Od prvých priekopníckych objavov a vynálezov, vďaka ktorým bolo možné obrazovo priamo zachytiť moment reality ubehlo už viac ako 150 rokov. Výdobytky techniky od dôb daguerreotypov pokročili natoľko, že nám ľuďom pripadá ich používanie prirodzené aj bez toho, aby sme poznali fyzikálny základ ich fungovania. Fotoaparáty a kamery navyše prekonali množstvo vývojových míľnikov, nie len technologicky, ale najmä v účeloch, na ktoré sú využívané.
Z prírodného fenoménu sa stal jeden z najdôležitejších vynálezov storočia a z vynálezu nástroj pre zábavu, umenie, ale aj propagandu, obchod a manipuláciu verejnosti. Dokumentárny film Zázračný aparát od režisérov Axela Danielsona a Maximiliena Van Aertrycka mapuje prvopočiatky fotografie a filmu a dostáva sa cez všetky ich odnože až k aktuálnemu “vrcholu” audiovizuálnej tvorby na TikToku a Instagrame. Miestami sa zdá, akoby ľudstvo samo svoje objavy nadužívaním a prízemnosťou zahadzovalo. Čo to vlastne chceli autori filmu ukázať a povedať?
Okrem iného zrejme aj to, čo nám občas napadne, keď vidíme mladých ľudí na ulici nakrúcať svoje zvláštne choreografie na smartfóny, fotografovať si jedlo a nápoje, “fejstajmovať” počas prechádzky v prírode či dokonca na horskej túre. Pohoršujúc sa nad ľuďmi z generácie Z (teoreticky do nej sám patrím) sa mi vybavujú spomienky na časy, keď nahnevaní rodičia schovávali ovládače od telky a schválne vypínali poistky, aby deťom na gauči nevymylo mozgy a neušlo im detstvo. Z toľkého “vymývania” sme sa, myslím, v celku zdarne pozviechali, a preto maľovať čerta na stenu iba kvôli vlastnému priezoru nepochopenia, cez ktorý sa občas dívame okolo seba, nemá zas tak veľké opodstatnenie.
Súčasné možnosti tvorby video a foto obsahu so sebou prinášajú množstvo zbytočností, ale aj rovnaké množstvo výhod a priaznivých inovácií. Bolo by ukvapené tvrdiť, že niekoľko sekundové videá s hudobným motívom ničia mladú generáciu a neznamenajú žiaden prínos. Aj film samotný bol ešte koncom 19. storočia považovaný za jarmočnú zábavu a až neskôr boli jeho možnosti pretavené v nový umelecký druh. Novotám zo zvyku darujeme prísne pohľady, ale len zriedka tým zabránime ich príchodu. Možno znova raz nastal čas, opustiť pohoršené postoje, ktorými je naplnený aj Zázračný aparát. Tie totiž zostarnú tak rýchlo, ako sa len rýchlo dokáže meniť doba. Inými slovami, kto tvrdí, že z dnešných mladých nikdy nič dobré nevyrastie, nech sa len zamyslí, či sa to isté netvrdilo aj v dobe jeho mladosti. Ale späť k filmu!
Je nesporným faktom, že fotografia a video sú schopné spoločnosť nie len obohatiť, ale aj ohroziť, na čo v prvom rade reagujú aj autori nového filmu. Našťastie, dokumentárna novinka nezostáva iba pri výsmechu z novodobej absurdnej stránky internetu, ale mieri objektívom aj na omnoho závažnejšie aspekty moci mediálneho obsahu.
Zázračný aparát je veľmi silný v menovaní všemožných paradoxov, aké moderná mediálna doba prináša. Napríklad na fenomén “camera obscura” sa už vo všeobecnosti zabudlo, čoho dôkazom je prvý záber filmu, v ktorom autorka domáceho videa zachytáva svetelný úkaz na stene izby na kameru. Nevie, že vzniku jej aparátu predchádzalo detailné preskúmanie práve ňou snímaného javu. Takýmto úvodom si autori spoľahlivo priklincujú vnímavého diváka a neskôr mu predostrú aj niekoľko ďalších podobne zarážajúcich paradoxov, aké sa za tie roky v audiovízii nahromadili, pričom každý vo veľkej miere reprezentuje typické ľudské vlastnosti. Mimochodom, nad niektorými sa dá aj dobre zasmiať.
Ak vezmeme do úvahy to kvantum obsahu, ktoré dennodenne vzniká už po desaťročia, zaslúžia si filmári potľapkanie po pleci za trpezlivosť, s akou sa pokúsili vypichnúť tých pár sporných, ale zásadných momentov. Sú nimi rôzne televízne prešľapy, zvrátené novinárske praktiky či iné mediálne zakopnutia. Vďaka kamere zostali zvečnené, a preto autori mohli ľahko s pomocou archívov a internetu sledovať jeden zo svojich autorských zámerov – dokázať, ako málo stačí k tomu, aby sa nám vlastné vynálezy vymkli z rúk alebo boli použité na účel, aký by sme si ani netrúfli predpokladať. Pokus je to naozaj statočný, napriek tomu sa rýchla jazda dejinami “videa” javí ako skĺznutie po hladine bohatého oceánu. Neexistuje jednoduchý spôsob, ako nájsť pevnú líniu v tak rozmanitom obsahu, akým je naplnený dnešný éter, no aj tak sa filmu Zázračný aparát žiada nadobudnúť ešte prenikavejšiu iróniu a jednoznačné myšlienkové smerovanie.
Danielson a Aertryck si vytýčili mnoho cieľov. Ako už bolo spomenuté, začínajú návratom k historickým prameňom, prvým filmovým projekciám, prvému živému medzikontinentálnemu televíznemu vysielaniu, prvým fotografiám planét slnečnej sústavy “z blízka” a pod. Uťahujú si zo súčasných trendov, varujú pred propagandistickými materiálmi, ktorým sa darilo v minulosti aj dnes, vystríhajú pred závislosťou na obrazovkách s pohyblivými obrázkami, poukazujú na lacné senzácie v spravodajstve. Je toho naozaj veľa, čo chcú s divákmi zdieľať. Nad všetkými snahami však tróni jedna najdôležitejšia.
Už od doby iluzionistu a režiséra Georgea Mélièsa filmy dokážu manipulovať ľudským vnímaním. V zásade platí, že ani ten najčistejší dokumentárny záznam nemôže existovať celkom bez zásahu svojho autora, keďže práve ten určuje, čo a ako bude nakrúcať. Zázračný aparát v snahe dokázať, že pri filme záleží v prvom rade na perspektíve, predkladá popri všetkých ostatných zámeroch aj trefné dôkazy a príklady, ako sa dá spracovať ľudské vedomie pomocou cielene nastaveného uhla pohľadu či filmového strihu. Ľudský mozog si za tak krátku dobu ešte celkom nenašiel spôsob, ako spracovať “nepravdivý” obraz reality na striebornom plátne. Vďaka tomu môžeme naplno prežívať emócie s postavami, báť sa, keď to od nás tvorcovia hororu chcú, dostávať dávky adrenalínu, keď sa hrdinove auto nakláňa z útesu a samozrejme zažívať katarziu a šťastie z príbehu, ktorý nie je náš.
No, keďže sa na nás digitálne obrázky a zvuky v súčasnosti valia zo všetkých strán, je čoraz dôležitejšie vedieť sa pri sledovaní sprítomniť a nenechať sa pohltiť. Dvojica Danielson a Aertryck, ktorá vo svojej dokumentárnej tvorbe s obľubou sleduje ľudské správanie (napríklad vo filme Desaťmetrová veža – 2016), varuje pred podprahovým ovplyvňovaním ľudského vedomia, zväčša legálnym praktikám už len pri obyčajných reklamách. Skutočne nebezpečné sú pritom oveľa rafinovanejšie spôsoby manipulácie.
Autori vo filme Zázračný aparát zväčša neukážu viac ako nadpis problému, no aj to stačí k tomu, aby si divák začal sám pre seba rozvíjať myšlienkové pochody, ktoré, verím, budú viesť tým správnym smerom. Ak je film z princípu nepravdivý, ako prostredníctvom neho možno zvestovať pravdu? Ak možno spochybniť a relativizovať akúkoľvek jeho časť, dá sa predsa to isté urobiť aj s úprimnou snahou podať fakty a skutočnosti tak, ako sú. Správne živenie vlastného kritického myslenia preto zo Zázračného aparátu vyplýva ako to najväčšie posolstvo. Prirodzený vývoj technológie nezastavíme, môžeme sa však učiť správne ju používať.
V jeden a pol hodinovom dokumente sa toho nachádza ešte omnoho viac. Objíma množstvo problémov našej aktuálnej reality a každá jeho stránka podnecuje k zmysluplnému uvažovaniu. Film tak spoľahlivo naštartuje rôznorodé debaty, viac či menej dôležité. A dokonca to neraz vládze podať aj naozaj vtipným spôsobom.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
