O strachu z dospievania hovorí originálnym spôsobom ukrajinská režisérka Kateryny Gornostaj.

Správ o Ukrajine je posledné mesiace veľa a trápia celý svet. Film Stop Zemlia (Zem je láva) nakrútený v roku 2021 v tejto krajine však prináša odlišný námet a uspokojuje potrebu o zmene témy rozhovoru. Chvíľu sa tak budete môcť s blízkymi porozprávať aj o inom ako o vojne a možno si zaspomínate aj na dávne priateľstvá.


Jedným z priebežných cieľov ľudského snaženia je dosiahnuť bezstarostnosť tu a teraz. Žiť ľahko a bez trápenia v momentálnej chvíli a ideálne aj po nej. Keď však človek prekoná pár zásadných fáz svojho života, ako napríklad všetky stupne škôl, prvá práca, prvý vzťah, uvedomí si, že bezstarostnosť ako stav vlastne neexistuje a existovať ani nemôže. Mentálne a duševné vnímanie sa neustále posúva k vyšším a náročnejším cieľom a tak je život iba jeden neustály boj. Je to ako s videohrou. Keď sa konečne dostanete cez prvý level stanete sa kvalifikovanejší pre ten ďalší a pri desiatom leveli už len s úsmevom spomínate ako vás trápili maličkosti na začiatku.


Pamätáte si na „bezstarostnosť“ na základnej? Keď bolo jediným problémom odsedieť si 6 hodín medzi najlepšími kamarátmi a viac sa baviť ako pracovať? Ja áno, hoci viem, že to tak nebolo. A čo stredná? To, čo ste vtedy s veľkou pravdepodobnosťou prežívali vám pripomenie ukrajinský film Zem je láva.

Videli sme to už veľa krát. Stredoškolské prostredie s pestrými charaktermi, zlými známkami, šikanou, telocvičňou plnou utrpenia a samozrejme, koncoročným plesom. Tiež máte teraz pred očami široké chodby Pennsylvánskej štátnej strednej a v nej ružovú roztlieskavačku, nerda a futbalistu? Tak presne o tomto Zem je láva, našťastie, nie je. Stačí túto schému preniesť do súčasnej východnej Európy a aj časť zeme ako Ukrajina z nej dokáže svojimi jedinečnosťami urobiť zaujímavý a oku lahodiaci príbeh.


Film do značnej miery pracuje s množstvom násťročného klišé. Robí to však zámerne a s oveľa vyšším cieľom, než by sa mohlo zdať. Prehliadkou drobných detailov života mladých nás vťahuje späť k časom uloženým v našom pamäťovom centre. A keďže pravda sa skrýva v nuansách, čo pripomenie mladosť lepšie ako vytláčanie vyrážok v kúpeľni pred zrkadlom, alebo prespávačka u kamošov za účelom sa iba tak opiť? Drobnosti sú v tomto prípade mostom k problémom, ktoré trápia súčasnú generáciu vo veku od 15 do 19 rokov. A je toho namôjdušu viac než dosť. Dvojhodinový príbeh o Mashi a jej spolužiakoch nemá ucelený dej. Nesmeruje priamo ani nepriamo k zjavnému finále. Štruktúru film získava iba vďaka plynutiu školského roka ako takého.

Poetické, obrazovo podmanivé hrané časti pretínajú dokumentárne zábery z psychologickej poradne. Aj keď zrejme nikto nebude pochybovať, že ide o taktiež fiktívne pasáže, autenticitu hercov nemožno spochybniť. Presne tak by to vyzeralo, keby každý študent strednej školy mal povinné sedenia u terapeuta. Postupne sa načnú problémy s akými sa mladí na dennej báze stretávajú. Nielen, že v tej dobe musia urobiť pár zásadných životných rozhodnutí, ale žiada sa od nich už plne seriózny postoj k životu a nikto pri tom nehľadí na ich mohutné emocionálne zážitky pri prvej láske, hádkach s rodičmi, alebo šikane zo strany spolužiakov. Nehovoriac o strachu z rozpútania vojnového konfliktu, ktorý bol v tej dobe, ako dnes vieme, naozaj oprávnený. Inými slovami, mládež (najmä na Ukrajine, ale aj inde) si často musí prejsť omnoho väčšími skúškami ako je maturita (tej sa film mimochodom ani nevenuje).

Hraný debut režisérky Kateryny Gornostaj realisticky pracuje s diverzitou postáv. Každý je dobrý v niečom inom. Každý má svoj obľúbený šport, predmet či hudobný štýl. Okrem toho sa však žiaci v škole od nepamäti delia na extrovertov na výslní a outsiderov v poslednom rade. Stop Zemlia rozpráva o veľkých, ale nevypovedaných túžbach, o neistých pohľadoch, o búšení srdca pri jemnom úsmeve na niekoho, kto sa vám páči. Nervozitu zo školskej diskotéky možno prežiť znova, akonáhle sa rozoznie slaďák a treba si rýchlo nájsť partnera či partnerku. Pre hlavnú postavu je to v tej chvíli posledná šanca sa prejaviť. Pamätáte si na pocit naberania odvahy? Na bojazlivú zdržanlivosť, ktorá vás prikovala k podlahe a vy ste nevedeli, či máte ísť ďalej alebo radšej späť? Keď si radšej každý sadol do rohu a tváril sa nezaujato? Baby budú radšej tancovať s babami a chalani s chalanmi, len aby nemuseli čeliť okamihu pravdy. Napohľad tuctový artový počin ukrajinskej režisérky verne sprostredkúva pocity tínedžera, až budete mať pocit, že ním znova ste.

Dospelý človek sa dnes obzrie za svojim detstvom a veľa ráz by si prial sa doňho vrátiť. Porovná si súčasný stres a povinnosti s tým, čo ho trápilo v minulých časoch a nostalgicky si povzdychne. Stop Zemlia dokazuje, že žiadne obdobie v živote nie je jednoduché a bezstarostné. Všetky fázy majú svoje víťazstvá a prehry, ktoré znamenali v tom čase náš limit. No vďaka nim sme sa posunuli a mohli čeliť väčším výzvam. Neznamená to však, že problémy nami dávno prekonané treba zľahčovať. Mladí si dnes prechádzajú ťažkosťami ďaleko prevyšujúcimi ich schopnosti a nemožno sa diviť, ak takýto nápor niekto nezvládne. Šikana, ale aj kamarátstva sa presunuli do virtuálneho priestoru, zatiaľ čo škola je stále osobná. Prehlbuje sa pocit samoty a neschopnosti nadviazať živý kontakt s inou osobou. Masha si dokázala dlhé mesiace písať s neznámym chlapcom a vôbec pritom nepotrebovala poznať jeho identitu. Vo finále sa postavy zmohli iba na jeden tichý tanec a mesiace nádejí boli fuč.

Trvá to, kým si úzkosť, strach a neistota nájdu svoje miesto v duši človeka. No keď sa s tým jedinec napokon naučí žiť, môžeme o ňom povedať, že dospel a to najhoršie má na čas za sebou. Stredná škola nie je len epizódou. Vie byť zásadná a smerodajná. Formuje človeka, stavia ho pred dilemy a ťažké pocity, aby sa im naučil čeliť.

Aj napriek dorezaným zápästiam a bolestivej pravdovravnosti je film veľmi príjemný a podmanivý. Stačí si ľahnúť na podlahu a hneď naberiete istotu do ďalšieho dňa. Ani sa nenazdáte a bude tu dospelácky život a časy na strednej či základnej vám budú chýbať a nebudete chápať, čo majú tí mladí dnes za problémy, keď ich jedinou povinnosťou je chodiť do školy a randiť.

 

 

 

Autor: Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno