Jeden z koncertov Festivalu súčasnej klasickej hudby priniesol diela slovenských skladateľov – Pavla Kršku, Egona Kráka, Jevgenija Iršaia a Lukáša Borzíka. Pod taktovkou českého dirigenta Pavla Šnajdra zneli diela, ktoré boli pre poslucháča pridanou hodnotou – najmä z pohľadu novátorskej zvukovosti, ale i myšlienkového bohatstva.
Predposledný koncert vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v rámci 32. ročníka festivalu Nová slovenská hudba (10. novembra 2023) priniesol rozmanitú paletu zvukov, kompozičných techník, z pohľadu estetiky súčasnej hudby dokázal obecenstvu ukázať, že aj dnes dokážu tvorcovia ťažiť z bohatstva dejín európskej hudby a zároveň ju posunúť na úroveň reflexie súčasnej doby. Každý zo skladateľov, ktorých diela boli predstavené na tomto koncerte, prináša niečo iné: či už je to osobná „spoveď“ autora, ako k nemu prehovára Boh, či už experimentuje so zvukom a skúma, kam až môžu viesť jeho hranice, ukazuje nám, ako môže znieť dnešné vnímanie formy Concerto grosso alebo ilustruje, čo sa deje vôkol nás v politicko-spoločenskom živote. Čo je však podstatné, táto hudba vás donúti premýšľať, vaše vnemy sa zrazu plne koncentrujú aj na mimohudobný obsah – a poskytujú dostatok slobody, aby ste si vlastný program vytvorili sami.
Azda niet skúsenejšieho dirigenta v československom prostredí, ktorý by všetky tieto skladby chápal a dokázal interpretovať presvedčivejšie ako český dirigent Pavel Šnajdr. Skladateľ a zároveň dirigent sa sústreďuje predovšetkým na interpretáciu súčasnej hudby, preto hudobníci Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu sa ocitli v dobrých rukách. Jeho gestá boli zreteľné, presné, skladby naštudoval precízne – aj s mimohudobnými odkazmi. A samozrejme, úvodom je potrebné venovať aj slovo klaviristovi. Sólistom večera bol Ladislav Fančovič – interpret, ktorému je hudba 20. storočia nesmierne blízka a Novú hudbu vie interpretovať s pochopením, jeho intelektuálne danosti (okrem toho, že je technicky brilantný), nevyhnutné pre prevedenie súčasnej hudby, dokážu sprostredkovať myšlienky autora tak, aby ich poslucháč v kontexte pochopil.
Večer otvorila skladba Pavla Kršku Concerto grosso pre sláčikový orchester, uzavrela kompozícia Lukáša Borzíka. Ako uvádzal programový bulletin – učiteľ a žiak, rôzne prístupy, rôzne poetiky, no predsa, spoločné znaky tam bolo možné nájsť. Nie je to len úcta k tradícii, ktorú obaja skladatelia prechovávajú, ale i silné duchovné posolstvo skladieb. Krškovo Concerto grosso vzniklo v rokoch 2016 až 2017, v 4-časťovej kompozícii (1.Largo, 2. Allegretto, 3. Largo, 4. Moderato) boli zjavné nové tonálne riešenia, no už v prvej časti zaujal najmä prístup k polyfonickému chápaniu hudby. Krška využil kontrastné sláčikové polohy – kým vo vysokých znela prekrásne, spevne napísaná melodika, ako kontrast použil hlboké polohy sláčikových nástrojov. Dirigent ich nepoňal len ako spodné hlasy, no rovnako ich nechal zaznieť – v pomalom tempe práve tieto nízke polohy pôsobili až zvukovo omamne. Druhá časť nebolo typické Allegretto, aké z koncertov poznáme. Rytmizované figúry sláčikov, nad ktorými opäť znel chytľavý melodický motív, zaujal nielen svojím charakterom, ale i jeho variáciami a rozvíjaním. Krška využil farby jednotlivých skupín sláčikového orchestra a práve v tom bola jeho kompozícia zaujímavá. Len málokedy nechal zaznieť „tradične“ celý orchester, skôr sa pohrával s tým, aké farby dokážu jednotlivé skupiny priniesť. A aké to poznanie, že aj dnes sa dá tvoriť s melódiou, ktorá má v sebe jednoduchú krásu – pritom nie je spiatočnícky historická, ale počuť z nej súčasný zvuk a prácu s tonalitou. Zvukovo azda najkrajšia (pre mňa osobne) bola tretia časť. Ťaživosť tohto sveta akoby sa na poslucháča doslova valila z pódia. Len jasné, svetlé tóny, ktoré postupne vyvierali z z hudby, ktorá bola skôr „grave“ ako Largo, na chvíľu priniesli optimizmus, aby sa následne stíšil celý orchester do sotva počuteľného pianissima. Dirigent nacvičil túto skladbu mimoriadne precízne – výrazovo presvedčivá, rytmicky presná, no nie „metronomická“ interpretácia. Krátke melodické motívy prišli s búrlivosťou a naliehavosťou – záverečná časť prišla náhle a bez „varovania“. Opakujúce sa figúry vytvárali napätie a gradáciu, prerušené spodnými polohami sláčikov, opäť živý pohyb s využitím modálnych stupníc (občas vzdialene pripomínajúci kompozície Eugena Suchoňa), uzavreli toto Concerto grosso. Za mňa dôkaz, že aj z tradície sa nápaditými prvkami dá vždy ťažiť tak, aby bola obohacujúca.
Ďalšia skladba z pera Egona Kráka, autora, ktorého mám osobne nesmierne rada, prišla vo forme šokujúceho kakofonického experimentu. Iste, v súčasnosti sú cesty, ktoré práve tento prostriedok organizovaného chaosu využívajú (často len ako efekt, bez hlbšieho zmyslu), no v prípade Kráka to bol zámer. Garritus pre orchester s obligátnym barytónsaxofónom vychádza z ústrednej myšlienky „Hovoriť a predsa nič nepovedať“. Ako napísal autor v bulletine, napriek tomu, že výraz garritus už dnes nepoužíva ani lexikálna latinčina, je to dosť nepochopiteľné, pretože táraji sú všade. Jeho hudba ilustruje situáciu, keď si táranie vynucuje prehnanú pozornosť. Skladateľ tým mal na mysli verejných činiteľov, politikov, zabávačov na všetkých úrovniach a kuriozitou je, že napriek tomuto táraniu, teda niečoho, čo nemá ani obsah, ani význam, sa nájdu tí, čo ich počúvajú. Krák využil orchester, aby tieto efekty „tárania“ vytvoril akustickým dojmom, no zároveň kladie otázku – nájdu sa aj intelektuálne vyspelí jedinci, ktorí premýšľajú, všetky tie snahy zaujať u nich nefungujú a nemajú žiadnu odozvu. Tak, ako hlučne a vo veľkom zvuku skladba začala, rovnako náhle sa zvukovo stiahla. Nikdy však nie do ľubozvučného zvuku, skôr sólových nástrojov, vždy využívajúc rôzne tónové efekty, najmä dychových nástrojov. Zvukovou a farebnou doménou mal byť barytónsaxofón (Erik Rothenstein), ku ktorému tvorili partnerstvo ďalšie dychy, najmä drevené. Občas motív zopakovali, inokedy kontrovali. Pre mňa najefektnejšie momenty skladby boli, keď ste zreteľne cítili, ako sa nástroje menia na ľudí a ich reakcie. Predsa sa nájdu v našej spoločnosti aj vnímaví jedinci, ktorí sa tomuto táraniu smejú. Vyvolať prostredníctvom hudby tieto efekty, chce ozajstný kumšt. Práve tieto ľudské emócie (hoc s tragikomickým podtextom) sa podarilo skladateľovi v kompozícii vyjadriť. Nielen sólami, ale i prácou s tichom, bicími nástrojmi a pauzami – tak efektne a živo, pritom nie prvoplánovými ilustračnými prvkami.
Ďalšou skladbou koncertu bolo Pianissimo or Farewell to Music pre orchester Jevgenija Iršaia. To, čo dokázal tento skladateľ so sonórnosťou, bolo priam neuveriteľné. Od prvého tónu vzbudiť pozornosť, udržať ju napätím, až po záverečný tón, to sa podarí v súčasnosti máloktorému autorovi. Experimenty so zvukmi hudobných nástrojov a spôsob, ako ich dostať až na hranicu možností, to nie je novinka. Mnoho autorov sa o to pokúšalo, no dostali sa na úroveň, kedy už zásadne prekročili hranice krásna. Naopak, podčiarkovali to nepríjemné a zvukovo neestetické, čím, pravda, vyvolali negatívne emócie, až nervozitu (iste, aj tento postoj vyjadruje reflexiu súčasnej doby). Iršai je však estét. Nikdy nie prvoplánový, no jeho hudba je mimoriadne invenčná a zachováva si základné princípy krásna. Za touto kompozíciou sa podľa jeho slov skrýva idea napísať dielo, ktoré by znelo v gradácii medzi pianom a pianissimom. Pritom to autor dosahuje len pomocou tradičných zvukov, hudobných nástrojov, ktoré bežne nájdete v orchestri – Iršai nové možnosti medzi týmito dvoma dynamickými hladinami hľadá v husliach, violončelách, kontrabasoch, flaute, trúbke trombóne, lesných rohoch, klarinetoch… Najpohodlnejší spôsob by bolo vybrať si elektroakustickú pomoc, autor však volil ťažšiu cestu. V kompozícii odhaľuje aj svoj osobný zážitok – „čas letí neuveriteľne rýchlo, túto banálnu vetu pozná každý, ale hlbokú a v určitom zmysle tragickú podstatu tohto výroku človek začína vnímať, až keď sa blíži k nejakému „významnému“ jubileu, na ktoré by radšej zabudol,“ píše skladateľ ku kompozícii. Ak aj autor pociťuje, že prišla chvíľa, keď si potrebuje sadnúť v tichu, pozerať sa na oheň v krbe a počúvať svoj vnútorný hlas, ktorý sa mení v melódiu, tak potom to bolo to najintímnejšie a najkrajšie, čo kedy napísal. Iršai má v sebe schopnosť vyjadriť hudbou tie najvnútornejšie pocity, no robí to bez pátosu, aj preto sú jeho skladby také nádherné a oslovujúce. Od prvých, úvodných tónov, v ktorých by ste len ťažko hľadali spevnú melodiku, skôr išlo o fragmentáciu na tóny, ktoré sa postupne vrstvili, nachádzali svojich hudobných partnerov v ďalších hudobných nástrojoch, začínali v piane, plynulo sa dostávali do hladiny pianissima, ste vždy mohli objavovať niečo nové. Každým jedným taktom sa vám otváral nový, pestrý sonórny svet, v ktorom sa vám prihovárali sláčiky, flauty, až do toho najtichšieho šepotu. Vývoj skladby však nebol predvídateľný. Skladateľ začal tichými, no zreteľnými tónmi, striedali ich tremolá, s akcentáciou doby, nad ktorou sa rozliehal ďalší, nový zvukový svet. Nepracoval s variáciami ani spevnými melodickými líniami, postačil mu minimalizmus (nie v zmysle kompozičného štýlu, skôr výrazových prostriedkov), a predsa dosiahol ten hypnotický efekt, aký dokáže vyvolať minimal music. V strednej časti skladby (hoc nemožno hovoriť o čistej štruktúre v jednotlivých dieloch, na to má tento autor veľkú fantáziu, aby pracoval s danými vzorcami), dosiahol rozozvučením orchestra gradáciu. I keď išlo skôr o vnútornú dramatizáciu, pocitovo mal poslucháč dojem z masívnejšieho zvuku, pretože hladina dynamiky nikdy nepresiahla piano. No spôsob, akým sa z tejto „veľkej“ vlny, využitím zopár tónov, opäť dostal do pianissima, bol priam fascinujúci. Nenápadný, postupný, len ste si zrazu uvedomili, že opäť ostávate v tichu, samotný, s myšlienkami, ktoré koordinujú nástroje a pod nimi jemná rytmická pulzácia. Najkrajšia bola práca so sekundovými intervalmi, akoby chcela pozdvihnúť hudobný obsah do nového, nepoznaného sveta, no návrat do unisona vás presvedčil, že z ticha niet úniku. A pritom všetkom ste si zrazu uvedomili dve veci: v tom tichu sa cítite nesmierne príjemne a zároveň ste mohli s údivom sledovať, aké rozmanité farby dokážu dychy a sláčiky dosiahnuť v tej najtichšej hladine (dokonca plechové dychy). A ďalšie poznanie: práve v tichu sa človeku otvoril celý svet, nielen hudobný, vo forme retrospektívy. Dovoľoval nahliadnuť do minulosti, bilancovať, spomínať, zrazu sa vďaka sonorike, ktorá je atypická, mohol rozvinúť ten typ myšlienok, ktorým sa možno človek niekedy aj bráni. Záverečné dialogické pasáže dychových nástrojov s neustálym, intenzívnym sprievodom sláčikových nástrojov, ktorý postupne zanikol, zaviedli obecenstvo až do úplného ticha. Iršai poskytol návod k pochopeniu tejto skladby, a predsa, hoci osobnej, aj mimoriadne univerzálnej myšlienky – mohli ste si v nej predstaviť niekoľko výkladov. Z tohto pohľadu tak možno chápať aj dielo, ktoré večer uzavrelo.
Počas prestavby pódia sme počuli na pódiu rozhovor so skladateľom Lukášom Borzíkom, ktorý viedol hudobný skladateľ a publicista Robert Kolář. Asi najdôležitejší odkaz rozhovoru plynul zo spomienok na učiteľa, ktorý mu ukázal nové možnosti v kompozícii a primäl ho k hľadaniu nových farieb, postupov a myšlienok. Ako spomenul Lukáš Borzík, Pavol Krška síce nezvykol veľa rozprávať a spravidla ohodnotil nové dielo slovami „prvé štyri takty sú zaujímavé…“, no prinútil aj jeho k novým cestám a postupom.
Jeho Hlas, koncert pre klavír a orchester napísal autor v roku 2019 ako tretiu časť trilógie. Predchádzali mu Jeho Meno, koncert pre violončelo a Jeho Tvár, koncert pre husle a orchester. Názvy odkazujú na biblickú skutočnosť existencie Boha, dielo je poctou autora Stvoriteľovi. Je to symbolické dielo dotýkajúceho sa Starého a Nového Zákona.
Jeho Hlas je láska medzi Otcom a Synom, celá trilógia je osobným príbehom skladateľa k Stvoriteľovi. Každý, kto pozná tvorbu Lukáša Borzíka, vie o jeho hlbokej viere a tiež to, ako sa v jeho tvorbe prejavuje. Jeho diela ponúkajú na jednej strane obrovské množstvo emocionality, tematicky sú variabilné, no aj keď publiku ponúka akýsi „program“ k hľadaniu toho, čo v hudbe zobrazuje, je výrazovo a myšlienkovo natoľko silná, priam všeobjímajúca, že si k nej dokážete vytvoriť svoje vlastné predstavy.
Klavír má v Borzíkovej skladbe inú funkciu ako v klasických formách koncertov. Je včlenený do orchestra, nie je typickým sólovým nástrojom, každý jeden nástroj v orchestri mal svojbytný priestor, vďaka čomu dosiahol neobvykle krásnu rozmanitosť v súzvuku. Členitá prvá časť sa začínala introdukciou, v ktorej klavír komunikoval so sláčikmi. Boli to zvukové plochy, v ktorých dominovala rytmická voľnosť. Ladislav Fančovič je typ klaviristu, ktorý presne vedel, ako sa stať súčasťou orchestra, po pomalšom úvode, ktorý poskytol priestor na rozjímanie, nasledovala zvukovo hutnejšia časť v rýchlejšom tempe. Ak ste aj našli určité schémy, respektíve motívy, ktoré sa opakovali a postupy v inštrumentácii, ktoré striedali jednotlivé skupiny nástrojov, pričom pri stíšení nechal Borzík vyniknúť klavír (no nikdy nie virtuóznym spôsobom), skôr ako analyzovanie tejto skladby bola kľúčová atmosféra. Skladateľ presne vie, ako vytvoriť nebeský pokoj a pritom necháva vo výklade poslucháčovi voľnosť. Jeho dielo sa dotkne veriacich, či neveriacich, sú to silné, vnútorné pocity, obkolesené harmóniou, ale i disonantne znejúcimi plochami. Najkrajšie z prvej časti bolo, keď sa z opakujúcich orchestrálnych motívov zrazu ozval klavír. Len pár tónov, stúpajúcich, nieslo v sebe ten odkaz hlasu. Hlas, ktorý znel jasne a zároveň prozreteľne, oproti svetskému, dynamickému pohybu orchestrálnych partov. No klavír bol vždy prítomný, súčasťou každého, premenlivého diania. Jeho Hlas dokážeme počuť za akýchkoľvek okolností, aj keď nás môžu skúšať nepekné zážitky. Objavil sa vždy, keď sme svetlé a jasné tóny potrebovali počuť.
Emocionálne najsilnejšia bola druhá, pomalá časť. Po dynamickom úvode ste zrazu pocítili význam slova všeobjímajúci. Ak hudba dokáže priniesť vyslobodenie z bázne, tiesni, tak toto bola časť, o ktorú ste sa mohli oprieť duchovne. Dala vám silu, túžbu hovoriť s Ním, ale miestami skôr len mlčky počúvať. Precítený klavírny motív, opakujúci sa, akoby kládol jednu a tú istú otázku, pritom Fančovič ho stvárnil aj dynamicky a výrazovo sugestívne. Pracoval s jemnými odtieňmi agogiky, postupne ho nechával zaniknúť, aby sa ozvali niektoré sólové nástroje orchestra. A pritom išlo „len“ o rozložené akordy, ktoré dokázali túto atmosféru neustále držať v rozliehajúcich sa hlasoch. Orchester sa zrazu zmenil na jeden veľký zbor hlasov, dirigentovi sa podarilo dosiahnuť krásne homogénny zvuk v priehľadnej rytmickej štruktúre. Tá sa síce zdala byť jednoduchou, no práve precíznosťou interpretácie, vyváženosťou hlasov a presnými nástupmi, sa podarilo ten silný duchovný efekt dosiahnuť – mnoho hlasov, ktoré splynuli v jeden Hlas.
Hoci sme spomenuli, že forma koncertu je v Borzíkovom ponímaní moderná, predsa, po pomalej časti ukončil približne pol hodinovú skladbu finálnou časťou v rýchlom tempe. Čo mňa osobne najviac oslovilo, bol charakter finále. Tento skladateľ je pozitivista a aj v dnešnej dobe, kedy často vidíme len to negatívne, dokáže vidieť to pekné, čo postupne vyplynie z hudby na povrch. Zvukovo moderná, inštrumentálne invenčná časť, v ktorej ste proti sebe mohli počuť v jednej línii sláčiky, v druhej dychové nástroje, zreteľnými akcentáciami ťažkých dôb, so záverečným triumfálnym akordom, predstavovala nádej. A či už ju Lukáš Borzík dosahuje tradičnými alebo modernými prostriedkami, jeho posolstvo je zrozumiteľné – jeho hudba hladí dušu a vyvolá optimistický stav mysle. A s takýmto pocitom odchádzať z koncertu súčasnej hudby je dnes skôr raritou ako pravidlom.
Zuzana Vachová
Foto: autorka
