Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 20. júna 2025 o 19:00 hod. desiaty koncert sezóny 2024/2025. Program zostavený z diel Rachmaninova a Prokofieva diriguje Ondrej Lenárd, sólistom večera bude klavirista Andrey Yaroshinsky. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
V tvorbe skladateľa a klavírneho virtuóza Sergeja Rachmaninova (1873 – 1943) zaujímajú klavírne diela popredné miesto a to nielen počtom, ale aj významom. Rachmaninov nadviazal na najlepšie tradície ruskej klavírnej školy 19. storočia a ich rozvíjaním, prepojeným s vlastnou umeleckou identitou, si vytvoril osobitý klavírny štýl, v ktorom sa odzrkadľujú aj prvky jeho interpretačnej brilantnosti. Charakteristickými znakmi jeho klavírnej hudby sú veľkorysá výstavba, výrazová hĺbka, intímna lyrika a technicky náročná, no funkčne využitá klavírna faktúra. Tieto diela si získali stabilné miesto v koncertnom repertoári a patria medzi najobľúbenejšie u interpretov i poslucháčov. Rachmaninove klavírne koncerty predstavujú zásadný príspevok nielen v jeho tvorbe, ale aj v dejinách svetovej klavírnej literatúry.
Koncert pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30, skomponovaný v roku 1909, má v základnej koncepcii blízko k známemu a často uvádzanému Druhému klavírnemu koncertu. Výrazovo je však kompaktnejší, dramatickejší a vnútorne hlbší, zároveň predstavuje väčšiu výzvu z hľadiska rytmickej výstavby i klavírnej faktúry. Dielo má výrazne symfonický charakter, ktorý sa najjasnejšie prejavuje v prvej časti – široko rozvinutá a melodicky bohatá hlavná téma sa plynulo formuje naprieč celou hudobnou plochou. Vďaka premyslenej tematickej práci pôsobí táto časť ako pevne zjednotený celok. Výnimočný je moment, keď repríza nastupuje v rámci kadencie sólového nástroja, čím kadencia nadobúda štrukturálny význam a prestáva byť len virtuóznou vsuvkou. Druhá časť je sériou variácií na lyricky výraznú tému – vzniká tak farebný sled epizód s mnohovrstevným významom. Záverečná časť, podobne ako finále Druhého klavírneho koncertu, je založená na kontraste rytmicky pregnantnej hlavnej a vedľajšej spevnej témy. Autor zároveň spája materiál záveru s rytmickými a najmä motivickými prvkami z prvej časti.
Premiéra koncertu sa uskutočnila 28. novembra 1909 v New Yorku. Sólistom bol sám skladateľ, orchestrálneho sprievodu sa ujal dirigent Walter Damrosch. O niekoľko týždňov neskôr zaznel koncert znova, tentoraz pod taktovkou Gustava Mahlera. Táto výnimočná spolupráca dvoch veľkých tvorcov ostala v pamäti Rachmaninova ako mimoriadna udalosť: obdivoval Mahlerovu precíznosť a zanietenie, s akým na skúškach pristupoval ku každému detailu. Hoci ani jedno z newyorských uvedení nevyvolalo okamžitú senzáciu, kritici i odborná verejnosť si všimli silu a nezameniteľný charakter tohto diela. Koncert sa tak stal zrkadlom skladateľovej osobnosti – zdržanlivý navonok, no vo vnútri pulzujúci hlbokými emóciami, ktoré vypovedajú o vnútornom svete človeka.
Sergej Prokofiev (1891 – 1953) žil od roku 1917 takmer nepretržite mimo územia Sovietskeho zväzu. V roku 1934 sa definitívne vrátil do vlasti. Toto rozhodnutie sa odrazilo na jeho tvorbe pozitívnym spôsobom. Podstatne sa zmenil charakter jeho hudobného prejavu, na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa vrátil k emocionálne nabitej lyrike, ktorá si víťazne razila cestu už v Druhom husľovom koncerte a najmä v balete Romeo a Júlia.
Podnetom pre vznik tejto choreografickej tragédie bol baletný súbor Kirovovho divadla v Leningrade (dnes Mariinské divadlo v Petrohrade), keď vznikli prvé plány koncom roka 1934. Avšak zmluvu o napísaní baletu napokon Prokofiev uzavrel s moskovským Veľkým divadlom. Libreto pripravil v spolupráci s režisérom Sergejom Radlovom a technické detaily konzultovali s baletným majstrom. Hudbu skomponoval v priebehu leta 1935, avšak vedenie divadla ju označilo za netanečnú a zmluvu zrušilo. Skladateľ sa v hlavných rysoch drží Shakespearovej tragédie a úpravy deja vyplývali len z potrieb baletného spracovania. Hoci je dielo silne lyricky ladené, nájdeme tu množstvo scén s typickým „prokofievovským humorom“. Autor si pritom zachováva istý asentimentálny postoj, pomocou neho si vytvára zdravý odstup od tragických udalostí.
Napriek komplikáciám po zrušenej zmluve sa Prokofiev rozhodol výber scén z baletu spracovať do dvoch sedemčasťových symfonických suít, ktoré nesledovali dejovú kontinuitu, ale rozvíjali hudobný materiál paralelne. Niektoré čísla prevzal priamo z baletu, iné poskladal z rôznych tematických fragmentov. Autor vytvoril tieto suity v roku 1936 – prvá je menej kompaktná ako druhá, jej ťažisko tvoria žánrové charakteristiky (tance) a iba v dvoch častiach (Madrigal, Romeo a Júlia) sa ozvú typické leitmotívy. Spracúva iba hudbu prvých dvoch dejstiev a porušuje chronológiu výstupov v balete. Druhá suita už čerpá z orchestrálneho materiálu celého diela a využíva ho so silnejším dramaturgickým zámerom. V roku 1946 skomponoval Prokofiev ešte tretiu suitu – tá spracúva menej známe časti baletu, pričom výber je voľnejší. Okrem suít vytvoril aj cyklus desiatich klavírnych skladieb, ktoré vybral spomedzi najvhodnejších scén na transkripciu.
Zaujímavé je, že orchestrálne suity zazneli na koncertných pódiách ešte pred samotným uvedením baletu. Prvú inscenačnú zmluvu podpísalo v roku 1937 Leningradské choreografické učilište, no nakoniec ju zrušilo. Svetová premiéra celého baletu sa tak uskutočnila až v decembri 1938 v Brne. Slávna petrohradská premiéra v Kirovovom divadle nasledovala o niečo neskôr – v januári 1940. Prokofiev uvádza, že špecifická akustika tohto divadla a potreba zabezpečiť tanečníkom jasné rytmické vedenie ho viedli k viacerým úpravám inštrumentácie. Aj preto znejú niektoré miesta v koncertných suitách priehľadnejšie než v pôvodnej baletnej partitúre.
Z Prokofievových orchestrálnych suít zaznie na dnešnom koncerte výber scén, ktoré zvýrazňujú dramatické kontrasty i lyrickú hĺbku skladateľovej hudobnej reči. Úvodná časť Montekovci a Kapuletovci prináša temné a majestátne spracovanie ústredného konfliktu rodu – v ťažkopádnom tanečnom rytme sa črtá neodvratnosť tragédie. Na to kontrastne nadväzuje poetická miniatúra Dievčatko Júlia, v ktorej jemné motívy a svetlá inštrumentácia vystihujú nevinnosť a vnútorný svet mladej hrdinky. V epizódnej postave Pátra Lorenza zaznievajú archaizujúce harmonické prvky a kontrapunktické pasáže, ktoré poukazujú na duchovný i rozumový rozmer tejto postavy. Tanec, ako typická spoločenská scéna, ukazuje Prokofievov talent pre rytmickú štylizáciu a grotesknú eleganciu. Výrazne intímnym momentom je scéna Romeo a Júlia pred rozlúčením, kde sa skladateľ vyhýba pátosu a namiesto neho vytvára delikátnu, bolestne krásnu hudobnú výpoveď. Nasledujú scény Masky a Romeo a Júlia, kde sa po prvý raz stretáva motív vášnivej lásky. Vyvrcholením je Tybaltova smrť – scéna, kde sa gradujúca rytmika a ostrá dynamika premieňajú na výbuch násilia. Dve záverečné časti – Romeo pri Júliinom hrobe a Smrť Júlie – uzatvárajú tragický oblúk baletu. Vo vysoko koncentrovanej hudobnej forme odkrývajú všetku clivotu a nezadržateľnosť osudu, ktorý nedovolil láske rozkvitnúť.
Zdroj: TS Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Foto: RTVS
