Nový premiérovaný titul v Slovenskom národnom divadle je baletom, ktorý je pastvou pre oči aj uši a v mnohom závisí nielen od tanečných výkonov, ale najmä hereckých.
Balet SND priniesol pre divákov titul, ktorý konečne môže uvádzať celú sezónu, dokonca s takým výrazným potenciálom, že sa udrží na scéne aj podstatne dlhšie. Nie je to len jednorazové predstavenie, no svojím charakterom, príťažlivým humorom, farebnosťou a príbehom osloví viacero generácií – ide o rodinný titul.
Klasický baletný titul Zle strážené dievča (La fille mal gardée) začal písať svoju históriu v roku 1789 a súčasná inscenácia, po ktorej siahlo aj SND, je dielom choreografa Fredericka Ashtona. Práve Ashtonova inscenácia s hudobným aranžmánom Johna Lanchberyho a originálnou výpravou Osberta Lancastera patrí k najčastejšie uvádzaným inscenáciám a je ozdobou repertoáru mnohých popredných baletných súborov sveta.
Príbeh o márnej snahe vdovy Simony zabrániť láske svojej dcéry k mladému farmárovi má síce v sebe prvky komičnosti, no zároveň poskytuje dostatok priestoru aj pre krásne pas de deux, veľké zborové tance a naša prvá scéna ho už na repertoári mala aj pred tridsiatimi rokmi. Diváci toto komické dielo poznali pod názvom Márna opatrnosť. Na prvú premiéru dňa 18.11. 2022 vedenie SND pozvalo aj (dnes už) legendárnych predstaviteľov troch hlavných postáv: Zoltána Nagya, ktorý stvárnil Colasa, Danicu Pilzovú (Lisa) a Jána Haľamu, ktorý v ženskej roli Simone preslávil dreváčkový tanec. Premiéra v SND sa uskutočnila 29. januára 1977 a titul sa tešil veľkej obľube divákov, bol na repertoári do roku 1982 a mal viac ako 60 repríz.
Choreografiu baletu v SND v aktuálnej sezóne naštudoval hlavný baletný majster z Viedenskej štátnej opery Jean Christoph Lesage a hudobného naštudovania sa zhostil šéfdirigent SND Kevin Rhodes. Autorom kostýmov a scénografom je Osbert Lancaster.
Diváka osloví nielen príbeh, ale i to, v akej symbióze – hudobnej, tanečnej, kostýmovej i výtvarnej, je baletná inscenácia vytvorená. Zle strážené dievča ponúka starý známy konflikt postavený na príbehu lásky. Lise, jediná dcéra statkárky a vdovy Simone, miluje mladého farmára Colasa, no jej matka má s ňou iné plány, chce ju vydať za boháča Alaina. Je to však čarokrásne prostredie, ktoré dovoľuje za týmto príbehom vidieť podstatne viac, než len príbeh lásky a morálny konflikt, prípadne mnoho komických prvkov. Samotný choreograf Ashton sa vyznal, že jeho balet La Fille mal gardée je aj jeho poklonou prírode. Vidíme to už hneď v prvej scéne, kedy za úsvitu ohlasuje kohút sprevádzaný kŕdľom sliepok nový deň. Humor v kombinácii s radosťou z prírodných scenérií nechýbajú ani v ďalších dejstvách, je to slnkom zaliata dedina, obrovské baly slamy, živly prírody v jej plnej kráse – búrka či silný vietor, to všetko obohacuje tento príbeh, ktorý sa nám odvíja pred očami ako film. Aj v tom je jeho príťažlivosť.
Zároveň však baletná inscenácia poskytuje okrem mimoriadne náročných tanečných prvkov klasickej techniky aj kombináciu ďalších možností, prebratých najmä z ľudových tradícií. Balet je bohatý nielen na početné zborové scény, ale diváci si vychutnajú aj čísla v podaní ústredných postáv, okolo ktorých sa točí dej. To všetko korunované humornými scénami a najmä – hlavnou postavou, ktorá je ťahúňom celého deja, cítite ju, aj keď práve na scéne nie je, zapája sa do diania aj keď sú stredobodom pozornosti iné postavy – je to vdova Simone, ženská postava, ktorú stvárňuje muž.
Na prvej premiére sa tejto úlohy zhostil Juraj Žilinčár, na druhej (19.11.2022), z ktorej píšeme aj predmetnú recenzie, vynikajúci sólista Artemyj Pyzhov. Ten už skúsenosti so stvárnením ženských postáv má: v balete Popoluška tancoval macochu v choreografii, ktorá pripúšťa práve túto postavu stvárniť aj mužskému tanečníkovi. Pyzhov sa do postavy vložil celou svojou dušou – nielen pohybom, ale najmä herecky. Postavu Simone sa mu podarilo stvárniť verne vďaka municióznemu typu herectva – precíznej mimike, ale i pohybovo. V každom jeho úsmeve, pohľade, grimase či geste, sa odrážal typicky ženský element, tak trošku hysterický, zvedavý, klebetný, ustráchaný, zároveň prísny, no pritom vo vnútri láskavý. Nepotreboval robiť veľké gestá, teatrálne, aby zachytil v postave Simone komično, naopak. Pyzhov bol na scéne úsporný, no o to viac sa mu humor odrážal v tvári. A samozrejme, v gestách a správaní – v spomínanej úvodnej scéne, keď sa prebudí, zívajúc sa „zoznamuje“ s novým dňom a vracia sa do domu, len tak mimovoľne sa poškriabe po zadku. Nik sa predsa nedíva, je to dovolené…
Každá z postáv si okamžite získa sympatie publika. Je to ľahký príbeh, ktorý v divákoch vyvolá vrúcne emócie a tanečníci Baletu SND mali schopnosť predviesť túto choreografiu nielen s precíznosťou, ale i emocionálnou angažovanosťou. Práve to je ten najzásadnejší vklad a preto aj predstavenie funguje. Už len sliepočky v úvodnej scéne, ktoré tancujú v rytme hudby (k mimoriadne „šťavnatej“ partitúre sa ešte dostaneme) dokážu publikum naladiť do dobrej nálady. Nie, nie sú to salvy smiechu – no predsa sedíte v hľadisku a máte neustále úsmev na tvári. Do komediálnych prvkov sú totiž umne vložené aj technicky a rytmicky ťažké prvky.
Zvlášť pri zborových scénach, ktoré sú ovplyvnené ľudovými tancami, sa žiaľ, ukázali nedostatky – škoda, že tanečníci neboli jednotní, pritom dirigent Rhodes im v mnoho pomáhal. Jeho prevedenie bolo čisté, rytmicky hral precízne, zdôrazňoval prehľadne dobovosť, členil melodické úseky a z partitúry dostal maximum. Zvlášť pri mužoch bol tento rytmický nesúlad vypuklý, ženské zborové scény boli podstatne synchrónnejšie.
V úlohe Colasa sa na druhej premiére predstavil hosťujúci ukrajinský tanečník Vladyslav Bosenko, ktorý od momentu, ako prišiel na scénu, dokázal ju doslova zaplniť celú. Vysoký štíhly tanečník disponuje obrovskou charizmou, prekrásnymi plastickými pohybmi a k tomu dokonalou technickou výbavou. Titul Zle strážené dievča ťaží aj z toho, aby ukázal schopnosti tanečníkov a rola pre Bosenka bola ako stvorená. Verili sme mu mladého, zamilovaného chlapca – už od prvého spoločného dueta s Lisou, ktorú stvárnila Romina Kolodziej. Sólistka baletu SND je nielen vynikajúcou skokankou, ale je schopná stvárniť aj výrazovo náročné postavy. V prípade mladého, tak trošku naivného, zamilovaného dievčaťa, jej táto úloha nie celkom sadla. Nie, že by ju Kolodziej nezvládla. Bez pochýb bola dobrou tanečnou partnerkou Bosenkovi, no predsa len je určená pre charakterovo zložitejšie a psychologicky náročnejšie postavy. Hoc aj negatívne charaktery – v tých je presvedčivá, výrazná, je na javisku ako doma. Rola mladučkej Lise, v ktorej musela stvárniť vzájomné puto, zamilovanosť a krásne chvíle, bola pre ňu azda príliš nekonfliktná na to, aby sa mohla naplno prejaviť.
Zaujímavou rekvizitou práve na vyjadrenie spoločného vzťahu dvojice bolo využitie ružovej stuhy hneď v úvode diela, ktorá podčiarkuje ich silný vzťah a oddanosť. Ashtonova choreografia je plná takýchto obrazov a rekvizít, ktoré si zapamätáte – hoci by sa príbeh dal vypovedať jednou vetou, práve v týchto obrazoch je nesmierne silná a rekvizity príbeh ozvláštňujú a zasadzujú verne do prostredia vidieku. Vďaka nim sa dajú vypovedať rozmanité emocionálny škály, ktoré sú však v diele vypovedané s dostatočnou ľahkosťou a zrozumiteľnosťou na to, aby ich pochopil aj detský divák. Stužka však nie je jedinou rekvizitou, ktorá je takpovediac ľudová a nemá s klasickým baletom nič spoločné. V tomto titule ich je mnoho – sú to fľaše, palice, ktoré majú muži a ženy využívajú pri tanci stuhy. Pri tanci sú pritom využívané dômyselne a stávajú sa plnohodnotnými prvkami predstavenia, ktoré mu dávajú nový rozmer a približujú bližšie k dedinskému prostrediu a tradíciám. Je to radosť zo žatvy, slnka, úrody, oslavy života a lásky.
Jedným slovom – je to slnečná produkcia, z ktorej by mala doslova žiariť energia a humor, krása mladosť a láska. Na to jej na našej prvej scéne asi chýba ešte trošku energie z tanečníkov a najmä ľahkosti a elegancia, ktorú sme tak výrazne pociťovali z Bosenka, ale napríklad aj Pyzhova.
Orchester pod taktovkou šéfdirigenta Kevina Rhodesa, ktorý s baletom má dostatočné skúsenosti, vedel stvárniť partitúru plasticky. Ľúbezné melodické party, pastorálne, vrúcne melódie plné sentimentu, ale najmä rytmicky svižné časti doslova vábiace do tanca, zneli v podaní hráčov orchestra Opery SND presvedčivo. Partitúra je nesmierne zvukomalebná, farebná a orchester dokázal suplovať všetky nálady, ktoré sa práve na pódiu odohrávali. Rozmanité emocionálne spektrum, od radosti, cez lásku či smútok – divák poľahky odhalí, čo sa práve odohráva na scéne, a to práve prostredníctvom hudby. Tá v mnohom prispieva k správnemu výkladu obsahu a formuje interpretáciu.
Hudobníci dobre súzneli aj s pohybom tanečníkov – choreografia je stavaná tak, že detailne sleduje v rámci mnohých komických momentov jednotlivé hudobné frázy, takže divák sa s ňou rýchlo identifikuje. Zle strážené dievča je baletom, ktorý je pastvou pre oči aj uši a v mnohom závisí nielen od tanečných výkonov, ale najmä hereckých.
Naši umelci sa v tomto ukázali na pódiu v tom najlepšom svetle. Keď sa napríklad Lise v zamilovanosti sníva o tom, koľko bude mať detí, musí ukázať maximum mimiky, presných gest, pritom dostatočne výrazných na to, aby stvárnila nielen zamilovanosť, ale i šťastie, rojčivosť a dodať tomuto „nemému“ výstupu tak trošku aj humoru. Vzápätí, keď zisťuje, že Colas ju tajne sledoval, prichádzajú diametrálne odlišné pocity. Romina Kolodziej je dostatočne zdatná na javisku – v takýchto scénach bola presvedčivá, expresívna a profesionálna. Vladyslav Bosenko ako Colas mal v sebe dostatok mladíckeho entuziazmu, v tancoch mal namiesto očakávanej drsnosti a energickosti nádhernú ladnosť a šarm.
Vdova Simone alias Pyzhov predstavenie ťahá a dreváčkový tanec je unikátnym zážitkom. Má v sebe esprit, potrebný humor a energiu. Práve v ňom je tá zemitosť a drsnosť, ktorá evokuje ľudový tanec. Spôsob, akým Pyzhov dokázal komunikovať aj s publikom – udržiavať očný kontakt a po celý čas viesť neverbálnu komunikáciu, uchvacuje. Dokonca v scéne, keď hrá na tamburíne, aby nezaspala a mohla strážiť svoju dcéru, zapája aj publikum. No jeho rola neskončila predstavením – ešte aj počas klaňačky hral tento tanečník ženskú postavu, čím znásobil celý efekt komediálneho charakteru inscenácie.
Ani ostatné postavy však nemožno opomenúť. Nešťastný nápadník, ktorého snažia nanútiť mladej Lise, Alain (Evgenij Korsakov), má v sebe presne tú plachosť kombinovanú s nemotornosťou a naivitou, ktorú od tejto postavy očakávate. Alain a jeho „kúzelný“ dáždnik – postavička, pri ktorej máte pocit, že ju treba chrániť, pretože ju odfúkne vietor. Jeho otec, bohatý majiteľ viníc Thomas (Andrej Szabo) je síce zamaskovaný na nepoznanie, no svojím zjavom je na scéne neprehliadnuteľný. Szabo ovláda pohyb na javisku, je prirodzený a herecky sebavedomý, preto si trúfne bezostyšne flirtovať aj s vdovou Simone. Je to karikatúrny typ postáv a obaja tanečníci ich stvárnili na javisku vynikajúco. Za kostýmami sliepočiek sa skrývajú Sarah Miller, Chiaki Honda, Reona Sato a Isa Ochikawa, kohúta stvárnil Raphael Schuster.
V duchu karikatúrneho stvárnenia postáv sú vytvorené aj kostýmy, ktoré prispievajú k vizuálne silnému zážitku. Výrazné, sýte, často pastelové farby, ústrední hrdinovia majú kostýmy, v ktorých dominujú ľudové motívy, rovnako ako dedinčania – tomu zodpovedajú aj tance, v ktorých zjavne cítite prepojenie s folklórnymi prvkami. Nielen farebná, krásne stvárnená scéna, ktorá je veľkolepá a ihneď ju identifikujete, prispieva k tomu, aby ste sa do prostredia príbehu ponorili, ale najmä kostýmy. Ešte vždy si môžeme povedať, že pracovníci našich umelecko-dekoračných dielní sú tí, ktorí dokážu vytvoriť detailnú prácu – každá scéna vás bude fascinovať novou farebnosťou a invenčnosťou aj vďaka kostýmom.
Jeden z najobľúbenejších anglických baletov, ktorý oplýva humorom sa nepochybne časom dostane pod kožu tanečníkom tak, aby si trúfli aj na spontánnejšie (najmä) herecké výkony. Zatiaľ je to totiž úchvatná „podívaná“ s prekrásnou scénou, kde vidíme príbeh lásky, zamilovaný mladý pár, život na vidieku – žatvu na zlatistých poliach, búrku, pri ktorej máme pocit skutočných bleskov a lejaku (naši divadelníci sú v efektoch skutočnými majstrami), veľkolepé scény, z ktorých doslova cítiť krásu a „vôňu“ vidieka. K tomu, aby z nej sálala energia humoru, ešte chýba k dokonalosti uvoľnenosť a radosť protagonistov. Dielo, ktoré sa teoreticky odohráva vo Francúzsku, no v skutočnosti v idealizovanom Anglicku, má však na našej scéne veľký potenciál.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Juraj Žilinčár, Anna Vágnerová
