Zomrel významný slovenský kameraman svetového mena Igor Luther

V nedeľu 7. júna 2020 zomrel po dlhej a ťažkej chorobe v Rijeke v Chorvátsku slovenský kameraman Igor Luther, ktorý svojím mimoriadnym talentom a tvorbou presiahol hranice Slovenska. Spolupracoval s Jurajom Jakubiskom, Stanislavom Barabášom, Andrzejom Vajdom a stál aj za kamerou filmu Plechový bubienok (1980) Volkera Schlöndorffa, oceneného Oscarom za najlepší cudzojazyčný film. V januári tohto roka si prevzal z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.

Igor Luther sa narodil 5. augusta 1942 v Jakube (dnes časť Banskej Bystrice). Študoval odbor kamery na pražskej FAMU v mimoriadne tvorivých 60. rokoch minulého storočia a už počas štúdií spolupracoval s režisérom Elom Havettom na školských filmoch Svatá Jana (1963), 34 dnů absolutního klidu (1965) a Předpověď: nula (1966) či s Jurajom Jakubiskom na filme Déšť (1965), ktorý získal významné ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Bergame v roku 1967. Jeho spolupráca s Jurajom Jakubiskom pokračovala aj po absolvovaní FAMU v Štúdiu hraných filmov v Bratislave. Stál za kamerou Jakubiskovho hraného debutu Kristove roky (1967) a o dva roky neskôr spolu nakrútili film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Lutherova kameramanská práca vo filme Kristove roky zaujala francúzskeho režiséra Alaina Robbe-Grilleta, s ktorým nakrútil slovensko-francúzske koprodukčné filmy Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom… (1970).



Igor Luther. Zdroj: archív Igora Luthera

Začiatkom 70. rokov Igor Luther emigroval do Nemecka, kde sa natrvalo usadil a spolupracoval s predstaviteľmi mladého nemeckého filmu Michaelom Verhoevenom a Ulrichom Schamonim, ale aj s ďalším slovenským emigrantom Stanislavom Barabášom, s ktorým v tomto období nakrútil niekoľko televíznych filmov. Úspech mu priniesla spolupráca s režisérom Volkerom Schlöndorffom na filme Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1979), ktorý získal Zlatú palmu na MFF v Cannes a Oscara za najlepší cudzojazyčný film. So Schlöndorffom neskôr nakrútil aj film Služobníčkin príbeh (The Handmaid’s Tale, 1990), s poľským režisérom Andrzejom Wajdom zasa oceňovanú historickú drámu Danton (1983).

Kristove roky. Zdroj: SFÚ, Vladímir Vavrek

Igor Luther sa koncom 90. rokov pracovne vrátil do Prahy, kde nakrútil film Postel (1998) režiséra Oskara Reifa (1998) či poviedku Riziko z filmu Praha očima… režiséra Artemia Benkiho (1999), spolupracoval aj na dokumente Noční hovory s matkou (2001) režiséra Jana Němca. So svojím bratom, režisérom Miloslavom Lutherom, nakrútil filmy Tango s komármi (2009) a Krok do tmy (2014). Za svoju prácu získal množstvo významných ocenení. Je držiteľom nemeckého filmového ocenenia Golden Camera za televízne filmy Inferno (r. Stanislav Barabáš, 1972) a Ein unheimlich starker Abgang (r. Michael Verhoeven, 1973), národnej filmovej ceny Slnko v sieti za výnimočný prínos do slovenskej kinematografie za rok 2016, ceny Asociácie slovenských kameramanov Kamera 2017 za prínos do československej a svetovej kinematografie. V januári tohto roka bol ocenený štátnym vyznamenaním Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie.

Eden a potom. Zdroj: SFÚ, Vladimír Vavrek

„Igor bol nekompromisný. To sa dnes už na ulici našej slovenskej malomeštiackej reality veľmi nevidí. Bol iný a asi aj preto dosiahol vyššie ako my ostatní. Niekedy to bolelo. Jeho samého a tých, ktorí s ním pracovali, žili. Od včera už jeho nekompromisnosť nemusí bolestivo bojovať so svetom a obrazmi okolo neho. Bolesť je preč a zostali iba obrazy,“ povedal o Igorovi Lutherovi režisér a producent Ivan Ostrochovský, ktorý o ňom v posledných dvoch rokoch pracoval na jeho projekte Autoportrét. „Martin Šulík mi raz povedal: ,Latku si treba nastaviť tak vysoko, aby sme ju mohli podliezať so vztýčenou hlavou.´ S Igorom odišiel ďalší kúsok generácie, ktorá slovenskému filmu takúto pomyselnú latku nastavila. Dodnes sa snažíme, aby sme ju aspoň sem-tam, z času na čas, s hrdosťou podliezli.“

Zdroj: SFÚ
Zdroj foto: úvodná fotografia: Miro Nôta


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno