Výročný koncert HCO v znamení silných emócií a krstu debutového CD

Slávnostný koncert k 5. výročiu založenia Hilaris Chamber Orchestra opäť potvrdil interpretačné kvality hráčov tohto ansámblu a dokázal, že má svoje miesto nielen na domácej scéne, ale môže smelo konkurovať aj v zahraničí.


Keďže naša redakcia už na pozvanie manažérky Hilaris Chamber Orchestra, Anežky Kara, mala možnosť vypočuť si koncert orchestra v Slovenskej filharmónii, kde medzi iným odznelo v premiére aj Šostakovičovo kvarteto v úprave členov HCO (nie ako bolo mylne uvedené v bulletine – napokon, všetci sme ľudia a robíme chyby), očakávali sme výnimočný večer aj v Moyzesovej sieni, kde sa 26. mája 2019 oslavovalo. A vo veľkom štýle a ako inak – s radosťou. Hilaris – v latinskom jazyku znamená radosť a v tomto prípade je to adekvátny názov pre tento komorný orchester. Jeho členovia totiž (okrem toho že sú vynikajúci hudobníci, mnohí z nich členovia orchestra Slovenskej filharmónie, takže táto inštitúcia je nepochybne hrdá na úspechy tohto ansámblu nielen doma, ale i v zahraničí), hrajú s nefalšovanou vášňou a radosťou. Tieto emócie čerpajú aj od umeleckého vedúceho Alana Vizváryho, ktorý je špičkovým huslistom a zároveň dôstojným, profesionálnym lídrom HCO.


Umelecký vedúci Hilaris Chamber Orchestra Alan Vizváry a vedúci viol Ľudovít Kara

O kvalitách interpretov sme sa presvedčili už na zmienenom koncerte v Redute, preto pri oslave piateho výročia existencie orchestra, sme očakávali interpretačný a dramaturgický klenot. A dočkali sme sa.


Okrem precíznej interpretácie si Hilaris Chamber Orchestra vyberá dôsledne aj repertoár, ktorý predstaví publiku. Ak aj má naše obecenstvo voči súčasnej, slovenskej tvorbe akési apriórne negatívne predsudky, voči Ladislavovi Kupkovičovi ich po interpretácii diela Cantica Slovaca pre sláčikový orchester, nepochybne prehodnotí. Tento hudobný skladateľ, dirigent a výnimočný interpret si prešiel niekoľkými obdobiami. Ako zanietený folklorista sa koncentroval na Novú hudbu, aby sa neskôr vrátil k tonálnym kompozíciám. Kým sa európska hudba doslova vyžívala v atonalite a avantgardných postupoch, vizionár Kupkovič pochopil, že je to len krátkodobý „úlet“ a práve tonálna hudba je najväčším pokladom hudobnej histórie. Jeho štvorčasťová Cantica Slovaca pre sláčikový orchester vzdáva hold slovenskému folklóru a ako entré koncertu ani nemohla znieť krajšia kompozícia. A pritom treba poznamenať, že táto skladba od Kupkoviča je pomerne málo hrávaná, čo je tak trošku zvláštny jav, lebo je to naozaj vďačný, krásny kus hudobnej literatúry, ktorý má všetky predpokaldy, aby sa publiku páčil. Štyri tematicky a výrazovo odlišné časti: 1. Umriem, umriem, ale neviem kedy… (clivá, molová baladická pieseň s krásne precítenou agogikou) 2. Keď som išiel z vojny, z dzindzeša, z dzindzeša… (typická vojenská pieseň, kde orchester dobre pochopil úlohu zdôrazňovania dôb a pochodový rytmus) 3. Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli… (ďalšia clivá pieseň, kde sa Kupkovič pekne vyhral s dialógom kontrabasu a huslí a orchester interpretoval skladbu s romantizujúcimi prvkami – frázovanie, dynamika, agogika, čo akcentovalo charakter piesne) 4. Karičky (razantné a veselé karičky ukončili tento ľudovkársky exkurz), poslucháčov zaviedli do rôznych regiónov východného Slovenska. Kupkovičovi sa však podarilo vďaka umnej kompozičnej technike zachovať folklórny ráz skladieb a zároveň z nich vytvoriť kompaktný celok z hľadiska formy a inštrumentácie.


Interpretácia týchto diel pre inštrumentalistov odchovaných na klasickej škole je pomerne zradná. Musia totiž vystihnúť vo výraze írečitý charakter folklóru, zároveň však dbať na to, že ide o umelo vytvorenú kompozíciu, preto jej interpretácia by mala byť v intenciách klasickej školy. Hranica je totiž veľmi krehká a v prípade folklóru sa akýkoľvek orchester pohybuje na tenkom ľade. HCO sa však túto rovnováhu podarilo dosiahnuť. Iskrivosť a temperament folklóru bol citeľný, zároveň však poslucháč nemal dojem, že počúva SĽUK. Rovnako je to v opačnom garde – raz som mala to „šťastie“ počuť hrať jednu absolútne špičkovú primášku dielo od romantického velikána (radšej nemenovať – dostať nakladačku od celého folklórneho súboru a ešte aj od orchestra nemusí byť najpríjemnejší zážitok, o akom človek sníva…). Žiaľ, frázovanie také typické pre folklórnu hudbu mala natoľko v krvi, že aj keď disponovala obdivuhodnou technikou, znelo to ako nevydarený hybrid vrcholného romantizmu šmrncnutý ľudovkami zo Zemplína. Čo z toho vyplýva? Vždy si treba sadnúť do posledného radu a hlavne na krajné miesto, odkiaľ je možnosť bezpečného úniku!
Vráťme sa však ku koncertu, ktorý si naozaj zasluhuje našu pozornosť. V Moyzesovej sieni znel 26. mája 2019 v rámci piateho výročia existencie HCO sa členom tohto komorného orchestra podarilo uviesť Kupkovičovým dielom tak, ako to má naozaj vyzerať. Nájsť kompromis medzi folklórom, podčiarknuť jeho typické znaky a zároveň ich predviesť v kultivovanej podobe so zmyslom pre interpretáciu európskej hudby. Orchester pod umeleckým vedením Alana Vizváryho opäť nesklamal, pretože každá fráza bola prepracovaná, výraz plný emócií, nástupy presné a zároveň v kompozícii nechýbal vo vkusnej miere ľudovkársky esprit. Vyspievané melódie, živelnosť typická pre ľudovú hudbu a výrazná rytmická akcentácia s vkusom kombinovaná s adekvátne dávkovaným prejavom interpretačných zvyklostí európskej hudby – takto komplexne zvládnuté dielo skladateľ aj očakával od orchestra.

Po brilantne zahratej, intonačne presnej, precítenej a dobre zvládnutej rytmickej dispozícii v skladbe Cantice Slovaca pre sláčikový orchester, nasledovala 6-časťová suita z pera anglického skladateľa Petra Warlocka. CAPRIOL – Suita pre sláčikový orchester je azda najznámejším dielom tohto skladateľa, ktorý sa inšpiroval renesančnými tancami a vďaka jeho kreatívnemu prístupu dielo zhmotnil na ploche desiatich minút do farebne a dynamicky pestrej palety poslucháčsky vďačných miniatúr. Keď sa hovorí o príťažlivých dielach, ktoré má publikum rado, spravidla si každý predstaví jednoduchú, melodicky výraznú kompozíciu. Opak je však pravdou. Warlock si vyžaduje veľkú dávku invencie v interpretácii, precízny prístup k dynamike, pretože dynamické odtiene sú natoľko frekventovane premenlivé, že každú jednu frázu je potrebné hrať s dôslednosťou a presnosťou. Orchester tieto citlivé zmeny dynamiky zvládol tak presvedčivo, že keď tému zahral vo vyváženom forte, vzápätí vedel koordinovať nástup v piane bez jediného zaváhania. Pri takýchto „zradných“ miestach vyskočia chyby v interpretácii a sú až desivo počuteľné. V prípade Hilaris Chamber Orchestra sme však dostali naservírované dielo ako celok bez toho, aby sa vo výraze či dynamike museli trápiť. Hrať s ľahkosťou takúto skladbu si vyžaduje zdatnú technickú výbavu muzikantov, vďaka čomu publikum na revanš dostane výrazovo pestrú hudbu intepretovanú nielen s technickou zručnosťou, ale najmä ľahkosťou a v dodržanej, náležitej forme. Dobrým príkladom je téma hraná sláčikmi len v pizzicate a dokonca v piane až pianissime, kde počuť čo i len najmenší záchvev nepresnosti, no obecenstvu sa dostal bezchybný výkon. Počas tejto časti bolo v sále také ticho, že by ste počuli aj špendlík padnúť. Je to neklamný znak toho, že poslucháči v hľadisku sa ponorili do hudby vďaka interpretácii, ktorá bola doslova zvukovo podmanivá. V každej jednej časti, v každej téme, nástupe bolo citeľné, že hudobníci tohto telesa sú zohratí a tvoria takpovediac jedno telo, jednu dušu. Najpodstatnejšie však je, že ich precízne a precítené, oblúkovité frázovanie a všetky dynamické odtiene, hrajú vyvážene, pričom táto muzikalita je prirodzená, nie vydretá. V tomto prípade obecenstvo oklamať nemožno, pretože každý v publiku vycíti, kedy hudobníci hrajú akademicky a s dôrazom na techniku a kedy hudbou vyjadrujú emócie, skrátka, človečinu, ktorú nacvičiť nemožno.
Po Warlockovej energicky nadupanej suite sa dramaturgická štruktúra opäť vrátila k folklóru. Bartókove dielo je vedecky dokázaným zázrakom v hudobnom vesmíre. Možno to pre niekoho bude nová informácia, možno pre iného aj málo relevantná, faktom však je, že celé skladateľovo dielo je komponované v princípe Zlatého rezu. Jeho vnútorná intuícia, zmysel pre vyváženú hudobnú formu a skúsenosti v etnomuzikológii z neho robia geniálneho skladateľa. Akokoľvek akademicky toto hodnotenie jeho celoživotného diela znie, interpretácia jeho skladieb si vyžaduje okrem precíznej prípravy rytmicky náročných materiálov diametrálny opak rigidného, strojového prístupu k interpretácii. Bartókove Rumunské tance, vo vnútri ktorých sa skrýva charakteristická clivota kombinovaná s radosťou, špecifickou rytmikou a pre nás úplne odlišnou tonalitou, na akú sme vo folklóre zvyknutí, boli dobrým výberom vzhľadom na predchádzajúce diela. Orchestru sa podarilo vystihnúť atmosféru Bartókových Rumunských tancov a zároveň poslucháčom poskytli exotiku, keďže skladateľ sa snažil aj prostredníctvom folklóru vymaniť spod klišé dur-molovej tonality. Muzikantom sa podarilo zahrať tance so silným emocionálnym nábojom, presne tak, ako ich aj Bartók komponoval. O členoch Hilaris Chamber Orchestra možno povedať, že sa striktne držia partitúry, ale zároveň do hudby vnášajú aj svoj osobný vklad. Darí sa im pritom nájsť rovnováhu, kedy neprekročia líniu predpísanú skladateľom, ale interpretované diela dostanú svoj vlastný život. Ďalším ich obrovským plusom je výraz, ktorý je autentický vzhľadom na interpretované dielo, no zároveň má v sebe mocnú expresiu, či už hovoríme o mnohých stupňoch forte alebo variabilných odtieňoch pianových častí. Nikdy totiž u nich nepreváži rácio, ako sa to stáva mnohým umelcom, na úkor výrazu. Azda najviac sa táto charakteristická črta HCO prejavila v druhej časti koncertu.

CD pokrstil Ivan Marton (vľavo Alan Vizváry a vpravo Anežka Kara).

Po prestávke však nasledoval krst CD, na ktorom nájdeme diela od Čajkovského a Šostakoviča – spomínané kvarteto A dur, ktoré si upravili pre sláčikový orchester samotní členovia HCO a na Slovensku znelo toto dielo v premiére. Predchádzala tomu komunikácia so Šostakovičovou rodinou, ktorú zabezpečil muzikológ a bývalý dramaturg Slovenskej filharmónie, Ivan Marton. Logicky, padla naňho aj úloha krstného otca, ktorej sa zhostil so šarmom sebe vlastným a príhovorom, ktorý mal v sebe ľudskosť, humor a zároveň vyjadril aj pochvalné slová na adresu orchestra. Krstilo sa vetvičkou – našťastie, už sa upustilo od oblievania nosičov šampanským či slivovicou (vždy mi vŕta v hlave, kto tento nedôstojný spôsob krstu vymyslel) a CD bolo na svete! Obecenstvo si mohlo pozrieť aj krátku dokrútku o tom, ako vznikalo CD, kde sa divákom prihovorila manažérka Anežka Kara a líder orchestra Alan Vizváry, ktorý vyzdvihol obe diela a zároveň ich nezabudol uviesť v súvislostiach so životmi týchto oboch velikánov, ktoré tak významne ovplyvnili ich tvorbu.

Expresívny a vášnivý úvod Čajkovského Serenády pre sláčikový orchester C dur doslova rozozvučal priestory Moyzesovej siene, aby potom nastúpilo nežné piano. HCO hrá romantické diela s takou vášňou a dokáže dosiahnuť taký presvedčivý, plný zvuk, že miestami až máte podozrenie, že ruský romantizmus ani náš orchester nemôže zahrať s takou širokou dušou a skladbu interpretuje ruský orchester. Napokon, priznal to aj Ivan Marton, ktorému členovia orchestra chceli pustiť Čajkovského a on úprimne zaváhal, že čo už len na Čajkovského Serenáde možno nové v interpretácii vymyslieť. Ale keď počul ten výraz, s akým HCO hrá skladbu, musel uznať, že je to skutočne výnimočná a ojedinelá interpretácia. Azda ešte nikdy nezneli sláčiky tak naliehavo, ako práve v tento večer. Ten masívny a zároveň precítený zvuk sláčikov, ktoré si v prvej časti tému vymieňajú medzi jednotlivými sekciami, pričom v kontrapunkte znie vnútorná pulzácia inej, rytmicky dominantnej témy – to je niečo, čo v prípade mnohých orchestrov znie ako jednoliata zvuková masa. Hilaris Chamber Orchestra však dokáže zreteľne oddeliť, vyspievať jednotlivé témy, frázy ukončovať tak, aby boli skutočne dokončené a nie v polovici uťaté, pracovať s dynamikou a agogikou presne na tých miestach, kde je to potrebné a najmä jednotlivé sekcie sláčikov dokážu v ich podaní vyniknúť. Pre mňa osobne ešte nikdy neznela viola (Ľudovít Kara) tak farebne, s takou širokou paletou dynamiky a tak plynulo, ako znela v tento večer. Ďalšou veľkou devízou HCO je, že dokážu hrať s ľahkosťou party, kde je to také potrebné. Napríklad druhá časť – Valčík, v Čajkovského Serenáde, si doslova pýta tanečnú ľahkosť a zreteľnú rytmickú akcentáciu. Katastrofický scenár je, keď sa hudobníci s poriadnym, „drevorubačským“ štýlom vo forte oprú o tón – v intenciách, že ide o romantizmus a ten presa musí mať poriadne grády a akosi pozabudnú na to, že tanec, a špeciálne valčík musí byť vzletne ľahký. Hilaris Chamber Orchestra túto vedomosť majú a preto v ich podaní znela druhá časť Serenády nielen s kultitovanosťou výrazu, ale aj s tak potrebnou tanečnou ľahkosťou. Tak, ako presvedčivo dokáže orchester zahrať tanečnú, či expresívnu časť alebo veľkolepé záverečné finále, pekne pracuje aj v tretej, pomalej časti kompozície. Emócie, ktoré dokážu pretaviť do plačúcich huslí, výborne vypracované gradácie a frázy, ktoré doslova jednoliato dýchali, boli dôslednou a vyzretou interpretáciou romantického diela. Bolo citeľné, že hráči majú túto skladbu doslova v krvi a nehrajú ju na verejnosti po prvýkrát. Z interpretačného aj dramaturgického večera bol Čajkovskij dôstojným vrcholom osláv piateho výročia existencie orchestra.
Čajkovskij bol jeden z mála skladateľov, ktorému sa podarilo doviesť serenádu ako hudobnú formu do zrelého a vypracovaného kompozičného útvaru. Jeho pedantnosť v tvorbe a skúsenosti v komponovaní dokázal zúročiť do zmysluplnej, štvorčasťovej skladby, ktorá je kompaktná a pritom jej jednotlivé časti sú obsažné natoľko, akoby žánrovo koketovali s programovosťou.

Hilaris Chamber Orchestra dokázali, že medzi slovenskými komornými orchestrami patria medzi špičku. Všetci členovia sú profesionáli, ktorí za jedno doobedie dokážu výrazovo, pod vedením Alana Vizváryho vypracovať repertoár do posledného detailu. S dovolením lídra orchestra naša redakcia dostala možnosť zúčastniť sa na skúške HCO, kde sme videli prácu Alana Vizváryho s hudobníkmi. Trpezlivosť a zároveň zanietenosť, s akou muzikantov viedol, aby jednotlivé frázy či témy hrali s čo najpresvedčivejším výrazom a dostali z hudobných nástrojov tie emócie, aké sú potrebné, bola obdivuhodná. Zároveň bola zjavná súdržnosť jednotlivých členov ansámblu, ktorá je taká potrebná, aby to na pódiu pred obecenstvom fungovalo. Ocitnúť sa v takom malom priestore medzi hudobníkmi má svoje čaro. Zrazu máte celý orchester ako na dlani a detailne si všimnete každý jeden interpretačný výkon. Počas tvorivého procesu skúšky azda najviac vynikol violončelista Lukáš Polák zo Škampa Quartet. Jeho prirodzená muzikalita a precítený prejav boli inšpiráciou aj pre ostatných hudobníkov. Najpodstatnejší však bol prístup lídra Vizváryho k orchestru: aktívne viedol hráčov, aby sa navzájom počúvali (čo je v prípade akéhokoľvek telesa alfou a omegou, pretože ak k takejto symbióze nedochádza, tak nastane strojový, rigidný spôsob interpretácie), predhrával im jednotlivé časti, prepracovávali pasáže, kde bola potrebná agogika, vycizelovali presne podľa partitúry dynamiku, aby sa čo najviac priblížili k predstavám autorov. Hlavne však bolo citeľné, že medzi lídrom Vizvárym a členmi jeho orchestra funguje harmónia a hudba im robí radosť. Nemajú predsa žiadnu striktne danú povinnosť, nezarábajú z týchto koncertov ťažké tisíce – toto teleso jednoducho chce odovzdať hudbu ľuďom a aj preto je výsledok na pódiu taký jedinečný, ako sme to po koncerte v Redute zažili aj v Moyzesovej sieni.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Barbarella Di Luna

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno