Fascinácia dielom švédskeho režiséra Ingmara Bergmana plynie hlavne založená na jeho tvorbe ako filmového režiséra. Jeho diela ako Siedma pečať, Lesné jahody, Leto s Monikou, Scény z manželského života, Persona alebo Fanny a Alexander sa do povedomia divákov dostávajú ako hĺbavé s obrazy, ktoré rafinovanými zábermi, strihom a strhujúcim herectvom dokážu konfrontovať diváka so sebou samým. V spojení s rozporuplným životom ich tvorcu je dobrým základom pre odchýlenie dverí do jeho tajomného zákulisia plného životných peripetií i celospoločenských zmien.

V dramaturgii Činohry Slovenského národného divadla sa objavil dvakrát. Fanny a Alexander v réžii Mariána Amslera alebo Scény z manželského života režiséra Pavla Haspru. V kontexte slovenského divadla z Bergmanových hier alebo scenárom k filmom boli inscenované Nevera ( KADU),  Persona (Divadlo Aréna) či Šepoty a výkriky (VŠMU).

Režisér Roman Polák spolu s dramaturgom Danielom Majlingom preniesol svoju fascináciu švédskym režisérom v inscenácii Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) na javisko tak, že nechal hovoriť predovšetkým režiséra samotného. Jeho život sa teraz dostáva do popredia a do úzadia jeho filmy. Inscenácia skôr ako životopisná dráma je sondou do režisérovho vnútra. O dialógu a rozhovoroch o svojich démonoch je predovšetkým prvá časť inscenácie, v ktorej práve dominujú Bergmanove myšlienky a úvahy nad svojim životom. Tvorcovia sa dotknú aj jeho dotyku a istého nadšenia ideológiou nacizmu.


Režisér Roman Polák ako autor hry voľne pracoval s  Bergmanovými spomienkami a reflexiami jeho spolupracovníkov, aby vyabstrahoval z nich existencionalistickú potrebu režiséra a jeho života. Na ploche, v ktorej si divák môže uvedomiť, že za výraznými filmovými obrazmi a výpoveďou môže byť bolesť a konflikty tvorcu. V prvej časti inscenácie, v hĺbavejšej a rytmicky zdĺhavejšej, sa postava režiséra vysporiadava so svojim rodinnými predispozíciami a traumami, aby v druhej, dynamickej časti s týmto dedičstvom deštruktívne naložila.

Bergman vo svojej dramatike využíva pohľad do zákulisia divadelného a umeleckého života, konfrontuje sa so sebou samým, nachádza možnosti čistenia sa seba skrz umenie, aj keď môže byť deštrukčné. Práve táto deštrukčná šachová partia, v ktorej hráči končia až vtedy, ak niekto z nich nemôže fyzicky alebo psychicky, je hra so smrťou, kto koľko vydrží. Motív šachu sa objavil už v Bergmanovom filme Siedma pečať, kde smrť hrá šach s rytierom vracajúcim sa z križiackej výpravy.

Milan Ondrík interpretuje Bergmanovu rozporuplnosť, revoltu, neutíchajúcu dynamiku, ktorá sa zmieta v sebaspochybňovaní, aby o chvíľu euforicky dominoval v správaní voči svojim životným partnerkám a hercom. Ide o zdivočelého a uhrančivého intelektuála, ktorého dobiehajú vlastné myšlienky. V úlohe jemu nie príliš vlastnej jeho naturelu a doterajším postávam, dáva práve emocionálnu zarputilosť, zaangažovanosť stáva sa štvancom pred sebou samým. Spôsobuje bolesť ostatným, je ako špongia, ktorá dokáže lásku vsať, ale chorobne ju nedokáže dať. Síce hystericky padá k nohám matky a bozkáva ich, neuroticky sa hmýri na stoličke pri stole, aby mu vzápätí prichádzalo fyzicky zle, dostáva z esencie postavy niečo patologické, ale táto cesta môže ako jediná vytvoriť autentický priestor pre zobrazenie niečoho bolestného, kritického, s čím sa stretávame v Bergmanových filmoch.

Smrť (Daniel Fischer) je komický, groteskný a v čiernom plášti s kapucňou démonický. Herec jej dodáva dekadentnosť. Je dostatočne cynický a nebezpečný, aby dokázal fakt, že hrá so správnymi figúrkami a ťahmi, s ktorými musí vyhrať. Zároveň nie je otrockým svedomím, ani mravokárcom a moralizátorom, skôr démonom.

V priestore skúšky inscenácie Strindbergovej komplikovanej filozofickej drámy Hra snov vysvetľuje peripetie, problémy, fascináciu umením a zároveň frustráciu z neho. Práve pri inscenovaní tejto hry sa v Bergmanovi proti sebe stavajú dve formy: štylizácia, pokus o nové divadlo, experiment a klasické psychologické herectvo zosobnené v Stanislavského metóde. Režisér staršej generácie (Martin Huba) mu vstupuje do jeho skúšok a snaží sa Bergmana ako mladého režiséra viesť, čo samozrejme vedie ku konfliktu, ktorý vyvrcholí odmietnutím ďalšej spolupráce zo strany Bergmana ako riaditeľa divadla. Martin Huba v scénach s  Bergmanom naplno využíva aj svoje skúsenosti nielen ako herca a režiséra. Napriek konfliktu sa ich vzťah nesie v medziach tvorivého, aj keď konfrontačného dialógu. Polák tu čerpá aj zo životnej skúsenosti Bergmana, ktorý po konfrontácii so starším kolegom svoj záujem od experimentovania s formou zameria na herca a jeho emócie. Tu prichádza aj k momentu, kde Bergman naplno pracuje touto klasickou metódou, cez psychologizmus analyzuje nedostupné a neviditeľné ľudské charaktery.

Profesijný aj osobný, so všetkými svojimi rozpormi a konfliktami. V druhej časti, ktorá je dynamickejšia, čo sa týka dramatických zvratov, sledujeme defilé Bergmanových vzťahov. Zásadné vstupy najznámejšej Bergmanovej partnerky herečky Liv Ulmanovej (Zuzana Fialová), ktorá síce v polohe ráznej, ale aj zlomenej ženy, pôsobí rozvážne oproti partnerovým excesom, až omnoho vyzretejšie, nedostáva v nej toľko priestoru, aby ešte detailnejšie mohla rozohrať postavu Bergmanovej múzy.

Bergman postupne nadväzuje vzťahy s Herečkou (Rebeka Poláková), Gun (Romana Ondrejkovičová), Elien (Jana Kovalčiková), Elzou (Anežka Petrová) – každej nachádzajúcej sa v inej životnej situácii a za iných motivácií k nadviazaniu vzťahu so známym režisérom. Síce na pôdoryse inscenácie mali nie príliš veľký priestor na rozohranie detailnejších postáv, ale práve dynamika ich vzťahov i odlišnosti hereckých naturelov dávala lepšie nahliadnuť do krutej Bergmanovej povahy. Begmanova dcéra Linn (Ráchel Šoltésová), ktorá ako novinárka so svojim otcom vedie rozhovor k záveru, trochu stráca na sile, aj keď vyvrcholí práve otvorením nadrozmerných dverí, (odkaz na Strindbergovu Hru snov, ku ktorej mal blízky vzťah aj ju niekoľkokrát inscenoval), ktoré sú hranicou medzi známym a neznámym a odzrkadľujú celoživotné Bergmanove obavy zo smrti.

Herečka (Rebeka Poláková) a Herci (Roman Poláčik, Martin Šalacha) rozohrávajú hru v hre, stávajú sa postavičkami na režisérskej šachovnici, pritom pôsobia svojbytne, dodávali inscenácii komické prvky. Matka (Zdena Studenková) vystupuje v záhadnej postave, ktorá minimalisticky a stroho prejavuje emócie a  ani ani pasívne nie je schopná obrániť svojho syna pred emočne vznetlivým a despotickým otcom, evanjelickým kňazom (Jozef Vajda). Práve tento vzťah najviac poznačil Bergmanove budúce vzťahy. Neustále ponižovanie, telesné tresty, psychické týranie formovalo aj jeho pohľad na Boha, režisérovu vzburu voči nemu a nepriamo tiež ovplyvnil aj vzťahy k ženám. Stará mama (Ingrid Timková) a jej spoločníčka Ľalia (Zuzana Kocúriková) stvárňujú dvojicu, ktorá spiklenecky a stoicky drukuje Bergmanovmu naturelu. Ingrid Timková energicky, ale pritom uvážene a sústredene preberá funkciu rodičov a vstupuje do dialógu so svojím vnukom. Silný je moment jej smrti, v ktorom je prítomný aj Bergman a zblízka vidí dôsledky smrti.

Hudba Lucie Chuťkovej dostáva do inscenácie sugestívne znejúcimi zvukmi a umne volenými harmonickými postupmi, ktoré sa náhle spoja do nečakaného podobného motívu, práve tú rôznorodosť a chaotickosť vnútra, ktorou Bergman prechádza.  

Dvere v Hre snov zosobňujú v inscenácii niečo neznáme. Na minimalistickej scéne (Pavel Borák) sa dvere nachádzajú v niekoľkých rôznych veľkostiach, v pozadí je šachovnica na stole a pred zrkadlom navodzuje atmosféru divadelnej šatne alebo divadelného štúdia, na ktorom sa striedajú rôzne životné epochy režiséra. Sugestívne pôsobia zábery z Bergmanových filmov v pozadí za scénou a všadeprítomné burácajúce more, ktoré pointuje režisérovo solitérstvo a nebezpečnosť jeho životného kaskadérstva a v neposlednom rade jeho izoláciu na ostrove Fårö, na ktorom aj zomrel. Kostýmy Petra Čaneckého len v drobných detailoch pripomínajú dobu Bergmanovho života, skôr odrážajú jednotlivé charaktery (Bergman v rozhalenej košeli a čiernej koženej bunde pripomínajúcej rebela).

Inscenácia Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) nie je jednoduchá na uvažovanie a ponorenie sa do myslenia režiséra s tak bohatými životnými peripetiami a charakterom. Približuje aj vo svojej zložitej štruktúre rozpoltenosť umeleckej duše, ale ďaleko viac môže obdivovateľov švédskeho režiséra posunúť do diskusie o ňom. Ale pritom nie je exkluzívnym priestorom pre zasvätenú komunitu divadelníkov, ale ponúka vhľad do myslenia umelca, ktorý po sebe nezanecháva len legendárne diela, ale aj spálené územie vzťahov, deštrukciu samého seba a cez svoje strachy a démony za ním cítiť jeho slabosti a zlyhania. Pre režiséra Romana Poláka ide aj navýsosť blízku tému, ktorá ho často sprevádza aj pri tvorbe jeho mnohých inscenácií a tým je izolácia, smrť, Boh. Rovnako ako Bergman sa v inscenácii vyrovnáva so svojou cestou režiséra.

V minulej sezóne sa životom ďalšieho režiséra Janka Borodáča zaoberala inscenácia košického Štátneho divadla, ktorá síce rôznorodosťou oboch režisérov a zvolenými inscenačnými prvkami bola v mnohom vzdialená, ale mohla konfrontovať režisérsku profesiu v inom svetle. Pritom už práca režiséra o diele iného režiséra je aj neúprosným pohľadom do seba a samého. Môže to pôsobiť sebastredne a sebazničujúco. Ako umenie samotné.

 

Roman Polák: Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana)

Réžia: Roman Polák

Dramaturgia: Daniel Majling

Scéna: Pavel Borák

Kostýmy: Peter Čanecký

Hudba: Lucia Chuťková


 

Hrajú: Milan Ondrík, Daniel Fischer, Martin Huba, Zdena Studenková, Zuzana Fialová, Ingrid Timková, Zuzana Kocúriková, Ráchel Šoltésová, Rebeka Poláková, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Anežka Petrová, Jana Kovalčíková, Romana Ondrejkovičová, Richard Autner, Anna Maľová, Peter Kiss

 

Premiéra: 18. a 19. júna 2021, Činohra Slovenského národného divadla

 

Marek Godovič

Zdroj foto: Robert Tappert


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno