Zrel celé štyri roky – od prvej piesne Bojím sa nočných zvonení, ktorá vznikla na jeseň v roku 2017 a interpretuje ju Peter Lipa, písal skladateľ a textár Marian Zima rôznorodý žánrový a štýlový mix skladieb. Nikdy nie s cieľom vydania albumu, paradoxne, keď uzrel sveta, dokážete v ňom napriek diverzite nájsť krásnu jednoliatosť –vďaka sile príbehov.

„Na počiatku bola pieseň a za každou piesňou je Story. Príbeh.“ Celkovo deväť piesní obsahuje album, za ktorým stojí Marian Zima – textár, skladateľ, basgitarista a zakladateľ projektu Story. Ak by ste sa za týmto projektom snažili hľadať stabilne fungujúcu kapelu či zostavu muzikantov stretávajúcu sa či účinkujúcu na pravidelnej báze, hľadali by ste márne. A predsa – Zima dokázal spojiť rôznorodých umelcov, vydať piesne, pričom mnohé z nich reflektujú aj aktuálne spoločensko-politické dianie, pri každej jednej sa budete musieť zastaviť a počúvať aktívne. Jeho spôsob komponovania je symbiotický – spája mnoho štýlov, žánrov, každý song je stvorený vo vlastnom univerze a je citeľné, že vznikol v istom období skladateľa – za určitých konkrétnych okolností. No hlavne, nie je to album, v ktorom by sa muzikanti „zavreli“ do štúdia a tlačila na nich veličina, ktorá by všetko (často) len kazila – čas.


Marian Zima je autor, ktorý sa neponáhľa, jeho tvorba je ako víno – čím staršia, tým lepšia. Vyvíja sa v istom časopriestore a hoci na albume nie sú skladby usporiadané chronologicky, teda v rokoch ako postupom vznikala, od najstaršej piesne po najnovšiu, aj keď logika veci by možno takúto dramaturgiu predpokladala, predsa len postupne odhalíte vnútornú štruktúru albumu.


Otvára ho Potlesk v stoji, ktorého premiéra vo februári roku 2020 v Slovenskom národnom divadle vyvolala slušný rozruch. Kritika našej spoločnosti aj o tom, ako sa dokážeme uspokojiť s priemernosťou a glorifikujeme ju – to je také slovenské a zároveň z pohľadu autora odvážne, človek by povedal až trúfalé. Texty piesní často nastavujú zrkadlo spoločnosti a práve tento je jedným z nich. Kto iný by si túto zhudobnenú glosu mohol dovoliť interpretovať naživo, ak nie Milan Kňažko?


Mimochodom, už len to, že premiéru mala táto pieseň na prestížnej udalosti, kde sa v publiku zbehla naša smotánka a možno sa očakával tuctový repertoár, no zaznelo takéto drsné bodnutie do čierneho, bolo vcelku vtipné. Vyvolalo to v hľadisku trochu rozpačité reakcie a davy nejasali – možno sa tam niektorí aj spoznali. „Dal som im len málo, čo by za reč stálo. Aj sám som sa divil, keď tlieskali v stoji…“ Povrchnosť našej spoločnosti je vysoko aktuálny problém – aj preto sa ako „otvárak“ výnimočne hodí na tento album. Zároveň prekvapuje žánrovým úletom, pretože minimalistický, intenzívny sprievod, ktorý zároveň plní funkciu naliehavosti, možno radiť do ambientnej hudby a má v sebe prekvapivo veľa elektronického soundu. Autor totiž vo svojich začiatkoch s kapelou Story začínal akusticky, no k tomu sa ešte dostaneme.


Tento prvý spoločenský výkričník napovedá, že Marian Zima je nekonvenčný tvorca, ktorý si nekladie servítku pred ústa a ak cíti potrebu, bez okolkov pomenuje skutočnosti presne, aké sú. Je už na obrazotvornosti poslucháčov, v akom kontexte si text piesne vyložia.

Takpovediac na druhom časovom aj žánrovom brehu sa nachádza ďalšia skladba – Bojím sa nočných zvonení, ktorá bola v roku 2017 šitá na mieru Petrovi Lipovi. Je to typické talking blues, ktoré Lipovi sedí ako uliate, jeho prirodzená muzikalita sa vyníma od prvých tónov. Nie každý spevák má schopnosť interpretovať text, aby bol zrozumiteľný, prirodzene artikulovaný, s bluesovým zafarbením, jeho zmysel sa nestratil a navyše, dostal do výrazu vtip. V tomto prípade dokonca odtieň sarkazmu v štýle Woodyho Allena. Chytľavý song s dobrou hudobnou štruktúrou – zohratou partiou muzikantov (precítená gitara Miroslava Zahradníka, dobre rytmicky postavené riffy s dychmi a najmä trúbkou Ondreja Jurašiho) vám sadne okamžite.

V nebo a peklo už nikto neverí je opäť iný hudobný svet – v hlavnej úlohe s Radkom Zapletálkom. Temný metal – spevák z Black Sabbath Dio Tribute má napohľad málo spoločné s tvorbou, ktorú tento album ponúka, no práve v tom je to čaro. Nehľadajte žiadne spojenia, už vôbec nie žánrové, len individualitu v každej jednej piesni. Zapletálek má fascinujúci vokál a dokáže ho potiahnuť aj do extrémnych polôh, v ktorých znie presvedčivo (to metalisti vždy vedeli). Samozrejmosťou sú dark basy a precízne gitarové sóla v rýchlych tempách. To, ako je skladba vystavaná, mení tempá, buduje v piesni slušné napätie, ktoré vás vezme do iného sveta. A vôbec – treba si všimnúť, ako precízne remeselne je každá jedna kompozícia zvládnutá.

Ak si chcete z metalového pekla vydýchnuť, ponúkne vám to slovenská legenda Zuzana Homolová v piesni Pesnička o tom, ako to v skutočnosti je. Je dialogicky stavaná, vyníma sa v nej nielen jej hlas, no i inštrumentálne majstrovstvo Ondreja Jurašiho a jeho krídlovky. Kým čistý, priezračný vokál Homolovej vypovedá sarkastické texty – ide o známe slovenské porekadlá, no textár sa s nimi pohral a doslova ich obrátil naruby (pri pozornom počúvaní ich odhalíte, pri niektorých sa pobavíte, z ďalších vás zamrazí) a melodika je jednoznačná a priamočiara, ako odpoveď na ňu počujeme práve zamatovo znejúcu krídlovku. Juraši je majster v precítení atmosféry, frázovaní a ornamentiky, dokáže náladu podčiarknuť a dať jej osobitý význam. Aj táto pieseň je ďalším klenotom albumu.

Sarkazmus, no nie kalkul. Zima reflektuje politickú situáciu, ako domácu, tak i svetovú. Peter Remiš zo Slniečka v pesničke pre silné žalúdky Z knihy receptov spieva o vratkách, zvratkoch, chamtivosti, bohorovnosti, o tom, ako nakŕmiť davy. Je to rozhodne pesnička, ku ktorej sa oplatí vidieť aj klip – režíroval si ho Zima a pod strih sa podpísal Andrej Verešvársky. Príklad, ako neťažiť z politiky, nemanipulovať, no povedať priamočiaro to, čo si tvorcovia myslia. Aj s rizikom, že publikum rozdelia na dva tábory – napokon, presne to isté sa aj po premiére skladby stalo.

Jenou z najkrajších bluesových pesničiek albumu je Keď sa nikto nedíva, ktorú spieva Pavol Hammel. Vznikala takmer rok a je to presný príklad práce, akým tento autor tvorí. Necháva si načas, kým veci dozrejú, aby z toho všetkého vzišiel 6-minútový zázrak, do ktorého sa ponoríte a musíte ho počúvať znovu a znovu. Ešte predtým, ako počujeme blues, ozve sa intro s klávesmi (Peter Preložník, ktorý spolupracuje na viacerých skladbách), aby sa k slovu dostala typická bluesová gitara (skvelý René Lacko). Skladba je dômyselne skomponovaná: poskytuje priestor pre muzikantov, spevák dokáže vystihnúť clivú atmosféru bez afektu – Hammel je typ speváka, ktorý je aj v gradácii piesni presvedčivý, bez toho, aby musel zbytočne forsírovať. V medzihre sa ozvú inštrumentálne prepracované, vkusné sóla, na ktoré podkutí poslucháči čakajú – nie je to typ rádiového hitu, ale zrelá skladba s textom, ktorý vás prinúti premýšľať.

Ak sme spomínali úvodný titul albumu s Milanom Kňažkom, potom žánrovo naň voľne nadväzuje ďalšia skladba – Bratislava, Aupark, nahratá v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Zima na tejto piesni spolupracoval so skladateľom klasickej hudby Rudolfom Pepuchom a výsledkom je elektronický podklad pre herca Milana Ondríka. Ten nás svojím expresívnym prejavom len utvrdí v tom, že pokiaľ sme sa doteraz snažili nájsť akýkoľvek kľúč – logický alebo hudobný, je potrebné túto snahu odložiť bokom. CD nie je o akomkoľvek dramaturgickom oblúku – každá pieseň má svoj osobitý svet, ukrývajú sa v nej vlastné línie (hudobné a textové) a pokiaľ vám nesadnú na prvé počúvanie, verte, že sa ukážu na ďalšie. Experimentálna tvorba Pepuchu tiež nie je lahôdka pre uši, no práve preto je umocnená občasným vulgarizmom a charakteristickou farbou hlasu Milana Ondríka. Kto iný ako on by mohol prehovoriť k ľuďom do duše tak, aby sa v nich niečo pohlo? Snáď nie niektorý z hercov staršej generácie so sladkým zamatovým barytónom. Žijeme istú dobu a tú Zima reflektuje v realistických súvislostiach – bez ružových okuliarov, buď si zvyknete alebo budete naďalej sledovať Pilcherovej seriály.

Záverečné dve piesne albumu vznikli v roku 2021: Kontinuum so spevákom Martinom Máčekom, ktorý predstavil sýty, dobre posadený rockový hlas. Je známy aj z muzikálovej scény a pieseň má náročne stavané kantilény, no Máček sa vie presadiť aj vo výškach, ktoré sú v jeho podaní pekné a stabilné. Aj táto pieseň je z iného súdka – Zima ju písal pre dobrého speváka, ktorý zvládne aj náročnejší rozsah, melodické linky nie sú typické popové popevky v rozsahu čistej kvarty, aké by zvládol priemerný spevák. Naopak. Novinka, ktorú nahrali s basgitaristom, textárom a skladateľom osvedčení muzikanti, s ktorými viackrát spolupracoval – klávesák Peter Preložník, bubeník Vladislav Leškovský a gitarista René Lacko, má kompaktný, zohratý zvuk. Je zrejmé, že hudobníci sa poznajú, rozumejú si navzájom svojmu vkusu, dokážu skĺbiť rock a pridať k nemu bluesovú príchuť, ako inak, dočkáme sa aj ďalšieho parádneho gitarového sóla.

Deviatou, finálnou autorskou piesňou albumu, je Story – spomienka z čias, keď ešte v rokoch 2012 až 2014 fungovala kapela Story s pôvodným repertoárom. Hoci sa rozpadla, treba povedať, že je to aj celkom škoda – ich vystúpenia mali v sebe drive, dôkazom je aj tento track, ktorý bol nahratý v roku 2014 vo Veľkej sále bratislavského Istropolisu. Ten nezameniteľný sound, mladícky punk, ktorý sa rokmi akoby trošku skultivoval (hoci aj tak cítiť u autora piesní stále úprimnosť, sympatie k tvrdšej rockovej muzike či odvahu povedať veci, ktoré si my ostatní len potichu myslíme), uzatvára celý tento kruh osobitých pesničiek. A poslucháč si uvedomí, ako sa z jednej oduševnenej kapely stal skvostný projekt s hosťami, ktorý sa síce rodí dlho, no výsledok nepochybne stojí zato. Za mňa najviac výpovedná skladba, lebo je cestou ku všetkým ostatným– skrýva sa v nej to zdravé hudobné jadro a spontánnosť, hlboko intímny, osobný text, je kľúčom k tvorbe, ktorú aj keby ste nevedeli pochopiť na prvú, Story vám ju určite odhalí.

Je zrejmé, že tento album – ani tvorba Mariana Zimu sa nikdy netvárila ako mainstreamová len preto, aby sa dostala do rádií a k veľkej mase poslucháčov. Sú to pesničky, za ktorými potrebujete v textoch hľadať príbehy a emócie. Práve tie tvoria jednotiaci prvok celého albumu, ktorý je taký žánrovo rozmanitý. No v každej jednej skladbe je zrejmá nielen kompozičná prepracovanosť, ale najmä interpretačná: to, čo týchto hudobníkov spája, je remeslo hodné majstrov. Na tomto albume nestretnete rýchlokvasených muzikantov, ktorí hrajú na gitare tretí raz v živote. Každé jedno sólo je prepracované, precítené a najmä, má v piesni svoje miesto. Spolupracovalo na ňom viac ako dve desiatky etablovaných hudobníkov: okrem všetkých, ktorých sme spomenuli, aj multiinštrumentalista a dirigent Oskar Rózsa a počas štyroch rokov sa postupne rodil v štúdiu Garage vo Viničnom, Whatever Studiu v Prievidzi, u Rózsu v Banskej Štiavnici, štúdiu Lososound v Bratislave, experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu a na viacerých ďalších miestach. Je zjavné, že svojich poslucháčov si nájde. A je len dobre, že nebudú väčšinoví, pretože ešte stále aj vďaka tomu dokážeme odlíšiť kvalitu od masových, komerčných produkcií.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Peter Konečný, René Miko, archív M. Zimu

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno