„Sláčikové kvarteto je najmenšie univerzálne hudobné zoskupenie, ktoré dokáže poslucháčovi hodnoverne priblížiť takmer akúkoľvek melódiu,“ hovoria pre náš portál členovia Adventure Strings, ktorí čoskoro na koncerte pokrstia nový album Ciao.
Sláčikové kvarteto Adventure Strings tvoria prvý huslista Slavomír Glos, druhý huslista Ivo Remenec, violista Roman Rusňák a violončelistka Klaudia Remencová. Na klasike odchovaní muzikanti prinášajú ľuďom skladby nielen klasického repertoáru, no i piesne, ktoré chcú počuť, často v netradičných aranžmánoch.
Začiatkom roka vydalo kvarteto album s názvom Ciao, ktorý pokrstia na koncerte 4. júna v Dome umenia Fatra v Žiline. CD obsahuje dovedna 13 skladieb a je to rôznorodý mix žánrov, štýlov – od klasiky, cez rock, pop, šansón, filmovú hudbu… Hosťuje na ňom okrem iných aj speváčka Barbora Švidraňová a klavírny virtuóz Matej Arendárik, ktorých si budete môcť vypočuť aj na koncerte.
Váš album Ciao obsahuje žánrovo rôznorodú zmes skladieb, filmovú hudbu, rockové balady, dokonca Beatlesovku, legendárne Čerešne, piesne od Gotta, ale aj klasickú hudbu. Kým sa ku konkrétnym skladbám dostaneme, ako tvoríte dramaturgiu Vašich albumov? Je to súhra toho, čo ľudia chcú počuť a toho, čo hráte radi vy?
Klaudia: Jednoznačne ide o súhru. Hráme repertoár, ktorý sa páči ľuďom, musí však baviť aj nás, aby sme hudbu vedeli “predať”. Nápady, aké skladby hráme sa rodia rôzne, podľa toho čo sa niekomu z nás momentálne páči, aké mame životné obdobie, nálady, čomu sa venujeme, čo počúvame. Následne o nových nápadoch každý z nás z času na čas povie v rámci kvarteta a ak sa skladba pozdáva aj ostatným, ideme do toho.
Ako sa vlastne zhodnete na tom, čo má byť na albume? Zrejme trinásť skladieb, ktoré sa na ňom ocitne, je výsledkom konsenzu, lebo v repertoári máte viac skladieb. Respektíve – je tam aj repertoár, ktorý, z objektívnych dôvodov, nehráte naživo…
Roman: Každému z nás záleží na tom, aby výber skladieb na nový album bol čo najatraktívnejší a najpestrejší, aby sme oslovili najširší okruh poslucháčov. Samozrejme je to výsledok konsenzu hlavne z pohľadu dlhoročných skúseností s publikom a ich reakciami na jednotlivé skladby.
S kolegami sa poznáme už od roku 2010 a strávili sme spolu nespočetné množstvo hodín, dní a týždňov ako doma, tak aj v zahraničí v rámci mnohých hudobných projektov a spoluprác. Je to výber skladieb, ktoré odzrkadľujú naše „multižánrové“ ponímanie hudby, ktorú je možné interpretovať na sláčikových nástrojoch v novom ponímaní.
Keď sa povie sláčikové kvarteto, spravidla ľudia očakávajú klasickú hudbu, no časy, keď klasicky vzdelaní muzikanti hrali pop a rock v pomerne nepekných úpravách už máme za sebou. Bol to veľký boom, jedným z príkladov je hviezdny huslista David Garrett, o ktorom mnohí dirigenti hovoria – „spolupracoval som s ním v čase, keď ešte vedel hrať na husliach“. Iste, vďaka nemu milióny ľudí spoznali klasickú hudbu, no tie aranžmány často presahovali mieru vkusu a estetiky. Vy ste touto cestou nechceli ísť, je to zjavné. Čo je teda podľa vás fusion? Chceli ste zachovať čistú interpretáciu diel, ktoré hráte? Nezasahovať do nich elektronikou? Žiadnymi inými zvukmi, ktoré by diela deformovali a vzďaľovali ich od toho, čo je pôvodne dané v notovej predlohe? Robiť klasiku rockovou – to asi nie je váš vkus, však?
Slávo: Asi pred ôsmimi rokmi som prišiel s nápadom hrať na päťstrunových elektrických husliach s využitím gitarových efektov a s občasným používaním čiastočných podkladov. Všetci v kvartete vedia, že som tak trochu blázon do audio techniky a v istom momente som všetkých nahovoril, aby sme hrávali s multiefektami. Dlho nám to však nevydržalo (smiech).
V poslednej dobe už hrávame viac-menej s klasickými akustickými nástrojmi a s aranžmánmi, ktoré sú koncipované viac umelecky ako na efekt. Spolupracujeme s vynikajúcim aranžérom Adriánom Harvanom, ktorý nám upravil desiatky skladieb. Jeho úpravy sú naozaj pekné, vkusné a hodnotné, aj keď niekedy náročnejšie na interpretáciu.
K rockovej hudbe máme veľmi blízko, o čom svedčí aj množstvo skladieb v našom repertoári: Smoke on the Water, Smells Like Teen Spirit, Bohemian Rhapsody či Toccata od Bacha v rockovom štýle. Hráme aj veľa skladieb od Beatles, Abby, od Modusu, Žbirku aj od Gotta a mnoho ďalších v štýle pop-rock. Náš vzťah k rockovej hudbe potvrdzuje aj naša dlhoročná spolupráca so skupinou Tublatanka, s ktorou sme absolvovali v minulosti desiatky koncertov. Našou inšpiráciou sú hlavne Piano Guys a Two cellos.
Do pozornosti by som dal ešte skladbu Nothing Else Matters od skupiny Metallica, kde som si aranžérsky zaexperimentoval tak, že Klaudii – našej čelistke, som vsadil do jej partu melódiu a sebe som napísal basovú linku. Samozrejme, že som to interpretoval na tých 5-strunových husliach s použitím oktávera, ktorý môj zvuk reálne zmoduloval o 2 oktávy nižšie. Splnil sa mi tým sen, zahrať konečne niečo v skutočne hlbokých tónoch (smiech).
Všetci z vás majú klasické vzdelanie v hudbe. Sláčikové kvarteto tvoria prvý huslista Slavomír Glos, druhý huslista Ivo Remenec, violončelistka Klaudia Remencová. Zatiaľ sme v Žiline, všetko sú to absolventi Žilinského konzervatória, známi hráči, aj z ŠKO. Zostavu dopĺňa violista Roman Rusňák, rodák z Rožňavy, pôsobiaci v Bratislave, v Slovenskej filharmónii, Hilaris Chamber Orchestra a ďalších zoskupeniach. Taká štandardná otázka – ako ste sa dali vôbec dokopy? Zohnať dnes dobrého violistu nie je jednoduché však?
Ivo: Na Žilinskom konzervatóriu som sa zoznámil ja so Slávom, s ktorým sme si od začiatku rozumeli, bola tam tá potrebná „muzikantská chémia“. Neskôr si ma – po roky trvajúcich zvádzaniach – všimla aj moja budúca manželka Klaudia (úsmev) a tak vzniklo trio Adventure Strings. Po štúdiách na vysokých školách sme sa opäť stretli ako členovia Štátneho komorného orchestra Žilina, kde 3 roky pôsobil aj Roman. A keďže patril k tým „lepším violistom“, ako správne upozorňujete (smiech), pozvali sme ho a vzniklo kvarteto Adventure Strings.
Je zrejmé, že vo vašom kvartete sú zástupcovia aspoň dvoch generácií. Je to teda aj výsledkom dramaturgie skladieb? Aj preto nájdeme na albume Despacito a Labuť Saint-Saensa?
Roman: Spočiatku sa v našej dramaturgii objavovali najmä skladby klasickej hudby, ktorým sme chceli dať nový rozmer modernejšími až rockovými prvkami, osloviť tak mladšiu generáciu a robiť hudbe čo najväčšiu osvetu. Podľa pozitívnych reakcií publika sme sa postupne púšťali aj do odvážnejších úprav domácich, ale aj svetových hitov. Tým, že náš repertoár pozostáva z originálnych aranžmánov, chceme našim ďalším albumom priniesť tie najžiadanejšie melódie v našom prevedení aj podľa aktuálnych trendov.
Zo všetkých skladieb, ktoré interpretujete, je zjavné, že ste výborne zohratí. Viem, že ide o nahrávku, ktorá sa dá vyšperkovať, v štúdiu opakovať, kým všetko nie je dokonalé, no i tak, interpretácia je čistá, brilantná, mimoriadne muzikálna. A to je niečo, čo sa nedá naučiť. Sadli ste si ako muzikanti? Aj s týmto žánrovo odlišným repertoárom?
Klaudia: Keď spolu hrá zostava štyroch ľudí, ťažko to môže fungovať len na profesionálnej úrovni. Musíte to brať hlavne profesionálne, ale musíte mať svojich parťákov radi, inak to byť nemôže. A keď sa máte radi, tak sa počúvate, vnímate, rešpektujete, srandičkujete. To je ako v manželstve. Nemôžte spolu vedľa seba len žiť. Teda môžete, ale je to o ničom. Musí to žiť, byť pestré, musíte spolu „ladiť“, dopĺňať sa. A tak to musí byť aj v kvartete.
Ešte predtým, ako sa pustíme do skladieb, povedzme si niečo o aranžérovi a hudobníkovi, skladateľovi Adriánovi Harvanovi. Je to mimoriadne talentovaný, všestranný muzikant, takzvaný natur talent, ktorý dokáže aj z obyčajnej, jednoduchej, až naivnej skladby spraviť kus umeleckého diela. Navyše, v sláčikovom kvartete počuť každý jeden hlas, takže ako on aj vy ste s jeho aranžmánmi mali veľa práce. Prečo ste si ho vybrali?
Slávo: Ja som sa s Adriánom spoznal asi v roku 2000 v Bardejovských Kúpeľoch. Hral som tam v lete na kolonáde v malom kúpeľnom orchestríku, ktorý dirigoval práve on. Bol to veľmi príjemný a skromný človek s ktorým sa asi každý cíti dobre a navyše je výborný dirigent. Vtom čase som však absolútne netušil o jeho aranžérskych schopnostiach.
O viac ako desať rokov neskôr sme aj s Klaudiou dostali ponuku na záskok do jedného projektu. Zhodou okolností tam Adrián tiež hosťoval na saxofón a myslím, že hral aj na klarinet. Jeho improvizácia bola naozaj unikátna a excelentná. Padla mi sánka, pretože som 13 rokov žil v presvedčení, že je len dirigent. V ten večer sme po koncerte viezli Adriána do Žiliny na vlak. Slovo dalo slovo a zrazu sme sa dozvedeli, že Adrián aranžoval veľkú časť pesničiek Desmod Symphomusiq Tour. V tej chvíli som už neváhal a spýtal som sa ho, či by nám pre kvarteto tiež niečo nezaranžoval. A od tohto momentu je už skoro 10 rokov našim dvorným aranžérom.
Album otvára pieseň Bella Ciao, ktorú poznáme v mnohých úpravách, od speváka Yvesa Montanda či dokonca Gorana Bregovica, možno málokto vie, že jej história siaha až do 40-tych rokov, vznikla počas druhej svetovej vojny. V zásade je jednoduchá, má 4/4 metrum, jednoduchý sprievod, no vďaka aranžmánu Adriána Harvana z nej vzniklo nové umelecké dielo. Už v introdukcii necháva zaznieť vo violončele variáciu, pracujete s tempami, dynamikou. Zrejme práve táto pieseň bude mať svoj príbeh, keď ste podľa nej aj nazvali celý album, však?
Ivo: Všetkým štyrom nám je veľmi blízke Taliansko, pravidelne sme tam chodili tráviť spoločnú letnú dovolenku a privyrábali sme si hraním na ulici. Veľmi sa nám páčilo, keď nás všetky vekové skupiny zdravili Ciao a my sa doteraz takto zdravíme aj v kvartete. Výberu tejto skladby do nášho repertoáru určite prispel aj nami všetkými obľúbený a úspešný seriál La casa de papel.
V skladbe B Rosette od Su Jin Kim hosťuje klavirista Matej Arendárik. Mnohé súbory túto pieseň hrajú, v rýchlom tempe, ako veľkú šou, no stáva sa z nej virtuózna súťaž, akosi zabúdajú na vyspievanie melódie a vnútornú drámu, ktorú táto skladba v sebe má. Vy ste touto cestou nešli. Na čo ste dbali pri interpretácii? Akosi mi do albumu nezapadá, nie je to typická hitovka. Ako sa tam ocitla?
Roman: Táto expresívna skladba sa k nám dostala úplnou náhodou, každého raz niečo osloví a strhne už od prvých tónov. Pre mňa osobne to bolo práve toto tango v štýle Astora Piazzollu, ktoré je stavané pre súhru s klavírom a vďaka tomu sme si mohli zahrať s našim renomovaným virtuóznym klaviristom a kamarátom Matejom Arendárikom. Pri naštudovaní sme sa zhodli, že sa zvolí také tempo, ktoré nebude ako rýchlostný pretek v behu. Pri tak intenzívnej melodickej linke v rytme tanga sme dbali na dostatočne vyspievanie a výrazovú plnosť zvuku bez akejkoľvek straty náboja. Veríme, že sa nám to podarilo.
Na albume si nájde niečo aj mladá generácia. Despacito je hit, ktorý teda mňa, úprimne sa priznám, obišiel. Koho to bol šialený nápad? (smiech) Adrián Harvan ho aranžoval bez mučenia? Žiada si publikum takéto oddychovky? Kto donútil prvého huslistu počúvať originál? (úsmev)
Klaudia: Koho to bol nápad si už presne nepamätám, ale Slávo bol zhrozený, že čo to chceme hrať (smiech). Mne sa táto pieseň ohromne páčila, na dovolenke v Taliansku som chodila na zumbu a na Despacito sme tancovali každý deň. Tá radosť a energia, úsmev, bezstarostnosť a príjemný pocit, že mi je dobre a som šťastná práve v tejto chvíli mi ostali dodnes aj vďaka tejto piesni. A medzi divákmi mala a doteraz aj má veľký úspech, ktorý sa tiahne od roku 2017, kedy sme ju ako finalisti projektu Viva Ulica! Začali hrávať.
Hrať čokoľvek od Queen je veľká výzva, vy ste sa však odvážili interpretovať jednu z neho najnáročnejších skladieb Bohemian Rhapsody. Bolo to rozhodnutie na prvú alebo ste o tomto nápade diskutovali? Výsledok je dobrý, využili ste hotové aranžmán, mne osobne sa v interpretácii žiada viac kontrastov a ostrosti v intermezze. Bola to pre vaše teleso výzva?
Slávo: Zahrať si Bohemian Rhapsody, to bola naozaj výzva. Je to chronicky známe dielo, ktoré nahralo množstvo interpretov a pred týmto „hitom storočia“ sme mali istý rešpekt, zvlášť pre zoskupenie sláčikového kvarteta. Nakoniec však prišiel návrh od Klaudie, Roman si sadol za počítač, objavil túto peknú verziu slávnej Queenovky a rozhodnutie bolo pomerne rýchle. Párkrát sme sa stretli, pocvičili a v Melody Studiu pod odborným uchom Jožka Štefanatného nahrali.
Niektoré skladby na albume aranžoval Slavomír Glos – Úsmev Janka Lehotského, Back in the U.S.S.R. (táto skladba bola pre mňa prekvapením, ako Beatlesáčka, samozrejme poznám, no Beatles má desiatky iných skladieb, na ktoré publikum okamžite reaguje, prečo práve táto?), Smoke on the Water, YMCA, ale i hit Nothing Else Matters kapely Metallica. Za mňa osobne je favoritom posledne menovaná pieseň – niet nad metalové slaďáky. Samozrejme, k nim patria aj bicie, pozvali ste si Petra Schlossera. Aký je kľúč výberu piesní rock-pop-jazzového žánru?
Ivo: Kým sme nepoznali Adriána Harvana, úpravy robil Slávo, snažil sa ich robiť tak, aby sa hrali jednoducho a pritom pôsobili virtuózne. Skladby od Beatles ako Yesterday, či Hey Jude boli už toľkokrát aranžované, že Slávo zvolil menej známu skladbu Back in the U.S.S.R., ktorú hrávame veľmi radi a preto sme ju zaradili aj na náš nový album. Peťa Schlossera poznáme z turné „30 rockov“, ktoré sme s Tublatankou odohrali. Sadli sme si hudobne aj ľudsky a sme veľmi radi, že svoje rockové cítenie preniesol aj na náš album v podobe Nothing Else Matters.
Snažíte sa aj pri interpretáciách rock-popových piesní ostať pri klasickej interpretácii? Určite, akcenty a výraz sa musia priblížiť k piesni, no ak by ste sa už priblížili k originálu, zrejme by to bol už gýč. Dokáže zostava sláčikového kvarteta plnohodnotne nahradiť zvuk rockovej kapely?
Roman: Sláčikové kvarteto je najmenšie univerzálne hudobné zoskupenie, ktoré dokáže poslucháčovi hodnoverne priblížiť takmer akúkoľvek melódiu. Potom sú tu štýly a skladby, ktoré sú vytvorené pre rozsiahlejšie obsadenia a preto je ťažké, až nemožné niečo plnohodnotne nahradiť tak, ako zvuk rockovej kapely. Dnešná doba však prináša technologické pokroky, ktoré ponúkajú možnosť využiť elektronické efekty aj pre sláčikové nástroje. Je však pre nás prioritou udržať čo najoriginálnejší zvuk s citlivým a vkusným prístupom so snahou vyhnúť sa akémukoľvek gýču, ktorý by viedol k znehodnoteniu zvuku našich nástrojov.
Pre mňa je najlepšou skladbou albumu, aj z hľadiska aranžmánu a interpretácie legendárna pieseň Čerešne. Hoci už sa zdá, že má milión úprav a nedá sa ňou nič nové povedať, predsa ste priniesli nový pohľad na ňu, osobitú inštrumentáciu, speváčka Barbora Švidraňová, našťastie, nafektuje, ale spieva. Mnohé speváčky si totiž mýlia šansón s afektom. Nemáte ten pocit?
Klaudia: Ja som odmalička šansóny milovala, Edith Piaf bola pre mňa kráľovná, jej CD som toľko počúvala až sa asi zodralo (úsmev). Chanson – čiže pieseň, je niečo špeciálne. Musí znieť jednoducho a pritom presvedčivo tak, akoby spevák spieval o niečom, čo zažil. V Baškinom prejave je ženskosť, bolesť, sila, jemnosť, neha, temperament… Všetko, čo umelec prežije, dáva do svojho prejavu. Niekto môže mať veľmi emocionálny prejav a pritom nemusí byť afektovaný a naopak. Jednoducho – aký kto je, taký má prejav, aj ten hudobný.
Prvá vec, ktorá ma zaujíma pri Čerešniach, je harmonický podklad. Preberali ste ho v súbore či s Adriánom Harvanom? Je to jazzový muzikant a zdá sa, že v harmónii sa dosť odklonil od originálu a pesnička nabrala úplne inú tvár…
Ivo: Čerešne sme nechali plne na Adriána s tým, že od začiatku vedel, že ich bude spievať Barbora. Aranžmán, ktorý vytvoril, sa nedá opísať, treba ho len počuť. Barbore táto pieseň nesmierne sedí, čo potvrdila aj v štúdiu a nahrala ju bez váhania na prvýkrát a svojim jedinečným výrazom dodala piesni úžasný rozmer.
Prvé husle sú tam nositeľom samostatnej melódie, je to improvizácia, ktorú nezvládne hocijaký muzikant. Je predpísaná vopred alebo spontánna? Ako ju zapísal do nôt pán Harvan? V spolupráci so speváčkou to vyznieva dokonale, ako keď primáš cifruje, no tento spôsob hry rozhodne nie je folklórny, skôr sa blíži k jazzu… A jazz, ako vieme, to je slobodná tvorba. Bolo v štúdiu všetko nacvičené? Prípadne, ako to bude vyzerať na koncertoch?
Slávo: Osobne mám jazz veľmi rád, hlavne klasický, nie príliš moderný. Obdivujem jazzových interpretov, musia dokonale ovládať harmóniu a rytmus. My v kvartete sme klasickí muzikanti odchovaní na Bachovi, Mozartovi, Beethovenovi, ale jazzmeni nie sme. Všetko, čo v tejto verzii Čerešní počujete, je zapísané v notách Adriánom Harvanom. Snažil som sa v interpretácii navodiť dojem improvizácie, ale popravde – všetko je naozaj zapísané v notách.
Vraj ste nahrávali v štúdiu, ktoré je postavené v prírode. Asi preto vám to hralo tak dobre, však? Na záver teda ešte prezraďte, ako album vznikal, v akom prostredí. Mimochodom, je mimoriadne kvalitne spracovaný, chválim mastering Miloša Rojka. Dnes zohnať dobrého zvukára je asi ťažké, že?
Klaudia: Zvukár sa pri nahrávaní stáva súčasťou kvarteta. Je spolutvorcom nálady, čo je pri nahrávaní kľúčové. Nahrávali sme v doslova rodinnej atmosfére, krásnom štúdiu v rodinnom dome, v prírode. Kto raz príde nahrávať k Milošovi, už len nerád pôjde inde.
A skončíme asi tam, kde sme začali. Keďže dramaturgia tohto albumu je pestrá a nemožno v nej hľadať nejaký jednoznačný kľúč, mnohé skladby sme dokonca nespomenuli, napríklad Gottove pesničky či pieseň Matka, ktorú Maťo Ďurinda nanovo naspieval, povedzte, pre koho je album určený? Čo myslíte, kto je vašou cieľovou skupinou?
Roman: Náš repertoár je zostavený viac-menej univerzálne, aby bolo oslovené čo najširšie publikum – to je „Alfa a Omega“ našej filozofie. Do dramaturgie vyberáme vždy to, čo najviac vystihuje a dokresľuje požadovanú atmosféru. Taktiež chceme našim výberom vzdať úctu a slávu ako velikánom hudby tak aj legendárnym umelcom, akým bol práve aj Karel Gott. Sme presvedčení, že takýmto spôsobom môžeme osloviť hlavne mladých ľudí, ktorí by sa inak s týmto typom hudby nikdy nestretli, a prilákať ich do koncertných sál či klubov.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: portréty, titulná foto: Dorota Holubová, obal albumu: Dorota Holubová, grafická úprava: Martin Klementis, foto z nahrávania albumu: Matúš Maderič
