochodový charakter striedajúci chorál až programovo vypovedal, čo sa na scéne deje. Dokonca akoby sa práve od hudby odvíjalo všetko, akoby bol tanec maximálne prispôsobený hudbe – Khan je zjavne perfekcionalista. Minimalistický motív s pochodovým rytmom, ktorý vyrástol postupne do clivej kantilény, nádherne korešpondoval s plastickosťou a lyrickými prvkami.
Aj vďaka prepracovanosti a detailizmu sú jeho diela intenzívnymi a čitateľnými. Nie, že by bol tento tvorca prvoplánový, aj v Dust veľmi dobre fungovala nadstavba a aktuálnosť témy. Pred očami sa nám rozvíjal vzťah, skľučujúce emócie mužov a opustených žien. No zároveň ich sila a to, aké nenahraditeľné miesto zrazu získali v spoločnosti. Bolesť, ktorú britský umelec bangladéšskeho pôvodu popisoval v diele, zobrazil čiastočne v jednotlivých scénach, no najmä v dojemnom pas de deux, ktoré tvorí značnú časť Dust. Stvárnili ho Miyu Kitabatake a Igor Pashko, v absolútnej súhre, emóciami a výrazom, ktorý vytváral pocit obsahovej nejednoznačnosti. Khan sa dostal do vnútra človeka – jeho turbulentnosti, konfliktu ako výsledku zúfalstva a zobrazil ho práve prostredníctvom dvoch ústredných postáv. Dvojica sa v konflikte snaží nájsť opätovné spojenie a blízkosť. Ich dynamický tanec, v ktorom sa navzájom odmietajú, však prezradil, že napriek tomu, že sa snažia opäť nájsť lásku, nedokážu žiť tak ako predtým.
Vizuálne, myšlienkovo, pocitovo, hudobne vytvoril aj v Dust Akram Khan silné dielo, na ktoré po jeho vzhliadnuté nikdy nezabudnete. A počas jeho sledovania tajíte dych. Umocnil ho aj autentický spev vojaka z prvej svetovej vojny. Spev, ktorý ste v hlave počuli ešte niekoľko dní po jeho odznení v sále – jeho naliehavé opakovanie, zobrazujúce odhodlanosť, ale zároveň vyčerpanosť, existenciálny pocit nemohúcnosti, pripomenulo, ako nebezpečne blízko je vojna, prinášajúca straty, zúfalstvo, odcudzenie a bolesť, s ktorou sa nedá žiť. Dust nie je o smrti, ale o zápase prežiť a dokázať žiť ďalej. Alebo skôr o tom, ako sa s bolesťou vyrovnať nedá.
Zuzana Vachová
Foto: Anton Faraonov
