Adrian Kokoš: Na spájaní žánrov ma fascinuje muzikalita, človečina a nefalšovaná radosť z hudby

„Mozartovo Requiem je dielo plné skrytých emócií. Pre dirigenta je to kompozícia na celý život, nekonečné hľadanie krásna a pokory vás núti premýšľať o mnohých situáciách, ktoré život neustále prináša,“ hovorí pre náš portál dirigent Adrian Kokoš, ktorý 11. marca oslavuje 45 rokov. Pri tejto príležitosti sme sa s ním rozprávali o filmovej hudbe, ktorú nahral, rozvíjaní Detského a dievčenského speváckeho zboru Slovenského rozhlasu, mnohých crossoverových spoluprácach, ale i spomienke na Mekyho Žbirku, ktorá je preňho stále bolestivá.

Pán Kokoš, v týchto dňoch oslavujete narodeniny, ako sa hovorí pol-okrúhle. Ako ich oslavujete, prácou alebo v kruhu rodiny?

Tentoraz oslavujem narodeniny najlepšie ako sa len dá, so svojou rodinou. Napríklad minulý rok som slávil s rozhlasovými symfonikmi. Nahrávali sme hudbu k rozprávke Zakliata jaskyňa. Bolo to milé, keď mi orchester zablahoželal tak muzikantsky … zahrali mi “šroubovák” tak ako je to u nás v rozhlase zvykom.

Ste propagátorom slovenskej vokálno–inštrumentálnej hudby, pôsobíte  ako zbormajster a dirigent v Slovenskom rozhlase, ale začnime tak netradične, filmovou hudbou, ktorú ste nahrali. Máte za sebou veľký projekt – nahrávanie hudby k filmu Čarodejník Kajtek ktorého premiéra bude na jeseň. O aký projekt ide?

S orchestrom Slovenskí symfonici sme prednedávnom (február 2023) nahrali hudbu k filmu Čarodejník Kajtek. Je to celovečerný hraný poľsko-slovensko- český koprodukčný film na motívy výnimočného poľského románu Janusza Korczaka. Vážim si pozvanie do tohto zaujímavého a veľkolepého filmového projektu a už teraz sa teším na Slovenskú premiéru, ktorá bude v jeseni 2023.

Bola to tvorivá práca pre orchester? Ako prebiehalo nahrávanie? Je to nová skúsenosť aj pre hráčov orchestra, ak nesledujú len partitúru, ale počúvajú pokyny režiséra, keď sa výrazové prostriedky podriaďujú obrazu?

Orchester Slovenskí symfonici tvoria hudobníci ktorí pôsobia v rôznych orchestroch v Bratislave, no väčšina ich je zo Symfonického orchestra SRo. Sú to skvelí hráči s bohatými skúsenosťami. Pri nahrávaní hudby do filmu sú určité rozdiely, ako keď sa nahráva klasika. No týka sa to viac-menej technických záležitostí. Filmová hudba sa nahráva presne na obraz, kde musí byť na zlomok sekundy presný strih. Preto je na každý hudobný obraz vytvorená “tempová mapa”. Hráči v orchestri spolu s dirigentom hrajú na “klik”, čiže každý jeden hráč má slúchadlá, kde metronóm udáva presné bpm. Pri každej podobnej produkcii som si pozrel film ešte pred tým ako sa začal proces nahrávania hudby. Je veľmi dôležité pre dirigenta, aby poznal dej, kľúčové situácie a mal zvládnutú “emočnú mapu” celku. Pri nahrávaní filmu Čarodejník Kajtek sme mali hudobného režiséra, ktorý bol zároveň aj autorom hudby. Navzájom sme sa dopĺňali, dolaďovali celkovú dynamiku diela a hľadali autentickosť jednotlivých scén vo filme. Bola to tvorivá a pohodová spolupráca.

Môžete prezradiť aspoň to, aký bude príbeh tohto filmu? Respektíve – aká je hudba? Ide o veľkolepú partitúru v štýle Johna Williamsa? Ak sa to teda porovnať dá…

Príbeh nás prenesie do sveta mágie a čarov, ale aj do temných zákutí detstva, prvých sklamaní a bôľov. Kajtek prechádza nielen zasvätením do mágie, ale zároveň sa učí zodpovednosti za vlastné činy. Nájde priateľstvo i prvú lásku, musí sa však vyrovnať so smrťou najbližšej osoby. Film sa nakrúcal aj na Oravskom podzámku za účasti slovenských hercov Evy Sakalovej a Víta Bednárika. Režisérka filmu je Magdalena Holland-Lazarkiewicz a autori hudby Antoni a Maria Komasa Lazarkiewic.

Hudba k filmu Čarodejník Kajtek je komponovaná v zreteľných a čitateľných kontúrach pre klasický symfonický orchester a sú tam rôzne hudobné efekty vyrábané postprodukčne. Je melodická a tak ako každá filmová hudba postavená na kontrastoch a viacerých hudobných témach. Čo je ale zaujímavé, väčšina muziky je v 6/8 takte v rôznych tempových obmenách. Nemyslím si, že Antoni a Maria Komasa Lazarkiewic boli inšpirovaní Johnom Williamsom. Majú svoj orignálny hudobný štýl.

V súčasnosti sú soundtracky ešte vždy populárne, priťahujú najmä mladých ľudí, vidíme to na koncertných sálach – okamžite sú vypredané, keď sa ohlási koncert filmovej hudby. Vy máte k filmovej hudbe aký postoj? Je to cesta, ako spopularizovať klasickú hudbu?

Myslím si, že popularita koncertov filmovej hudby je vďaka kompozíciám, alebo skôr slávnym hudobným témam, ktoré sú notoricky známe. Kultové filmy s veľkolepou hudbou sa stávajú súčasťou našich životov, preto keď sa objaví koncert filmovej hudby, je vypredané! Na Slovensku máme takisto filmy, ktorých hudba doslova zľudovela. Spomeniem napríklad Vlčie diery, kde hudbu skomponoval Ján Cikker, alebo filmové produkcie s hudbou Svetozára Stračinu. Už v útlom detstve ma fascinovala Stračinova filmová hudba, spomeniem napríklad seriál Alžbetin dvor, či filmy Pacho, hybský zbojník, Plavčík a Vratko. Keď som v decembri 2016 s rozhlasovými symfonikmi dirigoval koncert na počesť Svetozára Stračinu – bolo to v rámci programu Slovensko Advent, cítil som neskutočnú radosť a nadšenie. Všetky spomínané filmy, ktoré ma v detstve aj hudobne kreovali, som mal v jednej chvíli pred sebou na dirigentskom pulte. No vrátim sa k vašej otázke. Koncerty filmovej hudby môžu do istej miery ovplyvniť mladého poslucháča a poukázať aj na klasickú hudbu, no nemyslím si, že filmová hudba spopularizuje klasiku. Tí, ktorí počúvajú Morriconeho, Williamsa, či Zimmera, nemusia rozumieť Beethovenovi, Brahmsovi, či iným velikánom klasickej hudby.

Možno pôsobí jednoducho, no hudobníci vedia, aké je to často zložité, koľko práce sa za tým skrýva. Aj po technickej stránke. Boli aj v partitúre k poľskému filmu party, nad ktorými sa muzikanti natrápili?

V každej partitúre sa objavia aj nepríjemné miesta. Niekedy je príčinou notový zápis, ktorý je naznačený veľmi komplikovane. Napríklad, keď sú pomlčky v takte rozdelené nelogicky. Stáva sa to vtedy, ak notačný programový softvér v ktorom sa dielo komponuje, matematicky rozdelí pomlčku. Vizuálne to vyzerá náročne, no väčšinou je to úplne štandardné zadelenie. V produkcii k poľskému filmu okrem celého orchestra ktorý veľmi koncentrovane a spoľahlivo hral, chcem vyzdvihnúť  aj hráčov, ktorí do filmu nahrali sólové hudobné vstupy. Sú nimi mladá hobojistka Alžbeta Struňáková, koncertný majster Lukáš Szentkereszty, či klaviristka Janka Nagy Juhász (nahrávala čelestu).

Poďme aj k ďalším Vašim projektom: Nahrali ste napríklad aj hudbu k filmu Dubček, ktorú zložila Ľubica Čekovská. Za mňa osobne je to prekrásna, mimoriadne invenčná hudba. Pre Vás je aká táto partitúra? Aké témy tam poslucháč objaví?

Hudba k filmu Dubček je veľmi intímna, no hudobné témy sú veľmi silné. Ľubica citlivo prispôsobila formu leitmotívov a opatrne naznačila gradáciu. Vychádzala zo silného scenára filmu. Veľký zážitok som mal ako prekomponovala česko-slovenskú hymnu. Nenápadným spôsobom “preliala”, ako v presýpacích hodinách hudobné témy Českej a Slovenskej hymny a na pomerne krátkej ploche dokázala majstrovsky umocniť veľmi sugestívnu filmovú scénu, zimomriavkové!

Pri Ľubke Čekovskej ešte ostaneme. Nahrali ste aj jej hudbu k rozprávke Zakliata jaskyňa. Opäť to bola zrejme iná práca, je to iný žáner, iná hudba. Aká bola táto partitúra? Aký bol proces nahrávania?

S Ľubicou som urobil už veľa pekných hudobných projektov. Napríklad v roku 2019 sme spolu s rozhlasovými symfonikmi a Detským zborom SRo nahrali vianočné piesne, koledy, ktoré upravila a vzniklo úspešné CDčko Symfonické Vianoce Ľubice Čekovskej. Naposledy sme spolupracovali presne pred rokom (marec 2022). Hudba k rozprávke Zakliata jaskyňa je monumentálna, plná hudobných kontrastov a tajomna. Keď v niektorých filmových produkciách sa použije minimálne hudby čo sme nahrali, tak tu to neplatí! Zakliata jaskyňa “pohltila” každú notu čo sme nahrali. Veľký symfonický orchester, je využitý maximálne. Ľubica je majster inštrumentácie, počuje “farebne” čo je pre mňa veľký zážitok. Kladie dôraz na každý jeden nástroj a vie maximálne využiť aparát bicích nástrojov. Premiéru rozprávky som si riadne užil, cítil som sa ako na “filmovom koncerte”.

Ďalším skladateľom, ktorý komponuje filmovú hudbu, je Michal Novinski. Aj jeho tvorbu ste nahrávali. Ku ktorým snímkam? Ako by ste charakterizovali jeho tvorbu?

S Michalom Novinskim som začal spolupracovať v roku 2015, kedy sme nahrávali hudbu do filmu Najhorší zločin vo Wilsonove. Bola to moja prvotina, čo sa týka filmovej hudby. Novinski využil veľký orchestrálny aparát aj so speváckym zborom. Keďže film je tak trošku aj čierna komédia, mnohé hudobné scény boli tomu prispôsobené. Pamätám si na scénu privítania amerického prezidenta, keď klasická “dychovka”, ktorá bola umiestnená na prívesnom vozíku, hrala dosť falošne. Predstavte si ako sme to nahrávali. Bolo to náročné … hrať falošne je pre každého hudobníka utrpenie, ale zvládli sme to! (smiech) Naša spolupráca s Michalom pokračovala, nasledovali filmy Učiteľka a Po strništi bos z dielne otca a syna Svěrákovcov.

V tom filme ste si dokonca aj zahrali postavu dirigenta. Bola táto herecká skúsenosť pre Vás nová? Užili ste si nakrúcanie? Predsa len je iné dirigovať hudobníkov pre záznam alebo živý prenos, nepochybne iné pre film, dokonca historické. Ako ste sa cítili?

Áno, už v spomínanom filme WILSONOV som mal aj hereckú akciu… scéna sa nakrúcala v historickej budove Slovenského národného divadla, kde som hral dirigenta. Bolo to pre mňa niečo nové, neznáme, ale spomínam na to veľmi rád. Čo bolo zaujímavé, tak určite kostým. Mal som dobový frak a vyrobené fúzy na mieru, cítil som sa ako Johann Strauss. Nakoniec môj filmový debut na striebornom plátne trval iba pár sekúnd, ale zážitok to bol pekný!

A musíme spomenúť aj mnohokrát ocenený film Učiteľka, ku ktorému ste nahrali hudbu. Možno z iného súdka, ale predsa. Dostanete sa aj k tomu, aby ste si potom tie filmy pozreli? Napríklad práve Učiteľka – ja osobne, koľkokrát ju opakujú, vždy si ju pozriem. Je to neuveriteľne silné, komplexné dielo.

Tak ako herec ktorý ma svoju rolu vo filme sa teší na premiéru, aj mňa zaujíma ako je spracovaná finálna verzia. Stáva sa, že sme nahrali veľa muziky, no vo filme bol použitý len fragment hudby. Áno, kinopremiéra je veľká slávnosť pre všetkých tvorcov, ktorí na filme spolupracovali a tie záverečné titulky si hrdo vychutnáva asi každý najviac. Konkrétne film UČITEĽKA – hudba je minimalistická, aj čo sa obsadenia nástrojov v orchestri týka. Počas celého filmu sa objavuje silný hudobný leitmotív, ktorý sa vám doslova vryje pod kožu. Film si stále rád pozriem aj vďaka hudbe. Patrí medzi moje obľúbené.

Poďme od sveta filmovej hudby k rôznym spoluprácam, ktoré máte ako dirigent. Často Vás vídať aj v Žiline. Štátny komorný orchester bol vždy telesom výborných kvalít, vieme, že obdobie korony mnohé zmenilo. Aká je tam situácia dnes? Chodíte do Žiliny rád?

Štátny komorný orchester Žilina je renomované hudobné teleso s bohatou tradíciou. Už viackrát som sa verejne zmienil o kvalitách tohto orchestra. Umelci ktorí pôsobia v Žiline sú výborní hráči a skvelí kolegovia. Za tie roky čo spolu muzicírujeme, sme si vybudovali pekný profesionálny, ale aj ľudský vzťah, čo je veľmi vzácne. Myslím, že si s pandémiou poradili veľmi dobre, no veľká vďaka patrí aj skvelému žilinskému publiku. Napriek skoro dvojročnej “korona pauze” nezradili domáci orchester, o čom svedčia vypredané koncerty, ktoré majú úžasnú atmosféru.

Interpretovali ste tam naposledy aj Mozartovo Requiem, ktoré má aj svoje úskalia, aj preto, že je to notoricky známa skladba, ktorú ľudia poznajú. Ako ste k nej pristupovali? Na čom ste si dávali počas prípravy záležať?

Mozartovo Requiem je dielo plné skrytých emócií. Pre dirigenta je to kompozícia na celý život, nekonečné hľadanie krásna a pokory vás núti premýšľať o mnohých situáciách, ktoré život neustále prináša. Génius Mozarta vám ponúka nekonečné interpretačné možnosti. Dielo je repertoárový titul žilinského orchestra, dôležitý fakt, ktorý som si pri študovaní partitúry uvedomoval. Hráči to výborne ovládajú po technickej stránke. Pre dirigenta sa tak otvára priestor, kedy môže kompozíciu výrazovo formovať a dať jej vlastnú pečať. Requiem je sakrálna kompozícia – zádušná omša, nie virtuózne dielo.  Celú tektonickú formu diela podriaďujem textu, ktorý je latinský a je prísne predpísaný. Už pri klavírnych skúškach so sólistami a zborom sa začína formovať výsledná koncepcia. Je dôležité zjednotiť vokálny aparát s orchestrom, prispôsobiť tempá, dynamiku a pochopiteľne aj frázovanie tak, aby sa nenarušila podstata a hlavná myšlienka diela. Tým sa prirodzene vytvorí aj určitá komfortnosť v interpretácii. Ak sa dirigent s celým ansámblom vzájomne inšpirujú a koncert je úspešný, je to pre mňa tá najlepšia odmena. Samozrejme odmenou boli aj skvelí sólisti koncertu, Eva Hornyákova, Terka Kružliaková, Jozef Gráf, Roman Krško a výborne pripravený zbor Ad Una Corda so zbormajstrom Mariánom Šipošom.

Z Vašich projektov by som sa ešte rada spýtala na ďalšiu spoluprácu, Ide o unikátnu fúzia rómskej kapely Sendreiovci spolu rómskym detským speváckym zborom Čercheňora a ŠKO Žilina. Keďže išlo o náročný projekt, ako dirigent ste mierne upravili aranžmány tak, aby bol, ľudovo povedané „vlk sýty, aj ovca celá“. Stáva sa to často? Aj v tom je predsa umenie, odlíšiť, čo je správne, aby hudba vyznela, hráči sa zbytočne netrápili technicky, no ostala radosť z hry a muzicírovania – ako aj v prípade tohto projektu?

Nebolo to ani tak náročné, čo sa naštudovania týka. Čo sme potrebovali “doladiť” bola súhra orchestra, kapely a zboru. Hrali sme rómske piesne, ktoré aranžoval Slavo Solovic. Boli to hudobne zaujímavé kúsky, ale pravdupovediac, musel som si hľadať cestu ako to uchopiť. Aj to je úloha dirigenta, prečítať daný kontext a pripraviť dielo tak, aby bolo pre všetkých zrozumiteľné a pohodové. Konkrétne pri tomto projekte sme mali dva hudobné svety ktoré bolo potrebné prepojiť. Kapela mala zažité svoje tempo a to niekedy “nefungovalo” s orchestrom. Je zbytočné trvať na veciach, ktoré idú proti muzike. A tak som komplikované miesta nechal hrať kapelu, hrali to úžasne a autenticky a tam kde sme boli jednotní, sa to spojilo a ladilo to dokonale. Bol to koncert plný radosti a pozitívnej energie.

K Žiline máte zjavne špeciálny vzťah, lebo máte tam ešte jednu milú hudobnú záležitosť a ňou je kapela AYA, ktorej veľký hit si pamätáme všetci. Tvorcovia pesničky Malý princ oslávili neuveriteľných 30 rokov na scéne a Vy ste nesmeli chýbať. Sú tieto syntézy žánrov stále pre Vás príťažlivé? Je to zvuk, aranžmán, výsledok, tvorivosť? Čo Vás na týchto spoluprácach fascinuje?

Od malička ma bavila populárna hudba, či to bol Karol Duchoň, Meky Žbirka, skupina Team, ale aj ABBA, Smokie a mnohé ďalšie. Paralelne s populárnou hudbou som počúval Bachove chorály a rôzne iné duchovné protestantské motetá. V desiatich rokoch som sa stal kantorom v reformovanom kresťanskom kostole v mojej rodnej dedine Jenkovce, spieval som v zbore a keď som mal štrnásť rokov, začal som hrať v kapele, kde sme hrali okrem ľudoviek, rôzne covery, ale aj vlastnú tvorbu. Žil som dva svety, ale stále to bola hudba, ktorá to celé spájala. “Jenkovské” obdobie ma tak silno ovplyvnilo, že po štúdiu na gymnáziu, som začal študovať odbor Cirkevná hudba na bratislavskom Cirkevnom konzervatóriu. Možno trošku rozsiahlejší úvod k vašej otázke, no potreboval som vysvetliť môj vzťah ku crossover štýlu. S kapelou AYA bola skvelá spolupráca, celý hudobný projekt bol výborne pripravený, aranžmány pre orchester robil Marek Pastirik. Žilinská rocková formácia produkuje už 30 rokov poctivú hudbu. Piesne v orchestrálnych úpravách, ktoré sme hrali, boli pre nás, ale hlavne pre publikum príjemným hudobným zážitkom. Priam rozprávkovo vyznela aj známa hitovka Malý princ. Rád by som spomenul ešte jednu podobnú spoluprácu a to so zemplínskou rockovou legendou Hurikán. Kapela, ktorá po dvoch úspešných koncertoch v Michalovciach spolu so ŠKO Žilina v mojom naštudovaní nahrala CD Symfonický Hurikán. Nahrávky sa dajú vypočuť aj na SPOTIFY. A čo ma fascinuje pri spájaní rôznych žánrov s klasickými orchestrami? Muzikalita, človečina a nefalšovaná radosť z hudby.

Keď sme už pri crossoverových projektoch, musíme spomenúť aj dlhoročnú spoluprácu s kapelou Cigánski Diabli. Boli ste v Olomouci a máte plánovaný koncert v Pardubiciach. Na koncertoch tejto skupiny to vždy žije, je tam mnoho energie, no na druhej strane je treba podotknúť, že je to úplne iný druh syntézy: pán Ernest Šarközi do detailu dokáže premyslieť tieto projekty, sú to nesmierne náročné aranžmány. Čo Vás na tejto spolupráci teší?

Naša spolupráca sa začala v roku 2017, kedy som bol pozvaný naštudovať slávnostný galakoncert k desiatemu výročiu ich založenia. Bol to veľkolepý koncert na bratislavskom hrade so zaujímavými hudobnými hosťami. Jednoducho povedané, zafungovala medzi nami chémia. Nasledoval hudobný projekt Ohnivá klasika, kde “hajlajtom” je opera Carmen v úprave virtuóza Ernesta Šarköziho. Tento úspešný projekt sme uviedli s klasickými orchestrami v Žiline, Bratislave, Zlíne, Olomouci a čaká nás koncert v Pardubiciach. Sú to hudobní géniovia, muzikalita a virtuozita sú samozrejmosťou, no ich originalita je v spontánnosti, živelnosti a profesionalite. Ernestove spracovanie opery Carmen je jedinečné a dovolím si tvrdiť svetové. Sú to skvelí hudobní partneri a kamaráti. Naše spoločné koncertné stretnutia sú pre mňa sviatkom.

Musíme však spomenúť aj Vašu “srdcovku”. Ste zbormajstrom  a dirigent v Slovenskom rozhlase, kde ste nanovo založili Detský a dievčenský spevácky zbor Slovenského rozhlasu a keď už spomíname koncerty, nesmieme vynechať ani Vianočný v Bratislave, ktorý bol očarujúci. Vybrali ste dievčatám (a štyrom chlapcom) náročný repertoár, no popasovali sa s ním vynikajúco. Poďme najprv k histórii, aspoň v skratke. Ako sa Vám podarilo nanovo založiť zbor?

Bol som poslucháčom tretieho ročníka na VŠMU. Moja profesorka Blanka Juhaňáková mi v januári 2004 oznámila, že nastupujem na miesto zbormajstra Detského speváckeho zboru Slovenského rozhlasu. Po odchode mojej predchodkyne Janky Rychlej zbor na krátko zanikol a ja som sa stal dirigentom, ktorý nemal koho dirigovať. A tak po viacerých konkurzoch sa mi podarilo v pomerne krátkej dobe nanovo založiť detský zbor v Slovenskom rozhlase. Náš prvý verejný koncert bol ôsmeho mája 2004. Po rokoch som si uvedomil, že som mal o dosť náročnejšiu situáciu ako Ondrej Francisci, ktorý prvého septembra 1953 oficiálne založil zbor v Československom rozhlase. Totiž Francisci už pred tým, ako bol poverený založiť zbor v rozhlase, viedol veľký detský spevácky zbor na základnej škole, kde bol učiteľom a inštruktorom hudobnej výchovy. Spevákov presunul zo školy do rozhlasu a pokračoval v jeho ďalšom formovaní, no už pod novou rozhlasovou značkou. V novej koncertnej sezóne 2023/24 budeme oslavovať  krásnu sedemdesiatku. Veľmi ma teší, že sme dokázali nadviazať na takú bohatú tradíciu rozhlasového telesa, som na to hrdý! Toto významné zborové teleso plní jednu z hlavných úloh verejnoprávnych médií, a to v podobe budovania kultúrneho povedomia a tradícií.

A teraz k dramaturgii. Aké skladby sa snažíte vyberať? Samozrejme, vždy závisí aj od príležitosti, no predsa, aj pre istý rast vokálneho interpreta je podstatné zvážiť, čo vyberiete…

Keď som v roku 2004 nanovo založil detský zbor v Slovenskom rozhlase, musel som opatrne vyberať, čo budeme spievať. Učili sme sa jednohlasné piesne, na ktorých sme technicky rástli. Muzikalitou (hudobnou frázou) sa nám podarilo získať jednoliatosť v interpretácii, máme tak svoju hudobnú identitu. Za devätnásť rokov sa repertoár zboru značne rozrástol, uviedli sme množstvo svetových premiér a vydali štyri CDčka. Zbor disponuje vyspelou hlasovou kultúrou a profesionalitou. Momentálne sme v procese, kedy inovujeme repertoár o nové klasické skladby. Spomeniem napríklad zbor z Mozartovej opery Figarova svadba, ale aj ľudové piesne Eugena Suchoňa, či kompozície Josefa Bohuslava Foerstera.

Teraz nacvičujete náročnú, ale krásnu skladbu Boba Chilcotta a jeho Little Jazz Mass. V tomto prípade už zachádzate do iného žánru, ktorým je jazz. Iste, Vy ste aj „crossoverový“ dirigent, no predsa, iné je tieto výrazové a hlavne rytmické prvky stvárniť v jazze. Bojujete?

Minulú sezónu sme vo svetovej premiére uviedli hudobný projekt Tibora Felediho Spoločné ihriská (detské spievanky a riekanky v jazzových úpravách). Dievčatám v zbore sa to veľmi páčilo, bolo to živé! Little Jazz Mass B. Chilcotta je niečo podobné, len tu je cítiť viac jazzového štandardu a bluesu. Zbor má pomerne náročné party čo sa harmonickej orientácie týka. Zatiaľ sme vo fáze “čítania”. Áno, bojujeme, ale statočne!

Vediete aj Spevácky zbor mesta Bratislavy, s ktorým chystáte v rámci festivalu Pro Musica Nostra zaujímavé koncerty. Tieto podujatia sú netradičné tým, že sa dejú v regiónoch, na nových miestach, v kaštieľoch, nádvoriach, skrátka, sprístupňujú konečne aj do menších miest a obcí klasickú hudbu v nádherných priestoroch. Váš koncert bude v Gbeľanoch. Aký repertoár pripravujete a ako sa Vám so zborom pracuje?

V Speváckom zbore mesta Bratislavy pôsobím od marca 2022. Po smrti prof. Holáska, ktorý zbor viedol 44 rokov ostalo toto renomované zborové teleso bez dirigenta. Keď ma oslovila manažérka zboru Anka Minariková a ponúkla mi spoluprácu, nevedel som ako zareagovať. Sľúbiť niečo tak zaväzujúce som si potreboval dobre premyslieť. Viem, čo všetko obnáša vedenie speváckeho zboru, koľko času treba obetovať, aby teleso naďalej umelecky rástlo. No ozvalo sa vo mne muzikantské svedomie a spoluprácu som prijal. Po roku môžem povedať, že to vôbec neľutujem. Zbor sa postupne rozrastá o nových členov, čo ma veľmi teší. Náš spoločný debut bol v októbri 2022 na Bratislavských hudobných slávnostiach, kde sme uviedli Händlovo “Dettingenské” Te Deum. Na základe úspechu v Slovenskej filharmónii, sme dostali pozvanie na otvárací koncert festivalu Pro Musica Nostra, ktorý bude jedenásteho júna v krásnych a dôstojných priestoroch kaštieľa Chãteau Gbeľany. Rozsiahly repertoár zboru obsahuje tie najväčšie hudobné tituly v zborovej vokálno-inštrumentálnej literatúre. Na otváracom koncerte v Gbeľanoch odznejú duchovné diela Händla, Mozarta, Gounoda, ale i operné zbory. Záver koncertu bude patriť pôvabným zborovým cyklom A. Dvořáka a E. Suchoňa. Sólistom koncertu bude slovenský barytonista Roman Krško.

A možno na záver otázka, ktorá bude pre Vás vždy veľkou „boľačkou“, ale ak by som sa nespýtala, bol by tento rozhovor akosi neukončený. Dlhé roky ste spolupracovali s Mirom Žbirkom a jeho odchod Vás veľmi zasiahol, no jeho pani manželka Katka robí všetko preto, aby jeho pesničky a tvorba ostala stále s nami. Pomáha Vám to zmieriť sa s jeho odchodom?

Katka je úžasná ako sa aj naďalej stará o Mirove dielo. Určite to nie je jednoduché! Napríklad aktuálna výstava Roky a dni, ktorá sa presťahovala z Prahy na bratislavský hrad je skvelý a jedinečný nápad. Mirovi fanúšikovia, ale aj iní zvedavci môžu nazrieť do spevákovho súkromia a sledovať ako sa rodila Mirova hviezda. Sú chvíle, keď mi je veľmi ťažko, no spomienky na úžasné roky s Mekym mi nik nevezme.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: archív Adriana Kokoša