Prvý galakoncert v rámci Bratislava World Music Festival priniesol fúziu jazzu a šarišského folklóru, meditatívny spev zo Sahary a na záver to najlepšie: temperament z južného Talianska.
Štvrtý ročník bratislavského festivalu, v rámci ktorého sa počas troch dní konajú nielen koncerty, ale aj rôzne workshopy, prednášky či párty, priniesol rozmanitý program prezentujúci hudobné kultúry z rôznych kútov sveta. Možno na prvý pohľad sú niektoré kombinácie aj pre priaznivcov world music, ktorí sa vedia zorientovať v „časopriestore“, nepochopiteľné, ale na pódiu zázračne fungujú. Ako si zachovať írečitosť folklóru v spojení s jazzom tak, aby si každý z týchto žánrov zachoval svoju identitu a pritom vytvorili prekrásny homogénny celok? Predviedli nám to počas prvého galakoncertu 27. septembra v Ateliéri Babylon Ľudová hudba Stana Baláža z Raslavíc a AMC Trio.
Na jednej strane folkloristi, ktorí zachovávajú tradíciu ľudovej hudby horného Šariša a napriek popularite neskĺzli k „popovému“ štýlu, naopak, autentickosť folklóru dodržiavajú až konzervatívne. Na druhej strane trio skúsených jazzmenov – klavirista Peter Adamkovič, kontrabasista Martin Marinčák a bubeník Stanislav Cvanciger. AMC Trio – to sú mimoriadne skúsení inštrumentalisti, ktorí majú svoje „odhraté“ a predpokladať, že by interpretovali kompozície v tradičných líniách a hudobných formách, by bol fatálny omyl. Všetci traja muzikanti majú svoj osobitý prejav, no spolu im to na pódiu funguje výborne. Už skutočnosť, že prekračujú hranice jazzového žánru rôznymi experimentmi a inšpirujú sa rôznymi žánrami, ich predurčuje na spoločný projekt s inou formáciou. To, že v ich tvorbe nechýbali ani prvky folklóru, veľmi dobre zafungovalo, keď sa dali dokopy práve s ĽH Stana Baláža.
V úvodnom vystúpení sme teda boli svedkami iskrivej fúzie, v ktorej mali obe formácie svojbytný priestor a ich koncert pôsobil, akoby spolu hrali odjakživa. Skvelé, vkusné improvizácie jazzmenov (zvlášť intuitívneho a zároveň skúseného inštrumentalistu Petra Adamkoviča) v spojení so šarišskými ľudovkami, vynikajúcim primášom (a samozrejme aj ostatnými členmi ľudovej hudby) splynuli v jeden jednoliaty celok, v ktorom však mali oba žánre svojbytné postavenie. Kapely totiž nehrali paralelne popri sebe, ale dokázali sa navzájom dopĺňať – a to už si vyžaduje ozajstný muzikantský kumšt. Skrátka, otvorenie prvého galakoncertu na výbornú.
Po tejto energickej hudobnej fúzii prišla na rad očakávaná hviezda Aziza Brahim, ktorú titulujú ako jedinečnú ženskú predstaviteľku „púštneho blues“. Pódium dostalo komornú formu, obsadenie – úsporné trio (basgitara, gitara, bicie nástroje) a speváčka, ktorá bola vizuálnou ozdobou formácie.
Žiaľ, žiadne mimoriadne prekvapenie sa nekonalo. Nie, že by Aziza nemala charizmu alebo jej spev mal nedostatky. Celý jej koncert však pôsobil ako dobre nalinajkovaný výkon unudených profesionálov (okrem bubeníka, ktorý pôsobil zaangažovanie a mimoriadne dobre zvládal komplikované rytmicko-metrické štruktúry v piesňach). Jediný etno nástroj spojený so Západnou Saharou (odkiaľ speváčka pochádza), bol počas tohto večera bubon tabal. To, že okrem funkcie hudobného nástroja ide v kultúre saharských žien aj o komunikačný prostriedok, ktorý teda má aj duchovný rozmer, dalo jej vystúpeniu aspoň čiastočnú satisfakciu. Nie, že by mala Aziza nedostatočné interpretačné schopnosti. Jej rozsah je obdivuhodný, s registrami vokálu vie obdivuhodne pracovať rovnako ako s dynamikou. Od vyššie položených polôh, kde sa prejavuje jej nežný, takmer až anjelsky hlas, cez stredné až po hlboké polohy, ktoré podporujú meditatívnu funkciu piesní, sa dokázala pohybovať hladko a presvedčivo. Ale bola v tom na pódiu sama. Paradoxne, to, čo malo byť gro jej vystúpenia, sa z dôvodu inštrumentálneho sprievodu vytratilo a asi jej najlepším songom bolo blues, ktoré sa s elektronikou dobre snúbilo. Zaznela napríklad aj mimoriadne populárna pieseň Julud, v ktorej je citeľná bolesť, ale zároveň istá nádej, no oproti pôvodnej akustickej verzii s perkusiami a akustickými gitarami, bola vynovená podoba hudobne plochá a okrem vokálu nie príliš zaujímavá. Jedna z hlavných hviezd, respektíve prevedenie, v akom zneli jej piesne, sklamala.
A na záver to najlepšie: legendárna skupina prichádzajúca z Južného Talianska, Canzoniere Grecanico Salentino, to na pódiu roztočili a predviedli predstavenie plné hypnotického tanca, vášnivej, energickej hudby bohatú na rytmy a okorenenú aj štipkou mágie.
Hudobný štýl z juhotalianskeho regiónu Salento, ktorý formácia prezentuje, sa volá pizzica salentina. Ak by nebolo Marca Duranteho, ktorý prevzal po svojom otcovi skupinu Canzoniere, zrejme by tento osobitý hudobný prejav zanikol. On však tradíciu vďaka progresívnemu prístupu inovuje o moderné prvky, avšak s vkusom tak, aby autenticita tradičnej hudby z oblasti Salento ostala zachovaná. Výrazné rytmy a dynamika skladieb podporená údernou rytmickou sekciou spôsobovali doslova hypnotický efekt piesní. K tomu ešte tanečnica v šatách ostrej červenej farby, speváčka s výrazným, typicky taliansky drsným, hlbokým vokálom a partia skvelých, oduševnených muzikantov – z pódia sa doslova šírila energetická smršť. Z formácie bolo zjavné, že je to skvele zohratá partia hudobníkov, ktorá si môže dovoliť zasahovať do dedičstva tohto unikátneho juhotalianskeho folklóru. Niet divu, že publikum ich len tak z pódia pustiť nechcelo.
Prvý galakoncert World Music Festivalu Bratislava teda priniesol nabitý trojkoncert, netradičné hudobné spojenia, možno trochu aj sklamanie, a zároveň záchrancov z Talianska. Každopádne – je zjavné, že world music je dnes trendom, ktorý má obrovský potenciál rozvíjať sa, búrať zaužívané hranice a rozmanité hudobné kultúry sveta poskytujú v dobe globalizácie presne to, čo dnešný poslucháč potrebuje: progresívnu muziku, ktorá zachováva autenticitu umenia a nepopiera korene, z ktorých vychádza.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: WMF – Jana Krištofovičová
